Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), bežne známy ako zemiak, je viacročná hľuznatá plodina patriaca do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae). Zemiaky sa radia medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny sveta, pričom pre ľudskú výživu majú väčší význam len pšenica, ryža a kukurica. Ich obľúbenosť pramení z nenáročnosti na prírodné podmienky a mimoriadne vysokých hektárových výnosov. Rozšírenie zemiakov v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia významne prispelo k ochrane Európy pred cyklickými hladomormi a epidémiami skorbutu. Pestovanie zemiakov je pomerne jednoduché a zvládne ho aj začínajúci záhradkár.
Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, ktorá môže byť priama alebo poliehavá a je porastená krátkymi chĺpkami. Rastlina dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 metra. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté a pomerne veľké, dosahujúce dĺžku 30 až 50 cm. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm, ktoré obsahujú biele semená.
Ľuľok zemiakový je kultúrna rastlina s tetraploidným genómom (2n = 48), pričom zemiaky majú v každom lokuse 4 nezávislé gény. Zo všetkých kultúrnych plodín má zemiak najbohatšie genetické zdroje.
Pôvod a rozšírenie zemiakov
Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. Archeologické nálezy a molekulárne metódy naznačujú, že zemiaky boli domestikované v oblasti dnešného Peru približne pred 4 až 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“, čo sa zachovalo v latinskoamerickej španielčine dodnes. Zemiaky boli pre ríšu Inkov mimoriadne dôležitou potravinou, konzumovali sa priamo, uchovávali sa v podobe sušeného prášku (chuno) a používali sa aj na výrobu alkoholického nápoja „chacha“ a na medicínske účely.
Existujú dve hlavné centrá biodiverzity zemiakov: andské centrum v okolí jazera Titicaca, kde rastú kultivary adaptované na krátky deň, a čilské centrum v oblasti okolo 40° južnej zemepisnej šírky, s adaptáciou na dlhý deň. Predpokladá sa, že predchodcovia európskych kultúrnych odrôd pochádzajú z čilského centra. V týchto oblastiach sa vyskytuje mnoho lokálnych kultúrnych a polokultúrnych odrôd, ako aj mnoho divokých príbuzných druhov s rôznym stupňom ploidie (až hexaploidné odrody), ktoré sa dajú krížiť so zemiakom na získanie požadovaných vlastností, ako je skoré dozrievanie či odolnosť voči chorobám.
Po dobytí ríše Inkov Španielmi v prvej polovici 16. storočia sa zemiaky dostali do Európy. V roku 1565 dostal prvú väčšiu zásielku zemiakov z Cusca španielsky kráľ Filip II. Neskôr španielski námorníci používali zemiaky ako hlavnú potravinu, čo slúžilo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle od španielskych dobyvateľov sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube lode Francisa Drakea. V Británii a predovšetkým v Írsku, ktoré má podobné prírodné podmienky ako horské oblasti Peru, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia.
V kontinentálnej Európe boli zemiaky spočiatku prijímané s nedôverou a obavami. Považovali sa za pohanskú, nekresťanskú, nečistú plodinu ohrozujúcu zdravie, prípadne sa používali len ako okrasná rastlina. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich II. Na Slovensko sa zemiaky dostali pravdepodobne okolo roku 1754, pričom prvá zmienka pochádza od mnícha Cypriána z Červeného Kláštora v roku 1768. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Následné poľnohospodárske reformy Márie Terézie podporili pestovanie nových plodín, vrátane zemiakov. Rozmach pestovania zemiakov nastal na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde sa pre chladnejšie podnebie a menej úrodnú pôdu nedarilo obiliu, ale zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a získali označenie „druhý chlieb“.
Pestovanie a starostlivosť o zemiaky
Rozmnožovanie zemiakov
Zemiaky sa na komerčné účely rozmnožujú vegetatívne z hľúz. Pravé semeno sa používa predovšetkým na šľachtiteľské účely. U mnohých kultúrnych odrôd však peľová sterilita predstavuje závažný problém pre šľachtenie.
Rozmnožovanie z hľúz
Tento spôsob je najčastejší a umožňuje rýchle šírenie odrody. Hľuzy obsahujú „očká“ (púčiky), z ktorých vyrastajú nové rastliny.
- Výber hľúz: Je potrebné vybrať zdravé, nepoškodené hľuzy s dobre vyvinutými očkami.
- Predklíčenie: Hľuzy je možné pred výsadbou predklíčiť na svetlom mieste pri teplote okolo 15 °C, kým sa neobjavia krátke výhonky. Toto urýchli rast.
- Výsadba: Hľuzy sa sadia do pripravenej pôdy s dostatočným obsahom živín do hĺbky 8-10 cm.
- Starostlivosť: Počas vegetácie je dôležité zemiaky pravidelne zavlažovať, hnojiť a chrániť pred škodcami a chorobami.
Rozmnožovanie zo semien
Rozmnožovanie zemiakov zo semien je menej bežné a používa sa najmä v šľachtiteľstve na získanie nových odrôd. Semená vznikajú v bobuliach, ktoré sa tvoria po odkvitnutí rastliny. Tento proces je podobný pestovaniu priesad rajčiakov. Výsev sa robí od februára do mája.
- Zber semien: Zberajú sa zrelé bobule a následne sa extrahujú semená.
- Príprava semien: Semená sa musia pred výsevom stratifikovať (chladiť) na niekoľko týždňov, aby sa prerušila dormancia.
- Výsev: Semená sa vysievajú do pripraveného substrátu a udržiavajú sa vo vlhkom prostredí.
- Pestovanie sadeníc: Po vyklíčení sa sadenice presádzajú do väčších nádob a pestujú sa, kým nie sú pripravené na výsadbu do poľa.
Pestovanie zemiakov zo semien má výhodu v tom, že rastliny netrpia virózami, ktoré sa prenášajú pri vegetatívnom rozmnožovaní hľúz.
Požiadavky na prostredie
- Klíma: Zemiakom vyhovuje chladnejšie a vlhké podnebie. Optimálne denné teploty pre rast sú okolo 20 °C a nočné okolo 15 °C. Zemiaky neznášajú mrazy, pri dlhotrvajúcich teplotách mierne pod bodom mrazu hľuzy zmrznú. Hľuzy sa prebúdzajú pri teplotách okolo 6 °C.
- Pôda: Ideálne sú ľahšie, humózne, piesočnaté až hlinitopiesočnaté a kypré pôdy s dobrým odvodnením a pH 5-6,5. Príliš utužená, ťažká, zamokrená pôda znižuje výnosy.
- Svetlo: Zemiaky potrebujú dostatok slnečného svetla pre fotosyntézu a tvorbu hľúz.
Výsadba a starostlivosť
- Príprava pôdy: Pôdu je potrebné pripraviť už na jeseň, dôkladne ju zrýľovať a zapraviť do nej organické hnojivo (maštaľný hnoj, kompost). Predpokladom dobrej účinnosti prípravku je dostatočná vlhkosť pôdy a kvalitná príprava pôdy.
- Výsadba: Zemiaky sa sadia na jar, keď sa pôda zohreje na približne 8-10 °C. Hľuzy sa sadia do brázd v spone približne 25-30 cm v riadku a 60-75 cm medzi riadkami. Ideálna hĺbka výsadby je 8-10 cm. Je dôležité nestriedať zemiaky na rovnakom mieste minimálne dva až tri roky.
- Zavlažovanie: Pravidelné a rovnomerné zavlažovanie je dôležité, najmä počas kvitnutia a tvorby hľúz.
- Hnojenie: Zemiaky sú náročné predovšetkým na draslík. Dôležité je tiež hnojenie dusíkom a fosforom.
- Kopcovanie: Keď rastliny dosiahnu výšku približne 20-30 cm, je dôležité nahŕňať pôdu k spodným častiam rastlín. Tento proces zakryje spodnú časť stoniek a podporuje tvorbu hľúz.
Ochrana zemiakov pred burinami
Zemiaky sú plodinou, ktorá je náchylná na rôzne vírusové a hubové ochorenia. Hoci mnohé z nich dokážeme úspešne potlačiť, neustále sú ohrozované novými škodlivými organizmami. Na ochranu sa používajú biologické a chemické prípravky, ako aj preventívne opatrenia ako striedanie plodín a likvidácia burín.
Herbicídy pre zemiaky
Prípravok BUZZIN je selektívny herbicíd určený na ničenie dvojklíčnolistových burín. BUZZIN obsahuje účinnú látku metribuzin, ktorá patrí do skupiny triazinónov (HRAC C1) a inhibuje fotosyntézu na úrovni fotosystému II. Herbicídny účinok trvá 4-6 týždňov a závisí od druhu pôdy, pôdnej vlhkosti a teploty. Prípravok je absorbovaný koreňmi, ale tiež listami a je translokovaný akropetálne cez xylém.
Celý život ste aplikovali herbicídy NESPRÁVNE.
Prípravok BUZZIN možno aplikovať dvoma spôsobmi:
- Aplikujte len preemergentne (pred vzídením zemiakov) v dávke 7,5 g na 100 m2.
- Aplikujte v dávke 4,5 g na 100 m2 preemergentne (pred vzídením zemiakov) a následne 3,0 g na 100 m2 skoro postemergentne (po vzídení zemiakov).
Najvýhodnejšie je aplikovať prípravok na dobre usadnuté riadky tesne pred vzídením zemiakov. Vlhkosť pôdy v čase aplikácie nie je dôležitá, avšak dostatočné zrážky po ošetrení majú priaznivý účinok. Postemergentne (po vzídení zemiakov) aplikujte pri výške zemiakov do 12 cm. Trvanie účinku BUZZIN je dlhodobejšie. V období zberu zemiakov je už BUZZIN natoľko rozložený, že nemôže ovplyvniť následné plodiny. Pri aplikačnej dávke prípravku BUZZIN do 10 g/100m2 za rok sú následné plodiny bez obmedzenia.
Pre zabránenie vzniku rezistencie odporúčame použitie herbicídov s rôznym mechanizmom účinku.
Príprava postrekovej kvapaliny a čistenie zariadenia
Odvážené množstvo prípravku rozmiešajte v pomocnej nádobe v menšom množstve vody na riedku homogénnu kašu, vlejte za stáleho miešania do nádrže postrekovača naplnenej do polovice vodou a doplňte na požadovaný objem. Prázdny obal z tohto prípravku zneškodnite ako nebezpečný odpad.
Použité aplikačné zariadenie, ochranné pracovné prostriedky a pomocné nádoby asanujte prípravkom Florapur, alebo 3% roztokom sódy a umyte 3× vodou. Nevyplachujte v dosahu zdrojov podzemných a povrchových recipientov vôd! Vždy používajte prípravok na ochranu rastlín bezpečným spôsobom. Pred použitím si vždy prečítajte etiketu a informácie o prípravku.
Choroby a škodcovia zemiakov
Odbor ochrany rastlín ÚKSÚP každoročne monitoruje výskyt škodlivých organizmov na našom území a prijíma príslušné opatrenia na ich eradikáciu. Fytoinšpektori pravidelne posielajú vzorky odobratých rastlín, či už príznakových alebo bezpríznakových na Odbor diagnostiky ÚKSÚP-u na presnú determináciu škodlivých organizmov.
V roku 2012 boli monitorované tieto škodlivé organizmy na zemiakoch:
- Stolbur zemiaka (Potato stolbur phytoplasma)
- Bakteriózy zemiakov:
- Krúžkovitosť zemiaka (Clavibacter michiganensis subsp. sepedonicus)
- Hnedá hniloba zemiaka (Ralstonia solanacearum)
- Hubové ochorenie:
- Rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum)
- Háďatká na zemiakoch:
- Háďatká zemiakové (Globodera pallida a Globodera rostochiensis)
- Háďatko zhubné (Ditylenchus destructor)
- Noví živočíšni škodcovia z radu chrobákov: Epitrix spp.
Stolbur zemiaka
Stolbur zemiaka je hospodársky veľmi nebezpečné ochorenie nielen zemiakov, ale aj rajčiakov a ďalších ľuľkovitých rastlín predovšetkým v teplejších oblastiach strednej a južnej Európy. Dôležitým hostiteľom je pupenec roľný (Convolvulus arvensis), ktorý je rezervoárom stolburu v prírode spolu s ďatelinovinami, kukučinou, durmanom, astrovitými a hostiteľom je aj vinič. Prenášajú ho niektoré druhy cikádiek, pravdepodobnosť mechanického prenosu je veľmi malá.
Na zemiakoch sa príznaky objavujú až v druhej polovici leta, pri včasnom napadnutí nie je úroda. Na začiatku infekcie sa vrcholové listy sfarbujú do fialova, žlta alebo červena a lievikovite sa zvinujú pozdĺž hlavnej žilky podobne ako pri vírusovej zvinutke. V pazuchách vyrastajú výhonky v ostrom uhle oproti hlavnej byli a v kolienkach stoniek dochádza k výrazným kyjakovitým zhrubnutiam. Typickým príznakom je vyrastanie adventívnych hľúz na nadzemnej časti v pazuchách spodných listov. Rastliny zakrpatievajú, majú metlovitý vzhľad, postupne vädnú a odumierajú. Ak sa vytvoria hľuzy, sú malé, mäkké, špongiovitej konzistencie a na jar vytvárajú množstvo tenkých nitkovitých klíčkov. Stolbur možno očakávať v nížinných a teplých oblastiach štátu. Prieskum sa vykonáva v skladoch a v porastoch zemiakov.
Bakteriózy zemiakov
Okrem porastov zemiakov monitorujeme v tomto prípade aj rajčiaky, ľuľok sladkohorký a ľuľok čierny a zdroje povrchovej vody určenej na zavlažovanie alebo odpadové vody zo zariadení na spracovanie a balenie zemiakov. Vzorky hľúz odoberáme od pestovateľov a z obchodnej siete.
Rakovina zemiakov (rakovinovec zemiakový)
Rakovina zemiakov, ktorú spôsobuje rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum), je na našom území známa desaťročia a zatiaľ sa nám darí ju úspešne eradikovať. Výsledky monitoringu od roku 1998 do roku 2011 nezaznamenali ani jeden pozitívny nález. Problémy spôsobovala v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď sa podieľala na 100 % stratách zemiakov. Prísnymi rastlinolekárskymi opatreniami sme dokázali naše pôdy ozdraviť. Nebezpečenstvo predstavuje prenos na hľuzách vo voľnom pohybe v rámci EÚ a dovoz infikovaných hľúz z tretích krajín mimo EÚ. Dovoz z tretích krajín je „strážený“ na miestach vstupu rastlinného tovaru: v prístavoch, na letiskách, na našej hranici sú miesta vstupu z tretích krajín hraničné prechody s Ukrajinou. Pohyb v rámci EÚ je voľný.
Rakovina zemiakov sa prejavuje bujnením pletív, pri ktorom sa na infikovaných hľuzách v blízkosti očiek, na stolonoch alebo na báze stonky vytvárajú bradavičnaté nádory s rozmermi niekoľko milimetrov až do veľkosti päste. Nádory na hľuzách sú spočiatku biele alebo ružové, postupne tmavnú, rozpadnú sa a následne prichádza k hnilobe celej hľuzy. Nádory v suchom prostredí práchnivejú, vo vlhkom prostredí hnijú. Nádory vytvorené za prítomnosti svetla sú zelené. Niekedy bývajú napadnuté listy, zriedka kvety. Nikdy nenapáda korene. Na poraste zemiakov nie sú viditeľné príznaky infekcie. Rakovinovec zemiakový napáda mladé rastúce pletivá. Parazituje vo vnútri buniek hostiteľskej rastliny, kde vytvára zoosporangiá s pohyblivými zoospórami. Zimné zoosporangiá sú uvoľňované do pôdy z rozkladajúcich sa nádorov a sú životaschopné 20-30 rokov i v nepriaznivých podmienkach. Môže napadnúť zemiaky, rajčiaky, baklažán, ľuľok a ďalšie plodiny a buriny z čeľade ľuľkovité. Rakovinovec najlepšie vegetuje v oblastiach s priemernými júlovými teplotami vzduchu pod 16°C s dostatkom vlahy.
Zárodky rakovinovca zemiakového sa môžu rozširovať zo zamorených na nezamorené pozemky najmä zeminou prichytenou na rastlinách, na hľuzách zemiakov, na sadeniciach rastlín, koreňovej zelenine, cibuľovinách a buľvovitých rastlinách, na poľnohospodárskych strojoch, náradí a obuvi pracovníkov, zeminou ktorá zostala vo vreciach od zemiakov a pod. Môžu sa prenášať tiež hnojom, kompostom, vodnou a veternou eróziou pôdy, na väčšie vzdialenosti aj zvieratami a vtákmi. Dôležitou ochranou je pestovanie rezistentných odrôd zemiakov.
Háďatká zemiakové
Háďatká zemiakové sú cystotvorné háďatká, parazitujú na koreňoch zemiakov, papriky, rajčiakov, baklažánu a iných druhov z čeľade ľuľkovitých. Pri slabom napadnutí nie sú na nadzemnej časti rastliny vidieť žiadne príznaky. V ohniskách silného výskytu (asi 50 cýst v 100 g pôdy) je krátko po vzídení zabrzdený rast, rastliny sú zakrpatené, tvoria málo slabých stoniek, listy sú malé, predčasne žltnú, často odumierajú. Žltnutie postupuje odspodu nahor. V bazálnej časti stoniek sa tvorí nadmerný počet korienkov. Rastliny vôbec nekvitnú, trsy hynú, nevytvárajú žiadne hľuzy alebo len veľmi málo. Podobné príznaky môžu byť vyvolané i inými faktormi. O tom, že poškodenie je spôsobené háďatkom zemiakovým je možné rozhodnúť iba podľa cýst zistených na koreňoch. Asi 7 týždňov po výsadbe, najčastejšie v druhej polovici júna sú vidieť na koreňoch najskôr biele, neskôr žlté a hnedé cysty.
Za prah škodlivosti sa považuje 15-20 vajíčok alebo lariev v 1 g pôdy. Cysty s háďatkami prežívajú v pôde až 20 rokov. Pri detekčnom prieskume zisťuje odborné pracovisko nematód na Odbore diagnostiky ÚKSÚP Vígľaš sporadicky pozitívne nálezy vo vzorkách pôdy odobratých fytoinšpektormi a Odbor ochrany rastlín vydáva príslušné opatrenia.
Nariadenie vlády SR č. 507/2009 o opatreniach proti šíreniu rakovinovca zemiakového a háďatka zemiakového určuje presné pravidlá na zabránenie šírenia týchto škodlivých organizmov. Významný je § 6 odsek 1 - „Na územie Slovenskej republiky je zakázané dovážať a prechovávať rakovinovca a háďatko vo všetkých vývinových štádiách, ako aj rastliny a rastlinné produkty s ich výskytom.“ Odber vzoriek pôdy vykonávajú fytoinšpektori práve v tomto období po zbere úrody a v dostatočnom predstihu pred výsadbou, podľa presne určenej schémy monitoringu.
Háďatko zhubné
Háďatko zhubné (Ditylenchus destructor) sa prejavuje na hľuzách zemiakov objavením sa malých, špinavo-bielych škvŕn pod pokožkou, ktoré sa neskôr zväčšujú a tmavnú. Na silne postihnutých hľuzách sú typické vpadnuté miesta s rozpraskanou a zvrásnenou šupkou, ktorá sa miestami oddeľuje od dužiny. Pokožka zemiakových hľúz nebýva napadnutá, ale ostáva ako tenká papierová blana nad postihnutými miestami. Háďatká sa koncentrujú v bielych tzv. múčnatých pletivách na okrajoch škvŕn. Hnilobné procesy v hľuzách sú vyvolané sekundárnou infekciou baktériami, hubami a voľne žijúcimi háďatkami. Na nadzemných častiach rastlín nebývajú výrazné symptómy, hoci zo silnejšie napadnutých hľúz vyrastajú slabé rastliny, ktoré obyčajne hynú. Podľa vonkajšieho vzhľadu samotnej hľuzy je veľmi ťažké odhaliť prítomnosť D. destructor. Podobné prejavy napadnutia sa prejavujú aj na koreňovej zelenine, ktorú tiež odoberáme na detekčný prieskum.
Podľa nariadenia vlády SR č. 199/2005 o ochranných opatreniach proti zavlečeniu a rozširovaniu organizmov škodlivých pre rastliny alebo rastlinné produkty v znení neskorších predpisov je dovoz, preprava a rozširovanie háďatka Ditylenchus destructor cibuľami, hľuzami a podzemkami hostiteľských rastlín: ľuľok zemiakový, šafrán, gladiola, hyacint, kosatec, tigrídia, tulipán určených na pestovanie, zakázané. Tu je dôležité zdôrazniť význam označenia rastlinného materiálu určeného na výsadbu rastlinnými pasmi (náveskami), na ktorých je jasne deklarované, že rastliny sú zdravé a pochádzajú z oblastí bez výskytu škodlivých organizmov. Zvlášť z Poľskej republiky sa k nám dovážajú voľne hostitelia všetkých opísaných škodlivých organizmov, preto odbor ochrany rastlín ÚKSÚP vydal Opatrenie OOR/135/2009 záväzné pre fyzické a právnické osoby, ktoré v rámci svojho podnikania nakupujú alebo iným spôsobom získavajú partie konzumných zemiakov (Solanum tuberosum L.) pôvodom z Poľskej republiky, a tieto partie uvádzajú na trh alebo ich používajú v rámci svojho podnikania na území Slovenskej republiky.
Choroby zemiakov pri skladovaní
Zemiaky patria medzi plodiny, ktoré sú napádané chorobami nielen na poraste, ale infekcie sa šíria na hľuzách aj pri skladovaní. Pri výrobe zemiakov vznikajú choroby v troch fázach: pri pestovaní, pri zbere a manipulácii s hľuzami a pri skladovaní.
Pleseň zemiaková (Phytophthora infestans)
Vo fáze pestovania napáda hľuzy najrozšírenejšia hubová choroba zemiakov pleseň zemiaková (Phytophthora infestans). Šíri sa pri vlhkosti vzduchu 80 %, pri teplotách 12-23°C, ak trvajú najmenej dva dni za sebou. Na listoch sa napadnutie šíri od okrajov listov ako sivobiele až hnedé lézie, podobné olejovým škvrnám, ktoré splývajú a neskôr sa na ich spodnej strane tvorí šedý povlak spórangiofórov so spórangiami. Na nich sa tvoria zoospóry. Napadnutie hľúz závisí od množstva zrážok, ktoré splavia zoospóry do zeme. V rokoch so silným výskytom plesne je najlepšou prevenciou napadnutia hľúz rýchly zber zemiakov. Urýchlené ukončenie vegetácie je potrebné pri napadnutí vňate 5-20 %. Na hľuzách sú viditeľné mierne priehlbené olivovo-šedé škvrny na pokožke, dužina pod nimi je hrdzavo hnedá a kompaktná. Takto napadnuté hľuzy nie sú vhodné na konzum a pri sadive sú primárnym zdrojom infekcie pre budúci rok. Najväčšie nebezpečenstvo napadnutia hľúz je pri zbere, pričom infekčný cyklus prebehne až v sklade. Sekundárne poškodené hľuzy napádajú pôvodcovia mokrej hniloby. Z toho dôvodu treba zemiaky pred uskladnením vytriediť a skladovať pri teplote do 6°C. Morenie sadivových zemiakov je nedostatočné, nie sú autorizované fungicídy. Chemickou ochranou je aplikácia fungicídov počas vegetácie v 10-14-dňových intervaloch.
Mokrá hniloba zemiakov (Erwinia carotovora)
Baktérie tejto choroby prežívajú v pôde a vnikajú do novovysadených hľúz cez poranenia. Prejavujú sa najskôr na byliach hnedočiernym sfarbením, zahnívaním a dajú sa ľahko vytiahnuť z pôdy. Listy sú stuhnuté, vzpriamené, zvinuté k lícnej strane. Pletivo hľúz má najskôr ružovkastú farbu, neskôr sčernie a zemiaky sa menia na zapáchajúcu kašovitú hmotu. Hlavná škodlivosť sa prejavuje vo forme hniloby počas skladovania. Ochrana spočíva v používaní zdravého sadiva, zabránení tvorby vodného filmu na hľuzách ich vysušením pred uskladnením, triedení hľúz počas skladovania a výsadbe do vyhriatej pôdy. Nesadiť zemiaky 2 roky po sebe. Chemická ochrana nie je možná.
Suchá hniloba zemiakov (Fusarium solani, Fusarium sambucinum)
Suchá hniloba zemiakov (Fusarium solani, Fusarium sambucinum) prežíva v pôde a do hľúz sa dostáva cez poranenia. Prejavuje sa hnedými škvrnami na povrchu hľúz na miestach poškodenia. Čerstvá hniloba je mokrá, neskôr je pletivo hnedé, prachovité. V hľuzách vznikajú trhliny s bielym mycéliom, na povrch prerážajú ostrovčeky mycélia oválneho tvaru a na svetle sa sfarbujú na ružovo alebo modrasto. Na porastoch vädnú celé rastliny, čo je spôsobené spráchnivením materskej hľuzy. Prevenciou je skladovanie zdravých zemiakov bez prímesí pôdy, choroba má totiž vlastnosť šíriť sa v skladoch od hľuzy k hľuze. Počas skladovania udržiavajte teplotu pod 6°C, vysádzajte len zdravé hľuzy. Chemická ochrana je v morení sadiva prípravkami Dithane M 45 a Novozir MN 80. Ak musíte už namorené zemiaky skŕmiť, môžete tak urobiť až po 92 dňoch a umytí hľúz.
Alternáriová škvrnitosť zemiakov (Alternaria porri f. sp. solani)
Alternáriová škvrnitosť zemiakov, synonymum hnedá škvrnitosť listov (Alternaria porri f. sp. solani) prežíva bežne v pôde aj niekoľko rokov. Rastliny napáda po oslabení spôsobenom stresom (chlad, vlhké stanovište, vysoké teploty, tieň a pod.). Konídie sa šíria vetrom a vnikajú do rastliny prieduchmi a pokožkou. Rozvíja sa pri teplote okolo 25°C a pri vysokej vlhkosti vzduchu (hmly, časté zrážky). Príznaky sa po napadnutí prejavia veľmi rýchlo drobnými ostro ohraničenými škvrnami hnedej farby. Pri žilnatine sa škvrny tiahnu pozdĺžne, rovnako na stonkách. Zo začiatku škvrny pripomínajú pleseň zemiakovú, neskoršie sa na nich tvoria koncentrické kruhy a pletivo nekrotizuje. Na hľuzách sa tiež prejavuje tmavohnedými preliačenými škvrnami na pokožke, pletivo pod nimi tvorí suchá hniloba. Nekróza nepreniká hlboko do dužiny, ale pri silnom napadnutí hľuza usychá. Napadnutiu sa dá predchádzať ošetrovaním porastov fungicídmi.
Obyčajná chrastavitosť zemiaka (Streptomyces scabies)
Obyčajná chrastavitosť zemiaka (Streptomyces scabies) sa tiež najviac prejavuje na hľuzách. Baktérie sa bežne nachádzajú v pôde, do rastliny prenikajú cez mladé lenticely v suchom období. K infekcii nedochádza vo vlhkej pôde. Vyskytuje sa na ľahších pôdach a pôda je jediným zdrojom infekcie. Na hľuzách sa tvoria lézie korkovitého vzhľadu s vyvýšeným okrajom alebo tvoriace priehlbiny. Môžu splývať a pokrývať celý povrch hľuzy. Napadnutie neznižuje úrodu, ale kvalitu hľúz, zvyšuje odpad pri čistení, zhoršuje skladovateľnosť. Chemická ochrana nie je možná.
Integrovaná ochrana proti šíreniu chorôb skladovaných zemiakov
Integrovaná ochrana proti šíreniu chorôb skladovaných zemiakov znamená predchádzať napadnutiu:
- vhodným striedaním plodín,
- používaním len uznaného sadivového materiálu,
- morením sadiva,
- vysádzaním zemiakov do vyhriatej pôdy,
- vyrovnanou výživou,
- fungicídnou ochranou.
Pri zbere a manipulácii so zemiakmi treba dodržať základné pravidlá:
- zber za suchého počasia,
- pri vysýpaní zvoliť čo najmenšiu výšku,
- osušiť povrch zemiakov ponechaním v suchom prostredí 1-2 týždne pri teplotách 12-15°C,
- triediť hľuzy až po osušení,
- odstraňovať prímesí pôdy a kameňov,
- manipulovať so zemiakmi čo najmenej,
- netriediť studené zemiaky.
Pred uskladnením je možná dezinfekcia skladov prípravkami Dithane M 45, Dithane DG Neotec a Novozir MN 80 v 0,3-0,5 % koncentrácii, max. 1 % alebo prípravkom Ekokalkon.
V skladoch treba dodržiavať stabilnú teplotu, zemiaky citlivé na nízke teploty sa uskladňujú pri +5 až +7 °C, málo citlivé pri +3 až +4°C a ostatné pri +4 až ...
tags: #buriny #v #porastoch #lulka #zemiakoveho