Chlieb, základná potravina sprevádzajúca ľudstvo po tisícky rokov, si právom zaslúžila úctu a rešpekt. Nielenže pomohol prežiť generáciám, ale stal sa aj symbolom zdravia, radosti a pre mnohých aj poslaním. Jeho pečenie je rituál, ktorý sa odráža v množstve úsloví, prísloví a porekadiel, ktoré sa zachovali dodnes. Tieto frazémy nám odhaľujú hlboký vzťah našich predkov k chlebu a jeho význam v ich životoch. V slovenskej kultúre sa ustálilo aj spojenie "byť ako kus chleba", ktoré vyjadruje určité vlastnosti človeka.
Definícia a príprava chleba
Chlieb patrí k základným potravinám, ktoré sa pripravujú pečením, parením alebo vyprážaním cesta pozostávajúceho minimálne z múky a vody. Vo väčšine prípadov je nutná jedlá soľ a voliteľne aj kvasné činidlo (droždie). Niektoré druhy chleba obsahujú aj korenie (napr. rascové semeno) a zrná (sezam, mak). Zrná sa používajú aj na dekoračné účely. Chlieb môže byť konzumovaný samostatne, často s mliečnym maslom, arašidovým maslom alebo s iným orechovým maslom, alebo so sladkou nátierkou, ako sú džemy, zaváraniny, želé, marmelády, med, alebo môže byť použitý ako obal na sendvič (obložený chlebík).
Etymologický pôvod slova „chlieb“
Slovo „chlieb“ má zaujímavý etymologický pôvod. Vychádza zo starej angličtiny, kde slovo „bread“ je spoločné pre mnohé germánske jazyky, ako napríklad nemecký „brot“, dánsky „brød“, holandský „brood“ či švédsky „bröd“. Odhaduje sa, že pôvod má spojitosť s koreňom slova „break“ vo význame lámať. Jeho prvé použitie totiž súvisí s tzv. broken pieces, čiže odlomenými kúskami, a tiež s latinským „crustum“ s podobným významom. Zaujímavé sú i pôvodné názvy chleba v iných jazykoch, napríklad pomenovanie „hlaf“ pravdepodobne súvisiace s dnešným anglickým názvom „loaf“, čiže bochník.
Vedeli ste, že?
- Anglické oslovenia lord a lady súvisia s chlebom. Pomenovanie lord vychádza zo staroanglického „hlaford“, čo doslovne znamená strážca chleba, lady je zo staroanglického „hlæfdige“ vo význame miesiaca chlieb.
Chlieb v cudzích jazykoch:
| Jazyk | Slovo pre chlieb |
|---|---|
| Anglicky | bread |
| Nemecky | Das Brot |
| Španielsky | pan |
| Francúzsky | pain |
| Rusky | хлеб |
| Taliansky | pane |
Chlieb v slovenskej ľudovej slovesnosti
Slovensko je typické bohatým zastúpením rôznych ustálených slovných spojení, akými sú príslovia, porekadlá či pranostiky. Chlieb má v rámci nich svoje čestné miesto, napokon, história tohto stáročiami uctievaného pokrmu sa datuje ešte do obdobia pred naším letopočtom. Formovala sa tak nielen jeho podoba a chuť, ale aj tradície, povery.
Frazeológia a jej význam
Frazeológia je jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá ustálenými slovnými spojeniami, frazémami. Frazémy sú charakteristické svojou ustálenosťou, preneseným významom a expresívnosťou. Sú dôležitou súčasťou každého jazyka, pretože odrážajú kultúru, históriu a spôsob myslenia daného národa.
Definícia frazémy
Frazéma je ustálené slovné spojenie, ktoré má prenesený význam a funguje ako samostatná jazyková jednotka. Odlišuje sa od voľného slovného spojenia tým, že jej význam nie je priamo odvodený od významu jednotlivých slov, ktoré ju tvoria. Vzniká predovšetkým prehodnotením už existujúceho voľného slovného spojenia tým, že slovné spojenie nadobúda nové formálne i významové kvality, nový význam odlišný od pôvodného významu, pričom sa tento nový význam i celé spojenie ustaľuje. Frazeologizácia slovného spojenia je teda vznik frazeologickej jednotky.
Charakteristické znaky frazémy
- Ustálenosť: Frazéma má pevnú štruktúru a nemôže sa ľubovoľne meniť.
- Prenesený význam: Význam frazémy je prenesený, metaforický alebo obrazný.
- Expresívnosť: Frazémy sú často expresívne a emocionálne zafarbené.
- Reprodukovateľnosť: Frazémy sa v jazyku reprodukujú ako hotové celky.
Druhy frazém
Frazémy sa delia do rôznych kategórií podľa rôznych kritérií. Medzi základné paremiologické útvary patria:
- Príslovia: Krátke, poučné výroky s univerzálnou platnosťou (napr. Kto druhému jamu kope, sám do nej padne). Majú didaktizujúce poslanie.
- Porekadlá: Výroky, ktoré vyjadrujú nejakú skúsenosť alebo postreh (napr. Bez práce nie sú koláče). Sú obrazné výrazy bez poučného zámeru.
- Úslovia: Ustálené slovné spojenia s preneseným významom (napr. Mať plné ruky práce).
- Pranostiky: Ľudové predpovede počasia (napr. Medardova kvapka štyridsať dní kvapká). Sú to ustálené folklórne výroky, ktoré sa ako výsledok dlhodobej skúsenosti ľudu týkajú vecí v prírode, napr. počasia, ročných období, prác na poli a podobne.
Ďalšie druhy frazém zahŕňajú povrávky, ustálené prirovnania a súslovia alebo slovné páry.
Podľa významu sa rozlišujú:
- Menovacie frazémy: Frazémy, ktoré pomenúvajú nejaký jav alebo vec (napr. Biela vrana).
- Výpovedné frazémy: Frazémy, ktoré vyjadrujú nejakú myšlienku alebo postoj (napr. Hádzať hrach na stenu).
- Modálne frazémy: Frazémy, ktoré vyjadrujú postoj hovoriaceho k výpovedi (napr. Nepochybne).
Funkcie frazém
Frazémy plnia v jazyku rôzne funkcie:
- Nominatívna funkcia: Pomenúvajú javy a veci.
- Expresívna funkcia: Vyjadrujú emócie a postoje.
- Štylistická funkcia: Oživujú a obohacujú jazyk.
- Kultúrna funkcia: Odzrkadľujú kultúru a históriu národa.
Príslovia a porekadlá o chlebe
Frazémy s chlebom sú bohatým zdrojom informácií o kultúrnych hodnotách a tradíciách slovenského národa. Analyzujme si niektoré z nich:
- "Chlieb je život": Táto frazéma zdôrazňuje základný význam chleba pre existenciu človeka.
- "Nechcem od teba ani kúsok chleba": Táto frazéma vyjadruje silný odpor alebo odmietnutie.
- "Mať sa ako v bavlnke": Táto frazéma vyjadruje stav blahobytu a hojnosti.
- "Zarábať si na chlieb": Táto frazéma vyjadruje potrebu pracovať a zabezpečiť si živobytie.
- "Jesť suchý chlieb": Táto frazéma vyjadruje stav chudoby a nedostatku.
- "Odpustiť komu chlieb náš každodenný": Táto frazéma vyjadruje prosbu o odpustenie a milosť.
- "Kradnúť komu chlieb": Táto frazéma vyjadruje nespravodlivé oberanie niekoho o živobytie.
- "Poslať niekoho po chlieb": Táto frazéma vyjadruje ironické alebo pohŕdavé poslanie niekoho preč.
- "Mať niečo ako teplé rožky": Táto frazéma vyjadruje ľahký a rýchly zárobok.
Tieto frazémy nám ukazujú, že chlieb bol v minulosti a aj v súčasnosti vnímaný ako základná a nenahraditeľná súčasť života. Príslovia a porekadlá o chlebe odrážajú rôzne aspekty života, od skromnosti a striedmosti, až po hodnotu slobody a rovnosti. Napríklad, úslovie „Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu“ zdôrazňuje dôležitosť skromnosti a striedmosti. Ďalšie úslovie „Chlieb, cibuľa a sloboda sú lepšie než kura, med a robota“ pridáva k týmto hodnotám slobodu a rovnosť. Príslovie „kto sa rovná s chlebom, rovná sa i s ľuďmi“ poukazuje na to, že úcta k chlebu sa rovná úcte k ľuďom. Ich význam si človek uvedomí najmä mimo domova, obzvlášť ak sa dlhšie nachádza mimo svojej krajiny.
Rye Bread from Estonia | What Bread reveals about the EU | Baking Bread
Naši predkovia mnoho ráz pocítili, že „lepšie jesť chlebík v pokoji ako koláč v rozbroji“. Nie každý sa totiž riadil myšlienkou: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Avšak našli sa a našťastie dodnes existujú aj láskyplní ľudia, dokonca až tak veľmi, „že by ich mohol na chlieb natierať“. Ale pozor, toto môže byť nebezpečné, najmä ak ide o svadbu - „oženiť sa, to nie je chleba požičať“.
Niektoré slovenské príslovia o chlebe:
- Koláče sa prejedia, chlieb nie.
- Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu.
- Chlieb soľ a skutok s dobrou vôľou.
- Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.
- Kto si nevie chleba odkrojiť, nevie si naň ani zarobiť.
- Lepšia chudá slanina s chlebom, ako tučná bez chleba.
- Znosil ho, že by ani pes kus chleba od neho nevzal.
- Tak žime, aby bolo aj chleba aj neba.
- Odriekaného chleba, najväčší kus.
- Oženiť sa, to nie je chleba požičať.
- Lepšie jesť chlebík v pokoji ako koláč v rozbroji.
- Lepší kúsok chleba z práce než pečienka z milosti.
Chlieb v citátoch a výrokoch známych osobností
Nielen v ľudovej slovesnosti mal chlieb svoje čestné miesto. Dostal sa aj do pozornosti rôznych mysliteľov a významných ľudí, vďaka čomu sa nad jeho dôležitosťou môžeme zamýšľať aj v podobe výrokov známych osobností. „Kvety a knihy sú pre mnohých ľudí práve také nevyhnutné ako denný chlieb.“ Možno sa aj vy stotožňujete s citátom francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzaca.
Väčšina výrokov sa však spája s chlebom vo význame pokrmu pokrmov. Holandský maliar Vincent van Gogh to videl takto: „Kto ľúbi, žije. Kto žije, pracuje.“ „Je ťažké ušľachtilo premýšľať, keď premýšľame iba nad tým, kde vziať na chlieb.“ Podobne ako francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau sa vyjadrila aj česká spisovateľka Božena Němcová: „Duch tratí silu, keď ho zaťažuje starosť o každodenný chlieb.“ Pravdivosť týchto citátov sa zvyčajne odhalí až v situácii, z ktorej sa chce každý čo najskôr vymaniť. Ak sa to však podarí, oplatí sa riadiť mottom, ktoré vzišlo z úst belgického katolíckeho kňaza Phila Bosmansa: „Podeľ sa o svoj chlieb a bude chutiť lepšie.“
Iné príslovia a výroky:
- Ján z Kríža: „Je lepšie ovládať svoj jazyk ako postiť sa o chlebe a vode“.
- Jean-Jacques Rousseau: „Je ťažké ušľachtilo premýšľať, keď premýšľame iba nad tým, kde vziať na chlieb“.
- Helder Camara: "Keď dám biednym chlieb, tak som svätý. Keď sa pýtam, prečo biedni nemajú chlieb, tak som komunista."
- Ľudové príslovie: Reči sa hovoria, chlieb sa je.
- Georges Danton: Ľud potrebuje chlieb a výchovu.
- Arabské príslovie: Láska je sladká, ale len s chlebom.
- Móhandás Karamčand Gándhí: "Na svete existuje toľko hladujúcich ľudí, že Boh k nim môže prichádzať len vo forme chleba."
- Jean Paul: Reči sa hovoria, chlieb sa je. Umenie nie je chlebom, ale vínom života.
- Svätý Bazil Veľký: „Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný“.
- Španielske príslovie: Ponúkať priateľstvo tomu, kto chce lásku, je ako dávať chlieb tomu, čo umiera smädom.
Chlieb v kultúrnom dedičstve
Chlebu ako základnej a vzácnej potravine sa v ľudovom prostredí prejavovala vždy veľká úcta. Považoval sa za „boží dar“ a podľa toho sa s ním aj zachádzalo. Pozornosť sa venovala jeho príprave i konzumácii, ktorá sa postupne rozvinula do rozsiahleho komplexu povier a zvykov.
Tradície a zvyky
- Tradičné privítanie chlebom a soľou je jedným z mnohých dôkazov jeho významu. Na Slovensku máme zvyk vítať ľudí chlebom a soľou a vzdávať im tak úctu. Predošlé generácie verili, že úcta by mala kráčať ruka v ruke so šľachetnými a správne mienenými skutkami: „Chlieb so soľou a skutok s dobrou vôľou.“ Cudzincov vítame chlebom a soľou. Vzácne návštevy zo zahraničia vždy víta krojovaný mladý pár, ktorí drží v rukách podnos s chlebom a soľou.
- Omrvinky z chleba sa zo stola pozbierali a hodili do ohňa.
- Význam chleba dokladá aj jeho rola v svadobných obyčajach. Nevesta ho nosila do kostola na obrad i domu ženícha, kde ho kládla ako dar na stôl. Matka ženícha vítala mladý pár chlebom a soľou na prahu domu.
- Prvé pekárske cechy vznikli u nás už v 14. storočí.
- Dôležité miesto patrí obradovému chlebu. Dnes sa pečie z kvalitnej pšeničnej múky a môžeme ho rátať už k pečivu či koláčom. V ľudovej kultúre však v obradoch a pri sviatočných jedlách zastupuje chlieb. Typickými obradovými chlebami - koláčmi sú napríklad radostník na svadbe, kračun a štedrák na Vianoce alebo paska na Veľkú noc.
Povery spojené s chlebom
- Počas prípravy sa zvykol sedemkrát požehnávať: Prvý raz, keď sa zarábal kvas, druhý raz, keď sa začalo miesiť cesto, tretí raz, keď sa cesto zamiesilo, štvrtý raz, keď sa váľalo do slamienky alebo vahana, piaty raz na lopate pred pecou, šiesty raz, keď sa posledný peceň vložil do pece, siedmy raz, keď sa prvýkrát krájal. Požehnávanie malo predovšetkým zabezpečiť úspešnú prácu pri pečení chleba a samotný výsledok, teda dobrý chlieb.
- Keď napríklad dievča prvýkrát miesilo cesto na chlieb a to pukalo, hovorilo sa, že dostane muža v čižmách (pána), ak nepukalo, mala dostať muža v papučiach (sedliaka).
- Keď sa pri pečení chlieb rozpukol, malo prísť nešťastie.
- Ak ho gazdiná zabudla v peci, verilo sa, že skoro zomrie.
- Peceň chleba na stole nesmel nikdy ležať nakrojenou stranou ku dverám, lebo sa tým privolala na gazdovstvo bieda.
- Ak z neho kúsok spadol, zodvihli ho a pobozkali a až potom mohli zjesť.
- Ani odrobinky sa nesmeli vyhodiť a odrobinkám zo štedrovečerného chleba pripisovali priam magický význam.
Symbolika chleba v kresťanstve
Chlieb má v kresťanstve hlboký symbolický význam, najmä v Eucharistii. Eucharistia úzko súvisí s kultom a so spiritualitou človeka. Posúva ho od sebectva k láske, aby tak ako Kristus - chlieb, každý sa stal chlebom pre druhého. Svätý Pavol nazýva Eucharistiu aj Cirkev Kristovo telo. Jedno bez druhého nie je možné. Druhý vatikánsky koncil uznáva základnú jednotu, ktorá existuje medzi Cirkvou a Eucharistiou, táto téma je srdcom východného myslenia.
Svätá večera a chlieb
Keď sa Ježiš usadil so svojimi apoštolmi k Poslednej večeri vo štvrtok pred svojou smrťou, slávil v skutočnosti predvečer sviatku Paschy. Sviatok Paschy bol dokonalou prípravou na to, čo Ježiš práve zamýšľal urobiť: premeniť starú Mojžišovu zmluvu na novú. Ježiš odpovedal: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“
Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba«. Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života.“
Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Pre jej kľúčovú dôležitosť jej liturgia venuje pozornosť aj v nasledujúce tri nedele. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - „chlebom, ktorý zostúpil z neba“. Aj Mojžiš zakúsil šomranie, vzburu a neprijatie. Za trochu chleba boli Izraeliti ochotní vrátiť sa aj do niekdajšieho otroctva. Veľmi rýchlo zabudli na veľké divy a znamenia, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša pre nich urobil. Boh odpovedá na vzburu ľudu milosrdenstvom a posiela mu mannu. Je to presná paralela toho, čo sa dialo okolo Ježiša. V rozmnožení chleba síce rozpoznali zázračné znamenie a v Ježišovi veľkého proroka, keď im však začal hovoriť o chlebe života, narazil na neporozumenie. Viera závisí od postoja človeka, ktorý by mal uveriť nielen Ježišovmu učeniu, ale v jeho osobu.
Ježiš zdôrazňuje životný význam eucharistického chleba, ktorým veriaci do najintímnejšieho vnútorného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Záujem o pozemský chlieb, kvôli ktorému ľud znova vyhľadal Ježiša, využíva pozitívne ako odrazový mostík aby im začal hovoriť o chlebe života v ktorom predobraz manny dosahuje svoje naplnenie. Otázka hladu sa posúva na otázku viery. Poslucháči to pochopili a preto žiadajú zázračné, do očí bijúce znamenie, ktoré by ich uistilo vo viere. Už v starozákonnom ponímaní bola manna aj znakom oživujúceho Božieho slova: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 2-3). V duchu refrénu nedeľného žalmu - „Pane daj nám chlieb z neba!“ - si máme uvedomiť, že aj pozemský chlieb je Božím darom. Prv než ľudské ruky dopestujú obilie a upečú chlieb, Boh stvoril zem aj s jej rastlinstvom a dáva mu vzrast.
To umocňujú verše žalmu o živom chlebe, ktorým je sám Ježiš: „Rozkázal horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta. Po zázraku s chlebmi (evanjelium predchádzajúcej nedele) sa Ježiš utiahol sám modliť, kým učeníkom prikázal, aby prešli loďou na druhý breh Genezaretského jazera. V noci sa ku nim tajomne priblížil a potom sa spolu preplavili ku Kafarnaumu. Zástup si všimol, že Ježiš i jeho učeníci nie sú medzi nimi a dali sa ich hľadať. Ježiš na ich otázku reaguje protiotázkou, odhaľuje ich úmysly no zároveň trpezlivým vysvetľovaním sľubuje ešte väčší zázrak, dar seba samého ako „chleba života“. Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Ježiš nevyčíta zástupom, že ho hľadajú. Veď zázračným nasýtením ich chcel podnietiť k tomu, aby ho hľadali, avšak z túžby po duchovnom, eschatologickom nasýtení. Niektorí biblisti dokonca prekladajú túto vetu ako výzvu: „Hľadajte ma...!“.
Hľadať Ježiša znamená túžiť po chlebe života. Každé úsilie o uskutočnenie našich túžob je v konečnom dôsledku hľadaním Ježiša. Človek je povolaný obrábať zem a v pote tváre pracovať na svoj chlieb, avšak tento sa pominie, ako i ten, kto ho je. Z rozmnoženia chleba a rýb vidno, že Ježišovi záleží aj na našej obžive. Škodí nám vtedy, keď ju absolutizujeme a kvôli nej zabudneme na pokrm pre dušu. Našu túžbu po kráse môže uspokojiť umenie, túžbu po uplatnení zamestnanie, túžbu po poznaní veda, túžbu po uvoľnení zábavný priemysel. Ale túžbu po večnom živote nemôže naplniť nikto z ľudí. Životom človeka je spoločenstvo s Bohom. Vstupuje doň, keď vo svojej každodennosti koná podľa jeho slova. Veriaci nevníma Božie slová ako obmedzujúce, vidí v nich cestu k múdrosti života: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med“ (Ž 119, 103). Životodarný pokrm je podľa Syna Sirachovho poslušnosť zákonu života a poznania. Pravým pokrmom človeka, ktorý ho odlišuje od živočíšnej ríše je slov. Ono dáva zmysel všetkému čo jestvuje a vytvára vzťah medzi osobami.
Preto Múdrosť hovorí: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! ...a ten vám dá Syn človeka. Večný život nemôže ponúknuť smrteľný človek a absolútnu lásku limitované ľudské city. Do jedla vkladáme nádej, že nás udrží pri telesnom živote. Od prijímania Ježiša Krista očakávame večný život. Odveké tušenie ľudského srdca, že je stvorené nie pre smrť ale pre život, nachádza v Ježišovi istotu a naplnenie: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10). Chlieb života je darom Syna človeka. On nám ho dáva a v ňom seba samého. Prísľub, ktorý tu zaznieva v budúcom čase sa naplní na kríži. Ježiš nám ho daruje vo svojom tele, vydanom za nás. Žiadať o znamenia je v evanjeliách väčšinou prejavom malovernosti. Ježiš práve všetkým ponúkol znamenie chleba. Keď povedal, že ním je on sám, židia zrazu zatúžili po presvedčivejších dôkazoch. Keď im pred chvíľou poskytol rukolapný dôkaz, mysleli pri ňom len na prázdny žalúdok. No Ježiš by zaprel celé svoje poslanie, keby sa nechal odradiť zatvrdilosťou svojich poslucháčov. Hlásal, hoci nateraz nič nechápali. Lebo duchovné znamenia možno zachytiť a rozpoznať iba duchovným spôsobom. Veriaci Židia dbali veľmi starostlivo o zachovávanie Zákona, o konanie Božích skutkov. Mysleli si, že vzťah medzi Bohom a ľuďmi je ako medzi pánom a jeho služobníkmi: pán im určuje prácu, a oni ju vykonávajú. Preto sa Ježiša pýtajú, čo majú robiť, aby uspokojili Boha.
Ježiš mení perspektívu a odpovedá, že Božím dielom je veriť v toho, ktorého on poslal. Zmena hľadiska spočíva v tom, že viera je skutočne zásluhou Boha, Boží dar. Človek verí, teda považuje za isté tie skutočnosti, ktoré ho nekonečne presahujú, len vďaka Bohu. Má tento dar aktívne prijať a zveľaďovať, ale hlavným činiteľom tu zostáva vždy Boh. Slovo „usilovať sa“ je namieste v súvise s pokrmom, vyrábanom ľudskými rukami. Avšak záujem o Božie skutky si vyžaduje „konať“. Jeden z prekladov tejto vety vyznieva v zmysle „aby sme sa zasvätili konaniu Božích skutkov“. Pre tých, čo sú takto otvorení, Ježiš odporúča tri veci: prichádzať, prijímať a veriť. „Prichádzanie“ si možno najpriamejšie vysvetliť ako zakotvovanie vnútorného života i vonkajších činností v eucharistickej adorácii. Prichádzať do „stánku stretnutia“. Prijímať znamená aktívne sa zúčastňovať na eucharistickom slávení. A „veriť“ zas „vychádzať“ z neho a s odvahou plniť Otcovu vôľu. Izraeliti, putujúci vyprahnutou púšťou považovali dar manny za chlieb z neba, ktorý sa nikdy neskazí. V múdroslovnej tradícii sa spájal s darom Zákona, ktorý bol tiež darom neba a udržiaval izraelský národ v usporiadanom náboženskom, spoločenskom a osobnom živote. Teraz je najväčším darom od Boha Ježiš a jeho slovo. Ak mu človek uverí a nasleduje ho, stáva sa mu svetlom a pokrmom. Najväčší Boží skutok je, že nám posiela svojho Syna, v ktorom sa uskutočňuje spása celého stvorenia.
V kresťanskom ponímaní pod „chlebom života“ automaticky rozumieme Eucharistiu. Rovnako aj Ježiš. Preto na začiatku eucharistickej reči kladie dôraz na vieru ako na vzťah ku nemu samému. Vďaka viere zostáva s ním človek v stálom spojení. Keď Ježiš hovorí o chlebe z neba, zároveň svojim poslucháčom zjavujem že prišli definitívne časy spásy, ktoré Boh dáva ľuďom. Ježiš sa identifikuje s týmto chlebom. Odpoveď je v samotnej otázke a skrýva sa v slovíčku „robiť“. Vzťah medzi nami a Ježišom je taký istý, ako medzi nami a chlebom. Nestačí hovoriť o chlebe, treba ho jesť. Nestačia teoretické vedomosti o Bohu, ako neexistujú „teoretickí zaľúbení“ ani „nepraktizujúci milujúci“. Ježiš kladie dôraz na „veriť“. Znamená to vykonať, k čomu nás Boh pozýva cez reč udalostí, cez podnety svedomia alebo slová Písma. Ak sa o to pokúsime, veľmi rýchlo zistíme, že bez Božej pomoci na to sami nestačíme. „Božím skutkom“ je teda náš konkrétny ľudský skutok, motivovaný Bohom a učinený silou jeho milosti. Ježišovo zázračné nasýtenie telesného hladu zástupu poslucháčov a vzápätí reč o chlebe života vyvoláva túto dilemu. Otcovia púšte odpovedajú výstižným obrazom: „Je to ako keď kupuješ osla. Tieň, ktorý vrhá, je už v cene zvieraťa“. Aplikované na modlitbu: ak prosíme najskôr za duchovné veci, tie hmotné sú v nich už zahrnuté. Také je aj poradie v modlitbe Otčenáš. Nemáme naliehavo prosiť Boha za všetko, čo potrebujeme, ale sa ho pýtať, čo nám on chce dať. Najdôležitejšou modlitbou je oslava Boha. Veľkú váhu má aj modlitba za odpustenie hriechov a vzývanie Božieho milosrdenstva. Môžeme si byť istí, že takáto modlitba je podľa Božej vôle, a bude vypočutá. Tiež je dobré pamätať na to, že samotná modlitba je väčšie dobro, než to, o čo konkrétne prosíme. „Čo je vznešenejšie, než rozprávať sa s Bohom a byť priťahovaný do úzkeho spoločenstva s ním?“, pýta sa Evagrius Ponticus. Od neho pochádza aj ďalšia rada: „Nepraj si, aby všetko dopadlo podľa tvojich predstáv ale podľa Božieho zaľúbenia. Aké veľké tajomstvo lásky! účinný znak jednoty! mocné puto lásky! Kto chce žiť, má kde žiť a má z čoho žiť. Nech sa priblíži, nech verí a vstúpi do tela a bude mať účasť na živote. Nech sa nevymyká zo spojenia s ostatnými údmi, nech nie je chorým údom, ktorý treba odstrániť, nech nie je znetvoreným údom, za ktorý by sa telo malo hanbiť. Sv. Svätý Gregor Naziánsky hovorí, že vo chvíli, keď sa mudrci vedení hviezdou klaňali novému kráľovi Kristovi, nastal koniec astrológie. Odteraz sa totiž hviezdy pohybujú po dráhach, ktoré určil Kristus. Naozaj, v tejto scéne sa obrátilo dovtedajšie vnímanie sveta, čo, i keď iným spôsobom, prebieha aj dnes. Nie prvky vesmíru a zákonitosti hmoty, ktoré v konečnom dôsledku vládnu svetom a človekom, ale osobný Boh vládne nad hviezdami, teda nad vesmírom. Nie zákonitosti hmoty a evolúcie sú poslednou ustanovizňou, ale rozum, vôľa a láska, teda Osoba. A ak poznáme túto Osobu a ona pozná nás, potom nie neúprosná moc hmoty je poslednou inštanciou; potom nie sme otrokmi vesmíru a jeho zákonov, ale sme slobodní. Toto povedomie v staroveku ovplyvňovalo úprimne hľadajúcich duchov. Nebo nie je prázdne.
Chlieb v umení a literatúre
Chlieb sa prelína celou ľudskou kultúrou. Skutočnosť, či ho bol dostatok, alebo úplne chýbal, rozhodovala často o prežití celých národov. Je to prastará, ale nepostrádateľná, legendami opradená potravina, vyskytujúca sa už v najstarších písomnostiach, v rozprávkach i ľudových pesničkách. O chlebe sa dočítame už v Starom zákone. Chlieb ako základná potravina je známy celé tisícročia. Je to jedno z vôbec najstarších známych človekom pripravovaných jedál, stopy sa nachádzajú už v neolite.
Diela inšpirované chlebom
Chlieb inšpiroval mnohých spisovateľov a umelcov. Mnohí autori a umelci sa inšpirovali chlebom a jeho významom v živote človeka.
- Jozef Cíger Hronský - Chlieb: Kolektivistický román so zložitým dejom, pásmo udalostí a scén zo života.
- J. G. Tajovský - Na chlieb: Vyjadril, že chlieb je základná potravina človeka a v niektorých časoch u mnohých aj jediná.
- J. G. Tajovský - Zuza: Odôvodňoval jeho myšlienku: „Chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“
- J. G. Tajovský - Horký chlieb: Opisuje ťažký život chudobných ľudí a dôležitosť chleba.
- Ján Ondruš - Korenie (chlieb zo stola).
- Michal Šteinhíbel - Za smidkou chleba: Hlavným hrdinom je Paľko, ktorého najväčšou túžbou je uľahčiť život matke a zarobiť na chlieb.
- Ján Stacho - zo zbierky Svadobná cesta - O pečení chleba.
Sfilmované diela inšpirované chlebom
- Zlatý chlieb: Televízna rozprávka na motív Pavla Dopšinského o pyšnej Ľubke, ktorá odmietne poctivý pekársky chlieb a až v zlatej krajine pána Mamona pochopí, že väčšiu hodnotu ako zlato má ľudská láska.
Chlieb vo výtvarnom umení
Chlieb nájdeme aj vo výtvarnom umení. Okrem toho že je chlieb témou mnohých obrazov - hlavne zátiší, je zároveň on sám výtvarným materiálom. Výrobky z chlebového cesta môžeme obdivovať na rôznych výstavách. Vyhlasujú sa tematické súťaže o najzaujímavejšiu plastiku, sochu alebo iný výrobok z chleba.
História pekárstva na Slovensku
Pod hradom Devín pri Bratislave objavili archeológovia v roku 1986 zuhoľnatený bochník. Cesto bolo z pšenice, raže, jačmeňa a prosa so stopami burín. Tento nález je po chlebe z 1. storočia n.l. jedným z najstarších dokladov o pečení chleba na našom území. Odborníci sa domnievajú, že pre chlieb tak prevratný proces kvasenia bol objavený asi pred šiestimi tisícmi rokmi v Egypte. Ale už dávno predtým, ako sa začal vyrábať chlieb, boli obilniny súčasťou výživy človeka. Ľudia ich pravdepodobne jedli v surovom stave a upravovali namáčaním alebo nakličovaním, neskôr z nich dokázali uvariť kašu, ktorú potom usušili na slnku, a tak vznikla placka, ktorá je považovaná za predchodcu skutočného chleba.
Ktorá udalosť, či etapa však bola pre naše pekárstvo v novodobej histórii najvýznamnejšia? Podľa Szemesa to bolo obdobie vzniku Bratislavského rožka. Tento rohlík nás preslávil v celom Rakúsko - Uhorsku, ale aj v zámorí. Teraz sa u nás už moc nevyrába, lebo je náročný na ručnú prácu. V Rakúsku však áno. V USA ho ho poznajú ako Viedenský rožok. V polovici päťdesiatych rokov minulého storočia sa slovenská pekarina preslávila doma a vo svete na vtedajšiu dobu najmodernejšou pekárňou s „chlebostrojom“ v Európe. Postavili ju v Bratislave na Račianskej ulici vedľa Palmy. Pekáreň chodili obdivovať delegácie z celého sveta. Potom sme začali v úrovni pekárenskej techniky zaostávať. Testovali sme croissanty. Naši pekári šetria kde sa dá. Aj na plnkách v závinoch. V súčasnosti sme v technickom vybavení pekárni znova medzi najlepšími. „Vyrovnáme sa Nemcom aj Francúzom,“ poznamenal Szemes. „Ale vo vzhľade pečiva zaostávame. Je to dedičstvo posledných päťdesiatich rokov, keď sa uprednostňovalo množstvo pred kvalitou. V povrchovej úprave pečiva, v jeho ,predajnosti´ zaostávame. Naši pekári tomu nevenujú až takú pozornosť,“ uzavrel Szemes. Príbehov a informácií z dejín pekárstva je v 370-stranovej knihe mnoho. Dozviete sa tiež, ako vznikol sendvič, bageta, vianočka, rohlík, či závin a aká bola napríklad kvalita tzv. karlovarských rožkov za socializmu a aká je teraz. Sú nej tiež spomienky pamätníkov, pasáž o vzťahu chleba a politiky, či ďalšie zaujímavosti a výroky o chlebe. „Chlieb je najväčší spojenec armády. V pekárni u otca pracoval od desiatich rokov. Pred odchodom do školy už o piatej ráno rozvážal zákazníkom domov rožky, žemle a sendviče. V Pardubiciach absolvoval Majstrovskú školu pekársku s právom učiť a šéfoval jednej z bratislavských pekární. Pomohol založiť 23 priemyselných pekární, niekoľko mlynov a cukrární.
tags: #chlieb #a #lud #wikicitaty