Dejiny Francúzska siahajú hlboko do minulosti, s osídlením doloženým až do dôb paleolitu. Od 6. storočia pred naším letopočtom jeho územie obývali keltské kmene, ktoré boli na prelome letopočtu podrobené Rímskou ríšou. Po zániku Galie prenikli do oblasti germánske kmene. V 5. storočí vytvorili pod vedením rodu Merovejovcov silnú Franskú ríšu, najmocnejší štátny útvar raného stredoveku. Najväčší rozmach dosiahla v 8. storočí pod vládou Karla Veľkého, kedy ovládala takmer celú centrálnu Európu.
Po jej rozpade v roku 843 Verdunskou zmluvou sa začína tvoriť územie dnešného Francúzska, keď západnú časť získal Karol Holý. V tomto období mala šľachta veľkú moc, zatiaľ čo moc panovníka bola oslabená. Králi sa opierali o cirkev a mestá, udeľovali im zvláštne výsady, najmä práva samosprávy (tzv. komúny), vďaka ktorým boli občania mesta slobodní a nezávislí od akejkoľvek feudálnej moci.
Vznik stredovekého Francúzska a Kapetovci
Obdobie bojov s Normanmi, ktorí prenikli až k Parížu, sa skončilo v roku 911, keď Karol III. s nimi uzavrel zmluvu, podľa ktorej získali severné pobrežie Francúzska (Normandiu) ako léno francúzskeho kráľa. Obdobie bojov končí v roku 987 zvolením parížskeho grófa Huga, zvaného Kapet, z rodu Robertovcov za francúzskeho kráľa, čím nastupuje dynastia Kapetovcov.
Závažný medzinárodný problém nastal po roku 1066, keď normandský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ, ktorý bol lénnikom francúzskeho kráľa, dobyl Anglicko a stal sa anglickým kráľom. Ponechal si svoje dŕžavy vo Francúzsku, čo znamenalo, že anglickí králi mali ako léno značnú časť francúzskych území. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach bojovali s Angličanmi.
Filip IV. Pekný a Avignonské zajatie pápežov
Medzi významných panovníkov patril Filip IV. Pekný. Zavádzal nové dane, pričom zdanil aj cirkev, čím sa dostal do sporu s pápežom Bonifácom VIII. V roku 1302 pápež vydal bulu „Unam sanctam“, v ktorej vyhlásil, že oba meče - meč moci duchovnej i moci svetskej - zveril Boh sv. Petrovi, a teda všetci kresťanskí králi majú moc len z pápežovej milosti. Filip IV. si získal v kardinálskom zbore taký vplyv, že vymohol zvolenie pápeža Klementa V., ktorý sa rozhodol premiestniť pápežskú rezidenciu z Ríma do Avignonu - tzv. Avignonské zajatie pápežov (1309 - 1376). Kresťania boli nespokojní, zvolili si nového pápeža v Ríme a neskoršie v Pise, čím vznikla tzv. pápežská schizma.
Filip IV. Pekný podnikol útok aj proti rádu templárov, ktorí disponovali veľkým bohatstvom a mocou. 13. októbra 1307 ich dal všetkých zajať, skonfiškoval im majetok a veľmajstra dal upáliť. Týmto zásahom, ktorého architektom bol kráľovský minister Nogaret, posilnil hospodárstvo Francúzska aj jeho medzinárodné postavenie.
Storočná vojna (1337 - 1453)
Storočná vojna bola dlhodobý konflikt medzi Anglickom a Francúzskom, ktorý trval viac ako sto rokov a mal hlboký dopad na obe kráľovstvá.
Príčiny Storočnej vojny
Hlavnou príčinou vojny boli nezhody medzi rodmi a politické a ekonomické záujmy. Roku 1328 francúzsky kráľ Karol IV. z rodu Kapetovcov zomrel bez priameho dediča. Nezanechal ani syna ani brata, čím vymrela kapetovská dynastia. Na základe príbuzenstva si robil nárok na francúzsky trón anglický kráľ Eduard III., vnuk Filipa IV. francúzska šľachta však podporovala Filipa VI. z rodu Valois, vnuka Filipa III., ktorý sa stal Filipom VI. z rodu Valois. Anglický kráľ Eduard III. sa chcel získať Francúzsky trón a zjednotiť Francúzsko s Anglickom.
Ďalšou príčinou bol spor o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom, ktoré bolo hlavným odberateľom anglickej vlny. Flámski kupci boli proanglickí. Keď flámske knieža Ludvig v roku 1336 dalo pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska, nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov - zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka. Keď francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. vzniesol svoj nárok na francúzsku korunu.
Prvá fáza vojny a anglická prevaha
V roku 1338 francúzske loďstvo napadlo a vypálilo anglický prístav Portsmouth. Avšak víťazstvo v námornej bitke pri Sluis v roku 1340 zaistilo Angličanom dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche. Storočná vojna sa v prvej etape vyznačovala značnými úspechmi Angličanov. Anglická armáda, vedená Eduardom III. a jeho barónmi, ktorí predstavovali „výkvet rytierstva“, vo významnej bitke pri Kreščaku v roku 1346 nad mnohonásobnou presilou Francúzov zvíťazila. Neusporiadané rytierske vojsko nedokázalo odolať anglickým lukostrelcom, ktorí postrieľali francúzskych jazdcov skôr než stihli použiť svoje dlhé kópie a ťažké meče. V bitkách storočnej vojny sa títo lukostrelci preukázali ako neoceniteľná súčasť anglickej armády. V tejto bitke padol aj významný spojenec Francúzska, český kráľ Ján Luxemburský, ktorý bol už v tej dobe slepý.
Angličania dobyli a vydrancovali mesto Louviers v Normandii. Roku 1347 dobyli Calais, ktoré bolo obchodné mesto a úplne nechránené, a zostalo v ich moci dlhšie ako dvesto rokov. Na niekoľko rokov sa stíchli boje, pretože obe strany sa po začiatočných bojoch finančne vyčerpali. V roku 1347 bol uzavretý osemročný mier medzi Francúzskom a Anglickom trvajúci do roku 1355.
Po smrti Filipa VI. v roku 1350 nastúpil na Francúzsky trón kráľ Ján II. Dobrý. V bitke pri Poitiers v roku 1356 boli Francúzi porazení Čiernym princom Eduardom (synom kráľa Eduarda III.) a kráľ Ján bol zajatý. Vo Francúzsku sa vlády chopil Karol V., prezývaný Múdry, syn Jána II., ktorý sa snažil urobiť v krajine poriadok. Mierom v Brétigny v roku 1360 skončila prvá etapa storočnej vojny. Anglický kráľ Eduard III. sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zotrvalo v moci Francúzov. V moci Angličanov však zostalo prístavné mesto Calais, ako aj väčšina francúzskeho územia, vrátane Poitou, Limousin a Saintonge.
Na francúzsky trón v roku 1364 nastúpil Karol V., ktorý znovu vyhlásil vojnu Anglicku a vyhnal ich z mnohých oblastí Francúzska. Teraz však už zmenili svoju taktiku a viedli malú vojnu, bránili mestá a veľkým bitkám sa opatrne vyhýbali. Za vlády Karola V. Francúzsko prosperovalo. Naopak Anglicku sa dariť prestalo.
Občianska vojna a nová anglická invázia
V roku 1377 zomrel kráľ Eduard III. a zanechal vládu svojmu vnukovi, Richardovi II. Vo Francúzsku od roku 1380 vládol syn Karola V., Karol VI., a pre Francúzsko vtedy nastali zlé časy. V zemi vypukol rad povstaní, ktoré boli potlačené. V roku 1384 sa vlády vo Flámsku ujal burgundský vojvoda Filip. Po získaní Flámska sa začalo Burgundsko Francúzsku stále viac a viac odcudzovať a viesť vlastnú politiku. V roku 1392 u Karola VI. prepukla duševná choroba a vlády sa chopili jeho strýkovia. Keď v roku 1404 burgundský vojvoda Filip zomrel, jeho syn Ján Neohrozený si chcel zachovať svoj vplyv a postavenie vo vláde. Keď sa mu v tom pokúšal zabrániť kráľov brat, Ludvík Orleánsky, dal ho Ján zavraždiť. Nasledovala občianska vojna medzi burgundskou a orleánskou stranou.
Nepokoje vo Francúzsku využil nový anglický kráľ Henrich V., syn Henricha IV., a v roku 1415 sa vylodil v Normandii. Ešte v tom roku zvíťazil Henrich V. nad šesťnásobnou presilou Francúzov v bitke pri Azincourte. Angličania dosiahli značné úspechy dobitím Rouenu a ovládli celú Normandiu. V roku 1420 uzavrel Henrich V. s francúzskou kráľovnou Izabelou a novým burgundským vojvodom Filipom Dobrým zmluvu v Troyes. Podľa nej sa mal Henrich oženiť s dcérou Karola VI. Katarínou a po svokrovej smrti zasadnúť na francúzsky trón. Syn Karola VI. mal byť z následníctva vylúčený. Angličania našli v burgundskom vojvodovi mocného spojenca. V roku 1418 vstúpili Angličania a Burgunďania do Paríža, a tak bola Francúzska moc obmedzená len na južné Francúzsko.
Henrich sa však francúzskej koruny nedočkal, pretože v roku 1422, sedem týždňov pred Karlom VI. nečakane zomrel. Zanechal po sebe deväťročného syna Henricha VI., ktorý bol uznaný za kráľa v Anglicku a časti Francúzska. V ostatných oblastiach Francúzska vládol syn Karola VI., Karol VII. V roku 1428 v záujme podpory nárokov malého Henricha VI. na francúzsky trón, obliehal jeho strýko Ján Orleáns, poslednú väčšiu vojenskú pozíciu francúzskych síl.
Jana z Arku a obrat vo vojne
V roku 1429 prišla z Lotrinska do Chinonu dievčina k dauphinovi. Francúzi sa však ubránili do príchodu posíl, vedených obyčajným sedliackym dievčaťom, Janou z Arku. Údajne počula Boží hlas, ktorý ju roku 1428, keď mala 16 rokov, prinútil, aby prišla na pomoc Karolovi, ktorý si mal s jej pomocou presadiť svoj nárok na trón. Priviedli ju k dauphinovi, ktorý sa skrýval medzi veľmožmi a ktorého hneď spoznala. Jana z Arku, prezývaná aj Panna orleánska, stala sa veliteľkou francúzskej armády bojujúcej proti Angličanom.
V roku 1429 sa jej podarilo Orléans uvoľniť, čím si získala svoje "bojové" meno. Oslobodila i Remeš a 17. júla 1429 bol v Remeši korunovaný princ Karol VII. za legitímneho Francúzskeho kráľa. Jana stála v priebehu celého ceremoniálu po jeho boku. Sila jej charizmy a božieho požehnania dodala ľudu dôveru, a vystúpením Jany z Arku vojna proti Angličanom zrazu nadobudla národný charakter. Po oslobodení mesta Orléans a porážke Angličanov pri mestách Pataye a Jargeau nastal obrat vo vojne.
Keď svoje poslanie splnila, k obyčajnému životu pastierky sa už nevrátila. Zostala na bojovom poli, v máji 1430 ju burgundskí spojenci Angličanov zajali pri Compiegne, ktorí ju predali za 10 000 zlatých Angličanom. V tom čase sa už Panna Orleánska stala symbolom národného obrodenia, preto Angličania zaplatili za jej vydanie vysokú sumu. Podľa Angličanov a Burgunďanov bola Johanka čarodejnicou a kacírkou. Hoci bol jasný jej osud, jej vyšetrovací proces trval päť mesiacov. Aby sa Angličania vyhli zodpovednosti za jej smrť, odovzdali ju cirkevnému súdu v Rouene, kde ju obvinili z kacírstva. Jana v priebehu zdĺhavého procesu vyšetrovateľom statočne odolávala, potom sa odvolala a bola odsúdená na doživotie. Krátko na to však vzala svoje odvolanie späť, predviedli ju pred svetský súd a odsúdili na smrť. 30. mája 1431 bola v Rouene zaživa upálená.
I po jej smrti však Jana z Arku ostala vo Francúzsku najrýdzejším symbolom vlastenectva. Karol VII. dal preskúmať aktá rouenského procesu z roku 1431, čo trvalo takmer 20 rokov. 7. júla 1456 bola vyhlásená za nevinnú, čím sa preukázalo, že Angličania vykonali obrovský zločin a že rozsudky súdu boli bezprávne. Roku 1909 ju pápež Pius X. blahorečil a roku 1920 ju vysvätil pápež Benedikt XV.
Koniec vojny a francúzske víťazstvo
Na Angličanov sa problémy začali hrnúť zo všetkých strán - ich vzťahy s burgundským vojvodom sa začali zhoršovať a ich vojská vo Francúzsku začali trpieť nedostatkom zásob a posíl. Navyše začali vznikať nezhody medzi strýcami, ktorí vládli namiesto maloletého Henricha VI. V roku 1435 bolo zvolané zasadnutie v meste Arras, na ktoré sa dostavili vyslanci skoro všetkých európskych štátov. Malo sa tu rozhodnúť o osude Francúzska, ale k tomu nedošlo pre nezhody medzi Anglickom a Francúzskom. Vojna preto pokračovala.
Angličania však stratili svojho burgundského spojenca, ktorý za prestup na francúzsku stranu zinkasoval mnohé územia a lénnu nezávislosť na francúzskom kráľovi až do Karlovej smrti. Potom už nasledovala jedna porážka Angličanov za druhou. V roku 1436 dobyli Francúzi Paríž a v roku 1449 Normandiu. Angličania napokon v roku 1453 prehrali bitku pri Castillone a museli vojnu skončiť. Angličania museli opustiť Guyenne. Storočná vojna skončila konečným víťazstvom Francúzska. Vo Francúzsku zostalo v ich moci jedine prístavné mesto Calais s okolím a Normanské ostrovy.
Zhrnutie Storočnej vojny
| Obdobie/Fáza | Kľúčové udalosti | Výsledok |
|---|---|---|
| Prvá fáza (anglická prevaha) | Bitka pri Sluis (1340), Bitka pri Kreščaku (1346), dobytie Calais (1347), Bitka pri Poitiers (1356) | Anglická prevaha, dobytie Calais, zajatie Jána II. Dobrého, mier v Brétigny (1360). |
| Francúzska obnova | Vláda Karola V., obnova taktiky, vyhnanie Angličanov z mnohých oblastí. | Francúzsko prosperovalo, Anglicko strácalo pozície, vnútorné problémy Anglicka. |
| Občianska vojna a nová anglická invázia | Duševná choroba Karola VI., burgundsko-orleánska občianska vojna, Bitka pri Azincourte (1415), Zmluva v Troyes (1420) | Vnútorný zmätok vo Francúzsku, Henrich V. regentom, smrť Henricha V. a Karola VI., dvaja králi vo Francúzsku. |
| Jana z Arku a obrat | Obliehanie Orléansu (1428), oslobodenie Orléansu (1429), korunovácia Karola VII. (1429), zajatie a upálenie Jany z Arku (1430-1431). | Obrat vo vojne, posilnenie národného cítenia, francúzske víťazstvá. |
| Záverečná fáza a francúzske víťazstvo | Zhoršenie anglicko-burgundských vzťahov, burgundský prechod na francúzsku stranu, dobytie Paríža (1436), Normandia (1449), Bitka pri Castillone (1453). | Francúzske víťazstvo, Anglicko si ponecháva len Calais, koniec Storočnej vojny. |
Dôsledky Storočnej vojny
Storočná vojna zmietla prosperitu Francúzska, ktorej sa tešilo viac než dve storočia. Obchodníci nechceli riskovať cestu cez vojnou zničené územia, a tak trhy ustáli v Champagne, kde sa obchodovalo s orientálnym tovarom, anglickou vlnou a flámskym súknom. V Provence pracovalo v roku 1340 tritisíc práčovien, v roku 1399 už len tridsaťdva. Navyše Francúzsko od 80. rokov 14. storočia postihlo mnoho povstaní a nepokojov, ktoré na začiatku 15. storočia vyústili v občiansku vojnu medzi burgundskou a orleánskou stranou. Storočná vojna však priniesla Francúzsku aj dlho chýbajúcu jednotu a posilnilo sa postavenie Francúzska pod vládou Ľudovíta XI. Oproti tomu, Anglicko prežívalo počas storočnej vojny obdobie hospodárskeho rozvoja, aj keď bola v rokoch 1348-1350 oslabená úderom moru. Na rozdiel od Francúzska sa jej však neušlo priame bojové besnenie a naopak, ťažila z vojnovej konjunktúry. Hospodársky rozvrat priniesla až bratovražedná vojna ruží.
tags: #francuzske #dejiny #po #100 #rocnu #vojnu