Chlebu ako základnej a vzácnej potravine sa v ľudovom prostredí prejavovala vždy veľká úcta. Považoval sa za „boží dar“ a podľa toho sa s ním aj zachádzalo. Jeho význam dokladá aj jeho rola v svadobných obyčajach. Pozornosť sa venovala jeho príprave i konzumácii, ktorá sa postupne rozvinula do rozsiahleho komplexu povier a zvykov.
Chlieb v ľudových tradíciách a poverách
S prípravou chleba i s chlebom samotným súvisí veľa ďalších poverových predstáv. Pečenie chleba bolo pre domácnosti typické, avšak nepredstavovalo každodennú záležitosť. Naopak, príprava chutného bochníka bola stanovená na vopred dané dni, pričom sa dodržiaval približne dvojtýždňový až trojtýždňový interval medzi pečením. Piatkov sa však netýkal - verilo sa, že vtedy bol na jeho prípravu nešťastný deň. Chlieb bol symbolom úcty, a preto museli mať gazdinky vždy čistú zásteru.
Povery spojené s pečením a krájaním chleba
- Počas prípravy sa zvykol sedemkrát požehnávať:
- Prvý raz, keď sa zarábal kvas.
- Druhý raz, keď sa začalo miesiť cesto.
- Tretí raz, keď sa cesto zamiesilo.
- Štvrtý raz, keď sa váľalo do slamienky alebo vahana.
- Piaty raz na lopate pred pecou.
- Šiesty raz, keď sa posledný peceň vložil do pece.
- Siedmy raz, keď sa prvýkrát krájal.
- Keď napríklad dievča prvýkrát miesilo cesto na chlieb a to pukalo, hovorilo sa, že dostane muža v čižmách (pána), ak nepukalo, mala dostať muža v papučiach (sedliaka).
- Ak kôrka na chlebe je odutá, iste sa pekárka pri sádzaní chleba do pece hnevala.
- Keď sa pri pečení chlieb rozpukol, malo prísť nešťastie.
- Ak ho gazdiná zabudla v peci, verilo sa, že skoro zomrie.
Úcta a ochrana spojená s chlebom
Kto mal chuť na chlieb, musel oň poprosiť. Úcta chlebíku sa prejavovala natoľko, že ak náhodou spadol na zem, musel sa čo najrýchlejšie zodvihnúť a pobozkať. Ani odrobinky sa nesmeli vyhodiť a odrobinkám zo štedrovečerného chleba pripisovali priam magický význam. Dávali ich napríklad do prvej brázdy pri jarnom oraní poľa, alebo používali pri liečení. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste ho zodvihnú a aspoň položia na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený. Treba veľmi dbať, aby sa chlieb nedostal do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb by tak skríkol, že by celý svet ohluchol.
Chlebu bola v minulosti pripisovaná aj obranná funkcia. Ľudia verili, že chráni deti i dospelých (ako talizman počas spánku). Deti v tomto ponímaní sprevádzal už od narodenia. Aby rodičia predchádzali urieknutiu bábätka, pridávali kúsok chleba do prvého kúpeľa. Podľa inej povery matka musela hodiť chlieb do vody, keď prvý raz prechádzala s dieťaťom cez potok.
Spojený s mágiou bol aj prostredníctvom iných povier. Podľa jednej z nich kto nechal chleba cez noc len tak ležať na stole, ublížil úbohým dušiam, ktoré celú noc preplakali. Ak bol zabalený do obrúska či utierky, zaručil pokojný spánok dušiam aj obyvateľom domu. Za ten sa považoval a podľa toho sa s ním aj zaobchádzalo. Často sa hovorievalo: „Bez neho je zle a kto si ho neváži, toho Boh potrestá.“
Chlieb ako symbol pohostinnosti a domoviny
Najznámejším zvykom spojených s chlebom je ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti nielen na Slovensku, ale aj u iných slovanských národov. Kto príchodzieho človeka chce si uctiť, ponúkne mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň na raz do úst alebo čo len smidku. V minulosti si chlieb krájali hostia. Tradovalo sa totiž, že ak si hosť sám ukrojí krajec cez celý peceň chleba, ujde sa všetkým dookola. S pohostinnosťou je spätý dodnes. Vítanie chlebom a soľou je zvyk, ktorý aj naďalej pretrváva a má celospoločenskú pôsobnosť. Jeho odmietnutie je považované za neúctivé.
Chlieb je rozmanitá potravina, a to svojou podobou i chuťou. Naprieč svetom pripravujú svoj tradičný druh chleba rôzne národy a aj to je jeden z dôvodov, prečo je považovaný za znak domoviny tej-ktorej krajiny. Symbolizuje však i samotnú domácnosť. Naši predkovia považovali kuchyňu za oltár domu a do chleba, ktorý sa v nej piekol, vkladali rodinné teplo a lásku. Príprava chlebového pokrmu bola spojením tvorivého ducha prírody a človeka. To znamenalo, že gazdinka doň v procese výroby prenášala svoju duchovnú energiu, ktorá sa ďalej preniesla na stravníkov. Mohla tak ovplyvniť aj zdravie a duševné rozpoloženie svojej rodiny či priateľov.
Roľníctvo a chlieb: Cesta od zrna k bochníku
Celá práca roľníkov sa točí okolo jedného cieľa - vydobyť si z tvrdej zeme chlebíček vozdajší. Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho zomlieť múku, aby si mohli napiecť a jesť „Nový chlieb“.
Pestovanie obilnín a staré slovanské postupy
Starí Slovania hospodárili na stepiach. Časom, keď sa ich rady rozrástli, usadili sa v Polesí - na lesnej púšti v strednom Rusku. Tam svoje role vyrábali z lesa ohňom, a to tak, že z kmeňa stromu - z pňa, olúpali kôru. Strom vyschol, na jar ho vypálili, a tým získali voľnú pôdu, ktorú zorali. Orať lesnú zem bolo oveľa ťažšie, než orať sypkú stepnú pôdu. Používali preto nie len pluh, ale aj „sochu“, aby sa pluh nepolámal. Zoraná zem sa potom bránou bránila a valcom sa valcovala, aby na nej neboli hrudy.
Slovanské plodiny
Nižšie je uvedená tabuľka plodín, ktoré pestovali Slovania a ktoré sú základom chleba:
| Plodina | Pôvod/Poznámka |
|---|---|
| Žito | Rodí sa: žito a horkýš (planší druh žita). Slovania ho dostali od Thrákov. |
| Pšenica | Pšenica (niekde i žitom zvaná). Slovania ju dostali iste od Grékov. |
| Jačmeň | Jačmeň (jarec). |
| Ovos | Ovos. Rýchlik. Ovos považovali len za zelinu ako Rimania. |
| Proso | Proso. |
Povery a zvyky roľníckeho roka
- S orbou súvisí aj povera: Ak sa na Mateja ozve hlas škovránka, vyťahujú gazdovia pluhy.
- Na Myjave tvrdia, že na Veľký piatok nie je dobre zem orať, aby nenastala neúroda.
- V Lopašove, keď gazda prvý raz vyvádza dobytok do oračky, natrú ho surovým vajcom, toto položia pod prah stajne, aby ho lichva prekročila a pokropia dobytok svätenou vodou. Vajce darujú žobrákovi. To všetko preto, aby lichva bola vždycky okrúhla ako to vajce a aby sa jej nič zlého nestalo.
- V Turci keď ide gazda na jar prvý raz orať, ostane so záprahom pred kuchyňou stáť a zaplieska bičom. Gazdiná má pre neho na stole pripravenú praženicu, chlieb a soľ. Oráč si ide zajesť. Ak by mu nechutnalo - bude obilie „nepodarené“.
- Keď na jar po prvom oraní príde gazda domov, poleje ho niektorá žena z domu po tvári vodou z hrnčeka, aby bola roľa požehnaná.
- V Gemeri vynesené zrno na siatie do poľa zložia na zem a vrece priložia skalou alebo hrudou zeme, aby klasy boli ťažké a plné.
- Na Kvetnú nedeľu po omši chodia mnohí roľníci do poľa a zahrabávajú niekoľko bahniatkových konárikov do ozimín, aby ich tým požehnali.
Žatva a dožinky
Žatva je skončená, keď je všetko obilie poukladané v snopoch do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len zvážanie obilia domov. Starí Slovania sa pred žatvou modlili. Vzali do hrste zrno, vyzdvihli ho k nebu a volali: „Pane, ty, ktorí si nás opatroval potravou, daj nám i dnes v hojnosti!“
Vtedy žnice nazbierajú poľné kvety, z najkrajších obilných klasov upletú veniec a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec položia niektorej dievke na hlavu. Pod veniec a pod zástavu sa vyberie obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora, kde ich už na prahu čaká hospodár s hospodárkou. Hospodár drží v ruke krčah s vínom a hospodárka chlieb, soľ a nôž. Povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina odovzdá veniec hospodárke a tá ho poleje hrnčekom vody, aby vraj - obilie bolo čisté. Obaja sa za veniec poďakujú. Po tomto hospodár zavesí veniec nad stôl na visiaci svietnik alebo vedľa neho, kde sa často dočká aj budúcej jari.
Veľký význam pri slovanských obžinkách má naposledy zviazaný snop. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat a s veľkou slávou, hudbou a spevom ho dovážajú domov. Postavia ho v chyži do predného kúta, vedľa snopu najprv zviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok.
Zrno sa mláti v humnách, pričom najprv sa mlátia zviazané snopy, rozostavené na mlátovni do radu a neskôr rozviazané. Po vymlátení zrna, slamu vytriasajú. Najviac mláti sa v auguste a pokračuje sa až hlboko do decembra. Nechajú si mlátenie na zimu, lebo že vtedy zrno lepšie púšťa. Keď mlatci bijú poslednú „posteľ“, položia pred humno dvere a udrú na ne štyria-piati s cepmi; gazda už vie, čo to znamená. Gazdiná napečie osúchov pod plameňom, pokrája ich krížom-krážom na klince a prinesie mlatcom. Zrno, vymlátené v humne sa veje v prievane pri otvorených predných i zadných vrátach. Najprv sa holohumnica úplne vymetie a na primerané miesto sa zavesí cverna s husacím pierkom, ktoré voľne visiac, ukazuje odkiaľ ide prievan alebo vietor, lebo podľa toho sa musí postaviť vejač s lopatou - chrbtom k vetru, aby, keď zrno vejačkou pred seba hore rozhodí, plevel letela preč.
Chlieb v náboženskom a duchovnom kontexte
Od nepamäti sa za chlieb modlilo a v modlitbách dodnes prosíme o chlieb náš každodenný. V náboženskom chápaní však musíme ísť viac do hĺbky symbolu chleba. Ježiš povedal prvému človekovi Adamovi, keď zhrešil: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“ Chlieb tu zastupuje tento pojem, teda potravu.
Ježiš ako chlieb života
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Na tom mieste bolo mnoho trávy. Keď Ježiš rozmnožil päť chlebov a nasýtil nimi 5 000 mužov, bol to zázrak, avšak keď premenil svoje telo na chlieb, bol to Boží dar pre ľudstvo. Ľudia, ktorí Ho nasledujú, chcú ešte. Žiadajú nové znamenie, novú mocnú reč. A tu, sestry a bratia, sa mení pohľad. Kým ľudia hľadajú niečo, Ježiš im ponúka niekoho. Kým očakávajú požehnanie v podobe chleba, Boh im dáva požehnanie v podobe Syna.
Naši otcovia jedli mannu na púšti, ako je napísané: Chlieb z neba dal im jesť. Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš dal vám chlieb z neba, ale môj Otec dáva vám pravý chlieb z neba; lebo to je chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život.“ Povedali Mu na to: „Pane, dávaj nám vždy tento chlieb.“ Ježiš hovorí: „Ja som chlieb života. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ Tak ako manna na púšti, aj Ježiš zostupuje ako nebeské požehnanie. Ale rozdiel je zásadný: manna bola iba dočasná. Zachránila pred telesným hladom, ale ľudia nakoniec tak či tak telesne zomreli. Ježiš však dáva chlieb, ktorý vedie k večnému životu. V 6. kapitole to povie ešte ostrejšie: „Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli.“
Chlieb náš každodenný v modlitbe Otče náš
Modlitba Otče náš neznovuzrodeným ľuďom do úst nepatrí, pretože nemôžu začať slovami: „Otče náš, ktorý si v nebesiach, Tvoje meno nech sa posvätí.“ Nemôžu mať záujem o posvätenie Božieho mena, keď sú Jeho nepriateľmi. Toto je modlitba ľudí, ktorí milujú Boha.
Slovo „každodenný“ je slovo, ktoré sa nikde inde v gréckej literatúre nevyskytuje, len v tejto modlitbe. Za dvetisíc rokov sa vyskytli štyri možnosti interpretácie tohto slova:
- Že ide o chlieb na nasledujúci deň. Tí, ktorí hovoria, že je to na zajtra, tak chcú povedať, že ak dnes vedia, čo zajtra bude, tak sa nemusia trápiť.
- Že ide o nadprirodzený chlieb. Tí, ktorí zastávajú tento výklad, pripomínajú slová Pána Ježiša, ktorý povedal: „Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Ján 6:50). Takže chlieb života je jasná metafora o tom, že Ježiš je pre nás taká základná potreba pre život večný, ako je potrava pre naše telo.
- Vychádza z aramejčiny, z Ježišovho jazyka, ktorým hovoril. „Daj nám dnes náš chlieb, ktorý budeme potrebovať vtedy, keď Ty prídeš. Živ nás tak, aby sme obstáli na súde.“ Dnes sa máme pripravovať na posledný súd, pretože zajtrajšok nevieme či vôbec príde.
- Najbežnejšia možnosť je naša každodenná existencia. „Daj nám dnes náš chlieb, nutný pre naše fyzické bytie.“ Svätý Augustín vysvetľuje, že pravdepodobnejšie je chápať tento chlieb aj duchovne aj telesne. Pretože chlieb je celá naša existencia.
Boh povedal prvému človekovi Adamovi keď zhrešil: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“ Chlieb tu zastupuje tento pojem, teda potravu. Keď my, Slováci, povieme: „zarobiť si na chlieb,“ tak nemyslíme na to, že si kupujeme biely chlieb, ale chceme povedať, že si zarobíme na živobytie, na oblečenie, na bývanie atď.
Boh je schopný a aj to robí, že nám dáva všetko pre našu fyzickú existenciu bez toho, aby sme s Ním boli zmierení. Pán nás učí, že tvoj Otec ti dá chlieb, aj keď si od Neho vzdialený. Realne chlebu predchádza zmierenie. V Biblii máme zaznamenanú udalosť, keď bol Ježiš pokúšaný na púšti. Po štyridsiatich dňoch prišiel hlad. A vtedy prišiel pokušiteľ Satan a hovorí: „Urob chlieb z tých kameňov.“ A On hovorí: „Nie na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza z úst Božích, bude žiť človek.“ A to je to, čo nás Boh učí, keď sa modlíme „daj nám chlieb každodenný.“
Eucharistia ako chlieb večného života
Bratia a sestry, prijímaním svätého chleba nie sme len účastníci na pamätnom akte. Nejde o symbol, nejde o pripomenutie. V tejto sviatosti sa Ježiš skutočne dáva. On sám je tým chlebom, ktorý nás živí. Vo chvíli, keď prídeš k oltáru, prijímaš viac než len kúsok chleba - prijímaš živého Krista. Jeho telo, ktoré bolo vydané za teba. Jeho krv, ktorá bola preliata kvôli tebe. Jeho život, ktorý sa stáva tvojím životom. Toto je Božie požehnanie, ktoré zachraňuje. Boh sa stáva našim pokrmom. Nezostáva vzdialený, nezostáva iba v Slove, nezostáva len na nebi - prichádza až do nášho tela. A ak my prijmeme Jeho, sme s Ním spojení navždy.
Ježiš neponúka len telesný život, ktorý už máme, ale nový život, duchovný život, ktorý sme dostali pri krste. Tento život však môže byť postupne udusený starosťami, bohatstvom, rozkošami a pokušeniami diabla. Preto je dôležité hľadať tento nový život a prehlbovať svoj vzťah s Bohom. Kto má Krista, má všetko. Má požehnanie, ktoré neupadá. Ježiš sľubuje, že v Ňom už nikdy nebudeme smädní. Nie preto, že by sa život stal jednoduchým, ale preto, že budeme nasýtení zo zdroja, ktorý nevyprší. Vždy, keď prijímame Jeho telo, budujeme jednotu s Ním. A táto jednota nie je dočasná. Je večná. Ježiš nehovorí: „Ten, kto raz príde ku mne, možno sa raz znova vráti smädný.“ Nie. On hovorí: „Nebude nikdy lačnieť.“
Univerzálny význam chleba
Chlieb nepozná kultúrne hranice. Je obľúbeným pokrmom naprieč celým svetom už niekoľko tisícročí a práve to sa podpísalo na symbolike, ktorú v sebe nesie. Je zobrazovaný v kontexte spoločnosti i náboženstva a zosobňuje tak nielen symboly, ale aj mnohoraké tradície a povery. Symbolika ukrytá v chlebe však nesie pozitívne posolstvá a bez ohľadu na to, čoho všetkého je chlieb znakom, predstavuje predovšetkým symbol života.
tags: #kto #je #chlieb #iducky #cestou #dostane