Rekonštrukcia jedál, respektíve spôsobov stravovania v minulosti predstavuje pre archeológov veľkú výzvu. Jedlo ako také podlieha skaze. O strave a jej príprave sa dozvedáme v podstate z dvoch zdrojov: zvyškov po jedle, resp. po surovinách, ktoré sa použili na jeho prípravu, a z nádob samotných. Poďme sa bližšie pozrieť na to, ako archeológovia odkrývajú tajomstvá stravovania a rituálov našich predkov.
Zdroje informácií o strave v minulosti
Prvý zdroj informácií predstavujú zvyšky po jedle, resp. po surovinách, ktoré sa použili na jeho prípravu. Väčšinou ide o substancie, ktoré sa zachovali v zemi stovky alebo tisícky rokov. Zvyčajne sú to veci, ktoré už nik (ani veľmi hladný človek) nebol schopný zjesť. Najčastejšie sú to zvieracie kosti, ktoré neboli, pochopiteľne, konzumované. Z nich si môžeme urobiť predstavu o tom, aké zvieratá ľudia chovali a lovili.
Na analýzy týchto nálezov sa sústreďujú samostatné vedné disciplíny - archeozoológia a archeobotanika -, ktoré s postupne sa rozvíjajúcimi ďalšími vednými odbormi poskytujú stále nové informácie o životnom štýle našich predkov. Takto sme napríklad z ľudských kostí schopní určiť, či v strave človeka prevládalo mäso, morské živočíchy, alebo niečo iné. Z prihorených zvyškov na nádobách vieme zistiť, čo sa v nich skladovalo, respektíve varilo. Z nádoby nájdenej v jaskyni Cigánka pri Handlovej archeológovia a prírodovedci pomocou lipidovej analýzy určili, že sa používala na varenie alebo na skladovanie potravín, hlavne mäsa prežúvavcov. To znamená, že v nej varili či skladovali najmä mäso kozľacie, jahňacie či hovädzie.
Nádoby ako kľúč k minulosti
Druhý zdroj informácií predstavujú nádoby samotné, a to nielen preto, že na nich môžeme nájsť zvyšky prihorenej večere. Vo včasnom stredoveku nachádzame v keramických súboroch v drvivej väčšine prípadov hrnce. Naši predkovia boli skôr „tradicionalisti“ a spoliehali sa na staré dobré overené tvary, nepremýšľali nad rôznymi „panskými huncútstvami“, ako napríklad hlinenými taniermi. Teda hlavne v tej dobe ešte nepoznali technológiu ich výroby. Je pravdepodobné, že rôzne misy, taniere, poháre sa vyrábali z dreva. V tomto období sa však predsa len objavujú tvary, ktoré sa vymykajú z tohto marazmu.
Zvon na pečenie: Vynález predkov
Takzvané zvony na pečenie sú u nás známe z lokalít z obdobia avarského kaganátu (približne druhá polovica 6. až začiatok 9. storočia n. l.). No hlavne na Balkáne a v centrálnej časti Karpatskej kotliny sa vyskytovali od praveku do nedávnej minulosti. Na naše územie sa pravdepodobne dostali ako súčasť kultúrnej výmeny, ktorá prebiehala v čase existencie avarského kaganátu. Boli to nádoby, ktoré, ako už napovedá názov, mali približne tvar zvona s uškom na vrchu. Ide o hrubostenné nádoby, ktoré vyhotovili nedbalo a nekvalitne. Pravdepodobne si ich vytvárali ľudia sami, nepotrebovali na to špecializovaných remeselníkov. Okrem pečenia sa zvony mohli používať aj na uhasenie ohňa alebo na udržanie teploty pripraveného jedla alebo pitia.
How a 5-Ton Temple Bell Is Forged to Ring for 1,000 Years | by @kingprocess
Ako sa vyrábal taký zvon? Nebolo to nič komplikované. Mali ste formu v tvare a veľkosti, akú ste potrebovali. Záležalo na tom, čo sa pod zvonom malo piecť. Na formu sa dala napríklad tráva alebo látka, aby sa hlina neprilepila na formu. Svedčia o tom zachované odtlačky tráv a textílií na vnútornej strane nájdených zvonov. Na ňu ste naplácali hlinu tak, aby zodpovedala požadovanému tvaru a na vrch ste pripevnili ucho. Hotový výrobok sa nechal presušiť. Hotovo! Môžete piecť. Zvony sa možno nevypaľovali, čo by vysvetľovalo, prečo sa zachovávajú vo veľmi fragmentárnej podobe.
Výrobu a varenie pod zvonom si zobrali na mušku dvaja známi slovenskí archeológovia - Jozef Zábojník a Gabriel Fusek. Na výrobu zvona použili spraš, ktorá sa pomerne bežne vyskytuje v podloží na juhozápadnom Slovensku. Tú je potrebné premiešať buď s rastlinnými zvyškami, alebo s drobnými kamienkami či štrkom. Archeológovia vyrobili štyri exempláre zvonov. Jeden čisto zo spraše, jeden s rastlinnými prímesami, jeden s drobnými kamienkami a štrkom a posledný s prímesami a s hrnčiarskym ílom.
Všetky ingrediencie poriadne premiešali. Najskôr z hliny vytvorili kopytá, teda formy. Išlo v podstate o kopčeky hliny, ktoré mali potrebnú šírku a výšku. Tie obalili slamou alebo vrecovinou, aby sa budúci zvon neprilepil na formu. Zvon sa im lepšie formoval tak, že postupne hrudu roztláčali údermi rúk na kruhový plát, ten potom vystreli na formu. Na vrch zvona pripevnili ucho. Potom skúsili zvony postupným zohrievaním vypáliť. Tie však v závere popraskali a pri vyberaní sa rozpadli. Práve preto autori rozmýšľali, či sa zvony nepoužívali na pečenie nevypálené. Neúspech ich však neodradil. Najlepšie zachovaný exemplár predsa len použili a prikročili k pečeniu.
Na experiment si vybrali kurča, ktorého vnútro vyplnili jablkami. Obalili ho v žihľave, aby sa nezašpinilo od hliny a popola a uložili ho do plytkej jamky na mieste pahreby, kde sa predtým vypaľovalo a miesto bolo ešte stále teplé. Kura prikryli zvonom, teda jeho časťami, založili nad ním väčší oheň a nechali ho dohorieť bez ďalšieho prikladania. Keď kura vybrali, bolo podľa autorov upečené a mäso bolo mäkké a šťavnaté. Akurát trochu prihorelo na mieste, kde bol zvon zlomený. Zjedli nielen kura, ale aj jablko, čo znamená, že pokrm sa isto vydaril.
Konzervovanie potravín v minulosti
Naši predkovia využívali rôzne metódy na konzervovanie potravín, aby prežili obdobia nedostatku. Medzi najznámejšie metódy patrili:
- Sušenie: Ovocie, zelenina, mäso a bylinky sa sušili na slnku, v peci alebo na vzduchu. Sušením sa z potravín odstraňuje voda, čím sa zabraňuje rastu mikroorganizmov.
- Solenie: Mäso a ryby sa nakladali do soli, ktorá odstraňuje vodu a zabraňuje rastu baktérií.
- Údenie: Mäso sa údilo studeným alebo teplým dymom, ktorý má konzervačné účinky a dodáva potravinám charakteristickú chuť.
- Kvasenie: Zelenina, ako kapusta, sa nechávala kvasiť, čím sa predlžovala jej trvanlivosť a získavali sa zdraviu prospešné látky.
- Nakladanie do nálevu: Syry sa nakladali do slaných nálevov, ktoré zabraňovali rastu mikroorganizmov.
- Skladovanie v chlade: Potraviny sa skladovali v pivniciach alebo iných chladných priestoroch, čo spomaľovalo ich kazenie.
- Skladovanie vo vodnom skle: Vajcia sa skladovali vo vodnom skle, čo im umožnilo vydržať čerstvé niekoľko mesiacov.
Predstavte si, ako si pohodlne nakúpite v obchode kuracie prsia, doma ich uložíte do mrazničky a o týždeň vysmažíte voňavé rezne. Pred deväťdesiatimi rokmi nebolo o chladničke ani mrazničke ani chýru. Mäso sa získavalo najmä zo sliepok, husí, kačíc, zajacov, prasiat, kráv a diviny. Na priamu konzumáciu, hlavne varenie a pečenie, sa využívalo mäso z hydiny a zajaca.
Zožatá úroda obilia sa buď ukladala do vriec, alebo do tzv. súsekov (drevená debna, ktorá sa otvára zhora, po kostoliansky aj susákov). Podobne sa skladovali aj strukoviny - fazuľa, hrach, cícer, šošovica. Obilie, alebo jeho časť sa odviezla do mlyna zomlieť na múku. Z ovocných stromov sa u nás najlepšie darilo hruškám, jabloniam, čerešniam, višniam, mirabelkám, či morušiam. Marhuliam či broskyniam sa darilo veľmi ťažko. Ovocie, ktoré po sezóne ostalo, sa ukladalo do jám, alebo sa ďalej spracúvalo. Najčastejšie na lekvár, ktorý sa varieval v obrovských medených kotloch, alebo sa ovocie sušilo. Keď sa vyhriala pec a upiekol sa chlieb (čo často trvalo aj dva-tri dni, lebo sa ho pieklo viac naraz), gazdiné počkali, kým pec trochu ochladla. Potom do nej kládli na plátky nakrájané ovocie a sušili ho. Ukladalo sa do plátenných vreciek.
Všeobecne sa všetci dedinčania veľmi tešili na fašiangové obdobie. Vtedy sa totiž konali zabíjačky a zakáľačky. Prečo práve v tomto období? Nuž, kedysi vychádzali všetky práce, či oslavy z prostého plynutia prírody. Naši predkovia veľmi citlivo vnímali všetko, čo sa okolo nich v prírode dialo a tomu prispôsobili svoj život. Ako sme už spomenuli, o chladničkách či mrazničkách sa nedalo vôbec hovoriť. Preto sa mäso z veľkých zvierat, ako sú kravy, či prasce, spracúvalo v zimnom období. Nič nebolo automatizované, všetko sa robilo ručne. Mäso sa spracúvalo aj dva dni a tak ho bolo treba uchovať v chlade. V tomto období sa usporadúvali aj svadby. Mäsové výrobky sa priamo konzumovali, alebo konzervovali a to najmä solením či údením. Ďalšou formou konzervovania bolo kvasenie. Dodnes sa v našich domácnostiach robí pravidelne pred zimou kvasená kapusta. Kapustu treba nasekať, nasoliť a okoreniť a natlačiť do hlineného suda. Nuž a proces kvasenia už urobí svoju úlohu. Podobne sa kedysi nakladala aj iná zelenina.
How a 5-Ton Temple Bell Is Forged to Ring for 1,000 Years | by @kingprocess
Prehľad metód konzervovania potravín
| Metóda | Použitie | Princíp |
|---|---|---|
| Sušenie | Ovocie, zelenina, mäso, bylinky | Odstránenie vody, zabránenie rastu mikroorganizmov |
| Solenie | Mäso, ryby | Odstránenie vody, zabránenie rastu baktérií |
| Údenie | Mäso | Konzervačné účinky dymu, charakteristická chuť |
| Kvasenie | Zelenina (napr. kapusta) | Predĺženie trvanlivosti, získanie prospešných látok |
| Nakladanie do nálevu | Syry | Zabránenie rastu mikroorganizmov |
| Skladovanie v chlade | Potraviny | Spomalenie kazenia |
| Skladovanie vo vodnom skle | Vajcia | Udržanie čerstvosti |
Antropofágia a rituály: Tajomstvá ľudských kostí
V nasledujúcich riadkoch sa budeme stručne venovať problematike izolovaných kostí, častí ľudských skeletov a intencionálnym zásahom na nich, ktoré sa pokladajú za doklad antropofágie v praveku, najmä v neolite, eneolite a dobe bronzovej. Nie je cieľom vyzbierať všetky nálezy zo Slovenska, pravdepodobne by to ani nebolo možné. Skôr sa budeme venovať problematike pôvodu izolovaných kostí na sídliskách, možnosti ich interpretácie, ale aj výpovednej hodnote.
Najjednoduchšie vysvetlenie pôvodu izolovaných ľudských kostí v sídliskových objektoch a vrstvách je, že na sídlisku boli neúmyselne porušené hroby alebo skelety v objektoch. K takýmto prípadom iste dochádza najmä na polykultúrnych lokalitách.
Ďalšie výklady pôvodu kostí na sídliskách sa už dotýkajú rituálnej sféry. Môže ísť o sekundárne otváranie hrobov (hrobov v sídliskových objektoch) alebo iné postmortálne praktiky. Časť kostí, najmä v obdobiach, keď nemáme doložené pohrebiská, môže pochádzať práve z takýchto „nerituálnych“ pohrebov. Iné možnosti prítomnosti ľudských kostí na sídliskách môžu spočívať v ich neobvyklosti. Okrem magických praktík, mohlo ísť aj trofeje alebo výstražné znamenia, napr. vystavené pri vstupe do osady. Intencionálne zásahy na kostiach, stopy po orezávaní, sekaní, lámaní a drvení kostí sa interpretujú ako doklad antropofágie, keď zámerom bolo z kostí získať špik, napr. objekt 92 zo Štúrova. Išlo o elipsovitú jamu s plochým dnom a šikmými stenami, ktoré sa smerom nahor zužovali. V hornej vrstve výplne jamy boli objavené malé i väčšie fragmenty ľudských kostí z viacerých jedincov. Nižšie sa našla 10 cm mocná vrstva sivej hliny so schránkami lastúrnikov. Pod ňou ležala kompletná kostra v skrčenej polohe, s trupom na chrbte a doprava zohnutými dolnými končatinami, orientovaná v smere východ-západ, s pohľadom na sever. Takmer celé dno jamy (aj pod kostrou) bolo pokryté lastúrami v počte asi 300 kusov. Podľa antropologického určenia bola v objekte uložená pravdepodobne žena vo veku 30-40 rokov. Na zlomkoch kostí zo sídliska badenskej kultúry v Bajči sa zistili stopy po ohni. Lomy kostí nasvedčovali, že sa dostali už do objektu v zlomkoch. Nedá sa však určiť, či boli polámané násilím, alebo po exhumácii z iného rozrušeného objektu či hrobu. Intencionálne zásahy ostrým predmetom sa nezistili. Takéto zárezy sú dokladom odstraňovania mäsa alebo zvyškov mäkkých tkanív.
How a 5-Ton Temple Bell Is Forged to Ring for 1,000 Years | by @kingprocess
Ďalším miestom, kde sa môžeme stretnúť s izolovanými ľudskými kosťami sú kultové miesta alebo objekty. V Topoľčanoch sa na kultovom mieste okrem iného našli zámerne rozdrvené a rozsekané ľudské kosti. Izolované kosti so stopami po ohni nemusia byť tiež dokladom kanibalizmu, napr. v badenskej kultúre sme sa stretli so zvykom zapálenia (očistného?) ohňa na telách. S týmto zvykom sme sa stretli nielen na pohrebiskách, ale aj v sídliskových objektoch. Je teda možné, že na povrch sa dostala takto „očistená“ kosť. Samozrejme, môže ísť aj o prozaickejšiu príčinu, že kosti boli opálené preto, lebo sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako so zvieracími kosťami alebo iným sídliskovým odpadom. Výnimočný objav pochádza z Mostnej ulice v Nitre. Z čiastočne porušenej sídliskovej jamy pochádza hrncovitá až zásobnicovitá nádoba, v ktorej bola ľudská lebka a aj niekoľko ďalších ľudských a zvieracích kostí. Z výplne jamy sú ešte zlomky nádob, ktoré umožňujú datovať uvedený celok do začiatku strednej doby bronzovej, do počiatku karpatskej mohylovej kultúry. Podľa antropológa J. Jakaba bola lebka aj kosti uvarené, na lebke boli viditeľné záseky sekerou. Ľudská varená lebka v nádobe pravdepodobne nie je úplne unikátny doklad antropofágie na Slovensku. Podobný nález bol nedávno zistený vo Vrábľoch a dva nálezy lebiek v nádobách zo staršej doby bronzovej boli objavené v minulosti na Morave na Cezavách u Blučiny a v Hodonicích.
Okrem stôp opálenia dokladá tepelnú úpravu kostí tzv. hrncový lesk. Ide o hladký lesk na koncoch kostí, ktoré boli varené v prehistorických nádobách na získanie kostnej drene či tuku. Ak sa kosti varia a miešajú v nádobe s vnútorným povrchom z drsného piesku, zrnitý vnútorný povrch nádoby vyhládza okraje kostí. Lesk vidieť aj voľným okom, pod rastrovacím mikroskopom sa ukazujú škrabance. Chýbanie lesku však nevylučuje varenie či konzumovanie kostí. Tento znak sa všeobecne neuznáva za dôkaz kanibalizmu, dokladá však tepelnú úpravu kostí, napr. Rozseknutá hlavica femuru so stopami tepelnej úpravy z Budmeríc. Staršia doba bronzová, maďarovská kultúra.
Artefakty z ľudských kostí a ich význam
Z obdobia praveku sa pomerne zriedkavo zachovávajú aj artefakty vyrobené z častí ľudského tela. V našom prostredí sú najčastejšie dochované artefakty z kostí a zubov, v oblastiach rašelinísk sa však zachovajú aj organické nálezy, v našom prípade ide o výrobky z ľudskej kože. Najstarším artefaktom zo Slovenska je náhrdelník z ľudských zubov, ktorý sa našiel na pohrebisku kultúry s lineárnou keramikou v hrobe 19 v Nitre, v ktorom bol pochovaný asi 40-ročný muž na ľavom boku. Náhrdelník tvorilo päť ľudských a dva zvieracie zuby zo psa alebo líšky. Všetky boli prevŕtané. Ľudské zuby podľa antropologického určenia boli: dva rezáky zo sánky, jeden očný zub z hornej čeľuste, ďalší očný zub zo sánky (ženský?) a premolár (ženský) zo sánky. Ojedinelý prevŕtaný ľudský zub pochádza z paleolitickej lokality v Dolních Věstoniciach, ďalší pochádza z Pavlova. Zo staroneolitickej lokality Werneck-Zeusleben v Bavorsku je zo sídliskovej jamy náhrdelník zostavený z ľudských zubov. Je pravdepodobné, že okrem trofejnej mohli mať náhrdelníky aj apotropajnú funkciu.
V Bratislave-Mlynskej doline sa našla v objekte kultúry so staršou lineárnou keramikou za chrbtom pochovaného dieťaťa kalota z ľudskej lebky, ktorá mohla predstavovať tzv. lebečnú čašu. Podobne v Patinciach sa v chate zo staršej doby bronzovej v predpecnej jame našiel hrob v pithoi, kde spolu s kostrou dieťaťa boli nájdené zvyšky lebky dospelej osoby. Lebečné čaše sa nachádzajú už na paleolitických náleziskách. Lebka v nádobe věteřovskej kultúry zo staršej doby bronzovej z lokality Blučina Cezavy na Morave. Hrana čaše nebýva totiž obrúsená, ale obitá, mohlo by teda ísť o otváranie lebky z iného dôvodu a vzniknutý artefakt nemusel byť použitý ako nádoba. V jaskyni Isturitz sa na lebečných kostiach našli jednoduché rytiny. Široký prehľad nálezov lebečných čaší z praveku i historických období, správ aj jazykovedných údajov ukazuje, že lebečné čaše sa objavujú prakticky po celom svete. Archeologické nálezy sa neumožňujú vyjadriť, či ten ktorý nález je prejavom úcty k mŕtvemu, alebo ide o trofej. Paralely sú hojné k obom variantom. Idea lebečných pohárov nepochybne pôsobila pri vzniku pohárov z ľudských skalpov. Skalpové poháre sa v európskom praveku vyskytujú priebežne v eneolite až dobe laténskej. Zachovávajú sa však len v prostredí schopnom konzervovať organický materiál, v tomto prípade v rašeliniskách, kde boli deponované ako obete. Podobne ako pri čašiach z ľudských lebiek slúžili skalpové nádoby skôr na rituálne účely. Napríklad Hérodotos píše, že u Issedónov v prípade úmrtia otca, všetci príbuzní priženú ovce a obetujú ich. Keď potom ich mäso rozrežú, rozrežú aj zomretého rodiča svojho hostiteľa. Všetko mäso zmiešajú a predložia k hostine. Z hlavy nebožtíka stiahnu kožu, hlavu očistia a pozlátia a potom ju používajú ako posvätný symbol, ktorému každoročne prinášajú veľké obete. Ako skalpovanie by mohli byť interpretované zárezy na niektorých lebkách. Skalpovanie popisuje Hérodotos aj u Skýtov. Malo trofejný charakter.
V niektorých prípadoch sťahovali skýtski bojovníci aj kožu z rúk svojich obetí a vyrábali z nej kožu na tulce. Inokedy stiahli kožu z celého človeka a napnutú ju vozili na koni. Zo sídliska želiezovskej skupiny v Bajči pochádzajú z objektov 267, 571, 659 masky vyrobené z tvárovej časti ľudskej lebky. Čiastočne upravená tvárová časť ľudskej lebky pochádza z opevnenej osady v staršej doby bronzovej vo Veselom. S výhradou je možné priradiť sem aj opracovanú čelovú kosť z Nitrianskeho Hrádku. Najznámejšie sú však masky a ich polotovary z lebiek kyjatickej kultúry z jaskýň Babská diera, Majda - Hraškova. Najnovší prípad s nie celkom istými nálezovými okolnosťami (porušený hrob?), pochádza z Devína. Kultové masky z lebiek sa vyskytujú v rôznych kultúrach a ich interpretácia ponúka viac možností (napr. kult predkov?). Ich kultový význam je však prijímaný jednoznačne. S pokračovaním stavu bádania na Slovensku sa rozširuje aj počet nálezov z iných období, nielen neskorej doby bronzovej. Okrem masiek z lebiek sa stretávame aj s inými typmi artefaktov, ktoré možno interpretovať ako amulety. V Zemplínskych Kopčanoch sa na sídlisku badenskej kultúry našla lebečná kosť s rytou výzdobou. Pod lebkou mužského jedinca v hrobe 88 na pohrebisku zo staršej dobe bronzovej v Branči sa našiel úlomok ľudskej lebky, interpretovaný ako amulet. Rovnakú funkciu zrejme mali aj prevŕtané hlavice kĺbov stehenných kostí z Gáňa a Hodoníc na Morave. Uvedené prípady sú väčšinou publikované len informatívne alebo nemajú dostatočnú výpovednú hodnotu. Vo všeobecnosti môžeme vyjadriť názor, že ide o predmety s trofejnou, magickou alebo apotropajnou funkciou. Ľudská stehenná kosť s prevrtmi, tzv.
Z ľudských kostí sa však vyrábali aj predmety, ktoré nie je možné interpretovať inak ako nástroje. Ide o tzv. korčule. Spravidla ide o dlhé kosti s jedným alebo viacerými prevrtmi. Ešte v novoveku sa podobné tvary skutočne používali ako korčule, v praveku však zastávali inú funkciu. Na Slovensku sa (zatiaľ?) nenašli, dva exempláre z mladšej doby bronzovej sa našli na Morave a v Čechách sa údajne zistili už v eneolite. Ich funkcia nie je istá. Podľa analýzy pracovných stôp na „korčuli“ z Ivanovíc na Hanej, slúžila zrejme na prácu s mäkkým organickým materiálom, napr. ako hladidlo pri opracovaní kože. Najväčší pokrok v tejto problematike u nás bol dosiahnutý pri tzv. trepanačných rondeloch z doby laténskej. Slovenské nálezy (Senec, Levice, Včelínce) boli podrobené antropologickej analýze. Zistilo sa, že nejde o trepanačné „výrezky“ lebky po operácii živého jedinca. Lebečné čaše v nemeckom Herxheime. Zaujímavý nález pochádza z kultovej studne otomanskej kultúry v Gánovciach. Medzi inými výnimočnými nálezmi sa nachádzali tri kosti ruky (ulna, rádius, humerus) spojených bronzovými náramkami. Nejde o typický artefakt, keďže kosti nie sú opracované. Je pravdepodobné, že išlo o akúsi relikviu, ktorú pred hodením do studne starostlivo opatrovali. Je teda možné, že časť ľudských kostí bola v rámci poverových praktík získavaná (na pohrebiskách, popraviskách apod.) a uchovávaná v priestore sídlisk. Povery o nadprirodzenej moci ľudských ostatkov poznáme už z antiky. Napr. Plínius Starší uvádza s rozhorčením rôzne povery, týkajúce sa liečebných účinkov častí ľudských tiel. Niektoré majú antropofagický charakter, iné odporúčajú liečiť rôzne neduhy pomocou ľudských kostí alebo zubov. Ľudské kosti sa mali používať aj na veterinárne účely.
V mytologických prameňoch sa stretávame tiež s výrobkami z ľudských kostí. Napr. v germánskom mýte o kováčovi Völundrovi hlavný hrdina z lebiek synov svojho nepriateľa, kráľa Nidhudra, vyrobí čaše, a zo zubov jeho dcére náhrdelník. Neposledným dokladom viery v moc ľudských ostatkov sú dodnes udržiavané ostatky kresťanských svätých. Kosti a ďalšie časti z ľudských jedincov boli vnímané väčšinou ako zvlášť výnimočný materiál na výrobu magických predmetov.
V súčasnosti mi nie je zo Slovenska známa publikovaná práca, ktorá by dokladala stopy po ľudských zuboch ani na kostiach zvieracích. Vyskytli sa stopy po obhryzení ľudských kostí psami (napr. Ružindol - Borová), tie sú však spôsobené silným a dlhodobým hryzením, ktoré sa zachováva aj na čiastočne strávených kostiach z praveku. Ľudské odtlačky zubov na kostiach sú doložiteľné najmä mikroskopicky, sledovanie kostí pod mikroskopom však v praxi nie je časté. Absenciu stôp po ľudských zuboch na kostiach preto nemôžeme pokladať za argument proti praktizovaniu antropofágie v stredoeurópskom praveku. Ako dostatočne dôveryhodný doklad antropofágie je možné pokladať kombináciu viacerých uvedených kritérií. Napríklad zo sídliska želiezovskej skupiny v Blatnom boli v objekte 327 nájdené kostričky dvoch novorodencov a izolované kosti z najmenej ďalších piatich jedincov, detí aj dospelých. Na kostiach, najmä na lebkách sa dochovali stopy po úderoch a po varení. Zaujímavé, že z dospelého jedinca (jedincov) boli zastúpené kosti chodidiel. Detské kosti so stopami tepelnej úpravy a stopami po ohryzení zvieratami z Trenčína Istebného. Stredná doba bronzová, lužická kultúra. Osteologické analýzy vykonané na materiáli z jedenástich lokalít juhozápadného Slovenska z mladšej a neskorej doby bronzovej zachytili ľudské kosti len na troch lokalitách. Z celkového množstva išlo o tridsaťjeden prípadov oproti vyše sedemnástim tisícom zvieracích kostí. Žiaľ analýza sa nezmieňuje o stopách na kostiach, ktoré by sa mohli interpretovať ako doklady kanibalizmu. Ale ľudské kosti pochádzajú z lokalít Horná Seč a Ducové, kde boli nájdené aj celé skelety v sídliskových objektoch. Kosti tak môžu pochádzať aj z náhodne narušených objektov, alebo sú bližšie neurčených dokladom postmortálnych manipulácií. Zo Zemianskeho Podhradia pochádza šesť určených kostí. Jedna z nich je aj kosť z výskumu L. Veliačika, ktorá bola antropologicky analyzovaná. Išlo o úlomky ľavej temennej kosti, ktorá podľa vzhľadu zrejme bola čiastočne, resp. nedokonale prevarená. Ďalšie veľmi pravdepodobné doklady antropofágie sú zo sídliska lužickej kultúry z Trenčína. Otázku problematiky kanibalizmu v praveku len pomocou klasických archeologických a antropologických metód nie je možné jednoznačne zodpovedať. Tzv. konzumné zásahy na izolovaných ľudských kostiach nie sú vždy prijímané ako priamy doklad antropofágie a iných dôkazov nie je veľa. Nápomocný pri riešení tejto otázky by mohol byť genetický výskum priónových chorôb, podľa ktorého sa u súčasných populácií vyvinula imunita voči Creutzfeldt - Jakobovej chorobe, ktorá sa šírila u pravekých populácií zjedením infikovaného tkaniva ľudského mozgu. Nie je isté, či išlo o rituálny kanibalizmus, nekrofágiu alebo iné možnosti.
tags: #je #z #masa #kosti #a #nie