Kresťanské umenie v prvých dobách kresťanstva čelilo mnohým výzvam. Väčšina pamiatok ranokresťanského umenia, osobitne vo východnej časti kresťanského sveta, bola zničená ikonoborcami, neskôr križiakmi a samozrejme aj zubom času. Z toho malého počtu pamiatok ranokresťanského umenia, ktoré sa nám zachránili až do dnešných dní, si môžeme vytvoriť obraz o ranokresťanskom umení. Zachovali sa najmä fresky v katakombách, hlavne v Ríme. Okrem Ríma sa katakomby objavili aj v Neapole, v Egypte, v Palestíne a inde.
Keď sa v kresťanskom prostredí začalo umenie rozvíjať, nešlo len o prebratie foriem z okolitého pohanského sveta, no hneď od počiatku si kresťanské umenie vytvorilo vlastný obsah a malo rad špecifických samostatných úloh. Tak sa toto umenie stalo úplne novým, nielen kópiou pohanského umenia. Kresťanské umenie odrážalo úplne nový pohľad na svet, nový spôsob života, iné chápanie sveta a života v ňom. Preto sa nová tematika nemohla obliecť do starých antických foriem, ale potrebovala taký štýl, ktorý by najlepším spôsobom vyjadril duchovné ideály kresťanstva. Už v rozpise ranokresťanských katakomb nachádzame základné črty nového umenia.
Pomocou tohto umenia sa kresťania pokúšali zobraziť nielen to, čo je viditeľné, no aj to, čo je neviditeľné - duchovný obsah. Umenie katakomb je predovšetkým umenie učenia viery. Tematika rozpisov z väčšej časti vychádza z textov Starého a Nového Zákona. V prvých obdobiach kresťanstva bola symbolika cirkevného umenia hlavne ikonografická: ako symboly slúžili vyobrazené predmety, napr. ryba, vínny kmeň a iné, alebo historické scény, ktoré mali symbolický význam, napr. vzkriesenie Lazara - symbol prichádzajúceho všeobecného vzkriesenia. Každý takýto symbol, ako forma zobrazenia, ktorú Cirkev prijala, sa už nemenil a používal sa po celom vtedajšom kresťanskom svete.
Spoločne s priamymi vyobrazeniami (ikonami) bol v ranokresťanskej Cirkvi obzvlášť rozšírený a hral dôležitú úlohu jazyk symbolov. Na vyjadrenie svojho učenia prvotná Cirkev používala teda aj symboly - vlastné aj pohanské. Už v 1. a 2. storočí sa v katakombách objavuje celý rad námetov Starého a Nového Zákona. Z 1. storočia sa zachovali vyobrazenia Noema v arche, Krstu Isusa Christa, Dobrého Pastiera, proroka Daniela v jame s levmi, Hostiny (Tajomnej večere); z 2. storočia Zvestovanie Bohorodičke, Narodenia Isusa Christa a iné. Tento symbolizmus sa objasňuje predovšetkým nevyhnutnosťou vyjadriť cez umenie tie pravdy, ktoré sa nedajú vyobraziť priamo. Zmysel kresťanských symbolov sa ľuďom vysvetľoval postupne, podľa miery ich pripravenosti ku krstu.
Prví kresťania zobrazovali predovšetkým biblické symboly - baránka, Noemovu archu a pod. No keď do Cirkvi začali prichádzať bývalí pohania, tieto symboly sa im zdali cudzie a často málo pochopiteľné. Vtedy, aby ich Cirkev priblížila k chápaniu pravdy, prijala niekoľko pohanských symbolov, ktoré boli spôsobilé podať isté stránky jej učenia. Cirkev však tieto symboly očisťovala od pohanského obsahu a poukázala na ich prvotný význam a zmysel. Preto, aby Cirkev lepšie vyjadrila a objasnila svoje učenie pre tých, ktorí do nej vstúpili z pohanstva, využíva aj niektoré antické mýty, ktoré by mohli poslúžiť do istej miery ako paralely s kresťanským učením.
Ryba ako tajný kód a symbol Krista
Jedným z najviac rozšírených symbolov prvých storočí bola práve ryba. Niekto by automaticky čakal, že „značkou“ kresťanov bude práve, predovšetkým a iba kríž - ale nie je to tak. Rovnocennou značkou je symbol jednoduchej rybky, ktorú vidíme predovšetkým na autách. Príbeh tejto značky kresťanov má svoje opodstatnenie: v časoch raného kresťanstva totiž nemali títo prívrženci novej viery či sekty, ako ich volali, nijako na ružiach ustlané - skôr naopak. Museli byť preto obozretní a ozaj opatrní ako hady. Aby sa teda neprezradili známym znakom kríža a nepriviedli niekoho zo svojich spolubratov do problémov, začali používať ako spoločný symbol znak ryby, ktorý dokonca kreslili do piesku či na zem ako šifru.
Tento symbol je čiastočne prevzatý z pohanstva, kde v kultoch mnohých národov bola ryba symbolom plodnosti. Veľkú úlohu na tom, že kresťania prijali tento symbol za svoj, malo to, že ryba zohrala dôležitú úlohu v evanjeliovom zvestovaní. Samotný Spasiteľ často používal ryby alebo lovenie rýb vo svojich rečiach. Keď sa obracal k rybárom, skutočne používal také obrazné vyjadrenia, ktoré by im boli blízke a pochopiteľné. Prizval ich na apoštolskú službu a nazval ich „lovcami ľudí“ (Mt 4, 19; Mk 1, 17). Božie kráľovstvo Isus Christos prirovnal k rybárskej sieti, ktorá je plná rýb rôznych druhov. S rybou sa prirovnávajú aj nebeské blahá (Mt 7, 9-11. 13. 47-48; Lk 5, 10).
No veľké rozšírenie tohto symbolu v kresťanstve malo aj iný základ, a to význam piatich slov, z ktorých počiatočné písmená tvoria slovo ryba - ICHTYS = Isus CHristos Theou Yios Soter (Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ). Tieto slová vyjadrujú vieru v Božstvo Isusa Christa a Jeho spasiteľnú misiu. Je to určitá forma starobylého Vyznania (Symbolu) viery, ktorá sa ukrývala v jednom jedinom slove. Obraz ryby vidíme takmer všade - na stenách, sarkofágoch, v náhrobných textoch a na rôznych predmetoch.
Baránok Boží (Agnus Dei): Obeta a vykúpenie
Pôvod obľúbeného veľkonočného symbolu, baránka, siaha do kresťanskej aj židovskej tradície. Baránok je jeden z najstarších kresťanských symbolov. Počas veľkonočných sviatkov si kresťania na celom svete pripomínajú smrť Ježiša Krista, ktorý sa ako obetný baránok obetoval za hriechy všetkých ľudí. Agnus Dei (Baránok Boží) je tiež jedným z Ježišových mien. Ježiš Kristus je prirovnávaný k baránkovi, jedinému zvieraťu, ktoré sa nebráni, keď ho vedú na smrť.
So symbolom obetného baránka sa stretávame už v biblickom vyslobodení Izraelitov z egyptského otroctva, ktoré pripomína starý židovský pútnický sviatok Pesah, Pesach (gr. Pascha, prekročiť), niekedy nazývaný aj ako židovská Veľká noc. Izraeliti pred odchodom z Egypta pojedli baránka, ktorého krvou potreli dvere a prahy svojich domov. Anjel smrti obišiel označené príbytky a Izraelitov sa nedotkla posledná z desiatich Božích rán, smrť prvorodených. Baránka jedli rýchlo, neporcovali ho a jeho telo zostalo v celku, nesmela mu byť zlomená žiadna kosť. Izraeliti už boli pripravení na ranný odchod z Egypta. K mäsu pripravili len rýchly nekvasený chlieb maces a horké byliny maror, ktoré ani dnes nechýbajú na sviatočnom stole.
Dosť rozšíreným symbolickým vyobrazením Isusa Christa bol Jeho starozákonný predobraz - baránok, zobrazovanie ktorého sa objavuje v kresťanskom umení od 1. storočia. S týmto symbolom súvisí aj ikonografický typ Dobrého Pastiera. Z tých, ktoré vyjadrujú obraz človeka, sú na prvom mieste vyobrazenia Isusa ako Dobrého Pastiera, ktoré sa objavujú už v 1. storočí. Tento obraz je tesne spojený so symbolom baránka a osnovaný na biblických textoch. Tak proroci Ezechiel (34. kap.) aj Dávid (22. žalm) predstavujú Izrael ako stádo ovečiek, Pastierom ktorého je samotný Hospodin Boh. Aj Isus Christos sa prirovnáva k tomuto obrazu: „Ja som Dobrý Pastier“ (Jn 10, 14) alebo „Nebol som poslaný iba k strateným ovciam domu Izraelovho“ (Mt 15, 24). Prijmúc tento ikonografický typ, kresťanstvo doň vložilo dogmatický obsah: Dobrý Pastier - vtelený Boh - nesie na sebe zatúlanú ovečku - padlú ľudskú prirodzenosť a zjednocuje ju so svojou Božou slávou.
Pelikán: symbol obety a Eucharistie
Nad krížom vedľa postranných banderol (maľované stuhy s nápismi) hniezdi biely pelikán, ktorý nie je holubicou Ducha Svätého. Nápis pod maľovaným operencom často odkazuje k žalmom: „Similis factus sum pellicano solitudinis, factus sum sicut nyctiorax in ruinis. Vigilavi et factus sum sicut passer solitarius in tecto“ - čítame v žalme 102 (respektíve 101) a pellicanus solitudinis z kláštornej fresky dostáva biblické kontúry. V slovenskom preklade znie: „Som ako pelikán na púšti (v samote púšte), ako kuvik uprostred zrúcanín. Nemôžem spať a som ako osamelý vrabec na streche.“ Žalmista zdôrazňuje pocit zdanlivej opustenosti nebeským Otcom.
Svätý Augustín mal pri výklade tohto žalmu pravdepodobne poruke grécku prírodovednú zbierku Φυσιολόγος (v latinskom prepise Physiologus), ktorá vznikla koncom 3. storočia v Alexandrii. Physiologus je predchodcom stredovekých konvolútov o dobovej faune, ktoré obsahovali aj rôzne príbehy o mýtických tvoroch. Ich cieľom však nebola zábava, ale odovzdanie mravného poučenia. Týmto zbierkam sa hovorilo bestiaria (singulár bestiarium).
Mozaiku tajomných zvierat dopĺňa legenda o láskavom pelikánovi, ktorá hovorí, že keď vtáčatá rastú, udierajú zobákmi svoju matku, ktorá ich v hneve usmrtí. Tri dni nad nimi žiali, no nakoniec ich privedie k životu. Otvorí si rany spôsobené zobákmi vtáčích detí a krvou z týchto rán oživí mláďatá. Physiologus je kresťanský spis, za každou alegóriou drieme teologická poučka. Vtáčatá ďobajúce matku sú zrkadlom bolesti, ktorú Stvoriteľovi spôsobuje modloslužba a moloch pohanstva. Pelikán usmrcujúci mláďatá je obrazom spravodlivého Božieho hnevu a trojdňový nárek bájneho vtáka možno chápať ako narážku na veľkonočné triduum.
Pelikán však v tomto prípade nie je len alter Christus, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale môže symbolizovať aj matku Cirkev, ktorá plače slzami pelikána nad hriešnymi deťmi trhajúcimi Kristovo Telo. Autor Physiologa sa zrejme inšpiroval indickou predkresťanskou fabulou, v ktorej rozzúrený pelikán zabíja svoje mláďatká, svoj čin čoskoro oľutuje a vzkriesi ich cum pretiosissimo suo sanguine. Túto fabulu naplnil kresťanským sapienciálnym obsahom. Boh Starého zákona pripravil skazenému ľudstvu lekciu v podobe potopy (smrť stvorenia - mláďat), no daroval nám aj nevysychajúci prameň krstnej vody (krv pelikána). Matéria krstu je v tomto prípade opozitum smrtonosných vôd potopy.
Kresťanský stredovek obe tieto myšlienky - predstava o bocianovi, ktorý sa nezištne stará o matku a idea pelikána, kriesiteľa svojho potomstva - splynuli v jedno. Termín antipelargesis dal z toho dôvodu meno láskyplným vzťahom rodičov a detí v oboch smeroch. Mozaika pelikána kŕmiaceho mláďatá v Aachenskom dóme je toho príkladom. Pelikány v rôznych podobách prenikli aj do heraldiky, typické specimen sui generis je erb a pečať amerického štátu Louisiana.
Mýtický vták nechýba na stredovekých krížoch v byzantskom a gotickom štýle najmä talianskej proveniencie. Jeden z najkrajších príkladov krucifixu s pelikánom nájdeme v katedrále svätého Vavrinca v chorvátskom Trogire. Cesta za ekleziologickou a kristologickou explikáciou pelikána by nebola úplná bez ochutnávky z bohatého menu liturgickej poézie.
Chozevitov pohľad na symbolizmus pelikána je o to zaujímavejší. V porovnaní s gréckym Physiologom kladie dôraz na priamu konfrontáciu Krista a diabla. Jedného dňa vraj zaliezol do hniezda pelikána jedovatý had. Kým nič netušiaca samica lovila ryby, had zaútočil na jej bezbranné mláďatá a smrteľne ich zranil. Vtom priletela ich matka a hada zabila v súboji. Keď uvidela, že vtáčatá sú otrávené a napoly mŕtve, prepichla si rebro zobákom a pokropila mladé svojou krvou.
Legenda tlmočená orthodoxným mníchom sústreďuje na malej ploche všetky znaky antickej drámy, od expozície cez kolíziu, kulmináciu až po finálnu katharsis. Dôležitým motívom je víťazný boj pelikána s hadom, za ktorým treba vidieť pošliapanie pekelných mocností Ježišom Kristom. Hniezdo je symbolom rajskej záhrady, v ktorej diabol infikoval človeka jedom prvotného hriechu. Tradícia sebazraňovania pelikána mohla vzniknúť z nesprávnej interpretácie krvavočerveného sfarbenia jeho vaku na začiatku obdobia rozmnožovania. Pelikány mali v antickej mytológii povesť zázračného vtáka, ktorú dala na pravú mieru až kresťanská eucharistická úcta. Konanie pelikána v byzantských liturgických hymnoch sa kladie do súvislosti s Kristovým prebodnutým bokom, z ktorého vyšla krv a voda, čo harmonizuje s chápaním pelikána v tomistickej hymnografii, ako je to vidieť v eucharistickom hymne svätého Tomáša Adoro te devote so slávnym vokatívom Pie pellicane, Jesu Domine.
Páv: symbol nesmrteľnosti
Okrem symbolov Christa máme v prvých dobách aj symboly vzkriesenia. Medzi ne patrí fénix (vták, ktorý zomiera a vstáva z popola), kohút (krikom prebúdza zo sna, t. j. smrti), kotva (symbol nádeje) a páv (symbol nesmrteľnosti, lebo podľa vtedajších názorov jeho mäso nepodliehalo skaze). Tieto symboly, spolu s inými ako koráb alebo vinič s vetvami, predstavujú aj Cirkev.
Ďalšie ranokresťanské symboly a ich význam
Spoločne s malým počtom priamych vyobrazení Isusa Christa nachádzame aj množstvo Jeho symbolických zobrazení, napísaných buď farbami v katakombách alebo ako reliéfy na sarkofágoch. Z antickej mytológie je prevzatý iný symbolický obraz Isusa Christa - Orfeus, ktorý hrá na lýre krotiac divé zvery. S týmto symbolom sa často stretávame v prácach starobylých autorov.
Aj námety, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať čisto dekoratívne, majú svoj skrytý zmysel, ako napr. vinič (vínny kmeň), ktorý sa často nachádzal v ranokresťanských rozpisoch. Je to obrazná forma vzťahujúca sa na slová Spasiteľa: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako výhonok nemôže prinášať ovocie sám od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste výhonky. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako výhonok a uschne“ (Jn 15, 4-6). Vyobrazenie vínneho kmeňa (viniča) a jeho vetiev poukazuje na Isusa Christa a Jeho Cirkev: „Ja som vinič a vy ste výhonky“. No častejšie sa stretávame s vyobrazením viniča s plodmi - môže ísť o zber hrozna alebo o scénu vtákov, ktoré zobú bobule hrozna. Takéto vyobrazenia majú kresťanom poukázať na najväčšiu tajinu Cirkvi - Eucharistiu. Ľudia zbierajúci hrozno alebo vtáky, ktoré zobú plody, predstavujú kresťanov, ktorí sa kŕmia Telom a Krvou Isusa Christa. V Novom Zákone vinič slúži aj ako symbol raja, zeme, ktorú Isus Christos prisľúbil tým, ktorí sa budú kŕmiť Jeho Telom a Krvou - členom Cirkvi.
Objektívna veda potvrdzuje, že sa v katakombách už od prvých čias objavuje nový štýl umenia, vlastný len kresťanstvu. Toto umenie podáva učenie Cirkvi a je v súlade so Svätým Písmom. V súlade s tým je aj cieľ tohto umenia - nie v zobrazení každodenného života, ale v pochopení jeho zmyslu; nie v tom, aby vyjadrilo problémy života, ale v tom, aby dalo na tieto problémy evanjeliovú odpoveď. Základný obsah zobrazených postáv tohto obdobia (Bohorodičky, svätých) je ich státie pred Bohom v najrôznejších životných situáciách, najmä však v modlitebnom rozpoložení. Tento obsah sa podáva najmä cez kompozíciu „Oranty“, čo je starobylé gesto pre modlitbu, ktoré bolo nielen rozšírené, no stalo sa aj symbolom v kresťanskom umení. V rímskych katakombách nachádzame veľký počet „oránt“ ako zosobnení modlitby alebo modliacej sa Cirkvi. Toto gesto je vlastne poloha pozdvihnutých rúk. Nie je to čisto kresťanský symbol, bol známy aj v pohanskom svete aj v starobylom Izraeli. Napr. v žalmoch sa spomína niekoľkokrát.
Modlitebný stav je základným obsahom najrôznejších zobrazených námetov. Vyobrazuje sa nielen postava, ale viac vnútorný, duchovný stav osôb - modlitba. Tak kresťan, ktorý mal byť vždy pripravený k vyznaniu svojej viery aj cez mučenícky podvih, mal neustále pred očami to vnútorné státie pred Bohom, ktoré si mal chrániť za každej okolnosti. Poukazovalo sa na to, čo uspokojovalo i posilňovalo dušu, a nie to, čo vyvolávalo strach a odpudzovalo. Okrem modlitby sa v ranokresťanskom umení vyobrazovala aj námaha (ťažkosti) - na znak jej očistného významu a aj preto, aby bolo pripomenuté, že každá námaha sa má konať na Božiu slávu.
Špecifikom ranokresťanského umenia je zobrazenie postáv robené s minimom detailov. Táto skúposť (jednoduchosť) v prostriedkoch vyobrazovania súhlasí s jednoduchosťou evanjeliovej zvesti. V Evanjeliu sa udalostiam, ktoré opisujú históriu ľudstva, venuje len niekoľko riadkov. Takisto i obraz nám poukazuje len to základné. V Evanjeliu aj v obraze sa pripúšťajú iba tie detaily, ktoré zvýrazňujú zmysel a význam danej udalosti. Všetky tieto črty nás vedú priamo ku klasickej forme pravoslávnej ikony. Od tohto času začali umelci privádzať svoje práce k tej vyššej prostote a jednoduchosti, hĺbka obsahu ktorej je dostupná len duchovnému zraku. Umelec očisťoval svoje umenie od všetkého individuálneho, zostával anonymom (práce sa nepodpisovali) a všetko úsilie umelca sa sústreďovalo na podanie Tradície. Umelec sa musel vzdať svojho vlastného estetického cítenia a využiť všetku krásu viditeľného sveta na podanie sveta horného - duchovného. Symbolika tohto obdobia nie je hra slov či pojmov, abstraktná či svojvoľná. Vidíme v nej logický systém prenikajúci evanjeliovou blahozvesťou. Aj jazyk týchto symbolov splnil svoju úlohu, lebo prostredníctvom neho bolo kresťanstvo odkryté pre väčšie masy ľudí, ktorých posvätilo i vychovávalo a z ktorých vzišiel celý rad mučeníkov. Ranokresťanské umenie je umenie liturgické aj dogmatické; je to originálne duchovné vedenie a preto netreba brať seriózne tvrdenia, že sa toto umenie objavilo mimo Cirkvi a nemalo v nej žiadny význam až do 4. storočia. Naopak, toto umenie znamená presne stanovené cirkevné vedenie i prísnu kontrolu prác umelcov. Nič v ňom nedávalo možnosť samostatného rozhodovania sa umelca, jeho vlastného chápania. Všetko je tu osnované na učení Cirkvi. Od počiatku Cirkev začala vytvárať taký umelecký jazyk, ktorý by vyjadril tú istú pravdu, ako jej jazyk slovný.
Pre lepšie pochopenie ranokresťanských symbolov prinášame ich súhrn v prehľadnej tabuľke:
| Symbol | Pôvod / Kontext | Ranokresťanský význam |
|---|---|---|
| Ryba (ICHTYS) | Pohanský (plodnosť), Evanjeliá | Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ; tajný znak kresťanov; "lovci ľudí"; nebeské blahá |
| Baránok (Agnus Dei) | Židovská Pascha, Starý Zákon | Ježiš Kristus ako obetný baránok; Agnus Dei; Dobrý Pastier |
| Pelikán | Physiologus (Alexandria), indická fabula | Obetujúca sa matka (Matka Cirkev); Kristova obeta; Eucharistia; prebodnutý bok; víťazstvo nad diablom |
| Páv | Pohanský, antická mytológia | Nesmrteľnosť (mäso nepodlieha skaze); symbol vzkriesenia |
| Vinič | Evanjeliá | Ježiš Kristus a Cirkev ("Ja som vinič, vy ste výhonky"); Eucharistia; symbol raja |
| Dobrý Pastier | Biblické texty (Ezechiel, Dávid, Ján) | Ježiš Kristus ako Pastier, ktorý nesie zatúlanú ovečku (padlú ľudskú prirodzenosť) |
| Orfeus | Antická mytológia | Symbolické zobrazenie Ježiša Krista, ktorý krotí divé zvery (ľudské vášne) |
| Fénix | Pohanský | Symbol vzkriesenia (vták, ktorý zomiera a vstáva z popola) |
| Kohút | Pohanský | Symbol vzkriesenia (krikom prebúdza zo sna, t. j. smrti) |
| Kotva | Pohanský | Symbol nádeje |
tags: #ikonografia #rane #krestanstvo #ryba #pav #pelikan