Ján Hus (1369 - 1415) je jednou z najvýznamnejších postáv českých a európskych dejín, ktorého život a dielo predznamenali nástup reformácie. Približne vieme, kým Jan Hus bol, čo napísal a čo vykonal. Na začiatku júla každého roku si pripomíname jeho tragický koniec v plameňoch kostnickej hranice. Jeho dielo predstavuje akýsi prechod medzi stredovekom a reformáciou. Považuje sa za predchodcu reformácie vedenej Martinom Lutherom. V Encyclopaedii Britanniky má Hus svoje obsiahle heslo. Bol to stredoveký katolícky kňaz a učiteľ, ktorý sa stal v rámci dobovej tendencie reformátorom cirkvi. Hus bol odmietnutý cirkevným zhromaždením, pretože hlava cirkvi bola iba Kristus, nie pápež. Koncil ho odsúdil ako kacíra a vydal na smrť. Ján Pavol II. ho zaradil medzi reformátorov cirkvi a vyjadril ľútosť nad jeho smrťou. Súčasný pápež František vyjadril ľútosť nad Husovým upálením.
Raný Život a Akademická Kariéra
Ján Hus sa narodil v juhočeskom Husinci v roku 1369 a zomrel v Kostnici 6. júla 1415. V mladom veku sa presťahoval do Prahy, kde sa živil spevom a službou v kostoloch. Jeho správanie bolo príkladné a jeho nadšenie pre štúdium pozoruhodné. Prvé vzdelanie získal pravdepodobne vo farskej škole pri kostole svätého Jakuba Staršieho v Prachaticiach. Na jeseň roku 1393 bol Hus promovaný bakalárom a roku 1396 majstrom. Získal titul bakalára umení na Karlovej univerzite v Prahe a v roku 1396 titul magistra. Rozhodol sa tiež študovať na teologickej fakulte, kde dosiahol hodnosť bakalára. Následne sa zapojil do fungovania artistickej fakulty, najprv ako vyučujúci, následne na zimný semester 1401 až 1402 bol zvolený aj dekanom fakulty. V roku 1400 bol vysvätený za kňaza a začal kázať. Najprv kázal v kostole svätého Michala, potom v roku 1402 sa stal kazateľom v Betlehemskej kaplnke. Ján Hus od roku 1402 obľúbený kazateľ v Betlehemskej kaplnke v Prahe na Starom Meste. Táto pozícia, ktorú mladý Hus získal, bola jasným svedectvom jeho vodcovských schopností.
Vplyv Johna Wyclifa a Počiatky Českej Reformácie
Pôvodný český reformačný prúd, ktorého počiatok sa datuje do polovice 14. storočia, sa spolu s paralelne existujúcim anglickým viklefizmom začiatkom 15. storočia vo väčšej miere spojili v Čechách. Hlavnými predstaviteľmi pôvodného hnutia boli, okrem Rakúšana Konráda Waldhausera, Jan Milíč z Kroměříža, Matej z Janova a Peter Chelčický. Bol to Matej z Janova, ktorý spojil hnutie s českými univerzitnými kruhmi. Jan Hus sa stal prívržencom tohto pôvodného hnutia. Ešte ako študent sa Hus zoznámil s dielom majstra z Oxfordu Johna Wyclifa (asi 1320 - 1384), teológa a stúpenca reformy cirkvi, jedného zo zástancov realizmu v spore o univerzalite. V univerzitnom živote bol Hus silným stúpencom Čechov a vo filozofickom spore o univerzálie stál na strane filozofických realistov a bol výrazne ovplyvnený spismi Johna Wyclifa.
Hoci v roku 1403 bolo cirkevnou autoritou zakázaných štyridsaťpäť Wyclifových téz, Hus preložil Wyclifov „Trialogus“ do češtiny a pomáhal pri jeho šírení. V tom čase, hoci bol Hus nadšeným prívržencom Viklefovho filozofického realizmu, ešte nepoznal Viklefove práce. Do krajiny dorazili o čosi neskôr. Aby sa uistil, tak ich v čase, keď ich do Čiech priniesol Husov blízky priateľ, Hieroným Pražský, dychtivo čítal a našiel v nich mnoho podobného alebo identického s ideami, ktoré zastávalo pôvodné hnutie. Napriek množstvu spoločných myšlienok, mali hnutia vlastné rysy a odlišnosti. Českí reformátori ako Milíč a Matej z Janova neverili v podporu svetských vládcov. Matej z Janova nepočítal ani s úlohou kňazstva. Veril, že potrebná reforma by mohla prísť z radov obyčajných ľudí. Mladšia generácia českých reformátorov a medzi nimi Hus obhajovali istú úlohu svetských vládcov v reforme Cirkvi, aj keď sa na nich nikdy nespoliehali. V tomto sa ukazoval ako zjavný vplyv Viklefa.
Kázanie v Betlehemskej Kaplnke a Spor o Svätokupectve
Po roku 1402 bol Ján Hus zvolený za kazateľa Betlehemskej kaplnky ako skvelý rečník. Kázal v Betlehemskej kaplnke nielen mešťania a študenti, ale aj šľachta, členovia kráľovského dvora, dokonca aj sama kráľovná Žofia. Vo svojich kázňach vyčítal cirkevný a svetský feudalizmus, že nežijú podľa Božích prikázaní. Hlásal, že iba spravodliví a cnostne žijúci pán môže poddaným vládnuť. Príčinu všetkého zla a nespokojnosti videl v bohatstve cirkevných hodnostárov. Husov program nápravy kresťanstva sa tešil sympatiám na kráľovskom dvore Václava IV., v politicky vplyvných kruhoch českej šľachty i medzi pražskými obyvateľmi českej národnosti, ktorým sa páčilo oslabenie politických pozícií duchovenstva.
Prvý útok sa upriamil na svätokupectvo. Viklefovo dielo O svätokupectve sa nachádzalo medzi spismi, ktoré priniesol Hieronym z Oxfordu a následne sa s ním Hus oboznámil. Johann Hübner zámerne vyprovokoval polemiku počas kvodlibetu v januári 1404 tvrdiac, že Viklef bol kacír a teda tí, ktorí čítajú jeho knihy, sú takisto kacírmi. Hus odpovedal obvinením Hübnera z falšovania Viklefovho učenia predpojatou interpretáciou Viklefových 45 článkov. Svoju obhajobu upriamil na svätokupectvo. Citoval Hübnera píšuc: „Pápeža treba jednoducho poslúchať a v ničom ho nemožno karhať.“ To Hus rozhodne odmietol. „Hovoríte proti kánonom, teda ste kacír, ak sa toho odhodlane a neústupne držíte.“ Hneď na to citoval z Viklefovho diela O svätokupectve a to vzhľadom na tri druhy kacírstva - odpadnutie, rúhanie a svätokupectvo. Hus nebol jedinou osobou, ktorá útočila na všadeprítomnú neresť dobovej cirkvi. Súčasne s Husom vydal (okolo roku 1404) Matej z Krakova, profesor na univerzite v Heidelbergu, svoje Squalores curiæ Romanæ, v ktorých vyslovil radikálny záver, že dvor Bonifáca IX. bol hlavnou príčinou tejto skazenosti.
Eskalácia Konfliktu s Cirkevnou a Svetskou Mocou
Arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hazmburku bol k Husovi tolerantný, podporil ho vymenovaním za kazateľa na bienálnej synode. Pápež Inocent VII. však arcibiskupovi (24. júna 1405) nariadil prijať opatrenia proti Wyclifovým bludom, najmä proti doktríne impanácie v Eucharistii. Arcibiskup vyhovel a vydal synodálny dekrét proti týmto omylom - zároveň zakázal akékoľvek ďalšie útoky na duchovenstvo. V roku 1408 dostal Zbyněk list od Gregora XII., v ktorom stálo, že Svätý Otec je informovaný o ničím nehatenom šírení Wyclifovej herézy, a najmä o sympatiách kráľa Václava k týmto sektárom. Na júnovej synode univerzita nariadila odovzdať všetky Wyclifove spisy arcibiskupskej kancelárii na opravu.
Dekrét kutnohorský a Odchod Nemcov z Univerzity
Rozkol prinieslo aj predvolanie ku koncilu do talianskej Pisy, ktorý podporoval kráľ Václav IV. a česká časť univerzity - naproti tomu nemeckí majstri sa postavili proti účasti na koncile. Kráľ sa zamiešal do vnútorných záležitostí univerzity a prerozdelil hlasy pri rokovaní univerzity Dekrétom kutnohorským v januári 1409 (tri hlasy získava česká strana, cudzinci získavajú len jeden spoločný hlas). Hoci bude Husovo meno s dekrétom spájané, predovšetkým jeho odporcami, Hus sám bol v čase vydania ťažko chorý a nemohol sa zúčastniť na rokovaniach. Cudzinci z univerzity na protest odišli. V dôsledku toho veľký počet nemeckých magistrov a študentov (čísla sa rôznia od 5 000 až 20 000) opustil Prahu a odišiel do Lipska, Erfurtu a ďalších univerzít na severe. Ján Hus a jeho skupina vydaním Dekrétu kutnohorského v januári 1409 získala pod kontrolu celú pražskú univerzitu.
Spálenie Wyclifových Kníh a Odpustky
Spor o Wyclifovo učenie a spisy eskaloval na prelome rokov 1409 a 1410 po vyhlásení buly pápeža z Pisy Alexandra V., ktorý zakázal akékoľvek držanie Wyclifových spisov. Pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hazmburku nechal v júni 1410 zhromaždiť a spáliť Wyclifove knihy na dvore svojho Malostranského paláca. Hus podal odvolanie k pápežovi proti zákazu kázania v kaplnkách a spáleniu kníh. Týmto aktom dal dôvod na proces pred rímskou kúriou, ktorá Husa predvolala na súd. Vo februári 1411 bola proti nemu vyhlásená exkomunikácia a 15. marca bola zverejnená vo všetkých pražských kostoloch.
V roku 1412 nový pápež Ján XXIII. vyhlásil predaj plnomocných odpustkov. Predaj v Čechách podporoval kráľ Václav IV., ale Hus a jeho prívrženci proti nim vystúpili. Hus sa musel postaviť proti tomu, čo považoval za obchodovanie so svätými vecami. Tak sa začala konečná fáza Husovej reformnej činnosti. Správa o týchto udalostiach podnietila rímske autority k ráznej akcii. Exkomunikácia proti Husovi bola opätovne potvrdená a bol vyhlásený automatický interdikt nad každým miestom, kde sa práve nachádzal. Nakoniec pápež nariadil Husovo uväznenie a zničenie Betlehemskej kaplnky. Tento príkaz nebol splnený.
Exil z Prahy
V októbri 1412 zostril pápež kliatbu nad Husom a vyhlásil interdikt nad miestami, kde sa zdržiaval. V súlade s prianím kráľa Václava IV. opustil Hus Prahu a odišiel na vidiek, kde naďalej pôsobil, kázal a spisoval svojej práce. Hus našiel útočisko na hradoch svojich šľachtických priateľov. Počas exilu, ktorý trval približne jeden a pol roka, bol Hus zaneprázdnený bohatou literárnou činnosťou a v tom čase napísal väčšinu svojich českých spisov. Keďže už nemohol viac kázať z kazateľnice vo svojej milovanej Betlehemskej kaplnke, premýšľal ako zabezpečiť pre stále rastúci počet prívržencov literatúru v rodnom jazyku, ktorá by ich posilnila vo viere. Pred odchodom do Kostnice našiel Hus v roku 1414 azyl u Anny z Mochova na Kozom Hrádku u Tábora.
Hlavné Literárne Diela Ján Husa
Exil na vidieku pre Husa neznamenal zastavenie práce. Práve vo veľmi krátkom rozmedzí rokov 1412 až 1413 môžeme sledovať vznik všetkých Husových v češtine písaných diel, ktoré sú plné živého jazyka a aktualít zo života dobovej spoločnosti. Spomedzi týchto českých spisov je najdôležitejší Výklad viery (spolu s Výkladom desatora a Výkladom Otčenáša), vytvorený so zámerom naučiť obyčajných veriacich v čo veriť, čo robiť a ako sa modliť; ďalej vytvoril pre verejnosť výber z kázaní - Postilu a do tejto skupiny spisov zaradil aj ostrý, polemický spis Knižky o svätokupectve. Toto dielo spolu s latinským spisom O cirkvi sú považované za jeho najlepšie a najvýznamnejšie diela. Cieľ práce bol vyslovene praktický: keďže nebol v kontakte s ľudom, ktorému zvyčajne kázal v Betlehemskej kaplnke (aj keď kázal všade, kam prišiel), ponúkol mu písané slovo.
Spísal tiež latinský teologický traktát De ecclesia (O cirkvi), ktorý zohral v Husovom živote významnú úlohu, pretože sa stal súčasťou Husovej kauzy v Kostnici a na základe z neho vybraných článkov bol vyhlásený za kacíra. Hus vystaval svoj traktát na základe niekoľkých Wyclifových spisov a dokončil ho na konci mája 1413. V 23 kapitolách sa systematicky zaoberá cirkvou ako spoločenstvom predurčených na spasenie, ktorú postavil do protikladu k inštitucionálnej cirkvi. Hus hlavou cirkvi stanovil nie pápeža, ale samého Ježiša Krista. Hus bol predchodcom biblických teológov, pretože podriaďoval scholastickú argumentáciu Písmu. Pre vierohodnosť často používal Gratiánov Dekrét, Lombardove Sentencie a rovnako aj Viklefove spisy a spisy jeho predchodcov v reformačnom hnutí. Niet pochýb o jeho slovnej a ideologickej závislosti od Viklefovho diela O svätokupectve. Jan Sedlák odhadoval, že približne devätina Husovho diela bola opísaná z Viklefovej práce.
Cesta do Kostnice a Koncil
Zrejme v Rakovníku či na Krakovci sa Hus rozhodol, že sa veľkého cirkevného koncilu zúčastní a pred koncilom a pápežom obháji svoje učenie. Koncil bol zvolaný na 1. novembra 1414. V novembri bol zvolaný koncil v Kostnici a Hus, pod tlakom kráľa Žigmunda, sa rozhodol predstúpiť a vysvetliť svoju doktrínu. Kráľ Žigmund zaručil Husovi bezpečnú cestu do Kostnice a späť. Hus však na glejt nečakal a listina dorazila do Kostnice až po jeho príchode. Hus 11. októbra 1414 odchádza z hradu Krakovec v sprievode Václava z Dubé, Henricha Lacemboka z Chlumu, jeho synovca Jana z Chlumu, pisára Petra z Mladoňovíc a majstra Jana Kardinála z Rejnštejnu. Dorazili 3. novembra do Kostnice.
Pre chorobu pápeža Jána XXIII. sa koncil začal až 5. novembra 1414 slávnostným sprievodom mestom a v katedrále slúžili slávnostnú bohoslužbu, ktorej sa zúčastnilo 15 kardinálov, 23 arcibiskupov a 27 biskupov. Kardináli vyzvali 28. novembra 1414 Husa na účasť na rokovaní, krátko potom ho však zadržali. Najprv ho väznili v dome riaditeľa chóru kostnickej katedrály, po ôsmich dňoch ho previezli do prízemnej kobky v dominikánskom kláštore na ostrove pri Bodamskom jazere. Večer 24. marca 1415 Husa previezli na neďaleké sídlo kostnického biskupa Gottlieben. Rokovanie koncilu ďalej prebiehalo v refektári františkánskeho kláštora, kde sa 5., 7. a 8. júna konal Husov výsluch.
Proces, Odsúdenie a Poprava
Prerokúvaniu Husovej kauzy predchádzalo odsúdenie Wyclifovho diela ako kacírskeho na základe zavrhnutých 260 vybraných článkov. Proti Husovi vybrali články z jeho spisov O církvi, Proti Páleči a Proti Stanislavovi. Dôležité je, keď posudzujeme vinu a nevinu z historického hľadiska, či sa dotyčný človek provinil proti tehdejšiemu právu. Problém tkvel v jeho poňatí cirkvi a cirkevnej autority. Hus veril v akúsi cirkev neviditeľnú, ktorá nemusí byť totožná s viditeľnou. K neviditeľnej cirkvi patria ľudia morálne bezúhonní. Poslednou autoritou, ku ktorej sa kresťan môže odvolať, je Kristus. Koncil nenašiel pochopenie pre Husov argument, že kládol morálku nad ľudské zákony, čo vo svojich dôsledkoch hrozilo rozpadom existujúcich právnych väzieb. Husa v Kostnici tiež obvinili z takzvaného remanenčného bludu. Podľa toho, čo od neho máme dochované, sa ale v tejto otázke od vtedajšieho učenia cirkvi nijako neodchyľoval.
Zikmund nebol netvor a nemal dôvod nechať zabiť najslávnejšieho českého kazateľa. Hlavne je ale potrebné povedať, že nemal právomoc niečo zmeniť. Pre Zikmunda by bolo asi najlepšie, keby Hus jednoducho odvolal a celá vec sa nejako upokojila. Ako politik si však nemohol dovoliť, aby bol v takej citlivej situácii napadnutý, že sám háji kacíra. Hus v žalári očakával rozsudok, 5. júla ho navštívilo v cele veľa jeho priateľov, ale aj predstaviteľov koncilu, ktorí ho vyzývali, aby odvolal predložené články. Hus prakticky odvolat nemohol, pretože by sa doma úplne znemožnil. Mohol si teda vybrať medzi fyzickou a sociálnou smrťou. Ján Hus bol natoľko známou osobnosťou, že vedel, že na samom konci už hrá vo veľkom dramate, ktoré jeho vlasť sleduje.
V kostnickej katedrále 6. júla 1415 siedmi biskupi Husa odsvätili; na hlavu mu nasadili papierovú korunu s vyobrazenými čertmi a s latinským nápisom, že je kacír. Koncil tým odňal všetky atribúty kňazského práva a zveril Husovu dušu diablovi; telo potom odovzdal svetskej spravodlivosti. Kráľ Žigmund sa obrátil na ríšske knieža Ľudovíta a pokynul mu, aby sa Husa ujal. Husa sa ujala štvorica zbrojnošov a vyviedli ho Geltingenskou bránou pred kostnické hradby. Na lúkach za mestským opevnením, čo je dnes už súčasť mesta, ktorá sa nazýva Paradies (Raj), postavili hranicu. Keď Hus zbadal hranicu, pokľakol. Papierová čiapka mu vraj týmto pohybom spadla z hlavy a zbrojnoši mu ju ihneď nasadili späť. Spoveď odmietol, ale chcel nemecky prehovoriť k okolostojacim. To mu ríšske knieža neumožnilo a dalo pokyn na vykonanie popravy. Husa priviazali k drevenému kolu na hranici. Napokon k nemu prichádza ríšske knieža Ľudovít a dvorný úradník Hoppe z Pappenheimu, aby mu dali poslednú možnosť zachrániť si život odvolaním svojho učenia. Podľa Petra z Mladoňovíc Hus predniesol toto: „V tej pravde evanjelia, ktorú som písal, učil a kázal zo slov a výkladov svätých doktorov, dnes veselo chcem zomrieť.“ Ríšske knieža dalo pokyn na zapálenie hranice. Husov život sa skončil dňa 6. júla 1415.
Odkaz Jána Husa a Husitské Hnutie
Stúpenci Jána Husa si meno husiti nikdy nedali. Tak ako Hus, aj oni považovali svoju vieru za skutočne katolícku; v pápežských a koncilových dokumentoch sa objavujú ako wyclifisti, vedení Jánom Husom a Hieronymom Pražským. Nové meno sa objavuje až okolo roku 1420, so začiatkom husitských vojen, a aj to najprv v susedných krajinách. Charakteristickým učením husitov je nevyhnutnosť prijímania sviatosti pod oboma spôsobmi, sub utraque specie, odkiaľ pochádza pojem utrakvisti. Hus sám však utrakvistickú prax nikdy nevyučoval. Tieto posledné Husove slová, napísané na prahu jeho hranice, prebudili Čechy. Už v roku 1416 sa 6. júla v Čechách oslavoval sviatok svätých mučeníkov Jana Husa a Jeronýma Pražského, ktorého upálili 30. mája 1416 pri Kostnici.
Kráľ Václav nezasiahol. Mal zlosť na cisára Žigmunda za úlohu, ktorú zohral na koncile a považoval Husovu exekúciu za zásah do jeho kráľovských práv. Českí a moravskí šľachtici sa postavili na odpor. Štyristo päťdesiatdva z nich pripojilo svoje pečate k spoločnej odpovedi koncilu, v ktorej vyjadrili presvedčenie, že rozsudok nad Husom bol nespravodlivý a urážlivý pre ich krajinu, že v Čechách neexistujú heretici a že akékoľvek opačné tvrdenie je samo o sebe bludom najhoršieho druhu. Tento dokument je datovaný 2. septembra 1415. Tri dni po tom vytvorili ligu, ktorou sa zaviazali na šesť rokov umožniť všetkým kňazom, ktorí o to požiadajú, slobodu kázania Božieho slova na svojich majetkoch a ochranu pred biskupskými procesmi kvôli heréze a pred exkomunikáciou, okrem exkomunikácie od miestnych biskupov. Ján Želivský, bývalý premonštrátsky mních a teraz horlivý zástanca utrakvizmu, 30. júla 1419 niesol Najsvätejšiu Sviatosť v procesii ulicami Prahy. Žižka nariadil útok na radnicu a všetkých, ktorí tam práve boli vyhádzali z okien na nastavené kopije a meče, kým Ján vzýval Boha vo Sviatosti, aby rozpálil ich vražednú zúrivosť. Kráľ Václav prisahal smrť všetkým rebelom, ale v návale hnevu a rozrušenia ho zasiahla mŕtvica a 16. augusta 1419 zomrel. Nástupcom Václava na českom tróne sa stal jeho brat Žigmund, nemecký cisár a uhorský kráľ. Bol dušou Kostnického koncilu, a Česi ho považovali za zodpovedného za smrť milovaného Husa; nenávideli ho a nedôverovali mu. Nasledujúce mesiace boli poznačené výbuchmi násilia proti veriacim kňazom, ničením kostolov a pálením kláštorov.
Historické Interpretácie a Význam Jána Husa
Každá doba rozpráva príbeh života a diela Jana Husa po svojom. Pre Luthera a stúpencov reformácie bol Hus myšlienkovým predchodcom, pre národných buditeľov 19. storočia bol chrabrým vlastencom a obrancom Čechov proti Nemcom, pre Františka Palackého bol Hus veľkou osobnosťou českých dejín, pre Tomáša G. Masaryka bol zosobnením mravnej sily národa a národnej emancipácie, pre Zdeňka Nejedlého bol Hus predovšetkým sociálnym revolucionárom a pápež Ján Pavol II. v roku 1999 označil Husa za jedného z reformátorov cirkvi a vyzval katolíckych veriacich, aby Husovo dielo študovali. Súčasný pápež František vyjadril ľútosť nad Husovým upálením. Ján Hus ako intelektuál a verejne činná osoba priťahoval pozornosť jednak bežných veriacich rôznych sociálnych skupín, jednak odporcov z radov kléru a univerzitných majstrov. Niektorí historici sa tiež domnievajú, že zatiaľ čo v predchádzajúcich rokoch Hus nechcel zomrieť, pred koncilom dospel k tomu, že teraz už to môže riskovať, pretože vydá svoje svedectvo. To mu tiež vlastne nakoniec vyšlo, hoci nie formou veľkej reči, ktorú chcel predniesť.
Kľúčové Dátumy v Živote Jána Husa
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1369 | Narodenie Jána Husa v Husinci |
| 1393 | Získanie titulu bakalára umení na Karlovej univerzite |
| 1396 | Získanie titulu magistra |
| 1400 | Vysvätenie za kňaza |
| 1402 | Začiatok kázania v Betlehemskej kaplnke |
| 1409 | Vydanie Dekrétu kutnohorského |
| 1410 | Spálenie Wyclifových kníh arcibiskupom Zbyněkom |
| 1411 | Vyhlásenie exkomunikácie proti Husovi |
| 1412 | Vyhlásenie predaja odpustkov; Hus opúšťa Prahu |
| 1413 | Dokončenie diel „De ecclesia“ a „Knižky o svätokupectve“ |
| 1414 | Odchod do Kostnice |
| 1415 (júl) | Odsúdenie a upálenie v Kostnici |
tags: #jan #hus #zaujimavosti