Výraz „banánová republika“ je často používané klišé, ktoré má svoj pôvod v literárnom diele a následne sa rozšírilo do politického a novinárskeho žargónu. No a keďže štočky bolo možné používať opakovane, slovo cliché sa stalo v žargóne kníhtlačiarov výrazom pre opakovane používaný štočok. Teda niečo, čo sa opakovane používa, čo je ošúchané. A klišé nie je jediné slovo, ktoré máme vďaka francúzskym tlačiarom 18. storočia.
Pôvod pojmu „Banánová Republika“
Spojenie „banánová republika“ vymyslel O. Henry (pseudonym Williama Sydneyho Portera) v zbierke prepojených poviedok z fiktívnej stredoamerickej krajinky, ktoré napísal podľa vlastných zážitkov z Hondurasu. Kniha vyšla pod názvom Cabbages and Kings v roku 1904. Podľa Juraja Draxlera, bývalého ministra, vznikol pojem banánová republika v prvom rade, aby označoval štáty, v ktorých plutokracia platená americkými koncernami tvrdo vykorisťuje domáce obyvateľstvo.
V Hondurase v roku 1912 firma Cuyamel Fruit Company, neskôr United Fruit Company, si „najala žoldnierov na odstránenie demokraticky zvoleného prezidenta, a s diplomatickou podporou USA potom firma v podstate krajinu ovládala ešte desaťročia,“ vysvetľuje Juraj Draxler. Iný príklad uvádza Guatemalu, kde priamo zasiahla americká tajná služba CIA „odstránila demokraticky zvoleného prezidenta Arbenza. V článku Kern uvádza: „Pojem banánová republika znamená štát s autokratickými prvkami, v ktorom prevláda korupcia.“
Politici a novinári často spomínajú banánovú republiku. Myslia tým skorumpovanú a neefektívnu krajinu, ktorá je ovládaná zahraničnými firmami a jej ekonomika závisí napríklad od vývozu banánov.
Zvrchovanosť štátu a jej význam
Zvrchovanosť štátu je pojem blízky pojmu suverenita štátu. Obsahovo sú si podobné, niekedy sa zamieňajú ako totožné pojmy, ako synonymá. Tak sa nám tieto slová a termíny začali objavovať, používať v politike v pamätnom roku 1992. Totožné alebo len obdobné sú tým, že znamenajú nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci iného štátu, alebo inej verejnej moci v rámci daného štátu.
Rozdiel medzi nimi je v tom, že pojem suverenita vyjadruje vzťah k inému štátu, ku skupine štátov, vyjadruje postavenie iných štátov, nezávislé môže konať a má samostatný nezávislý status v medzinárodných vzťahoch, je subjektom medzinárodného práva. Ide o otázku, ktorá je aktuálna v zložených štátov (vo federáciách, zväzových a spolkových štátoch).
Vysvetlenie zvrchovanosti štátov v medzinárodnom práve
Deľba právomocí v zložených štátoch
Štandardne sa zákonodarná právomoc v zložených štátoch rozdeľuje na dve výlučné právomoci:
- Záležitosti, ktoré patria do výlučnej právomoci federácie (mena, obrana, zahraničné vzťahy).
- Záležitosti, ktoré patria do výlučnej právomoci členského štátu federácie (národnej republiky, zväzovej republiky, spolkovej krajiny) - pošta, školstvo, kultúra.
Záležitosti patriace do jednej z týchto výlučných právomocí sa upravujú vydávaním federálneho zákona (zväzového) alebo národného, republikového zákona. Napokon jestvuje aj tretia skupina legislatívnych záležitostí, ktoré patria do tzv. spoločnej právomoci, kde platia oba typy zákonov. Prvoradá otázka pri riešení deľby právomoci (kompetencie) je otázka, ktorý z týchto štátnych útvarov (federácia, zväzový štát alebo národná republika či zväzová republika) má tzv. pôvodnú, primárnu či originárnu právomoc - alebo pôvodnú právomoc v zákonodarstve.
Rieši sa tu po prvé otázka - pôvodnosti a po druhé otázka odvodenosti - zákonodarnej štátnej moci. Štátny útvar, ktorého zákonodarná právomoc (suverenita) sa považuje za pôvodnú, za primárnu - odovzdáva časť z tejto právomoci štátnemu útvaru spoločnému. Inými slovami národná republika ako členský štát spoločného štátu odovzdáva určitú časť svojej právomoci federácii, či zväzovému štátu. Odovzdaním časti právomoci tento spoločný štátny útvar nadobúda právomoc odvodenú, alebo sekundárnu - právomoc odvodenú od štátu s pôvodnou právomocou.
Rezultátom takéhoto delenia právomoci (tiež sa používa termín - suverenity v zákonodarstve), je, že spoločný alebo federálny (zväzový) štát má väčšie právomoci, resp. má právomoci v závažnejších záležitostiach (financie, vojenstvo). Stáva sa, že členské štáty (národné, republikové, krajinské) sa domáhajú nového rozdelenia zákonodarnej právomoci vo svoj prospech, resp. väčšej zákonodarnej právomoci pre seba.
Úsilie o prerozdelenie právomocí a osamostatnenie
V určitých mimoriadnych či výnimočných situáciách tieto členské štáty žiadajú pre seba obnovenie pôvodného stavu v legislatíve - t.j., aby federácia, zväzový štát im vrátil, postúpil späť právomoci, ktoré mu v minulosti, pri vzniku spoločného štátu, odovzdali. Zdôvodňujú to v podstate dvomi argumentmi - že sú to ony (členské štáty federácie, zväzové, atď.), ktoré mali pri vzniku takéhoto zloženého štátu pôvodnú právomoc, a ďalej tým, že ich právomoc je nielen originárna - ale aj všeobsiahla, vzťahuje sa na všetky záležitosti patriace štátu vôbec.
A podľa tohto teoretického návodu a postupu v realite dochádza k dvom javom - k úsiliu o prerozdelenie právomocí (najmä k získaniu rozsiahlejších právomocí) alebo získaniu právomocí vo všetkých záležitostiach, čo priamo znamená „zoštíhlenie“ alebo priamo „zredukovanie“, či v extrémnom prípade zlikvidovanie právomoci spoločného štátu. Výsledkom je úplné osamostatnenie doterajších členských štátov na útvary úplne zvrchované, zvrchované v zákonodarstve, t.j. ich zákony, zákonodarstvo je jedine platné v tomto štáte, je výlučne platné (neplatí v ich žiadna iná legislatíva, zákony).
V tomto prípade daný štát dosiahol úplnú zvrchovanosť. Suverenita to bude vtedy, ak daný štát bude samostatný a nezávislý vo vzťahu k iným štátom, t.j. bude sám subjektom medzinárodného práva. V prípade dosiahnutia oboch týchto atribútov naraz alebo v časovej postupnosti daný štát sa stane, resp. Takéto javy a udalosti prebiehali v zložených štátoch Európy v roku 1991 a 1992. Udiali sa pod týmito titulmi, do určitej miery ako spravodlivé požiadavky a do značnej miery ako zastieracie, taktické požiadavky. Dialo sa to v zmysle vyhlasovania, chceme zvrchovanosť a v skutočnosti sa usilovali o štátnu samostatnosť, suverenitu. Možno povedať, že približne v týchto intenciách prebiehali tieto spory, prieky o zvrchovanosť, pričom v konečnom dôsledku boli uzrozumení, že im v skutočnosti ide o štátnu samostatnosť.
Príklady z histórie: Rozpad ZSSR a Juhoslávie
Približne takto sa to dialo v niekdajšom Sovietskom zväze (ZSSR) vo vzťahu zväzové, t.j. národné republiky a zväz (spoločný štát) v roku 1991. Dá sa povedať, že analogické procesy prebiehali medzi národnými republikami a federácia (zväzom) v bývalej Juhoslávii v roku 1992. Výsledky teoretických, politických a právnych sporov, priekov či prekáračiek sa po ich aplikácii v legislatíve dostávali do politickej štátnej roviny, týkajúcej sa teritoriálnej celistvosti a suverenity spoločného štátu. Vo všetkých troch prípadoch (ZSSR, Zväzová republika Juhoslávia, ČSFR) sa skončili tieto ústavné procesy rovnako: zánikom spoločného štátu, a to jeho rozpadom a vznikom nových samostatných štátov, a to tak, že doterajšie národné republiky sa zmenili na suverénne štáty, subjekty medzinárodného práva.
Konflikt, boj o zvrchovanosť zákonov príslušných štátov (t.j. o ich výlučnosť na území danej republiky, o ich nadradenosť) prerástol v niektorých prípadoch do nedorozumení, ktoré vyústili a riešili sa vo vojnových zrážkach. Konflikt sa ozbrojených bojoch, v ktorých sa strieľali vojaci a niekde aj hromadne zabíjali či dokonca vraždili civilisti, skončil vojnou, spojenou s deštrukciou materiálnych hodnôt. Na počiatku boli spory, naťahovanie sa o články a paragrafy ústavných zákonov a skončilo sa to vojnovým požiarom, veľkým najmä v Juhoslávii. Výnimočný bol priebeh riešenia týchto sporov vo federatívnom Československu, bol výnimkou z takýchto udalostí a epizód.
Právny poriadok aj zloženého štátu, ktorý sa skladá z viacerých štátnych útvarov (15 republík bývalej ZSSR, 6 republík bývalej federatívnej Zväzovej republiky Juhoslávia) je systémom, t.j. jeho ustanovenia musia byť zosúladené (nie protirečiace si a vzájomne sa vyvracajúce) a ďalším jeho znakom je hierarchická štruktúra ich usporiadania. Platí, že právne normy nižšej právnej sily musia byť v súlade s normami vyššej právnej sily, resp. podľa negatívneho vymedzenia, nesmú byť v rozpore s normami vyššej právnej sily. Najvyššiu právnu silu (relevanciu) v zloženom štáte má základný zákon (ústava) spoločného, zväzového štátu, v súlade s ktorom musia byť aj základné zákony (ústavy) národných republík. A tu sa nachádzal, v tomto bol akoby zakopaný gordický uzol, nášľapná mína, deštruujúca spoločný štát (federáciu), a rodiaci sa, konštruujúci nový štát, resp. nové samostatné štáty.
| Štát | Počet republík | Výsledok |
|---|---|---|
| Sovietsky zväz (ZSSR) | 15 | Rozpad, vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNS) |
| Federatívna republika Juhoslávia | 6 | Rozpad, občianska vojna, vznik nových samostatných štátov |
| Československá federatívna republika (ČSFR) | 2 | Pokojné rozdelenie na Česko a Slovensko |
Prípad Litvy a „Vojna Zákonov“
Ako príklad a ilustráciu možno uviesť znaky či etapy tohto procesu na zväzovej úrovni, t.j. na úrovni bývalej sovietskej federácie (ZSSR). Vo zväzových republikách sa na konci roku 1990 prijímali deklarácie a zákony trojakého obsahu či druhu: o suverenite republík, zákony o moci a zákony o zvrchovanosti republikových zákonov. Napríklad Azerbajdžan bol vyhlásený za suverénny štát, ale v rámci ZSSR. To mohlo byť optimálne riešenie.
Iný vzťah k spoločnému, zväzovému štátu mali národy a štáty ako Lotyšsko, Estónsko, Litva. Nežiadali o rekonštrukciu ZSSR, ani svojich republík v ňom, tento stav odmietali od základu. Vo Vilniuse 11. 3. 1990 prijali rozhodnutie (zákon) o obnovení štátnosti Litvy a jej vyčlenení zo ZSSR. Zdôvodňovali to tým, že Litva bola začlenená do ZSSR v r. 1940 na základe okupácie a anexie, a teda že jej vlastná štátnosť tým nezanikla. A podľa tohto zdôvodnenia Litovská republika ako samostatná a suverénna nemala vzniknúť, ale mala sa iba reštituovať, teda mala sa obnoviť v pôvodnom zmysle, malo dôjsť k úplnej obnove pôvodného stavu ( tzv. tak vznikol ústavný konflikt medzi Litvou ako zväzovou republikou a sovietskou federáciou. Riešil sa najskôr výzvou z Moskvy o tom, že rozhodnutie litovského parlamentu o obnove litovského štátu znamená pohŕdanie Ústavou ZSSR s požiadavkou, aby zrušili toto rozhodnutie. Litva ho však nezrušila, iba pozastavila (suspendovala) jeho účinnosť.
V októbri 1990 sa začali rokovania o samostatnosti či inom riešení tejto situácie. Vtedajší prezident ZSSR M. Gorbačov prezentoval zásadu riešenia tohto politického a ústavného sporu takto: rozhovory sú možné len pri dodržiavaní Ústavy ZSSR, inak si federácia vymienila právo na odvetu. V januári 1991 sa pri riešení použila sovietska armáda. Jednotky rýchleho nasadenia zasiahli vo Vilniuse a o týždeň neskôr nasledoval aj vojenský zásah v hlavnom meste Lotyšska v Rige. Výsledok - osamostatnenie sa zrýchlilo a uskutočnili sa referendá o vystúpení so ZSSR. Obdobne ako Litva, nie však tak razantne, postupovali aj vtedajšie nacionálne emancipačné politické sily v Estónsku aj v Lotyšku.
V ZSSR boli politické a ústavné problémy rozmanité, ďalej boli hlbšie a fundamentálnejšie. A ventilovali sa v čase a podmienkach tzv. perestrojky, ktorá nenechávala kameň na kameni, pričom ešte jeden kameň neodvalila ako prekážku z ďalšej cesty, už sa ňu rútil ďalšie balvany a kamene, lavína skál. Perestrojka bola spojená najmä s eufóriou, že hranice možného pri všenáprave systému nie sú vymedzené, že všetko sa dá akoby naraz. Vo vývoji formy štátneho zriadenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky v roku 1992 sa použili podľa mena rovnaké právne inštitúty ako v Ukrajinskej republike a v Ruskej federácii. V týchto republikách to boli deklarácie o štátnej suverenite.
Deklarácie o štátnej suverenite dvoch najvýznamnejších zväzových republík, Ukrajiny a Ruskej federácie, boli do určitej miery iné. Ukrajina vyhlásila, že deklaráciu o svojej štátnej suverenite chápe ako prioritu jej republikových zákonov a ďalej zastavuje účinnosť zväzových zákonov, ktoré prekročili hranice oprávnení zväzu. Znamenalo to zásadnú výzvu o podobe vzťahu republikové zákonodarstvo (ktoré je nadradené, prioritné) a zväzové, federálne zákony asi sekundárne, vedľajšie. To bol zásah do celej koncepcie formy štátneho zriadenia.
Ruská federácia sa v tomto procese o povahe štátneho zriadenia vyjadrila dňa 8. júna 1990, a to prijatím Deklarácie o štátnej suverenite RSFSR. Zakotvila zvrchovanosť ústavy a zákonov RSFSR na celom území republiky. Koncepcia zvrchovanosti zákonov republiky zvíťazila, stala sa univerzálnou na celom jej území. Platnosť a účinnosť zväzových zákonov bola z územia Ruskej federácie vytlačená. Na tento odstredivý jav v koncepčných, východiskových ústavnoprávnych otázkach sa v republikových a zväzových reláciách reagovalo. Výsledkom bol tzv. VOJNA ZÁKONOV.
Bol to stav, keď prezident ZSSR vyhlasoval republikové normy za neúčinné, nemajúce právnu silu, a to vzhľadom na rozpor s platnou Ústavou ZSSR. A republiky v spätnom garde vyhlasovali zväzové zákony, najmä výnosy prezidenta ZSSR, za neúčinné na svojom území, pretože nerešpektovali právomoc republík v zmysle ich deklarácií o suverenite, resp. zákonov o moci alebo zákonov o zvrchovanosti svojich zákonoch. Vojna zväzových a republikových zákonov teda prinášala aj nacionálny svár a sociálny konflikt.
Transformácia ZSSR na Spoločenstvo nezávislých štátov
Od federácie, t.j. zväzového štátu (ZSSR), ktorý sa už všeobecne pokladal za federáciu unitárnu, centralizovanú a totalitnú, sa prvým cieľom nového vývoja mala stať obnovená federácia vo forme tzv. zväzu suverénnych republík. To už bola „voľná konfederácia“. Vzdialene niečím ako náhradou za zväzový štát (ZSSR) sa mohlo a malo stať Spoločenstvo nezávislých štátov, t.j. už nie ústavnoprávny zväzok, ale medzinárodnoprávny zväzok. Vzniklo krátko pred zánikom ZSSR, a to 8. decembra 1991. Súčasťou tohto spoločenstva sa stalo 11 bývalých zväzových republík. Tri pobaltské republiky a Gruzínsko zostali mimo tohto zväzku, nevstúpili doň. A tak 1. 1. 1992 zanikla medzinárodná aj ústavná subjektivita ZSSR, zanikol rozpadom, alebo inak povedané, zrútil sa procesom, ktorý možno nazvať implóziou. Smerom dovnútra štátneho zriadenia bol tlak perestrojky taký prudký (od unitárnej federácie k obnovenej federácii, zväzu suverénnych štátov a od zvrchovanosti zákonov k suverenite zväzových republík), že prudké vyrovnanie tohto tlaku dovnútra malo deštruktívne následky. Z perestrojky sa stala katastrojka, a to všeobecná, úplná a nenapraviteľná.
Rozpad Juhoslávie a občianska vojna
Vo federatívnych republikách Juhoslávie sa deštrukcia spoločného štátu uskutočňovala ľudovými hlasovaniami a následným rozhodnutím republikových parlamentov. Proces premien v juhoslovanskej federácii sa začal v septembri 1989, keď slovinský parlament schválil zmenu ústavy republiky. Zaradil do nej dôležitú klauzulu o práve národa na sebaurčenie až do odtrhnutia. Rozumel pod ňou pravdepodobne právo vystúpiť z federácie. V máji sa v Chorvátsku 94 percent oprávnených voličov vyslovilo za vystúpenie z juhoslovanskej federácie. A o mesiac neskôr, 25. júna 1991, Chorvátsko a tiež Slovinsko vyhlásili svoju štátnu samostatnosť. O dva dni potom juhoslovanská armáda intervenovala v týchto republikách, a to s cieľom prinútiť obe republiky vrátiť sa do štátneho zväzku.
Začala sa krutá občianska vojna, len do konca roku 1991 bolo niekoľko tisíc osôb zabitých a viac ako pol milióna ľudí stratilo strechu nad hlavou. Hlbokú stopu v pamäti zanechalo obsadenie Vukovaru a ostreľovanie Dubrovníka, zničenie jeho nenahraditeľných architektonických pamiatok. Čisto, resp. formálne právne, bol postup Slovinska a Chorvátska - jednostranné vyhlásenie nezávislosti a samostatnosti - postupom protiústavným. Nemal základ, odôvodnenie v ústave federatívnej Juhoslávie. Nezakladal sa ani na konzultáciách, nieto zo spolurozhodnutia s ústredným vedením federálneho štátu. Vychádzal možno z úvahy, že referendum o nezávislosti a následne rozhodnutie najvyššieho zákonodarného orgánu je adekvátnym právnym úkonom a dôvodom, že tým plní náležitosti, ktoré vyplývajú z uplatnenia práva národa na sebaurčenie až do odtrhnutia. Nestačilo to, nebolo to ústavnoprávne ani medzinárodnoprávne korektné.
Vysvetlenie zvrchovanosti štátov v medzinárodnom práve
Ale ani bezohľadná a krutá vojenská intervencia Belehradu, teda federatívneho štátu, nespĺňala náležitosti úsilia o nevojenské riešenie ústavných sporov v zloženom štáte. Začiatkom júla 1991 sa podarilo dosiahnuť určité zmierenie tým, že uvedené republiky odložili na určitý čas (niekoľko mesiacov) platnosť vyhlásenia nezávislosti. Občianska vojna pokračovala neskoršie a inými spôsobmi a na ďalších územiach. Vojna v Slovinsku (1991) a päťročná vojna v Chorvátsku (1991 až 1995) sa označuje za občiansku vojnu v Juhoslávii v užšom zmysle. Vojna sa tu neviedla o zákonodarnú zvrchovanosť týchto republík (ako to bolo v ZSSR v prípade Ruskej federácie a Ukrajinskej republiky), ale bola to vojna o suverenitu Slovinska a Chorvátska, ich nezávislosť od federácie, za samostatnosť, medzinárodnú subjektivitu. V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia (1992 až 1995) prebiehala v Bosne a Hercegovine tiež vojenská intervencia.
Slovensko ako „banánová republika“?
To, že nevyvážame zo Slovenska banány, ešte neznamená, že nie sme banánová republika. Skorumpovaný a neefektívny štát máme. Pri naháňaní domácich oligarchov sme si nevšimli, že je ovládaný aj cudzími firmami. Kedysi sedeli pri československých komunistických pohlavároch ruskí poradcovia, dnes sedia pri slovenských ministroch zástupcovia veľkých zahraničných konzultačných a počítačových firiem. Dokáže niekto vyšetriť korupciu a rozkrádanie, ktorých sa tieto nadnárodné firmy na našom území dopustili? Čo presne radia títo konzultanti slovenským politikom? Nie sú náhodou v konflikte záujmov? Štát obchoduje so zahraničnými firmami a prácu za nich robia najatí slovenskí dodávatelia. Robíme lacných pracovníkov cudzím firmám vo vlastnej krajine - farmári obchodným reťazcom, slovenskí inžinieri a robotníci nadnárodným korporáciám a ich manželky a dcéry chodia opatrovať seniorov do zahraničia. Nakupujeme v obchodných reťazcoch zahraničné potraviny a výrobky, rúbeme lesy a vyvážame drevo, z našich daní Slovákov platíme dotácie zahraničným firmám, ktoré si k nám chodia zhodnotiť svoj kapitál, dovážajú sem odpad a vyvážajú zisk. Nemusíme mať banánovníky, aby sme boli banánovou krajinou. Každý dedinský gazda má viac zdravého rozumu, ako tí, ktorí sa roky tvárili, že riadia túto krajinu a v skutočnosti z nej urobili banánovú republiku.
Riešenia pre Slovensko
Ako to vyriešiť? Prestaňme predávať cudzincom pôdu, vodu a naše suroviny. Nekupujme si potraviny s cudziny, ktoré si vieme vypestovať a vyrobiť doma. Nezáviďme si a naučme sa spolupracovať. Robme to, čo je dobré pre Slovensko a nie pre zahraničné korporácie. Zakážme dovážať do našej krajiny odpad a škodlivé výrobky. Baťovci vyvážali priemyselné mestá a my vyvážame stromy, ktoré vysadili naši starí rodičia. Učme naše deti podnikať, inovujme a opravujme svet okolo seba a nebojme sa budúcnosti a prekážok. Na to, aby sme sa posunuli ďalej sme pripravili Festival inovácií a inovátorov vo Vrábľoch. Rezervujte si termín a určite príďte. Stretnú sa tam významní podnikatelia a osobnosti inovácií, ktorí menia našu krajinu. Zároveň všetkých pozývam na akciu Regstart a Podnikateľskú univerzitu, ktorú štartujeme už na jeseň. Na budúci týždeň sa stretneme na našom Letnom podnikateľskom kempe.
tags: #bananova #republika #zvrchovanost