Diviak lesný (Sus scrofa), v poľovníckej reči známy ako "čierna zver", je rozšírený po celej Európe, v severnej Afrike a v Ázii až po Japonsko. Na Slovensku sa vyskytujú dva poddruhy: v západnej časti sviňa divá stredoeurópska (Sus scrofa scrofa) a na východe karpatsko-balkánska (Sus scrofa attila). Je to dôležitá súčasť ekosystémov a zároveň obľúbená lovná zver. V poslednej dobe sa pozoruje prudký nárast jeho stavov a rozširovanie oblastí výskytu.
Charakteristické vlastnosti a vzhľad
Diviak lesný sa telom podobá nezušľachtenému krajovému plemenu domácej ošípanej. Má dlhšiu a mohutnejšiu hlavu, prípadne rypák, vyšší a výraznejší kohútik, viac zrezaný zadok a vyššie, užšie a svalnatejšie nohy. Ušnice sú pomerne veľké a vzpriamené. Samica je asi o jednu štvrtinu menšia a ľahšia ako samec (kanec).
Rozdiely medzi poddruhmi na Slovensku:
- Sviňa divá stredoeurópska (Sus scrofa scrofa): Tmavá až čierna, celková dĺžka lebky nepresahuje 41 cm.
- Sviňa divá karpatsko-balkánska (Sus scrofa attila): Svetlejšia a mohutnejšia, celková dĺžka lebky dospelých jedincov presahuje 41 cm (od 41 cm do 47 cm). V Karpatoch dosahujú samce hmotnosť až 350 kg.
Dospelý diviak niekedy dosahuje hmotnosť vyše 300 kg, ale zvyčajne 150 - 250 kg, a diviačica do 150 kg. Dĺžka tela sa pohybuje od 0,9 m až 1,8 m, pričom chvost meria 15 až 30 cm. Výška v kohútiku môže dosiahnuť 115 cm.
Srsť
Diviačia zver si mení srsť raz do roka, a to začiatkom jesene. Na jar jej vypadá podsada a zimné štetiny a čoskoro postupne začína vyrastať nová srsť. Zimná srsť býva tmavšia a štetiny v nej, najmä na chrbte, sú podstatne dlhšie. Letná srsť je redšia a tvoria ju len kratšie štetiny bez podsady. Farba srsti diviaka kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú. Mláďatá sú bledo hnedé s bielymi pruhmi.
Ako by sa vyvíjali ošípané, keby boli navždy vypustené do voľnej prírody
Chrup a kly
Diviak má spolu 44 zubov, v čeľusti a sánke sú na každej strane 3 rezáky, 1 špičiak, 4 črenovce a 3 stoličky. Tento charakteristický chrup mu umožňuje efektívne spracovávať rôznorodú potravu.
Stavba chrupu:
- Hryzáky (incisivi): Šesť v dolnej i hornej čeľusti, slúžia na trhanie alebo hryzenie potravy.
- Očné zuby (canini): U diviakov majú obrannú funkciu. U samcov sú veľmi mohutné, klovité a nazývajú sa kly.
- Predné stoličky (premoláre) a zadné stoličky (moláre): Spolu slúžia na rozomletie a spracovanie potravy.
Medzi hryzákmi, očniakmi a stoličkami diviačej zveri sa nachádza prázdne miesto nazývané diastema. Zuby sú usporiadané podľa vzorca 3.1.4.3./3.1.4.3., kde každé číslo znázorňuje počet zodpovedajúcich zubov v chrupe.
Vývoj chrupu a určovanie veku:
Výmena mliečneho chrupu za trvalý sa končí v 22. mesiaci, ale posledná tretia stolička úplne dorastá až v 24. mesiaci a niekedy aj neskôr. Rast trvalého chrupu u diviačat začína vo veku 5 - 6 mesiacov, vo veku 6 - 7 mesiacov vyrastá prvá stolička M1, k výmene druhej prednej stoličky dochádza v 12 - 14 mesiacoch. Vo veku 20 - 24 mesiacov dorastá tretia, posledná stolička. Mliečny chrup je spravidla vo veku 24 mesiacov už vymenený za stály so 44 zubmi. Úplný mliečny chrup (28 zubov) má diviak vo veku 4 mesiacov, vzorec je 3.1.3./3.1.3.
Určovanie veku podľa stoličiek (podľa Müllera a Kozla):
Táto metóda odhadu veku diviačej zveri vychádza z opotrebovania stoličiek.
| Vek | Popis opotrebenia stoličiek |
|---|---|
| 2 ROKY | Prvý stĺpček tretieho molára (M3) prerazil ďasná, korunka je sfarbená do hneda. Druhý a tretí stĺpik je ešte ukrytý v ďasne. |
| 2,5 ROKA | Prvý a druhý stĺpik tretieho molára (M3) už vyrástli z ďasna, korunky sú hnedé. Tretí stĺpik zuba je stále ukrytý v ďasne. |
| 3 ROKY | Obidve horné plochy prvého molára (M1) vyrástli do svojho základu. Tretí molár M3 tiež celkom vyrástol. |
| 4 ROKY | Začínajú sa objavovať obidve vrchné plochy druhého molára (M2) a ich korunky sú takmer rovné. Tretí molár (M3) vyrástol už do takej podoby, že takmer zmizla jeho ostrosť a drsnosť. |
| 5 ROKOV | Prvý molár (M1) má uprostred priehlbinku, zub je na okraji vyšší než jeho stred. Na horných plochách tretej stoličky (M3) možno pozorovať čiastočné opotrebenie, ale korunka zuba je stále oblá. |
| 6 ROKOV | Stolička M1 výrazne opotrebovaná, druhý molár (M2) je vo svojom strede tiež silne opotrebovaný, korunka na treťom molári (M3) je takmer hladká. |
| 7 ROKOV | Povrch celého chrupu je nerovnomerný. Korunka tretieho molára (M3) je celkom hladká. |
| 8 ROKOV A VIAC | Na povrchu zadných stoličiek možno pozorovať len malé zvyšky zubnej skloviny. |
Určovanie veku podľa klov (podľa Jaerisena, Brandta a Ruskova):
Špičiaky, najmä pri samcoch, sú veľmi mohutné a klovité, preto sa nazývajú kly. Spodné sú dlhšie ako horné, stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Kly sú nebezpečnou zbraňou a zároveň nástrojom na trhanie koreňov. Predstavujú hlavnú poľovnícku trofej z tejto zveri. Podľa dĺžky a tvaru klov možno aspoň približne určiť vek jedinca.
- Spodný kel mladšieho diviaka je kratší a smerom k hrotu sa pred obrúsenou časťou postupne zužuje.
- Spodný kel staršieho diviaka je dlhší, po celej dĺžke rovnako hrubý a náhle sa zužuje až na mieste obrusovania.
Obrúsená plocha klov sa postupne predlžuje s vekom jedinca. Až dve tretiny klov bývajú vrastené do čeľusťových kostí a preto ich treba veľmi opatrne vyberať. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života.
Odhad veku kancov podľa dĺžky vyčnievajúcej časti kla (Ruskov, 1957):
- 2-3 rokov: 2,5 cm
- 3-4 rokov: 3 až 4 cm
- 4-5 rokov: 4 až 4,5 cm
- 5-6 rokov: 4,5 až 5,5 cm
- 6-7 rokov: 5,5 až 6,5 cm
- Vyše 7 rokov: nad 5,5 cm
Spôsob života a správanie
Diviačia zver žije predovšetkým v teplejších polohách vo vlhkejších listnatých dubových a bukových lesoch, ktoré sú obklopené alebo prestúpené poľnohospodárskou pôdou. Žije aj v zmiešaných lesoch, menej ihličnatých. Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zeleňou. Diviaky sa dožívajú v priemere 10 až 12 rokov, hoci sa v niektorých zdrojoch uvádza aj 20 - 30 rokov.
Denný režim a spoločenský život
Diviačia zver vedie nočný a spoločenský život, len staršie diviaky žijú samotársky. Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé skupiny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledované. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním potravy. Opatrne sa približujú k okraju lesa, vždy istiac na všetky strany. Ak zavetria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu.
Potrava a kyprenie pôdy
Diviaky sú typické všežravce. Zožerú všetko, čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy (hlodavce, hmyz, plazy, mäkkýše, červy, vtáky hniezdiace na zemi) a zdochliny. Potravu si často vyrývajú rypákom zo zeme. Za pašou často chodia aj na veľké vzdialenosti a s obľubou spásajú poľnohospodárske plodiny. Prítomnosť diviaka prezrádza aj odretá kôra na kmeni hrubšieho stromu. V lese prerývajú a prevzdušňujú pôdu, ničia živočíšnych škodcov, a preto sú prevažne užitočné, no môžu spôsobovať značné škody na poľnohospodárskych plodinách a v lesnom hospodárstve prerážaním oplôtkov.
Kúpanie v bahne a hygiena
S obľubou sa bahnia v bahnisku, najmä v lete, a potom sa otierajú o kmene stromov, kde zanechávajú blatisté stopy - otierky. Takto sa ochladzujú a súčasne zbavujú kožných parazitov. Odpočívajú spolu, otierajú si navzájom tvrdú srsť a čistia sa. Často si líhajú tak tesne k sebe, že je ťažké rozoznať jednotlivé zvieratá.
Zmysly a komunikácia
Diviaky sa spoliehajú predovšetkým na sluch a citlivý predĺžený nos. Zrakový zmysel hrá naproti tomu podradnú úlohu, majú malé oči, takže vidia dosť zle. Rypák im slúži aj na vyhrabávanie potravy. Pachové žľazy majú na záprstí hrudníkových končatín a označujú nimi stopu. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich výrazný zápach, ktorý sa za vhodných poveternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti. Stopy diviačej zveri sú charakteristické tým, že v nich dobre vidno paratice.
Ako by sa vyvíjali ošípané, keby boli navždy vypustené do voľnej prírody
Diviačia zver má široký hlasový repertoár. Ozýva sa kvičaním, spokojným krochkaním a zlostným grúlením. Často fučí, najmä pri intenzívnom vetrení. Diviaky rozoznávajú každé jednotlivé zviera v skupine a vo vzájomnej väzbe sa udržiavajú fučavými, kvičavými alebo krochkavými zvukmi.
Hlasové prejavy:
- Tichý zvuk "g": Diviačica upozorňuje na nebezpečenstvo.
- Krochkanie "kro": Vyjadruje spokojnosť.
- Kvíkanie: Prejav bolesti u diviačikov.
- Zvuk z hrtana: Diviačica zvoláva prasiatka k potrave.
- Hlasité zvuky "uch-uch": Pri splašení.
V rozčúlení sa diviakovi zježia štetiny na krku a na chrbte (štetinový hrebeň), takže vyzerá oveľa mohutnejší ako v skutočnosti. V zlosti seká klami, pričom z rypáka fŕka penu.
Sociálna štruktúra a rozmnožovanie
Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roku, až kým pohlavne nedospejú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potomstvo. Iba staré samce - kance žijú samotársky.
Párenie a pôrod:
Párenie diviačej zveri prebieha v novembri až decembri, pričom diviaky často zvádzajú medzi sebou tuhé súboje. Párenie môže prebiehať príležitostne aj v iných mesiacoch, najmä u diviačic, ktoré neboli oplodnené pri prvom párení. V úrodných rokoch, bohatých na žalude a bukvice, sa môže výnimočne uliahnuť mláďa aj dva razy do roka. V takýchto prípadoch sa môžu oplodniť aj dobre vyvinuté jednoročné samice (od 9 mesiaca života). Inak sa diviačice pária až v druhom a diviaky zvyčajne až v treťom veku života. Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov.
Gravidita trvá 114 - 118 (108 - 121) dní, podľa niektorých autorov 16 až 17 týždňov. Počet mláďat býva 4 - 12 a zvyčajne sa liahnu v marci v pripravenom kotlíkovom ležovisku (hniezde). Diviačatá sú hnedé a pozdĺžne pásikavé. Cicajú dva mesiace a diviačica ich vodí až do nasledujúceho párenia. Pri narodení dosahujú hmotnosť od 1,1 do 1,3 kg. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca života.
Vzťahy s ľuďmi a ochrana
Diviak patrí k zvieratám, ktorých populácia sa na našom území odhaduje na približne 30 000 kusov. Diviak lesný nie je ohrozeným druhom.
Nebezpečenstvo a prevencia:
Odborníci tvrdia, že je to jedno z najnebezpečnejších zvierat v našej prírode. Ak náhodou pri pokojnom hubárčení vyrušíte a vyplašíte malé prasiatka so samicou, samica bez váhania zaútočí. Taktiež pri strete so psom je toto stretnutie život ohrozujúce, keďže ide o príbuzného ich veľkého nepriateľa - vlka. Keď hrozí diviačatám nebezpečenstvo, matka ich statočne bráni, pričom môžu napadnúť aj človeka. To sa môže stať aj pri prenasledovaní poraneného diviaka. Starý diviak sa postaví na odpor aj rysovi, medveďovi, psovi a aj vlkovi.
Čo robiť pri stretnutí s diviakom:
- Zachovajte pokoj a nerobte prudké pohyby.
- Vyhnite sa očnému kontaktu.
- Ticho a pokojne sa vzdiaľte.
- V prípade útoku je najlepšie pokúsiť sa vyliezť na strom alebo iné vyvýšené miesto.
Lov a obhospodarovanie:
Diviak patrí k významnej lovnej zveri. Mäso z diviaka je cenené pre svoju chuť a výživové hodnoty. Meradlom pri love diviačej zveri by mala byť najmä telesná vyspelosť a skutočnosť, že pri súčasných pomeroch je potrebné splniť asi 70 % plánu lovu v kategórii prasiatok, 20 % v kategórii I. vekovej triedy (starých do 24 mesiacov) a iba 10% dospelej zveri. Rozlišujeme aj II. vekovú triedu (3 - 4 roky) a III. vekovú triedu (od 5 rokov). Presnejšie zaradenie jedinca však býva vo voľnej prírode problematické. V mnohých revíroch je diviačia zver premnožená, čo narúša sociálne a rangové postavenie jedincov. Potom dochádza k nesprávnemu vykazovaniu úlovkov. Pre sprehľadnenie obhospodarovania tejto zveri by bolo vhodné zrušiť kategóriu diviača a lanštiak a vytvoriť len jednu vekovú skupinu nedospelý - mladý diviak (do 24 mesiacov). Mladé diviaky narodené v príslušnej poľovníckej sezóne by bolo možné loviť až od 1. júla, rovnako ako dospelé diviaky.
Zdravie diviakov:
Často trpí na rozličné parazitárne ochorenia, najmä na helmintózy, kokcidiózu a na trichinelózu, okrem toho na nákazlivé choroby (napríklad: mor ošípaných, Aujeszkého chorobu a podobne).