Slovenská literatúra na prelome 19. a 20. storočia prechádzala významným vývojom, keď sa k slovu dostávala mladá generácia autorov bojujúcich za prekonanie staromódnej literárnej koncepcie romantikov. Toto obdobie, známe ako realizmus, sa delí na dve vlny. V 60. rokoch 19. storočia sa formuje I. vlna slovenského realizmu, zatiaľ čo tvorba Jozefa Gregora Tajovského sa zaraďuje do II. vlny slovenského realizmu. Predstavitelia tohto obdobia sa zaslúžili o presvedčivé začlenenie slovenskej literatúry do stredoeurópskeho literárneho kontextu. Ich videnie sveta a spoločenských problémov sa stáva zmenšeným a vníma sa detailnejšie. Vďaka tomu je obľúbeným žánrom črta, ktorá umožňuje priblížiť sa k príbehom obyčajných „malých“ ľudí zblízka. Medzi najvýraznejších autorov tohto obdobia, ktorí spracovali témy dedinského života a sociálnej nespravodlivosti, patria Jozef Gregor Tajovský a Martin Kukučín.
Jozef Gregor Tajovský a jeho sociálne ladené poviedky
Jozef Gregor Tajovský, vlastným menom Jozef Gregor, sa narodil v Tajove v roku 1874 a zomrel v roku 1940. Ako najstaršieho z desiatich detí ho vychovávali starí rodičia, na ktorých s láskou spomína vo svojich poviedkach ako sú Do konca, Prvé hodinky či Do kúpeľa. Študoval v Banskej Bystrici, na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom a na obchodnej akadémii v Prahe. Pracoval ako bankový úradník na viacerých miestach a posledné roky života prežil v Bratislave. Námety pre svoju tvorbu čerpal predovšetkým z dedinského prostredia. Jeho poviedky majú monografický charakter, čo znamená, že dej sa sústreďuje okolo jednej postavy alebo jedného príbehu. Príbeh rozpráva niektorá postava alebo sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji.
Tajovský sa vo svojich dielach zameriava na dedinský ľud, jeho dobré i zlé vlastnosti. Tajovského črty sa vyznačujú obrazom škaredého, neutešeného života dedinských ľudí skúšaných utrpením a biedou. Na rozdiel od Kukučína, ktorý sa iba zhovievavo usmieva nad chybami dedinského ľudu, Tajovský ich ostro kritizuje a obviňuje spoločnosť, ktorá je za ne zodpovedná. Medzi jeho najznámejšie poviedky patria Maco Mlieč, Mamka Pôstková a Horký chlieb.
Maco Mlieč: Obraz zbedačeného sluhu
Poviedka Maco Mlieč realisticky vykresľuje dedinský život so všetkými jeho tienistými stránkami. Autor tu odhalil dva svety vedľa seba - svet boháčov a chudoby. Oba svety zatiaľ žijú vedľa seba bez otvoreného konfliktu, no sociálne pomery na prelome storočí signalizujú nevyhnutnosť budúceho konfliktu. V poviedke autor zobrazil život najbiednejších. Vedľa seba kreslí obraz dedinského boháča, ktorý sa predovšetkým usiluje zabezpečiť si z práce svojej čeľade pokojný blahobytný život, pričom o svojich sluhoch sa stará iba do tej miery, aby nestratil lacnú pracovnú silu. Vedľa neho podrobne a s prenikavým cítením rozvíja dojímavý obraz sluhu Maca Mlieča.
Maco Mlieč prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. V mladosti prišiel ku gazdovi za paholka ku koňom a robil za pár grošov, no neskôr už len za jedlo, tabak a háby. Keď mu zomrela matka, tak ho už ani nezjednali, ale drel ako otrok po celý život. Maco sa v práci úplne zničil, spustol a zanedbal svoj zovňajšok. Neskôr, keď zostarel a rozbolela ho poranená noha, dali ho k volom a potom ku kravám.
Keď Maco už nevládal robiť, išiel ku gazdovi spýtať sa, či mu je niečo dlžen, aby mohol s pokojným svedomím zomrieť. Maco si myslí, že je gazdovi niečo dlžný za to, že sa oňho staral, a preto sa s ním chce vyrovnať. V gazdovi sa prebudí svedomie a povie, že mu dokonca on sám dĺži. Maco prosí len o vystrojenie pekného pohrebu, aby ho pochovali na cintoríne a nie za plotom, kde pochovávali tulákov a samovrahov. Gazda Macovi smrť vyhováral, no on ho prerušil, za všetko mu poďakoval a pobozkal mu ruku. Tu gazdovi vypadli slzy a prisľúbil mu úctivý pohreb. Maco spokojný odišiel a ráno ho našli mŕtveho v telinci.
Poviedka Maco Mlieč je kritickorealistickým dielom, ktoré zachytáva podmienky najbiednejšieho človeka, neschopného sa sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka a ľahostajnosť voči slabším a postihnutým. Postava Maca Mlieča je jednou z najkrajších v slovenskej literatúre; jeho morálne bohatstvo a ľudskosť sú v kontraste s jeho ošklivým zovňajškom. Tajovský tu využíva aj ľudové dialektizmy. Ukazuje, ako si obyčajní ľudia po prvýkrát uvedomili nespravodlivosť vo svete. Hlavná postava je zobrazená bez schopnosti sebaidentifikácie, nachádza sa v rozpoložení, ktoré si ani sama neuvedomuje a necíti tak potrebu na svojom živote niečo meniť. Náznaky psychologických prvkov možno vidieť najmä v črte Maco Mlieč.
Mamka Pôstková: Óda na ušľachtilý život
Poviedka Mamka Pôstková sa žánrovo radí k poviedkam, no v skutočnosti by sa dalo hovoriť o óde na prostý, ale ušľachtilý život. Autor poukazuje na nevysvetliteľnosť životných problémov mamky Pôstkovej, ktorá nikdy nikomu neublížila, žila vždy čestne a jej smutný osud tak nemá žiadne pochopiteľné príčiny. Miesto a čas deja je slovenský vidiek na začiatku 20. storočia. Hlavnými postavami sú mamka Pôstková, staršia dedinčanka, a bankový úradník, ktorý je zároveň rozprávačom.
Dej sa začína príchodom mamky Pôstkovej do banky. Rozprávač, bankový úradník, sa jej pýta, čo si žiada. Mamka hanblivo odvetí, že zmenku na tri koruny. Bankového úradníka mamka Pôstková zaujala a rozhodol sa pátrať po jej minulosti, no zistil, že to nebude také jednoduché, pretože bežní ľudia si na iných bežných ľudí príliš nepamätajú. Z citátov vyplýva jej osud: „Do banky pomaly otvárali sa ťažké dvere; ako keby sa dieťa bolo borilo s nimi. Podobne ťažko, dva razy sa v nich otočiac, vošla plachtičkou prihodená žena.“ a neskôr „Ej, čo si tam zarobím, tie by som si chcela odložiť na pohreb.“
Dozvedáme sa, že mamka mala lenivého alkoholika za manžela a s ním jedno dieťa. Zárobok z pečenia chleba míňala na starostlivosť o nich, neskôr prispievala aj na synovu rodinu. Ten sa neskôr tiež stal alkoholikom a na otcovom pohrebe svoju matku urazil. Odsťahovala sa a začala bývať samostatne, žila skromne a opäť piekla chlieb. Keď jej klesli zisky, zamestnala sa v repe, zarobila slušné peniaze, obral ju však o ne gazda.
Neminulo ju ani ďalšie nešťastie, keď v zime spadla z rebríka, zlomila si ruku a znemožnila si tým piecť chlieb. Richtár sa nad ňou zmiloval a poslal ju do búdy postavenej pre prípad cholery, kde sa o ňu starala hrobárova žena. Keď sa to dopočul jej syn, prišiel si po ňu a presťahoval ju k sebe. Mamka Pôstková nechcela byť synovi a jeho žene na príťaž, preto rozpredávala svoj skromný majetok. Keď už nemala nič, opäť išla pracovať do repy. Keďže svoju perinu predala, poprosila o jednu v banke, ktorú jej aj dali. Neskôr prišla do banky opäť, tentokrát aj s peniazmi. Bankový úradník sa jej pýta, odkiaľ ich zobrala, veď od poslednej návštevy ešte nebola v repe.
#Čitateľský denník: Jozef Gregor Tajovský - Mamka Pôstková
Horký chlieb: Svedectvo materinskej lásky
Poviedka Horký chlieb poukazuje na hĺbku materinského citu bolestne skúšaného ťažkým životom vdovy, ktorá musí pracovať dni a noci, aby uživila svoje deti. Ani v tomto prípade autor nemá potrebu dávať rady či ponaučenia, iba zobrazuje tento ľudský údel. Sociálna problematika je v diele zobrazená cez osud vdovy Turjanky, ktorá v noci nechá doma svoje tri malé deti, aby im zarobila na chlieb.
Mara Turjanka bola chudobná žena, ktorú život stíhal nešťastím. Bývala v starej drevenej maštali prerobenej na chyžku za mestom na záhumí so svojimi tromi deťmi. Muž jej zomrel v zime, keď zvážal drevo zo Žiaru a fúra dreva ho privalila. Ona sa odvtedy musela sama starať o seba a o svoje tri deti. Mara bola veľmi pracovitá a nadovšetko ľúbila svoje deti. No musela bojovať o každý grajciar a ešte aj nocou chodiť na zárobky, a i tak väčšmi deti ukladala do postele spevom ako chlebom. Často si spomínala na časy, keď jej muž slúžil ako paholok a ona chodila prať a drhnúť dlážky.
Bolo obdobie fašiangov - čas bálov, tancov a zábav, no vonku ešte tuhá zima kraľovala. Maru Turjanku si majetný krajčír zavolal na stráženie svojich detí, pretože chcel ísť so ženou do divadla. Mara im síce stráženie prisľúbila, no bála sa nechať svoje deti doma cez noc samé. Večer však deti nakŕmila, uložila do postele, dobre im zakúrila a napriek svojmu strachu sa vybrala k pánom. Páni ju už netrpezlivo čakali, aby jej dali inštrukcie a potom odišli do divadla. V dome ostala Mara, mladá slúžka Marka a učeň. Páni Mare prisľúbili, že sa o polnoci vrátia. Mara teda dozerala na dve panské deti, i k spánku ich uložila, no pritom na svoje detičky myslela. Bála sa, či sa jej nepobudili, či jej neprechladli alebo či sa im niečo nestalo. Ešte pred jedenástou zobudila slúžku Marku a prikázala jej, aby nezaspala, pokým sa ona nevráti. Páni prišli až ráno, vyplatili jej 40 toliarov a vdova prechladla.
Prehľad vybraných diel Jozefa Gregora Tajovského
| Dielo | Žáner | Hlavná téma | Hlavná postava | Charakteristika |
|---|---|---|---|---|
| Maco Mlieč | Poviedka | Sociálna nespravodlivosť, zdieranie chudobných | Maco Mlieč | Pokorný, zbedačený sluha, morálne bohatý |
| Mamka Pôstková | Poviedka | Materinský cit, osud vdovy, boj o prežitie | Mamka Pôstková | Obetavá, čestná, znášajúca ťažký osud |
| Horký chlieb | Poviedka | Hĺbka materinského citu, obetavosť | Mara Turjanka | Chudobná vdova, pracovitá, milujúca svoje deti |
Martin Kukučín: Opisný realizmus a láskavá kritika
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil v Jasenovej na Orave v roku 1860 a zomrel v roku 1928. Bol predstaviteľom opisného realizmu. Študoval v Martine, v Revúcej, v Kláštore pod Znievom a medicínu v Prahe. Po štúdiách odišiel do Juhoslávie, kde pôsobil na ostrove Brač v dedine Selce ako lekár. Oženil sa s dcérou obchodníka Pericou Didoričovou a napísal tu román Dom v stráni. Istý čas žil aj v Južnej Amerike, v Argentíne a Chile, kde pôsobil ako lekár chorvátskych vysťahovalcov. Na sklonku života sa vrátil do Juhoslávie a je pochovaný v Martine.
Dielo Martina Kukučína svojím rozsahom i koncepciou patrí k najvýznamnejším prvkom v slovenskej literatúre. Písal poviedky, novely, historické práce, cestopisy a divadelné hry. Námety čerpal z dedinského prostredia, študentského života (Mladé letá, Pred skúškou) a tiež z prostredia Juhoslávie a Južnej Ameriky. Kukučínov humor je jemný, láskavý a súcitný. V jeho prózach vyniká prenikavá kresba ľudského charakteru i slovenskej prírody. Kukučín kritizuje spoločenské pomery a zlé ľudské charaktery, ale s miernejším a láskavejším prístupom v porovnaní s niektorými inými realistami. Realisticky opisuje život obyčajných ľudí. Väčšina poviedok končí pointou. Medzi jeho najznámejšie poviedky patria Neprebudený, Rysavá jalovica a Keď báčik z Chochoľova umrie.
Neprebudený: Tragédia duševnej zaostalosti
Neprebudený je tragická poviedka, ktorá vniká hlboko do duše slabomyseľného pastiera husí Ondráša Machuľu, zobrazovaného s veľkým súcitom. Ondráš je sám, bez rodičov; matka ho musela chrániť pred hnevom otca a keď osirie, opusteného sa ho ujme tetka. Ondráš je neschopný chápať skutočnosť, sníva o šťastí a veľkej láske k princeznej. Práve vtedy ho vyruší richtárova dcéra Zuzka Bežanovie, žartuje s ním a sľúbi sa mu za ženu. Ondráš žartu uverí a vníma ju ako princeznú zo sna.
U Bežanov sa chystá svadba a Ondráš sa na ňu začne pripravovať, no nevie pochopiť, že Zuzka tancuje s iným, s Janom Dúbravovie, a že si ho vôbec nevšíma. Tetka ho doma zatvára, a tak sa na sobáš nedostane. Ani teraz ešte nevie pochopiť situáciu, vinu dáva sebe a tetke, že sa zaň Zuzka nevydala. Tragickosť drámy je v tom, že bolo nad jeho sily pochopiť, prečo ho Zuzka nemôže ľúbiť. Zostal mu len pocit krivdy, ktorý ho sprevádzal aj na svadbe Zuzky s Janom Dúbravom. V dome nečakane vypukne požiar, ktorý je predzvesťou pastierikovej tragédie. Keď začne horieť maštaľ, v ktorej boli zatvorené jeho milované husi, vrhne sa do plameňov a tragicky zahynie. Hoci ho obvinili, že stodolu podpálil on, podpálili ju zváči. Ondráša Machuľu zobrazil Kukučín s hlbokým porozumením, ako typ vyrastajúci z najbiednejších sociálnych vrstiev dediny. Tragédia tejto postavy spočíva najmä v nevyliečiteľnej duševnej chorobe, ktorá bola dôsledkom zlých sociálnych pomerov.
Rysavá jalovica: Humoristická kritika alkoholizmu
Rysavá jalovica je humoristická poviedka s jednoduchým dejom a s kritikou alkoholizmu. Kukučín v nej idealizuje obraz pracovitosti slovenského ľudu s kritikou alkoholizmu a jeho negatívneho vplyvu na život jednotlivca a celej spoločnosti. Hlavný hrdina poviedky, Adam Krt z Adamoviec, sa vyberie na Mrhanovský jarmok predať krpce, nakúpiť pár vecí do domácnosti a jalovicu.
Keď všetko okrem jalovice vybavil, po ceste sa pripojil k susedovi Adamovi Trnkovi, ktorý svoju jalovicu nepredal. Dohodnú sa na kúpe, jalovicu priviažu pred krčmu, v ktorej idú zjednať cenu a zapiť oldomáš, čiže "mernô". Medzitým Trnkuľa, Trnkova žena, ktorá si hľadala muža, nevediac, že jalovica je už predaná, odvedie ju domov. Podnapitý Adam hľadá jalovicu až do polnoci. Manželka Eva sa veľmi hnevá a vyženie ho z domu. Adam sa zamestná na píle. Trnkovci medzitým doviedli kravu, Eva oľutovala, že muža vyhnala, začali ho hľadať a našli ho na píle, kde robil, aby mohol žene vrátiť peniaze za kravu a pijatiku. Po čase sa Adam vracia domov so zarobenými peniazmi a žene Eve sľúbi, že už nikdy nebude piť. Napravil sa a prestal piť.
Keď báčik z Chochoľova umrie: Úpadok zemianstva
Poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie má humorno-satirický charakter. Autor v nej zachytil úpadok zemianstva a jeho neschopnosť zasahovať do osudov národa. Zemianstvo v diele reprezentuje skrachovaný zeman Aduš Domanický z Domaníc. Jeho charakter je v podstate tragický a autor na jeho vykreslenie využíva paradox a iróniu. Aduš chodí po jarmokoch, vychvaľuje sa majetkom a na svoje „deravé“ zemianstvo stále prikladá „záplatu“, tou je veta: „Keď báčik z Chochoľova umrie.“ Svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného - báčika z Chochoľova, brata Adušovej matky, ktorý bol farárom - dúfa, že po ňom zdedí majetok.
Proti nemu stojí Ondrej Tráva - priekupník a podnikateľ, ktorý je typom novodobého sedliaka, zanedbáva gazdovstvo a dá sa na kupčenie. Má všetky znaky svojej triedy: dravosť, bezohľadnosť v získavaní peňazí a schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku. Ešte i jeho sny sú príznačné pre tento spoločenský systém (kapitalizmus); Trávovi sa sníva, že všetci ľudia sa menia na ovce, on ich strihá a vlnu odosiela v plných vagónoch. Kukučínovi je sympatická Trávova životaschopnosť, ale zároveň kritizuje tento egoistický typ podnikateľa z ľudu. Kontrast medzi postavami sa prejavuje aj v reči. Kým Aduš hovorí zoširoka a nezáväzne, Ondrejov jazykový prejav je konkrétny, stručný, smeruje k cieľu.
Obsah poviedky rozpráva o tom, ako sa Aduš a Ondrej stretli po jarmoku v krčme. Aduš oklamal Ondreja, narozprával mu, že má veľký kaštieľ, bohaté gazdovstvo a zmienil sa, že má na predaj jačmeň. Ondrej prejavil o jačmeň záujem a zaplatil zaň Adušovi preddavok. Keď však obchodník prišiel do Domaníc po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel len ruiny. Keď prišiel na to, že Aduš ho oklamal a jačmeň nemal, žiadal si späť preddavok. Ondrej Tráva napokon chcel dať vyrúbať krásne staré jasene na rodinnom cintoríne Domanických, aby si takto vynahradil stratu peňazí. Aduš si však vtedy uvedomil, že jediný dôkaz o jeho zemianstve a bývalej sláve, jeho jediný majetok, sú práve tie štyri jasene v záhrade, pod ktorými sú pochovaní jeho rodičia a starí rodičia. Zahanbil sa, ozvalo sa v ňom svedomie a uvedomil si, že takto nemôže ďalej žiť. Uprosíl Trávu, že mu peniaze poctivo vráti, a svoj sľub skutočne i dodržal. Toho istého roku náhle umrel jeho báčik z Chochoľova. Pochovali ho na rodinnom cintoríne Domanických pod staré jasene. Aduš plakal na pohrebe ako dieťa. Jedni hovorili, že preto, lebo po strýkovi nič nezdedil, „iní preto, lebo sa hanbil, že ho musel pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu.“
tags: #mamka #postkova #maco #mliec #a #horky