Kňazstvo je v kresťanských cirkvách úrad alebo povolanie osoby, ktorá vedie farnosť a farské bohoslužby. Katolícka cirkev a protestantské cirkvi majú presne určené práva a povinnosti farára zakotvené vo vlastnom cirkevnom práve.
Kňaz je osoba vykonávajúca obradné náboženské úkony a pastoračné úlohy ako svoje povolanie (úrad, profesiu), považovaná za zástupcu a predstaviteľa náboženského spoločenstva a niekedy aj za prostredníka medzi ľuďmi a Bohom, resp. božstvom. Kňazmi sú väčšinou muži (v polyteistických náboženstvách, v kresťanstve v katolíckej aj v pravoslávnej cirkvi).
Historický vývoj kňazského úradu
V rozličných náboženských kultoch prírodných národov a i. etník praktizujúcich polyteizmus spojenie s božstvom (duchmi) a príslušné obrady vykonávali šamani, medicínmani. V polyteistických náboženstvách starovekých ríš (Egypt, Mezopotámia, Čína, Japonsko, Rímska ríša) sa kňazi delili na rôzne skupiny a plnili rozličné funkcie a úlohy, napr. v Mezopotámii pôsobili veštci, zaklínači a obetní kňazi. V niektorých náboženstvách postupne došlo k hierarchickému usporiadaniu kňazstva, napr. v Egypte, kde sa vytvorila dedičná, jednotne organizovaná kňazská vrstva, či v starovekom Ríme.
Vo vidieckom tradičnom spoločenstve bol spolu s učiteľom a notárom autoritou reprezentujúcou miestnu inteligenciu. Významnú úlohu zohrali farári v oblasti podpory rozvoja roľníctva tým, že propagovali napr. nové spôsoby obrábania pôdy, ovocinárstva, včelárstva ap. Zakladali a pomáhali viesť miestne spolky. Vlastníctvom pôdy farára (farské role, farské lúky ap.) sa vytvárali ekonomické väzby medzi ním a lokálnym spoločenstvom.
V ranom védskom systéme (brahmanizmus) v Indii vznikla oddelená vrstva brahmanov patriacich do najvyššej kasty (nevytvorili však vnútornú hierarchiu). Funkcia najvyššieho kňaza sa často úzko spájala s funkciou vládcu, napr. v starovekom Egypte bol najvyšším kňazom faraón, v starovekom Grécku v homérskom období plnil funkciu hlavného kňaza gréckeho kmeňa bazileus (zároveň aj vládca kmeňa), v starovekom Ríme v cisárskom období rímsky cisár.
Rovnako u Slovanov, kde nevznikla samostatná kňazská vrstva (okrem Pomoranov a Polabanov), vykonávali funkciu kňazov rodoví a kmeňoví vodcovia. Pre narastajúce kultové povinnosti, ktoré už nedokázala spĺňať jedna osoba, sa neskôr kňazstvo oddelilo ako samostatný úrad (praslovan. knęz = vládca, pán; odvodené z germ. kuningaz).
Výrazným vývinom prešiel kňazský úrad v judaizme, v ktorom sa inštitút kňaza datuje do čias zjavenia Desatora Mojžišovi. Náboženské obrady vykonávali kňazi (kohen) pochádzajúci z rodu Mojžišovho staršieho brata, prvého veľkňaza Árona (pochádzal z kmeňa Levi), slúžiaci v jeruzalemskom Chráme (kňazská funkcia bola dedičná) a považovaní za sprostredkovateľov medzi izraelským ľudom a Bohom. Po zničení Druhého (Herodesovho) jeruzalemského Chrámu Rimanmi (70 n. l.) chrámové kňazstvo zaniklo a presadila sa idea kňazstva národa.
Kňazstvo v kresťanstve
V kresťanstve sa kňazská funkcia spája predovšetkým s osobou Ježiša Krista, ktorý je najvyšším veľkňazom a priniesol definitívnu obetu za hriechy ľudí. Ako jediný dokonalý kňaz svojou smrťou umožňuje účasť na božskom kulte všetkým veriacim, ktorí tak predstavujú všeobecné kňazstvo.
Katolícka cirkev
Podľa vierouky katolíckej cirkvi si Kristus spomedzi veriacich vyberá kňazov (presbyterov) a ako nástupcov apoštolov ich osobitne povoláva slúžiť v jeho mene (in persona Christi), plniť úlohu sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, hlásať slovo Božie, vykonávať bohoslužobné úkony a obrady (sláviť sviatosti) ap. Takto vybrané osoby tvoria hierarchické (alebo sviatostné či služobné) kňazstvo (v súčasnosti kňaz a biskup).
Do vydania apoštolského listu Ministeria quaedam (1972) pápeža Pavla VI. sa rozlišovali tzv. nižšie (ostiár, lektor, exorcista, akolyta) a vyššie svätenia (subdiakon, diakon, kňaz, biskup), z ktorých sviatostný charakter mali len stupne diakona, kňaza a biskupa, odvtedy sa nižšie svätenia (ktorých počet sa zredukoval) nazývajú službami a subdiakonát bol zrušený. Diakonát sa tiež považuje za službu, ktorá sa ale rovnako ako stupeň kňaza a biskupa udeľuje vysviackou (ordináciou) ako sviatostným úkonom, t. j. sviatosťou posvätného stavu. Vo východných katolíckych cirkvách existujú tri stupne kňazského svätenia: diakonát, kňazstvo (presbyterát) a biskupstvo.
V katolíckej cirkvi sa kňazom môže stať osoba, ktorá dosiahla predpísaný stupeň vzdelania a pred vysvätením biskupom (v katolíckej, ako aj v pravoslávnej cirkvi sa kňazský stav považuje za sviatosť) prijala záväzok celibátu; v cirkvách východných obradov môže byť za kňaza vysvätený aj ženatý muž (po vysvätení sa však už nemôže oženiť). Kňaza za duchovného správcu farnosti vymenúva a odvoláva diecézny biskup.
Úlohy kňaza vo farnosti
Medzi povinnosti farára patrí prijímanie nových členov do spoločenstva veriacich, konať a riadiť bohoslužby, vyučovať náboženstvo, udeľovať sviatosti (okrem birmovania a svätenia na kňazstvo). Farárovi sú vyhradené i niektoré ďalšie obrady: sobáše, pohreby, vádzky rodičiek, svätenie vody, ratolestí a popola a pod. Farár eviduje príslušníkov farnosti (farníkov) v matrikách.
Pastorácia farnosti je základným kameňom pre fungovanie a rozvoj duchovného života veriacich. Farár, ako vlastný pastier farnosti, zohráva kľúčovú úlohu. Zverenému ľudu sprítomňuje Krista - Dobrého pastiera. Pre náležité plnenie pastoračnej starostlivosti môže byť farárovi pridelený jeden alebo viacerí kapláni, ktorí svoju službu vykonávajú pod jeho autoritou.
Kňaz vo farnosti má účasť na starostiach a radostiach veriacich, vedie ich k modlitbe, uznáva a podporuje služby laikov a úzko s nimi spolupracuje. Je v službe spoločenstvu, ale je ním aj podporovaný. Vytváranie opravdivého farského spoločenstva si vyžaduje zo strany kňaza každodenné úsilie o pokoj, jednotu, spravodlivosť, lásku, pozitívny prístup k veriacim a citlivé poznávanie a riešenie ich problémov a potrieb. Kňazi si majú vážiť prítomnosť rehoľných komunít a hnutí vo farnosti.
Sviatosť kňazstva v Katolíckej cirkvi
Sviatosť kňazstva je jednou zo siedmich sviatostí Katolíckej cirkvi, ktorou je človek určený a posvätený na vykonávanie kňazskej služby. Ide o posvätnú službu, v ktorej kňaz slúži Cirkvi a spoločenstvu veriacich, zvlášť v slávení Eucharistie, odpúšťaní hriechov a ďalších kňazských úkonoch. Kňazstvo bolo ustanovené Kristom, ktorý vybral svojich apoštolov, aby slúžili Cirkvi.
Povolanie k službe kňazstva začína vnútorným volaním od Boha. Kňazstvo vytvára nezmazateľný duchovný znak, ktorý zanecháva v živote kňaza trvalú zmenu. Kňaz nie je povolaný na osobnú slávu, ale na slúženie druhým.
Dobrý Pastier - sviatosť kňazstva
V Kódexe kanonického práva (CIC) je sviatosť kňazstva upravená v kánonoch 1008 - 1054, ktoré podrobne definujú povolanie a povinnosti kňazov v Katolíckej cirkvi. Kánon 1008 uvádza, že kňazstvo je sviatosťou služby, ktorou sa posväcujú a vyhradzujú niektorí členovia Cirkvi na vykonávanie určitých posvätných úkonov v mene Cirkvi. Kňazstvo sa udeľuje, aby slúžilo veriacim, v Kristovom mene a v mene Cirkvi. Kňaz vykonáva tieto úkony, ktoré zahŕňajú slávenie Eucharistie, kázanie Božieho slova, odpúšťanie hriechov, a ďalšie liturgické úkony.
Pre prijatie kňazstva je nevyhnutné, aby kandidát prešiel dostatočnou formáciou, ktorá zahŕňa teologické štúdium, duchovný rozvoj a praktické skúsenosti. Kánon 1024 vyjadruje, že sviatosť kňazstva môže prijať iba krstený muž. Tento kánon určuje minimálny vek, pri ktorom môže kandidát prijať sviatosť kňazstva. Kánon 1030 uvádza, že každý kandidát musí byť duchovne zrelý a pripravený prijať záväzky celibátu, poslušnosti a chudoby.
Vysvätenie na kňaza je vykonané biskupom v bohoslužbe, ktorá zahŕňa pomazanie rukou a modlitbu, ktorá udeľuje kandidátovi kňazskú moc. Kňaz musí plniť svoje povinnosti voči Cirkvi, vykonávať úlohy, ako je slávenie sviatostí, kázanie, pastoračná služba, a byť vytrvalý vo viere. Kňazstvo má trvalý účinok na osobu, pretože zanecháva nezmazateľný duchovný znak, ktorý ho predurčuje na službu v Cirkvi. Tieto kánony ukazujú, že kňazstvo je nielen sviatosťou, ktorá umožňuje výkon liturgických úkonov, ale aj službou, ktorá je zameraná na dobro Cirkvi a jej veriacich.
V Katechizme katolíckej Cirkvi je sviatosť kňazstva podrobne popísaná v článku 1536 - 1600, kde sa rozoberajú jej účel, podstata, účinky a podmienky prijatia. Sviatosť kňazstva bola ustanovená Kristom. Vo svojej verejnej službe Ježiš vybral dvanástich apoštolov, ktorých poveril slúžiť Cirkvi a viesť Boží ľud. Kňaz je obrazom Krista - Ježiš sa stal kňazom, ktorý obetoval sám seba za spásu ľudí. Kňazstvo môžu prijať iba muži, ktorí sú krstení a potvrdili svoju zrelosť a schopnosť vykonávať kňazskú službu. Sviatosť kňazstva zanecháva nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že kňaz je navždy posvätený na službu v Cirkvi. Kňaz vykonáva svoju službu v jednote s biskupom, ktorý je zástupcom Krista a hlavným pastierom Cirkvi.
Encykliky a úloha kňaza
V encyklikách sa sviatosť kňazstva objavuje prevažne v kontexte Cirkvi a jej misijného poslania, úlohy kňazov v Cirkvi, a významu duchovného vedenia veriacich. Tieto dokumenty sa často zaoberajú aj povinnosťami kňazov, ich duchovným životom a potrebou vzdelania a formácie v kňazskej službe.
- Kňaz ako služobník Eucharistie: Kňaz v tejto encyklike predstavuje nevyhnutného sprostredkovateľa medzi Bohom a veriacimi pri slávení Eucharistie, ktorá je stredobodom kresťanského života.
- Sviatosť kňazstva: Kňaz, ako služobník Boha a Cirkvi, je povolaný slúžiť pri slávení Eucharistie a odpúšťaní hriechov (sviatosť zmierenia). Tento dokument sa venuje Eucharistii ako tajomstvu lásky, ktorá je základom Cirkvi. V súvislosti s kňazstvom pápež Benedikt XVI.
- Kňaz ako predstaviteľ Krista: Pápež zdôrazňuje, že kňaz je obrazom Krista, ktorý sa stáva prítomným v Eucharistii a v službe Cirkvi.
- Kňazská formácia: Dôležitosť formácie kňazov a ich duchovnej zrelosti je kľúčová. Komplexná formácia: Formácia kňazov je nevyhnutná pre ich schopnosť slúžiť Cirkvi a svetu. Pápež Ján Pavol II.
- Kňazi ako misijní pracovníci: Pápež František zdôrazňuje, že kňazi majú byť misionármi a prinášať Kristovo posolstvo do sveta. Ich úlohou je nielen vykonávať liturgické úkony, ale aj byť aktívnymi účastníkmi v misii Cirkvi.
Protestantské cirkvi
V protestantských cirkvách sa kňaz na rozdiel od katolíckej cirkvi nepovažuje za sprostredkovateľa medzi Bohom a veriacimi (platí zásada všeobecného kňazstva, podľa ktorej duchovná práca je povinnosťou všetkých členov cirkevného zboru a zodpovednosť za ňu znášajú všetci), a hoci sa uznáva apoštolská postupnosť, hlavným zdôvodnením kňazského úradu je súlad cirkvi a jej kňazov s evanjeliom (tzv. sukcesia evanjelia).
V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je farár ordinovaným teológom. Je duchovným predstaviteľom cirkevného zboru a správcom farského úradu. Funkciu kňaza môže vykonávať len po absolvovaní príslušného teologického vzdelania (na Slovensku na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univeruniverzity Komenského), vykonaní farárskej skúšky a po ordinácii (vysvätení; kňazský stav sa však nepovažuje za sviatosť). Ordinovaný kňaz môže zastávať rôzne funkcie (kaplán, námestný farár, farár, senior, biskup) na základe voľby alebo vymenovania príslušným grémiom.
Trojaký úrad kňaza
Úrad kňaza je trojaký: prorocké, kňazské a pastierske.
Prorocký úrad
Slovo „prorok“, „prorokovať“ sa často považuje za ekvivalent k slovu „predpovedať“, alebo „predvídať“. Už v Starom Zákone boli ľudia, ktorých nazývali prorokmi, napr. Eliáš, Ezechiel, Daniel, Jeremiáš atď. Účinkovanie Božieho Syna Ježiša Krista by sa dalo zhrnúť do krátkej vety: Ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval na pokánie (por. Mt 4,17; Mk 1,15; Mk 2,1-5; Lk 4,43).
Keďže dĺžka ľudského života Pána Ježiša bola obmedzená, Ježiš Kristus si povolal apoštolov, aby pokračovali v jeho diele. Pred svojím nanebovstúpením im povedal, že tiež majú hlásať evanjelium a vyzývať ľudí na pokánie (Mt 28,16-20; Mk 16,15-16; Lk 24,44-49).
Zo Skutkov apoštolov a z ďalších kníh Nového Zákona, ale aj z tradície vieme, že už apoštoli hlásali evanjelium v rôznych oblastiach. V Markovom evanjeliu sa píše, že „sa rozišli a všade kázali“ (Mk 1 6,19). Sv. Jakub Mladší bol biskupom v Jeruzaleme, sv. Peter účinkoval po Jeruzaleme v Antiochii, Korinte a Ríme, sv. Pavol hlásal evanjelium na mnohých miestach, napr. v Efeze, Korinte, Aténach, Ríme atď. Práve apoštol Pavol „oddelil“ na duchovnú službu (vysvätil) sv. Timoteja a zveril mu cirkevné spoločenstvo v Efeze. Sv. Títa zase ustanovil za biskupa na Kréte.
Dnes sú pre jednotlivé cirkevné spoločenstvá zaužívané výrazy „farnosť“, „biskupstvo“ („diecéza“). Na čele biskupstva (diecézy) je biskup, na čele farnosti je kňaz (farár). Okrem toho sú aj rehoľní kňazi, ktorí sa starajú o špecifické spoločenstvá veriacich.
Kňazský úrad (posväcovanie)
Počas svojho pozemského života Pán Ježiš prijal krst od Jána Krstiteľa (Mk 1,9), sám neskôr krstil spolu so svojimi učeníkmi (Jn 3,22), odpúšťal hriechy, vyháňal zlých duchov. Z toho vidno, že mu záležalo na tom, aby ľudia boli oddelení od Zlého a aby žili v slobode Božích detí. Touto úlohou - posväcovať - tiež poveril svojich apoštolov. Poslal ich krstiť (Mt 28,16), premieňať chlieb a víno na svoje telo a krv (Lk 22,14-20; 1 Kor 11,23-25), tiež odpúšťať hriechy (Jn 20,22), uzdravovať choroby a neduhy (Mt 10,1; Jak 5,14-15), zvolávať Ducha Svätého (Sk 8,14-17).
Toto všetko sú vlastne sviatosti, tak ako ich poznáme v katolíckej Cirkvi doteraz: krst, Eucharistia, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých a birmovanie. Apoštoli túto svoju moc odovzdávali ďalej cez modlitbu a vkladanie rúk, čo je vlastne ďalšia sviatosť - kňazstvo. Ustanovili jednak svojich nástupcov (biskupov), ale aj pomocníkov biskupov (starších - Sk 14,23; Sk 15,4.6.22-23; Sk 20,17; Tít 1-5; 1 Pt 5,1-4) a diakonov, služobníkov stola (Sk 6,1-6). Poslanie posväcovať kňazi uskutočňujú predovšetkým vysluhovaním týchto sviatostí. Cez ne dostáva človek milosti potrebné pre dobrý život v spoločenstve s Bohom a silu na odolávanie pokušeniam zlého ducha.
Pastiersky úrad (vedenie)
Pán Ježiš sám seba označil za Dobrého Pastiera (Jn 10,1-18), ktorý pozná svoje ovce a vedie ich do svojho ovčinca. Každý kňaz je tiež poslaný k určitému spoločenstvu ľudí, o ktorých sa má starať po duchovnej stránke ako pastier o svoje stádo. Za toto svoje zverené spoločenstvo ľudí je zodpovedný pred Bohom a zároveň je oprávnený, aby im on vysluhoval sviatosti a duchovne ich viedol.
Okrem toho robil aj inú činnosť, napr. uzdravoval chorých, vyháňal zlých duchov, požehnával deti, modlil sa, oddychoval, atď.
Počet svätých omší a milodary
V Katolíckej cirkvi existujú presné pravidlá týkajúce sa počtu svätých omší, ktoré môže kňaz odslúžiť za deň. Tieto pravidlá sú stanovené kánonickým právom a zohľadňujú pastoračné potreby veriacich.
Každý kňaz (a biskup) by mal denne slúžiť svätú omšu, ak mu v tom niečo nebráni; kedysi to bola dokonca povinnosť. Omšu môže slúžiť buď súkromne, alebo verejne. Pri súkromnom slúžení svätej omše by mal byť okrem celebrujúceho kňaza prítomný aspoň jeden veriaci (v minulosti bol podmienkou, inak kňaz nesmel celebrovať). Omšu môže slúžiť v kostole alebo kaplnke, s povolením biskupa aj v súkromí (napr. v izbe).
Verejné slávenie omše je pre pastoračné dobro veriacich - túto službu každý kňaz vykonáva pod jurisdikciou biskupa; biskup má vlastnú jurisdikciu na území svojej diecézy. Každý kňaz je začlenený buď do diecézy - vtedy podlieha priamo pod biskupa, alebo je členom rehole - i tu pre pastoračnú službu veriacich musí mať súhlas biskupa a rešpektovať jeho pastoračné pokyny. Ak kňaz má slúžiť verejnú omšu mimo farnosti, do ktorej je ustanovený, potrebuje k tomu súhlas farára toho miesta.
Podľa Kódexu kánonického práva (kán. 905, § 1) kňazovi nie je dovolené sláviť viac než raz za deň, okrem prípadov, v ktorých je podľa normy práva dovolené v ten istý deň viac ráz sláviť alebo koncelebrovať Eucharistiu. Ak je nedostatok kňazov, miestny ordinár môže dovoliť, aby kňazi z oprávneného dôvodu slávili Eucharistiu dva razy za deň, ba keď to vyžadujú pastoračné potreby, v nedele a v prikázané sviatky aj tri razy (§ 2).
V roku 2020 vydala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí dekrét, ktorý umožnil diecéznym biskupom (miestnym ordinárom) povoliť kňazom sláviť denne až štyri sväté omše počas troch vianočných slávností: Narodenia Pána (25. 12.), Panny Márie Bohorodičky (1. 1.) a Zjavenia Pána (6. 1.). Toto povolenie bolo motivované obmedzeniami počtu účastníkov bohoslužieb počas pandémie COVID-19, aby sa umožnilo väčšiemu počtu veriacich zúčastniť sa na bohoslužbách. Toto povolenie však nie je príkazom, a preto záleží od miestneho ordinára, či dá k takémuto postupu súhlas, a samozrejme je potrebná aj ochota kňazov, ktorí môžu tento výnimočný počet sv. omší slúžiť. Tam, kde sú verejné sv. omše počas vianočných sviatkov zakázané úplne, je aplikácia tohto dekrétu zjavne zbytočná. Slovenskí biskupi povzbudzujú kňazov, aby si omše rozumne rozvrhli. Na základe pastoračnej skúsenosti a poznania miestnych okolností vhodne využili túto možnosť a pomohli tak znížiť riziko zhromažďovania väčšieho počtu osôb na jednej sviatočnej bohoslužbe.
Odslúženie svätej omše je najvyšší duchovný benefit pre dušu veriaceho človeka. Predchádza mu zápis konkrétneho úmyslu. Evidencia úmyslov svätých omší sa volá intenčná kniha. Môže sa stať, že z vážnych dôvodov kňaz nemôže odslúžiť svätú omšu. Ten rozhoduje a neodslúžené sväté omše sa dajú odslúžiť. Prijatie úmyslu a milodaru na odslúženie svätej omše sú dve odlišné záležitosti.
Omšové milodary
Niekedy sa veriaci mylne domnievajú, že čím viac svätých omší kňaz odslúži, tým viac milodarov získa. Čo sa týka výšky príspevku omšového milodaru, Konferencia biskupov Slovenska odporúča sumu päť eur. V takom prípade stále platí: ide o milodar, teda dar daný z milého srdca, dobrovoľne. Neexistuje žiadny „cenník výkonov“ Katolíckej cirkvi za poskytnutie sviatostí.
Teda nie je možné a je neetické, ak sa to niekde deje, pýtať za vyslúženie sviatosti krstu, birmovania, sviatosti manželstva či pohrebu nejakú presnú finančnú sumu.
| Prípad slávenia omše | Povolený počet omší za deň | Podmienky |
|---|---|---|
| Bežný deň | 1 | Okrem výnimiek daných kánonickým právom |
| Nedostatok kňazov | 2 | S povolením miestneho ordinára z oprávneného dôvodu |
| Nedele a prikázané sviatky | 3 | Keď to vyžadujú pastoračné potreby a s povolením miestneho ordinára |
| Vianočné slávnosti (25.12., 1.1., 6.1.) | Až 4 | S povolením diecézneho biskupa, motivované pastoračnými potrebami (napr. počas pandémie) |
tags: #denne #povinnosti #knaza