Náučný chodník v Hurbanove je výnimočnou príležitosťou spoznať prírodné krásy a bohatú históriu okolia mesta. Tento 15-kilometrový okruh, vytýčený turistickými značkami, ponúka návštevníkom informácie o chránenej faune a flóre, a zároveň ich sprevádza po miestach spojených s významnými osobnosťami a udalosťami.
Trasa a prepojenia náučného chodníka
Náučný chodník začína pri hurbanovskom observatóriu a končí pri mestskom úrade. Celou trasou sprevádzajú turistov informačné tabule, ktoré poskytujú podrobné informácie. Chodník kopíruje cestu, ktorou v mladosti často chodieval do obce Kálnica Jozef Miloslav Hurban a jeho život. Od svojho východiska pokračuje stúpaním do svahov vrchu Skalice (325,0 m). Pokračuje zvlneným terénom lesným prostredím a následne klesá do obce Kálnica k hlavnej ceste.
Časťou svojej trasy je náučný chodník od obce Beckov prepojený s Náučným chodníkom Beckovské Skalice a od obce Kálnica s Prvým slovenským včelárskym náučným chodníkom Jozefa Miloslava Hurbana. Celá trasa kopíruje modrý turistický chodník (2419).
Informácie na jednotlivých zastaveniach náučného chodníka sú spojené s osobnosťou Jozefa Miloslava Hurbana a jeho životom. Návštevníci sa môžu dozvedieť o jeho pôsobení v evanjelickom kostole v Senici, kde začiatkom júla 1843 bol kodifikovaný slovenský jazyk. Oproti kostolu je fara, v ktorej býval J. M. Hurban so svojou početnou rodinou. K pamiatkam patrí aj pamätná izba J. M. Hurbana.
Na trase je možné navštíviť aj pamätník popravených povstalcov Slovenského povstania 1849-1849.
Financovanie a realizácia projektu
Projekt Náučný turistický chodník vznikol v rámci špeciálneho grantového kola Nitrianskej komunitnej nadácie "Tu sme doma" pre Hurbanovo, ktoré finančne podporila firma Heineken Slovensko. Grant na realizáciu tohto projektu predstavoval 3333 eur (100.000 Sk).
Na budovaní chodníka sa podieľali dobrovoľníci, ktorí počas prípravných prác zlikvidovali niekoľko ilegálnych skládok odpadu na území, ktorým chodník prechádza. Cieľom projektu je dostať do povedomia širokej verejnosti prírodné lokality v okolí mesta, z ktorých najznámejšie sú Detvice, Abov, Révayovská pustatina či Alúvium Žitavany.
Radnica zrealizovala stavebné práce ešte koncom minulého roka. Náučný chodník v Hurbanove dopĺňa nové osvetlenie. Po geodetických a výkopových prácach bolo na vytýčených bodoch osadených 41 LED svietidiel so zabudovaným solárnym panelom a nabíjateľnou batériou. Mesto získalo na projekt z NKN dar vo výške 15 000 eur. Do samotnej realizácie sa však zapojili aj dobrovoľníci, ktorí sa podieľali na úprave okolia a pomáhali pri jeho revitalizácii.
Prírodné klenoty Šúru a Podunajská rovina
Súčasťou tohto rozsiahleho územia sú aj Prírodné klenoty Šúru, kde je trasa 15 kilometrov dlhého náučného chodníka vytýčená turistickými značkami. Začína sa pri hurbanovskom observatóriu a končí sa pri mestskom úrade. Na celej trase sprevádzajú turistov informačné tabule, ktoré poskytujú informácie o chránenej faune a flóre tohto územia. Slovom „šúr“ sa kedysi pomenúvalo zamokrené územie, mokraď. Národná prírodná rezervácia Šúr je chránené územie v severozápadnom cípe Podunajskej roviny medzi Svätým Jurom, Bratislavou-Vajnormi a Chorvátskym Grobom pod úpätím Malých Karpát vyhlásené v roku 1952.
Zámerom je ochrana pôvodných spoločenstiev slatinného jelšového lesa (Šúr) a vŕbovo-topoľového nížinného lužného lesa, dubovo-brestovo-jaseňového nížinného lužného lesa (Panónsky háj), vnútrozemských slanísk a slaných lúk, ako aj mokraďných lúčnych spoločenstiev po obvode jelšového lesa. Rezervácia zaberá kontrastné biotopy v rôznych geologicko-geomorfologických areáloch s výnimočne bohatou biodiverzitou na relatívne malej ploche a množstvom ohrozených taxónov.
Charakteristika územia Šúru
Šúr je najväčšia (severná) a najcennejšia časť národnej prírodnej rezervácie Šúr juhovýchodne od Svätého Jura so slatinným jelšovým lesom. Tvoria ho porasty jelše lepkavej (Alnus glutinosa) s charakteristickými barlovitými koreňami, ale vyskytuje sa i breza previsnutá (Betula pendula), vŕba krehká (Salix fragilis), zriedkavejšie dub letný (Quercus robur), s ležiacimi odumretými stromami a bujným krovinným a bylinným podrastom na území s nadmorskou výškou asi o 1,5 - 2 m menšou voči okoliu.
Je súčasťou rozsiahlejšieho areálu - v minulosti hojne zamočiareného územia medzi Bratislavou-Račou a Modrou, v ktorom sa v dôsledku tektonicky poklesávajúcich čiastkových krýh v rámci Podunajskej roviny hromadili vody malokarpatských potokov, sústreďujúcich sa v lokálne najnižšie položených miestach. V oblasti juhozápadne od Svätého Jura sa pôvodne stekalo päť potokov - Rakovský, Fanglovský, Fofovský, Jurský a Grinavský. Postupne sa jazero na ich sútoku zazemňovalo a z odumretých rastlín vzniklo slatinné rašelinisko porastené slatinným jelšovým lesom, ktoré odvodňoval potok Čierna voda, pomenovaný podľa sfarbenia vody spôsobeného vylúhovaním rašeliny.
| Geomorfologický celok | Nadmorská výška (m n.m.) | Rastlinné spoločenstvá |
|---|---|---|
| Podunajská rovina | 106 - 164 | Fluvizeme, čiernice, černozeme |
| Šúr | cca 1,5 - 2 m pod okolím | Slatinný jelšový les |
| Panónsky háj | Neuvedené | Dubovo-brestovo-jaseňový les |
Historický vývoj a ochrana Šúru
Prvé botanické štúdie Šúru pochádzajú už z roku 1791, na význam z vedeckého hľadiska a potrebu jeho ochrany upozornil už v roku 1858 botanik Andreas G. Kornhuber. Napriek tomu močiarne územie, zatopené vo veľkej časti roka, sa postupne už od 18. storočia odvodňovalo pre poľnohospodárstvo, napr. v rokoch 1860, 1896, 1939, 1941 -1943 výstavba Šúrskeho kanála politickými väzňami z miestneho pracovného tábora na odvádzanie pritekajúcich vôd malokarpatských potokov po obvode územia, čím sa pôvodný hydrologický režim podmalokarpatských mokraďových lokalít silne zmenil. Za dôsledok možno považovať aj požiare vyskytujúce sa tu v 20. storočí opakovane v suchých rokoch, pričom nahromadená vysušená rašelina viackrát vyhorela. Vysoká hodnota jadra Šúru napriek tomu pretrvala.
Šúrsky rybník je historická vodná nádrž pri západnom okraji národnej prírodnej rezervácie Šúr v „ostrove“ štrkopieskovej pleistocénnej terasovej akumulácie Dunaja. Dnešnú podobu nadobudla pri úpravách vodných tokov a ťažbou štrku v roku 1949.
Panónsky háj a jeho obnova
Panónsky háj je komplex vzácnych zvyškov nížinného teplomilného dubovo-brestovo-jaseňového lesa („tvrdý lužný les“) v rámci národnej prírodnej rezervácie Šúr, v minulosti nazývaný „Dubový luh“ alebo „Háj“, na štrkových, štrkopieskových a pieskových pleistocénnych terasových sedimentoch Dunaja juhozápadne od Šúrskeho rybníka. V 18. storočí sa rozprestieral na pravom brehu Čiernej vody od Šúru so slatinnou jelšinou popri vajnorskom chotári až na alúvium Dunaja pri Ivanke. Vplyvom historickej pastvy v rámci neho vznikol suchomilný svetlý háj so zvyškami riedko rastúcich mohutných a rozložitých dubov letných, jaseňov a divých hrušiek. Po prerušení pastvy územie Panónskeho hája zarástlo. V posledných rokoch sa s cieľom zvýšenia biodiverzity v území v rámci programu obnovy historickej štruktúry Panónskeho hája časť porastov presvetlila a obnovila sa v nich pastva hovädzieho dobytka.
Osada Panónsky háj
Dnes záhradkárska a chatová osada juhovýchodne od Šúrskeho rybníka, obkolesená zo všetkých strán národnou prírodnou rezerváciou Šúr. Na jej mieste a v okolí sú zachované objekty, kde boli počas druhej svetovej vojny sústredení v 6. robotnom prápore, pracovnom útvare slovenskej armády najmä Židia a Rómovia, ktorí pracovali na stavbe Šúrskeho kanála (1941 - 1943). Po vojne miesto nadobudlo funkciu internačného tábora pre odsun obyvateľstva, najmä nemeckej a maďarskej národnosti, z Československa. Údajne sa títo podieľali v roku 1946 na výstavbe drevenej kaplnky Panny Márie Lurdskej, vyzdobenej jej soškou s vázami vytvorenými z delostreleckých nábojov.
Mesto Svätý Jur
Mesto Svätý Jur leží na kontakte Malých Karpát a Podunajskej roviny severovýchodne od Bratislavy so starobylým charakterom. Je najmenšie z pätice kráľovských miest v Prešporskej stolici (Bratislava, Modra, Pezinok, Svätý Jur a Trnava) a architektonicky najzachovalejšie vinohradnícke mesto na Slovensku. Prvá písomná zmienka je z roku 1209. Po zničení Tatármi v roku 1241 a českým kráľom Přemyslom Otakarom II. v rokoch 1271 a 1273 zásluhou vinohradníctva a nemeckých kolonistov sa sformoval v zemepanské mestečko. V 16. storočí boli vybudované hradby, dodnes čiastočne zachované. V roku 1647 bolo povýšené na slobodné kráľovské mesto.
Po škodách spôsobených Turkami (1663) a Rákocziho vojskami (1704) sa prestalo rozvíjať a ponechalo si vidiecky charakter s vinohradníckymi domami so stopami po nemeckých kolonistoch. Pôvodné vinohradnícke domy s bránami s polkruhovými portálmi tvoria centrálne „námestie“ (Prostredná ulica), do ktorého sa zbiehajú ulice Bratislavská a Pezinská s rovnakými domami. Vďaka tomuto historickému rázu bolo jadro Svätého Jura v roku 1990 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Na malebnosti mu pridávajú aj v roku 1944 pričlenená bývalá poddanská obec Neštich v ústí hlbokej malokarpatskej doliny a unikátne terasovité vinohrady na svahoch Malých Karpát. K mnohým pamiatkam patrí napr. gotický kostol sv. Juraja z konca 13. storočia a drevená zvonica pri ňom (17. storočie), renesančný Pálffyovský kaštieľ (1609), piaristický kláštor, Zichyovská kúria s erbom sv. Juraja a i. Nad časťou Neštich je na strmých malokarpatských svahoch mohutné veľkomoravské hradisko a zrúcaniny hradu Biely Kameň. Smerom k Šúru pri prameňoch alkalickej sírnatej vody boli od začiatku 17. storočia kúpele, neskôr ústav pre postihnutú mládež.
tags: #hurbanov #naucny #prirodno