Ľuľok zemiakový alebo zemiak (lat. Solanum tuberosum) je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovité (Solanaceae). Zemiak ľuľok je trváca bylina s dlhými, tenkými a plazivými podzemkami zakončenými hľúzami. Odborné slovenské názvy sú: ľuľok zemiakový, zemiak, staršie: ľuľok zemiak, staršie zemiak obyčajný; u Reussa lilek bambulatý. Hľuza (resp. jedlo z hľuzy) sa volá zemiak. Hovorové názvy rastliny aj hľuzy sú bandura/bandurka (časť vých. Slovenska).
Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu.
Ľuľok zemiakový je hospodársky významná trváca hľuznatá plodina. Rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, ktorá je pokrytá krátkymi chĺpkami a býva priama alebo poliehavá. Zväčša dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne aj viac. Listy má striedavé, mierne chĺpkaté, s drobnými žliazkami, stopkaté a 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové s výraznými, sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.
Pôvod a história pestovania
Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. Na základe archeologických nálezov a moderných molekulárnych metód sa predpokladá, že zemiaky boli domestikované v tejto oblasti približne pred 4 až 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov kľúčová pre vznik vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“, čo sa zachovalo v latinskoamerickej španielčine dodnes. Zemiaky boli pre ríšu Inkov mimoriadne dôležitou potravinou, konzumovali sa priamo, uchovávali sa v podobe sušeného prášku (chuno) a používali sa aj na výrobu alkoholického nápoja „chacha“ a na medicínske účely.
Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, okrem drahých kovov sa do Európy dostali aj exotické rastliny, vrátane zemiakov. V roku 1565 dostal prvú väčšiu zásielku zemiakov z Cusca španielsky kráľ Filip II. Neskôr španielski námorníci používali zemiaky ako hlavnú potravinu, čo slúžilo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle od nich sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube lode Francisa Drakea.
V Británii a Írsku, kde prírodné podmienky pripomínajú andské oblasti, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich následne preniesli do Severnej Ameriky.
V kontinentálnej Európe boli zemiaky spočiatku prijímané s nedôverou a obavami. Ľudia ich považovali za pohanskú a nekresťanskú plodinu, za plodinu nečistú a ohrozujúcu zdravie. Prípadne sa používali iba ako okrasná exotická rastlina na dvoroch veľmožov a v kláštorných záhradách. Bohatá európska šľachta ich pestovala ako okrasnú rastlinu pre jej biele kvety. Stali sa veľkým hitom a módnym doplnkom. Keď Mária Antoinetta prechádzala francúzskym vidiekom, mala ich vo vlasoch. Niektorí vtedajší lekári predpisovali zemiaky ako zaručený liek proti širokej škále ochorení od hnačiek po tuberkulózu. Dokonca sa odporúčali ako afrodiziakum. Tieto nepodložené tvrdenia a nedôvera voči zemiakom trvali takmer dve storočia. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich II. Veľký a nariadil ich pestovanie.
Na Slovensko sa zemiaky dostali neskôr, pravdepodobne okolo roku 1754. K ich rozšíreniu prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773 a poľnohospodárske reformy Márie Terézie. Rozmach pestovania nastal na začiatku 19. storočia, najmä v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda vyhovovali zemiakom viac ako obiliu. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek stravy a získali si prezývku „druhý chlieb“. Prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol pravdepodobne rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici, ktorý začal s touto činnosťou už v roku 1872.
Pestovanie a optimálne podmienky
Zemiaky sú nenáročné na prírodné podmienky, no pre optimálny rast potrebujú špecifické prostredie. Vyhovuje im chladnejšie vlhké podnebie mierneho pásma, ale aj vyššie polohy teplejších klimatických oblastí. Ideálne sú piesočnaté až hlinitopiesočnaté zeminy s vyšším obsahom humusu a pH 5 - 6,5. Nevhodné sú ťažké a zamokrené pôdy.
Príprava a výsadba
Pred výsadbou je vhodné pôdu obohatiť vyzretým kompostom alebo dobre vyzretým hnojom. Semená zemiakov sa používajú len na šľachtiteľské účely; bežne sa pestujú z hľúz. Hľuzy začínajú klíčiť pri teplotách okolo 6 °C. Pre ďalší rast sú optimálne denné teploty okolo 20 °C a nočné teploty okolo 15 °C. So sadením sa neponáhľajte, pretože vňať je náchylná na neskoré mrazy. Zemiaky sa na Slovensku zvyknú sadiť okolo 1. mája.
lenivý spôsob pestovania ton zemiakov...
Vysaďte ich po jednom, naklíčenou časťou hore, do pripravených riadkov do hĺbky 8 - 10 cm, vo vzdialenosti 25 - 30 cm od seba. Šírka riadkov by mala byť zhruba 50 - 60 cm. Ak máte málo zemiakových hľúz na vysádzanie, môžete ich rozrezať na polovicu, pričom rez urobte po dlhšej časti. Pred výsadbou je tiež vhodné nechať sadbové zemiaky predklíčiť na svetlom mieste s izbovou teplotou (15-20 °C) po dobu niekoľkých týždňov, kým nevytvoria malé výhonky.
Zálievka a starostlivosť
Zemiakom nevyhovuje zamokrená pôda. Ak je však príliš sucho, najmä v čase kvitnutia, keď dochádza k tvorbe hľúz, je potrebné zemiaky zaliať. Pri pestovaní zemiakov sa vykonáva aj tzv. kopcovanie. Ide o prihrnutie zeminy k nadzemnej časti rastliny. Korene zemiakov vyrastajú aj z uzlín nadzemnej časti; ak ich prihrnieme zemou, stanú sa z nich poplazy, na ktorých sa počas kvitnutia tvoria ďalšie hľuzy.
Zber a skladovanie
Zemiaky je možné zbierať priebežne počas sezóny, no lepšie je nechať ich riadne dozrieť. Zber sa vykonáva, keď vňať začína žltnúť a usychať. Po zbere je dôležité zemiaky skladovať v tme, suchu a chlade, nie však v mraze. Ideálne podmienky sú pri teplote 3 - 4 °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie, pretože pri nedostatočnom vetraní začína dužina zemiakov šednúť. Vyššie teploty skladovania vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré je sprevádzané zvyšovaním obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Ak teplota počas skladovania klesne pod 3 °C, zemiaky budú mať sladkú chuť.
Výživová hodnota a potenciálne riziká
Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % sušiny, z čoho asi 75 % tvorí škrob a 2 % rozpustné cukry. Bielkoviny tvoria okolo 5 - 10 % sušiny a tuky okolo 0,4 %. Hľuzy ďalej obsahujú významné množstvá kyseliny citrónovej, polyfenolov, minerálnych látok (Mg, Fe, Zn, Cu, Mn, P, I, Ni, Ca, K a iných) a vitamínov C, B1, B2 a PP. Obsah vitamínu C je premenlivý a pohybuje sa v rozmedzí 9 - 25 mg/100g. Práve vďaka vitamínu C sú zemiaky považované za ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia aj objemovú a sýtiacu funkciu.
Solanín - Tichý nepriateľ
Solanín je prirodzene sa vyskytujúca, pre ľudský organizmus škodlivá látka, ktorá sa nachádza najmä v zelenine ako paprika, paradajky, zemiaky a baklažán. Zatiaľ čo v zrelých zemiakových hľuzách a paradajkách nie je jeho množstvo významné, vysokú koncentráciu solanínu majú všetky zelené časti zemiakov, vrátane plodov (zelené alebo žltozelené bobule podobné malým paradajkám). Zvýšené množstvo solanínu je aj vo vyklíčených zemiakoch. Konzumácia väčšieho množstva zelených alebo silno vyklíčených zemiakov môže viesť k otrave s príznakmi ako nevoľnosť, hnačka, vracanie, kŕče žalúdka, bolesti hlavy, závraty a v závažnejších prípadoch až k halucináciám, strate citlivosti či smrti. Pri kuchynskej úprave sa solanín varením čiastočne rozkladá, preto sa odporúča konzumovať len dobre tepelne upravené zemiaky a vyhýbať sa ich zeleným častiam a výhonkom.
Choroby a škodcovia
Zemiaky sú napádané mnohými chorobami a škodcami. Zrejme najznámejším dôkazom tohto tvrdenia je tzv. Veľký hlad v Írsku, kde bola v rokoch 1845 až 1849 plesňou zemiakovou (Phytophtora infestans) zničená celá úroda zemiakov. Medzi ďalšie choroby patria koreňomor ľuľkový, černanie byle, bakteriálna krúžkovitosť zemiakov (Clavibacter michiganehsis subsp. sepedonicus) a vírusové choroby (vírus zvinutky zemiaka, vírus Y zemiaka a iné).
K najznámejším škodcom patrí pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata) a háďatko zemiakové (Globodera rostochiensis a G. pallida), ktoré obhrýza listy a môže spôsobiť vážne poškodenie rastlín.
Prevencia chorôb spočíva v správnom výbere sadiva a vhodnej úprave pôdy. Pri výskyte choroby je potrebné napadnutú rastlinu odstrániť. Pri pestovaní zemiakov sa tiež používajú biologické postreky alebo ručné odstraňovanie škodcov.
Svetová produkcia a využitie
Podľa ročenky FAO sa svetová plocha, na ktorej sa zemiaky pestujú medzi rokmi 1970-2008 zmenšila z pôvodných 20,8 miliónov ha na 18,2 miliónov ha. Priemerný výnos však v tomto období vzrástol zo 14,3 t/ha na 17,3 t/ha.
Tabuľka: Najvyššie hektárové výnosy zemiakov (údaje za rok 2008)
| Krajina | Výnos (t/ha) |
|---|---|
| Nový Zéland | >50 |
| Holandsko | >45 |
| USA, Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Dánsko, Spojené kráľovstvo | >40 |
Podľa údajov FAO sa približne 52 % svetovej produkcie zemiakov využíva ako potravina, 34 % ako krmivo, 11 % tvoria sadbové zemiaky a 3 % sa spracúvajú v priemysle na škrob a lieh (údaje za rok 2005). Väčšina produkcie zemiakov v rozvinutých krajinách sa ďalej priemyselne spracúva (udáva sa približne 75 %). Vyrába sa z nich predovšetkým škrob a etanol či už na potravinárske alebo priemyselné účely. Značnú časť zemiakov spracováva potravinársky priemysel na výrobu potravinových polotovarov a hotových výrobkov, ako sú hranolčeky, lupienky, krokety a podobne.
Odrody a varné typy
Dlhoročným krížením vznikli stovky zemiakových odrôd (napr. rožky, jánovky, Češky, jakubky, mandľovky, Imperátor a i.). Zemiaky sa delia aj podľa doby dozrievania (skoré, stredne skoré, neskoré) a varného typu:
- Varný typ A (šalátové): Pevné, lojovité, jemnej až stredne jemnej štruktúry, slabo múčnaté.
- Varný typ B (prílohové): Polopevné, mierne múčnaté, univerzálne použitie.
- Varný typ C (na pyré a cesto): Mäknú a krehnú pri varení, múčnaté, vhodné na pyré, cesto, lokše, hranolčeky.
- Varný typ D: Používajú sa ako krmivo.
- Zmiešané typy (AB, BC): Kombinujú vlastnosti oboch typov.
tags: #lulok #zemiakovy #na #poli #kvitne