Téma chudoby a hladu v rozvojových krajinách je zaujímavá svojím hlbším kontextom, kde sa prelína otázka morálnej povinnosti a ochoty štátov a organizácií pomáhať týmto krajinám. Súčasná doba je príliš komerčná, egoistická a globalizovaná, preto je zaujímavé ponoriť sa hlbšie do problematiky rozvojovej pomoci. Cieľom tohto článku je analyzovať a priniesť základný prehľad a spôsoby riešenia chudoby a hladu vo svete.
Aj keď v absolútnych číslach najviac chudobných žije v južnej Ázii, najväčší podiel dosahujú v subsaharskej Afrike, preto sa v tomto texte venujeme práve problematike tejto oblasti. Ako bude viackrát uvedené, vyspelé štáty by sa mali zamyslieť nad svojím prístupom ku krajinám Afriky, pretože rozvoj na tomto kontinente znamená prínos pre každú krajinu a je to investícia do budúcnosti.
Čo je chudoba a hlad?
Chudoba a bieda sú globálne problémy, ktoré postihujú milióny ľudí na celom svete. Hoci sa zdá, že ide o dva odlišné problémy, sú úzko prepojené a navzájom sa ovplyvňujú.
Chudoba je stav nedostatku materiálnych a finančných zdrojov potrebných na zabezpečenie základných životných potrieb, ako sú jedlo, prístrešie, oblečenie a zdravotná starostlivosť. Podľa definícií respondentov z prieskumu je to stav, keď je každodenne neisté, či bude možné zaistiť základné potreby rodiny ako jedlo, ošatenie, lekárske ošetrenie, školskú dochádzku detí atď. alebo keď človek nemá na základné potreby, ako jedlo, pitie, bývanie a hygienu. Nedostatok hmotných prostriedkov pre zabezpečenie základných ľudských potrieb a dôstojného života je rozšírený najmä v rozvojových krajinách. Bieda je extrémna forma chudoby, ktorá ohrozuje prežitie človeka.
Hlad, na druhej strane, je stav, keď človek nemá dostatok jedla na uspokojenie svojich základných nutričných potrieb. Existuje mnoho spôsobov, ako definovať hlad. Keď o hlade hovoria politici alebo medzinárodné humanitárne skupiny, zvyčajne majú na mysli dlhodobý nedostatok uspokojivého množstva potravy. Tento typ hladu býva označovaný ako chronický hlad. Obvykle ho spôsobuje zlá dostupnosť jedla, nedostatok potravín alebo chudoba. Chronický hlad sa bežne vyskytuje v rozvojových oblastiach či vojnových zónach. Zriedka sa s ním môžeme stretnúť aj u nás, napríklad u ľudí bez domova, ktorí žijú pod hranicou chudoby.
Fyzický hlad môžeme definovať ako dočasné nepohodlie spojené s nutkaním dať si niečo na jedenie. Medzi fyziologické príznaky hladu radíme škvŕkanie v žalúdku, malátnosť, pocit únavy, náladovosť, závraty alebo tiež špecifickú nevoľnosť. Všetky tieto symptómy sú sprevádzané túžbou konzumovať jedlo.
Príčiny chudoby a hladu
Existuje mnoho príčin hladu a biedy vo svete, ktoré sú navzájom prepojené a vytvárajú komplexný systém problémov.
Nerovnomerný vývoj a "bludný kruh chudoby"
Vývoj ľudskej spoločnosti v globálnom i regionálnom meradle je z dôvodov rozdielnych prírodných a spoločenských podmienok na rôznych miestach nerovnomerný. Z hľadiska absolútneho rozvoja svet od roku 1945 dosiahol ohromujúci ekonomický a technologický rozkvet. Napriek tomu sa s urýchľujúcim sa vývojom ľudskej spoločnosti v dvadsiatom storočí rozdiely medzi najvyspelejšími a najchudobnejšími krajinami prehĺbili tak ako nikdy predtým.
Podľa aktuálnych odhadov v rozvojových krajinách približne 30% svetovej populácie stále žije v extrémnej chudobe, pričom jej absolútny počet i pomer k celkovému ľudstvu neustále rastie. Podľa záverov správy o ľudskom rozvoji Rozvojového programu OSN viac než štvrtina zo 4,5 mld. obyvateľov rozvojových krajín nemá prístup k vzdelaniu, iba minimálny prístup k verejným a súkromným službám a neprežije 40 rokov života. 840 mil. osôb je podvýživených, vyše 1,3 mld ľudí nemá prístup k pitnej vode a približne rovnaký počet osôb musí vyžiť s menej ako jedným USD denne. Nerovnosť pohlaví je pretrvávajúcim javom, napr. medzi negramotnými je o 60% viac žien než mužov.
Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, s názvom „Bludný kruh chudoby“, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch, z ktorých prvý pôsobí na druhý, druhý na tretí atď. Posledný v kruhu ovplyvňuje v poradí prvý faktor, čím sa kruh uzatvára. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície. To pôsobí na stagnáciu výroby a tým aj spotreby. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni.
Štruktúra africkej spoločnosti a demografické faktory
Chudoba v Afrike má prvotné príčiny v samotnej štruktúre africkej spoločnosti, kde prevažná časť obyvateľstva žije na vidieku a v zajatí povier, predsudkov a nedostatočného prístupu k vedomostiam. Pôvodná, relatívne egalitárska africká spoločnosť je tradične neprispôsobená medzinárodnej konkurencii a medzinárodnej produkcii prebytkov, ktorá tvorí základ a hlavný zdroj bohatstva kdekoľvek. Na prvom mieste afrického roľníka nie je produkcia ale reprodukcia, a je ochotný zvýšiť svoju produkciu len v prípade rozšírenia svojej rodiny. V mnohých častiach Afriky je ešte stále nedokončená transformácia z primitívneho obrábania na roľnícke pestovanie, v ktorom by roľník produkoval pre trh. Aj v prípade jej ukončenia je jeho hlavným cieľom stále prežitie jeho rodiny. Afričan sa predovšetkým zaujíma o svoju rodinu, za najväčšie bohatstvo nepovažuje peniaze alebo materiálne statky ale deti, ktoré zaistia jeho starobu.
Ďalšia najčastejšie spomínaná príčina chudoby je demografia. V priebehu troch nasledujúcich desaťročí (70-te až 90-te roky) sa prudko zvýšil počet obyvateľov, pretože použité zahraničné lekárske techniky a znížený výskyt malárie prenášanej moskytmi, prispeli k podstatnému zníženiu detskej úmrtnosti. Africká populácia sa v 60-tych rokoch zvyšovala každoročne v priemere o 2,6%, v 70-tych o 2,9% a ku koncu 80-tych rokov o viac ako 3%, čo znamená každých dvadsať rokov zdvojnásobenie počtu obyvateľov. V zrovnaní s inými svetovými oblasťami, to predstavovalo najvyšší nárast populácie.
Ekonomické problémy a zadlženosť
Nárast populácie v Afrike nie je kompenzovaný adekvátnym vyšším rastom produktivity, ktorý by celkový obraz zmenil. V priebehu 60-tych rokov sa produkcia v poľnohospodárstve zvyšovala zhruba o tri percentá, čo sa rovnalo miere rastu populácie, ale od 70-tych rokov je nárast poľnohospodárskej produkcie zhruba o polovicu nižší.
Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Počas niekoľkých dekád si chudobné krajiny naakumulovali medzinárodné dlhy, vytvorené čiastočne pôžičkami počas studenej vojny, kvôli prírodným katastrofám a počinmi skorumpovaných diktátorov. Mnohé projekty zamerané na modernizáciu boli poškodené zásahmi štátnej správy, nedostatkom kvalifikovaných pracovných síl, nerealistickým plánovaním a nedostatočnými základnými materiálnymi predpokladmi. Často dochádzalo k nesprávnemu a neefektívnemu využívaniu disponibilných zdrojov, z dôvodu nerozvážneho aplikovania hodnotových rebríčkov Európy a USA na domáce pomery. Táto situácia bola vyvolaná snahou o prehnane unáhlenú industrializáciu s nákladnými projektami a zanedbávaním poľnohospodárstva, čoho dôsledkom bol často pomalý ekonomický rozvoj a rýchly nárast prijímaného kapitálu s následným rastom úrokov, z čoho vznikala väčšia zadlženosť. Situácia dospela až do takého štádia, že si africké krajiny požičiavajú peniaze na splácanie starých dlžôb a nie na investovanie do rozvoja krajiny. Za hlavné faktory, ktoré spôsobili, že rozvojové krajiny sa dostali do vleku stále sa zväčšujúcej zadlženosti, možno označiť zmeny cien na svetovom trhu, neoprotekcionizmus vyspelých priemyselných krajín a zvyšovanie úrokových mier.
Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.
Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté. Krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov. Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami - nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu.
Politická nestabilita a vzdelanostný faktor
Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšie faktory: časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita, a nedostatočná investícia do ľudského kapitálu. Keďže väčšina hraníc vznikla rozhodnutím veľmocí a nerešpektovala prirodzené hranice a etniká, ktoré tam existovali, je logickým vyústením tejto politiky, že ľud afrických krajín nie je k svojim vládcom príliš lojálny. Tieto protiklady ešte zhoršujú ideologické a mocenské boje. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchlo uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany. Prijali tiež sovietsku alebo maoistickú politickú ekonómiu s kontrolou cien, plánovanou výrobou, násilnou industrializáciou, zoštátnením súkromných podnikov a inými rysmi vedeckého socializmu, ktoré ničili sovietske hospodárstvo, bez toho, aby si to boli africkí predstavitelia vedomí. Poľnohospodárstvu sa nevenovala pozornosť a štátny aparát bujnel. Následkom toho zmizli poľnohospodárske prebytky, výroba sa neorientovala na svetové trhy, stranícke a vládne aparáty sa rozrástli, čo len prehlbovalo regionálne problémy.
Druhou slabinou vývoja Afriky bola absolútne nedostatočná investícia do ľudského kapitálu a do rozvoja podnikateľskej kultúry, vedeckého bádania a technických vymožeností. V mnohých afrických krajinách - v Malawi, Lesothe, Zambii a Somálsku - sa znížili vládne výdaje na vzdelanie, a tak po niekoľkých desaťročiach úspešného rozvoja dnes chodí do školy menej detí. Existuje tu síce túžba po vzdelaní, ale s výnimkou malej menšiny ju nie je možné uspokojiť viac, ako na úrovni stredných škôl. Napríklad v Angole chodilo v školskom roku 1982-83 do základnej školy 2,4 milióna detí, ale stredné školy navštevovalo iba 153 tis. a tretí stupeň vzdelávania len 4700 študentov. V päťmiliónovom Burundi bolo v roku 1984 len 218 vedcov a inžinierov. Africkí vedci síce naliehavo volajú po vedení, ktoré bude osobne považovať vedu a techniku za kľúčový prvok transformácie spoločnosti, ale okolnosti, za ktorých sa mnohí africkí vodcovia dostali k moci a boj za udržanie jednotnosti krajín, túto stratégiu do istej miery znemožňujú.
Medzi ďalšie významné príčiny hladu a biedy patria klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment. Tieto faktory ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.
Dôsledky chudoby a hladu
Hlad, bieda a chudoba majú mnoho negatívnych dôsledkov pre jednotlivcov, komunity a celú spoločnosť. Podvýživa oslabuje imunitný systém, zvyšuje náchylnosť na choroby a spomaľuje fyzický a mentálny vývoj. Podvýživa je obzvlášť nebezpečná pre deti, tehotné ženy a dojčiace matky, pričom sa prenáša z generácie na generáciu. Zvyšuje riziko rôznych zdravotných problémov, vrátane detskej úmrtnosti, spomaleného rastu, mentálneho postihnutia a chronických ochorení.
Hlad znižuje produktivitu práce, bráni vzdelávaniu a spomaľuje ekonomický rozvoj. Podvýživení ľudia majú ťažkosti s prácou a učením sa, čo obmedzuje ich ekonomické možnosti. Nedostatok potravín môže viesť k sociálnym nepokojom, konfliktom a migrácii. Hlad a zúfalstvo môžu viesť k násiliu a nestabilite. Vývojové rozdiely môžu taktiež vyvolávať napätia a ozbrojené konflikty medzi krajinami. V prípadoch extrémne nevyrovnaného vývoja v rámci krajiny dochádza i k vnútorným napätiam a následnej migrácii. Globálne dopady zhoršovania životného prostredia sa prejavujú klimatickými zmenami a katastrofálnym poklesom biodiverzity. Priame ohrozenie života, ako aj disproporcie medzi jeho kvalitou v jednotlivých oblastiach sveta sú príčinou presunov obyvateľstva, ktoré sa priamo dotýkajú rozvinutejších krajín formou migračného tlaku spojeného s najrôznejšími formami kriminality.
V pandemickom roku 2020 sa situácia s hladom vo svete podľa správy OSN dramaticky zhoršila. Odhaduje sa, že v minulom roku bolo podvyživených a trpelo hladom až 9,9 percenta ľudí na svete. Katarína Žigmundová z Unicefu potvrdzuje, že „pandémia covid-19 ešte viac skomplikovala situáciu v krajinách, ktoré prechádzajú humanitárnymi krízami. Vidíme, čo táto situácia robí so silnými ekonomikami, tak si skúsme predstaviť, čo sa deje v krajinách, ktoré sa už pred pandémiou zmietali v krízach.“ Na základe dohodnutých kritérií Global Report on Food Crises (GRFC) uvádza, že v roku 2020 sa 155 miliónov ľudí nachádzalo v tretej - krízovej fáze potravinovej neistoty. Až 66 percent z nich žilo na území iba desiatich krajín. Medzi nimi sú Demokratická republika Kongo, Jemen, Sudán či Afganistan. Bez okamžitej pomoci bude v Afganistane do konca roka 2021 trpieť podvýživou 1 milión detí do piatich rokov života. Viac ako 12 miliónov ľudí je vystavených potravinovej neistote.
Bludný Kruh
Tabuľka nižšie ukazuje krajiny s najvyšším nárastom a poklesom výskytu hladu:
| Kategória | TOP 10 krajín (nárast) | TOP 10 krajín (pokles) |
|---|---|---|
| Najvyšší výskyt hladu (z hľadiska nárastu) | Demokratická republika Kongo, Burundi, Severná Kórea, Svazijsko, Zimbabwe, Guinea-Bissau, Libéria, Gambia | Kuvajt, Peru, Saudská Arábia, Irán, Ghana, Tunisko, Mexiko, Turecko, Malajzia, Gambia |
Dnešný svet je plný kontrastov. Kým na jednom konci sveta spôsobilo obdobie nákazy, obmedzení a vírusu náročnejší prístup k potravinám a zhoršujúcu sa podvýživu, na druhom ho sprevádzal nadmerne zvýšený kalorický príjem a priberanie. Dáta z roku 2016 hovoria o celosvetovo 13 percentách dospelých, ktorí sú obézni, a až o 39 percent ďalších dospelých, ktorí mali nadváhu. Takmer dva roky pandémie tiež posilnili trend ľudí nabaľovať zbytočné kilá tuku na svoje telo. Na vine je rapídne zníženie pohybovej aktivity a pomerne väčšia dostupnosť jedla v každom období dňa. Chudobné rodiny v krajinách, ktoré majú omnoho väčší podiel ľudí trpiacich hladom, si vyberajú menej výživné potraviny napríklad aj pre ich nízku cenu. Podľa spomínanej štúdie OSN sa výskyt nadváhy a obezity zvyšuje podobne ako hladu, najmä v juhovýchodnej Ázii a Tichomorí. Podľa odhadov má až 14,5 milióna detí do 5 rokov nadváhu alebo obezitu. Pediatrička Eva Vitáriušová z Národného ústavu detských chorôb opisuje, prečo ani tento extrém nie je pre dieťa vo vývine vhodný a zdravý: „Chronický nadmerný kalorický príjem a jeho dôsledky - obezita a jej komplikácie - jednoznačne devastuje mnohé orgány tela.“ Vhodná a dostatočná výživa sa jednoznačne musí začať pri deťoch od narodenia.
Riešenia chudoby a hladu
Existuje mnoho riešení, ktoré môžu pomôcť zmierniť hlad, biedu a chudobu vo svete. Samotnou podstatou udržateľného rozvoja je, aby sa ľuďom vo všetkých častiach sveta poskytla taká pomoc, ktorá im umožní vymaniť sa z chudoby vo všetkých jej prejavoch. Cieľ 1 sa zameriava na ukončenie chudoby prostredníctvom vzájomne prepojených stratégií, vrátane podpory systémov sociálnej ochrany, slušného zamestnania a spôsobilosť chudobných prekonať nepriaznivú situáciu vyplývajúcu z chudoby.
Odpustenie dlhov
Mnoho chudobných krajín minie 30-40% svojho ročného rozpočtu na splácanie starých dlhov, čo je oveľa viac ako minú na zdravotníctvo a školstvo dokopy. Čo je najhoršie, väčšina si požičiava viac peňazí na pokrytie splátok starých dlhov, čím sa vytvára bludný kruh zadlženosti. V roku 1999 skupina G7, rada WB a IMF prijala Iniciatívu hlboko zadĺžených krajín. Táto iniciatíva úspešne mobilizovala darcovské zdroje, aby odpísali 50 miliárd dolárov z dlhu a oslobodili až 1 miliardu dolárov za rok pri splácaní úrokov pre 27 z najchudobnejších krajín - väčšinou z Afriky. Tento program poskytuje odpustenie dlhu krajinám s demokratickou vládou, ktoré sa zaviažu k boju proti korupcii a chudobe a investovaniu do zdravotníctva a školstva. Získané peniaze boli použité na vybudovanie škôl, čistých studní a preventívnych programov AIDS. Odpustenie dlhu Mozambiku umožnilo vláde zaočkovať pol milióna detí. Tanzánia znížila školné pre základné školy a Benin znížil školné vo vidieckych oblastiach, čím umožnil tisícom detí zúčastniť sa vyučovania po prvýkrát.
Napriek tomu, obrovské dlhy stále ostávajú. Odpustenie dlhov doteraz pomohlo znížiť tretinu sumy ktorú africké krajiny platia každoročne. Je to čiastočne aj kvôli tomu, že USA, UK, Francúzsko a Nemecko rušia všetky dlhy ktoré u nich tieto krajiny vlastnia, ale ostatné krajiny a veritelia ako Svetová Banka a IMF nie. Chudobné národy potrebujú zvýšenie odpustenia dlhov, treba začať s tými krajinami, ktoré sa už zaviazali k použitiu peňazí na zníženie chudoby. Darcovia sa musia zhodnúť na multilaterálnom 100% návrhu na zrušenie dlhov a potom nájsť spôsob ako implementovať túto iniciatívu tak, aby chudobné krajiny mohli viac investovať do boja s chudobou a menej do splácania starých dlhov.
Odpustenie dlhov však má aj svojich kritikov. Kritizujú zameriavanie sa vlád predovšetkým na odpúšťanie dlhov a nie na riešenie konfliktných situácií. Samotné odpúšťanie dlhov bez ozajstnej činnosti smerujúcej k ukončeniu konfliktov, zákazu dodávok zbraní, podpore poriadku a budovania základných štátnych inštitúcií zanecháva chudobných mimo rozvojového systému. Preto je nevyhnutné byť veľmi opatrný pri snahe byť fér voči všetkým. Ďalšia kritika sa obáva, že sa krajiny novo oslobodené od dlhu môžu ponáhľať do ďalšieho požičiavania.
Komplexné stratégie a medzinárodná spolupráca
Medzi možné riešenia patria:
- Zvýšenie produkcie potravín: Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom.
- Zlepšenie infraštruktúry: Zlepšenie infraštruktúry, ktorá umožňuje efektívnejšiu distribúciu potravín. Cesty, sklady a chladiace systémy sú nevyhnutné pre to, aby potraviny dorazili tam, kde sú najviac potrebné, než sa pokazia.
- Zníženie populačného rastu: Jedným z riešení je zníženie populačného rastu programami plánovaného rodičovstva. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy.
- Riešenie nerovnosti a chudoby: Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach. Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov. Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami.
- Investície do zdravia žien a matiek: Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvyživené deti.
- Medzinárodná spolupráca a humanitárna pomoc: Humanitárna pomoc a medzinárodná spolupráca sú taktiež kritické, najmä v časoch krízy. Je však dôležité, aby pomoc bola efektívna a nebola spojená s podmienkami, ktoré by mohli zhoršiť situáciu v rozvojových krajinách.
- Edukácia a osveta: Edukácia a osveta hrajú významnú úlohu v boji proti hladu.
Je dôležité si uvedomiť, že aj keď sa nás tento problém až tak netýka, mali by sme si uvedomiť závažnosť situácie. Denno-denne kvôli hladu a biede umierajú milióny ľudí a to skutočne stojí za pozornosť, treba o tom hovoriť. Hlad, ktorý pretrváva a zabíja je celosvetový problém. Jeho trend sa vo svete postupne zhoršuje. Hlad je tam, kde sú klimatické zmeny každodennou realitou, či tam, kde pretrvávajú konflikty a kolabuje ekonomika. Pápež František označil už existenciu hladu vo svete za zločin proti základným ľudským právam. Ambiciózny plán OSN ukončiť hlad vo svete do roku 2030 sa tak čoraz viac vzďaľuje od reality pre minimálne 37 krajín. Môže sa zdať, že všetky krajiny sú od nás ďaleko a obyčajných stredoeurópskych ľudí sa to netýka a nevieme nijak pomôcť. Práve naopak, úlohou majority je pomáhať minorite. Privilégium vybrať si typ reštaurácie na večeru, kúpiť si jedlo a mať plnú chladničku či žalúdok nie je ani v 21. storočí samozrejmosťou.
„Riešenie vážneho problému podvýživy je na svetových lídroch a zároveň na každom z nás. Vždy treba začať od seba.“ Hlad vo svete je však stále globálny problém, ktorý si aj vyžaduje globálne riešenia. Existuje mnoho organizácií, ktoré robia záslužnú a významnú prácu, čo prináša výsledky. Jednou z nich je aj Unicef a ich program Svetový rodič. Ďalším z praktických prostriedkov, ktorým Unicef bojuje proti podvýžive vo svete, je aj jednoduchá arašidová pasta. Pre účely rýchlej záchrany sa využíva už dlhšie a postupne sa jej konzumácia zjednodušuje. „Terapeutická výživa na báze arašidov sa používa už od roku 1996. V minulosti sa na liečbu podvýživy volili produkty, ktoré vyžadovali použitie zdravotne neškodnej pitnej vody, “ vysvetľuje Katarína Žigmundová. Práve to bol problém, ktorý dnešná verzia tejto pasty už nemá. Konzumovať sa dá aj bez použitia vody, priamo z vrecúška a aj pri vysokých teplotách vydrží až 2 roky. „Jej masívne zavedenie do praxe spôsobilo na začiatku nového tisícročia revolúciu v boji proti podvýžive. Je to pritom veľmi jednoduché a lacné riešenie. Podvýživa sa dá vyliečiť až v 95 percentách prípadov.“
Rastúce ceny prispeli k potravinovej kríze v západnej a strednej Afrike, kde bude mať takmer 55 miliónov ľudí v najbližších mesiacoch problém uživiť sa, varovali v piatok humanitárne orgány OSN. Podľa týchto zdrojov sa počet ľudí, ktorí počas obdobia chudoby v mesiacoch jún až august čelia hladu, za uplynulých päť rokov zvýšil štvornásobne. „Čas konať je práve teraz.“
tags: #rozvojove #staty #chudoba #a #hlad