Jesenná hubárska sezóna sa už naplno rozbehla aj na hornej Nitre. Potvrdzuje to pestrá paleta druhov húb rastúcich v lese i mimo neho. Medzi najznámejšie huby patria muchotrávky. Avšak, medzi nimi sa nachádzajú jedovaté i smrteľne jedovaté druhy. Muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina) je ďalším prudko jedovatým druhom, ktorý si vyžaduje našu osobitnú pozornosť. Táto pekná huba patrí medzi najnebezpečnejšie druhy v našej prírode a je po muchotrávke zelenej asi najčastejšou príčinou otráv. Muchotrávka tigrovaná patrí medzi najobávanejšie aj najnebezpečnejšie jedovaté huby. Ľudia, ktorí sú v iných situáciách úzkostliví a opatrní, dokážu z elementárnej nevedomosti pri rozlišovaní húb otráviť celú svoju rodinu, na čo samozrejme doplatia hlavne deti. Preto je nevyhnutné dokonale poznať jej znaky a rozdiely oproti podobným jedlým druhom.
Charakteristické znaky muchotrávky tigrovanej (Amanita pantherina)
Muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina) má klobúk na okraji krátko ryhovaný. Jej klobúk je pokrytý belavými chrastami, niekedy (po dažďoch) aj holý, pričom farba je žltohnedá, sivohnedá až sivookrová, v strede tmavšia, niekedy až tmavohnedá. Konkrétnejšie, klobúk muchotrávky tigrovanej je svetlohnedý až tmavohnedý, pokrytý bielymi ľahko zmývateľnými šupinkami, a na okraji je výrazne ryhovaný. Jej bledohnedý až olivovohnedý, na okraji ryhovaný klobúk býva posiaty belavými útržkami plachtičky, ktorá v mladosti zakrýva plodnicu.
Lupene sú u muchotrávky tigrovanej čisto biele. Hlúbik býva tenší ako u muchotrávky červenkastej, v dospelosti dutý, biely, bez červenohnedých odtieňov na poškodených miestach. Na báze je hlúbik zhrubnutý s prirastenou a na vrchu odchýlenou pošvou. Prsteň je tiež biely a nie je ryhovaný. Výrazný znak tejto muchotrávky je ovisnutý neryhovaný prsteň v hornej tretine hlúbika. Spodnú časť hlúbika obaľuje nevýrazná pošva s nízkym golierikovitým okrajom, nad ktorou sa môžu nachádzať úzke prstence. Dôležitým znakom sú aj jeden až dve obrúčky tesne nad bázou hlúbika. Dužina nemení farbu, je biela, bez červenohnedých odtieňov na červivých miestach a má nenápadnú vôňu.
Výskyt muchotrávky tigrovanej
Táto huba rastie v lete a na jeseň v listnatých aj ihličnatých lesoch, miestami celkom hojne. Najčastejšie ju možno nájsť v listnatých lesoch pod dubmi a bukmi.
Jedovatosť a príznaky otravy muchotrávkou tigrovanou
Toxíny, ktoré obsahuje muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina), predovšetkým muskarín a mykoatropín, spôsobujú najmä nervové podráždenie spojené s ospalosťou, závratmi či halucináciami, čo môže vyústiť až do bezvedomia. Po požití sa môžu objaviť aj ďalšie príznaky ako závraty a studený pot.
Zámena s jedlými druhmi: Kľúč k bezpečnosti
Muchotrávka tigrovaná je nebezpečná predovšetkým pre svoju podobnosť s niektorými jedlými hubami. Túto hubu si môžu menej skúsení hubári pomýliť s jedlou a chutnou muchotrávkou červenkastou (Amanita rubescens), prípadne s muchotrávkou hrubou (Amanita spissa), ktorá je takisto jedlá, aj keď menej kvalitná. Hubári, ktorí sú zvyknutí zbierať tieto dva druhy sa môžu pomýliť veľmi ľahko. Niekedy totiž muchotrávka tigrovaná na nerozoznanie pripomína vyblednutú muchotrávku červenkastú. Je nevyhnutné poznať kľúčové rozdiely.
Rozdiely medzi muchotrávkou tigrovanou a muchotrávkou červenkastou (Amanita rubescens)
Muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens) má klobúk mäsitý, spočiatku belavoružový, neskôr mäsovoružový až červenohnedý, so špinavobelavými až červenkastými zvyškami plachtičky. Jej lupene sú biele, ale neskôr s ružovkastým nádychom a na otlačených a inak poškodených miestach sa sfarbujú do červenohneda.
Hlúbik muchotrávky červenkastej býva obvykle mäsitejší ako u muchotrávky tigrovanej (až do 4 cm hrúbky), nemá pošvu, na hľuzovitej báze je obrúbený niekoľkými radmi bradavičiek, belavý, ale na poškodených, červivých miestach mäsovo červenkastý. Prsteň je veľký, belavý s ryhovanou vrchnou stranou. Dužina je mäsitá, biela, ale na červivých miestach intenzívne mäsovočervená. Muchotrávka červenkastá rastie hojne aj v listnatých, aj v ihličnatých lesoch.
Pre rozlíšenie muchotrávky červenkastej je dôležité si všímať: žiadna pošva, ryhovaný prsteň a prítomnosť mäsovočervených odtieňov na poškodených miestach na celej plodnici, hlavne na červivej báze hlúbika. Skúsení hubári používajú aj jednoduchú pomôcku: nožíkom odšúpať kúsok pokožky klobúka a odhaliť dužinu. Ak zružovie alebo sčervená, je to v poriadku. Ak nie, odporúča sa hubu nechať na mieste.
Rozdiely medzi muchotrávkou tigrovanou a muchotrávkou hrubou (Amanita spissa)
Muchotrávke tigrovanej sa veľmi podobá jedlá muchotrávka hrubá (Amanita spissa), ktorá však býva zavalitejšia a prsteň na hlúbiku má ryhovaný. Spodnú časť hlúbika nemá zakončenú pošvou, čo je ďalší kľúčový rozlišovací znak.
Prehľad porovnávacích znakov
| Znak | Muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina) | Muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens) | Muchotrávka hrubá (Amanita spissa) |
|---|---|---|---|
| Klobúk | Žltohnedý, sivohnedý až tmavohnedý, na okraji krátko ryhovaný, s bielymi ľahko zmývateľnými šupinkami. | Mäsovoružový až červenohnedý, s belavými až červenkastými zvyškami plachtičky. | Zavalitejší, celkovo podobný muchotrávke tigrovanej. |
| Lupene | Čisto biele. | Biele, neskôr s ružovkastým nádychom, na poškodených miestach červenohnedé. | (nie je explicitne v texte) |
| Hlúbik | Tenší, dutý, biely, bez červenohnedých odtieňov, na báze zhrubnutý s prirastenou a odchýlenou pošvou. | Mäsitejší (až do 4 cm hrúbky), bez pošvy, na hľuzovitej báze s radmi bradavičiek, na poškodených miestach mäsovo červenkastý. | Spodnú časť hlúbika nemá zakončenú pošvou. |
| Prsteň | Hladký, ovisnutý, neryhovaný, biely. | Veľký, belavý, s ryhovanou vrchnou stranou. | Ryhovaný. |
| Pošva | Prirastená a na vrchu odchýlená, nevýrazná s nízkym golierikovitým okrajom. | Žiadna. | Žiadna. |
| Dužina | Biela, bez červenohnedých odtieňov, nemení farbu, nenápadná vôňa. | Mäsitá, biela, ale na červivých miestach intenzívne mäsovočervená. | (nie je explicitne v texte) |
| Toxicita | Prudko jedovatá. | Jedlá a chutná. | Jedlá, aj keď menej kvalitná. |
Všeobecné zásady bezpečného zberu húb
Kto nepozná muchotrávku zelenú a jej príbuzné druhy, končistú či bielu, nemal by ani zbierať lupeňovité huby, ako tvrdí skúsený hubár a amatérsky mykológ z Prievidze Pavol Hložanský. Ak huby spoľahlivo nepoznáte a väčšinou sú jedovaté, pri prípadnej konzumácii netreba robiť zo seba žiadnych hrdinov. Väčšina z tých, pre nás neznámych húb je jedovatá. Každý hubár by mal zbierať len tie huby, ktoré dobre pozná a nemal by experimentovať so svojím zdravím a so zdravím svojich nevinných detí.
Pokiaľ huby nepoznáte, zbierajte len huby hríbovité, ktoré majú na spodnej časti klobúka rúrky, napríklad dubáky, kozáky, masliaky a suchohríby. Huby sú pre ľudský organizmus ťažko stráviteľné, preto nie sú vhodné pre deti! Pozor na malé deti, ktoré môžu zo zvedavosti ochutnať jedovaté huby. Zásadou je, že deti do 10 rokov nemajú jesť neznáme a sporné druhy húb. Takisto by ich nemali konzumovať tehotné ženy a dojčiace matky, pretože hlavný jed amanitín prechádza aj do materského mlieka.
Je dôležité vedieť, že aj jedlé huby môžu byť za určitých okolností príčinou otravy. Touto okolnosťou myslíme súčasné požitie alkoholu s niektorými druhmi húb. Pri ochutnávaní surových plodníc a konzumácii šalátov zo surových húb môže nastať ľahká otrava, aj keď išlo o jedlé huby. Huby surové, zle skladované alebo nedostatočne tepelne upravené, vyvolávajú tráviace ťažkosti.
Čo robiť v prípade otravy hubami
Čím skôr prídete k lekárovi, tým skôr vám poskytnú odbornú pomoc, a tým väčšia je šanca na záchranu života. Dôležité je doniesť so sebou nespracované zvyšky húb, jedlo z húb alebo zvratky, ktoré pomôžu identifikovať hubu, ktorá spôsobila otravu, čo je nesmierne dôležité pre liečbu.
tags: #muchotravka #tigrovana #je #jedla