Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých (Solanaceae). Patrí medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu.
Charakteristika rastliny
Zemiak ľuľok je trváca bylina s dlhými, tenkými a plazivými podzemkami zakončenými hľúzami. Rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 m. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.
Podzemná časť je charakteristická zväzkovitými koreňmi s hľuzami rozličných elipsoidných až nepravidelných tvarov, najčastejšie s okrovo žltou až svetlohnedou, u niektorých kultivarov červenou až červenofialovou pokožkou. Dlhoročným krížením vznikli stovky zemiakových odrôd (napr. rožky, jánovky, Češky, jakubky, mandľovky, Imperátor a i.).
Pôvod a rozšírenie
Rastlina pochádza z Južnej Ameriky. Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. Na základe archeologických nálezov a podľa moderných molekulárnych metód sa dá usudzovať, že zemiaky boli domestikované v oblasti dnešného Peru približne pred 4 a 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie.
Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“ a toto pomenovanie zostalo zemiakom v latinskoamerickej španielčine dodnes. Zemiaky boli pre ríšu Inkov podobným darom nebies, akým bola pre ríšu Aztékov kukurica. Zemiaky sa konzumovali buď priamo alebo sa uchovávali v podobe sušeného prášku (chuno). Inkovia z nich tiež vyrábali alkoholický nápoj „chacha“ podobný pivu. Okrem toho sa zemiaky využívali aj na medicínske účely. Na ich dôležitosť v uvedenej kultúre poukazuje aj niekoľko zemiakových božstiev.
Cesta do Európy
Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, putovali do Európy okrem mnohých ton zlata a striebra aj niektoré exotické rastliny, medzi nimi aj zemiaky. Neskôr začali španielski námorníci používať zemiaky ako hlavnú potravinu, čo im nevdojak pomáhalo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle na španielskych dobyvateľoch sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube slávnej Golden Hind Francisa Drakea. V Británii a predovšetkým v Írsku, ktoré má podobné prírodné podmienky ako horské oblasti Peru, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich potom zo sebou priviezli do Severnej Ameriky.
Ako zemiaky zachránili svet
Zemiaky boli v kontinentálnej Európe spočiatku prijímané so značnou nedôverou a obavami. Ľudia ich považovali za pohanskú a nekresťanskú plodinu, za plodinu nečistú a ohrozujúcu zdravie. Prípadne sa používali iba ako okrasná exotická rastlina na dvoroch veľmožov a v kláštorných záhradách. Dokonca sa odporúčali ako afrodiziakum. Táto nedôvera voči zemiakom trvala takmer dve storočia. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich I. Veľký a nariadil ich pestovanie vo vtedajšom Prusku. K rozšíreniu pestovania zemiakov na Slovensku prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. K pestovaniu nových plodín, okrem zemiakov aj kukurice, tabaku a ďateliny, prispeli až poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie. Rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia.
Nutričné zloženie zemiakov
Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % sušiny. Hlavnými zložkami zemiakov sú škrob, cukry, bielkoviny, látky ako tuky, polyfenoly, kyselina citrónová, minerálne látky, napríklad železo, draslík, horčík mangán a mnoho iných. Z vitamínov obsahujú mnoho druhov zo skupiny B a taktiež vitamín C a iné.
| Zložka | Množstvo v sušine |
|---|---|
| Škrob | ~75 % |
| Rozpustné cukry | ~2 % |
| Bielkoviny | 5-10 % |
| Tuky | ~0,4 % |
| Vitamín C | 9-25 mg/g (premenlivé) |
Obsah vitamínu C je premenlivý v závislosti na dobe a spôsobe uskladnenia zemiakov a obvykle sa pohybuje v rozmedzí 9-25 mg/g. Práve obsah vitamínu C a schopnosť zemiakov uchovávať tento vitamín robí zo zemiakov tzv. ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia zemiaky aj ďalšie funkcie, a to objemovú (dostatočne zaplňujú tráviacu sústavu) a sýtiacu (poskytujú dostatok energie vo forme sacharidov). V porovnaní s obilninami sa zemiaky považujú za zdravšie vzhľadom na chudnutie, pretože obsahujú menej sušiny ako obilniny.
Pestovanie zemiakov
Zemiaky na komerčné účely sa rozmnožujú vegetatívne z hľúz. Pravé semeno sa používa predovšetkým na šľachtiteľské účely. U mnohých kultúrnych odrôd však závažný problém pre šľachtenie predstavuje peľová sterilita.
Podmienky pestovania
- Umiestnenie: Vyhovuje im chladnejšie vlhké podnebie mierneho pásma aj vyššie polohy teplejších klimatických oblastí.
- Zemina: Ideálne sú piesočnaté až hlinitopiesočnaté zeminy s vyšším obsahom humusu a pH 5 - 6,5. Nevhodné sú ťažké a zamokrené pôdy. Pôdu môžete obohatiť vyzretým kompostom alebo dobre vyzretým hnojom.
- Teplota: Hľuzy začínajú klíčiť pri teplotách okolo 6 °C, pre ďalší rast sú optimálne denné teploty okolo 20 °C a nočné teploty okolo 15 °C. Zemiaky sú háklivé na zimu a pri mrazoch môžu hľuzy ľahko zamrznúť, preto si na tento fakt treba dávať pozor.
- Zálievka: Nevyhovuje im zamokrená pôda. Ak je však príliš sucho, zemiaky polejte, hlavne v čase, keď rastliny kvitnú. Vtedy dochádza aj k tvorbe hľúz.
Výsadba a starostlivosť
So sadením zemiakov sa zbytočne neponáhľajte, vňať je náchylná na neskoré mrazy. Zemiaky sa u nás zvyknú sadiť okolo 1. mája. Ak máte málo zemiakových hľúz na vysádzanie, môžete ich rozrezať na polovicu. Rez urobte po dlhšej časti. Vysaďte ich po jednom naklíčenou časťou hore do pripravených riadkov do hĺbky 8 - 10 cm, 25 - 30 cm od seba. Šírka riadkov by mala byť zhruba 50 - 60 cm.
Pri pestovaní zemiakov sa vykonáva aj tzv. kopcovanie. Ide o prihrnutie zeminy k nadzemnej časti rastliny. Korene zemiakov vyrastajú aj z uzlín nadzemnej časti, ak ich teda prihrnieme zemou či iným organickým materiálom, stanú sa z nich poplazy, na ktorých sa počas kvitnutia tvoria ďalšie hľuzy.
Choroby a škodcovia
Zemiaky trpia viacerými hubovými a bakteriálnymi chorobami ako napríklad koreňomor ľuľkový, pleseň zemiaková, černanie byle, baktériová krúžkovitosť zemiaka atď. Prevencia spočíva v správnom výbere sadiva a vhodnou úpravou pôdy. Ak sa niektorá z chorôb začne prejavovať, treba napadnutú rastlinu odstrániť.
V súčasnosti u nás zemiaky napáda hlavne pásavka zemiaková. Obhlodáva listy, čím zmenšuje transpiračnú plochu a rastlina nedokáže dýchať ani prijímať svetlo. Najhoršie na tomto škodcovi je to, že sa rýchlo rozmnožuje a dokáže vám vo veľmi krátkom čase zožrať veľkú úrodu. Preto sa pestovatelia bránia postrekmi.
Vhodní a nevhodní susedia pre zemiaky
V blízkosti zemiakov môžete pestovať nasledujúce rastliny: fazuľa, kôpor, kaleráb, chren, mäta. Vyhnite sa hlúbovej zelenine, červenej repe, zeleru a paradajkám.
Zber a skladovanie
V krajnom prípade môžete zemiaky zbierať priebežne počas sezóny, lepšie je však nechať ich riadne dozrieť. Zbierajú sa, keď už vňať začína žltnúť a usychať. Zemiaková vňať patrí do kompostu.
Keď už zemiaky vyrastú a je čas ich vykopať nasleduje zaujímavý postup. Najprv prostriedok, ktorý je určený na zber zemiakov, napríklad kombajn príde na pole a zemiaky sa začnú orať. Na tomto stroji je akási mini triedička zemiakov, pri ktorej sedí jeden alebo dvaja ľudia a počas toho ako k nim po páse prichádzajú zemiaky, odhadzujú kamene a hrudy hliny späť na pole. Takto už do vlečky padajú o trošku čistejšie zemiaky. Potom sa zemiaky premiestnia do auta, ktoré putuje na miesto, kde sa robí hlavné triedenie. Tam sa zemiaky vysypú a dostávajú sa na veľkú triedičku, kde pri každom páse stoja ľudia a taktiež odhadzujú kamene alebo v prípade, že vidia sadbové zemiaky alebo kŕmne, to sú menšie zemiaky alebo poškodené, odhodia ich na iný pás alebo určené mieste. Takýto je proces získavania a triedenia zemiakov.
Zemiaky treba skladovať v tme, suchu a chlade, nie však v mraze. Ideálne podmienky sú pri teplote 3 - 4 °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie. Pri nedostatočnom vetraní začína dužina zemiakov šednúť. Vyššie teploty vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré sprevádza zvyšovanie obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Ak počas skladovania klesla teplota pod 3°C, budú mať zemiaky sladkú chuť.
Význam zemiakov v súčasnosti
V súčasnosti sú zemiaky spolu s ryžou a obilninami jedni z najdôležitejších plodín na svete. V našej krajine majú naozaj svoje miesto a konzumujeme ich pravidelne vo forme rôznych pokrmov, ktoré sa stali našimi národnými. Napríklad skvelé bryndzové pirohy, ktoré by sa bez zemiakov nezaobišli. Alebo obľúbené pečenie našich starých mám, zemiakový pagáč. Pestovanie zemiakov je tým pádom u nás veľmi rozšírené a nepestujú ich len ľudia pre seba ale pestovaniu sa venujú rôzne roľnícke družstvá a iné inštitúcie, ktorých hlavnou činnosťou sa stala práve táto plodina.