Slovenský štát, existujúci v rokoch 1939 až 1945, bol úzko spojený s nacistickým Nemeckom a jeho vojnovými cieľmi. Účasť slovenských jednotiek na východnom fronte, najmä prostredníctvom Rýchlej a Zaisťovacej divízie, je dôležitou súčasťou tejto histórie. Táto vojna bola dôsledkom agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka, ktorého prvoradým cieľom bola demontáž Versaillskej mierovej zmluvy a získanie „životného priestoru“ na východe.
Začiatok vojny a postoj Slovenska
Pakt Molotov-Ribbentrop, ktorý Tretia ríša a Sovietsky zväz uzavreli na konci augusta 1939, bol slovenskou vládou prijatý s nadšením. Pre slovenskú diplomaciu, striktne determinovanú ochrannou zmluvou s Nemeckom, spojenectvo medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom predsa len vytváralo určitý priestor pre vlastnú zahraničnú politiku. Krátko po uznaní Slovenska moskovskou vládou prišiel do Bratislavy sovietsky veľvyslanec Grigorij M. Puškin, bola uzatvorená obchodná dohoda a v slovenskom hlavnom meste si zriadila zastúpenie aj sovietska spravodajská agentúra TASS.
Ľudácky režim si bol vedomý proruského sentimentu veľkej časti spoločnosti a aj preto v štátnej propagande bol striktný antikomunizmus zreteľne, ba až demonštratívne oddeľovaný od slovanskej vzájomnosti. Hitler však dal veľmi rýchlo najavo, kde sú hranice slovenskej samostatnosti. K sklamaniu bratislavskej vlády od jesene 1940 dochádzalo k postupnému zhoršovaniu sovietsko-nemeckých vzťahov.
Začiatkom roku 1941 bolo už napätie medzi Moskvou a Berlínom neprehliadnuteľné. Slovenská vláda ani velenie slovenskej armády, samozrejme, neboli zasvätení do príprav operácie Barbarossa, ale prezidentovi Tisovi aj ministrovi obrany Ferdinandovi Čatlošovi bolo jasné, že medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom sa nezadržateľne schyľuje k vojne. Na jar 1941 Slovenskom prechádzalo veľké množstvo nemeckých vojenských transportov smerujúcich na východ. Ich počet násobne prevyšoval počet transportov z leta 1939, keď sa Nemecko chystalo na vpád do Poľska.
Keď sa nemecký veľvyslanec Hanns Ludin nechal počuť, že pri prípadnej vojne so ZSSR Nemecko nepočíta so zapojením slovenskej armády do priamych bojových akcií, ale len s podporou pri zabezpečovacej činnosti a kontrole už dobytých území, bola v podstate zodpovedaná aj táto otázka.
Vznik a nasadenie Rýchlej skupiny
Rozkazom ministra obrany Čatloša boli pripravené dispozície na zriadenie predpokladanej zabezpečovacej jednotky. Pracovne sa jej začalo hovoriť Rýchla skupina. Jej jadrom mal byť jeden jazdecký priezvedný oddiel a prápor motorizovanej pechoty. Jednotka bola aktivovaná začiatkom júna a podieľala sa na strážnom zabezpečení nemeckých vojenských transportov prechádzajúcich slovenským územím.
Brutálny život nacistických vojakov na východnom fronte
Hitlerov názor na zapojenie Slovenska do vojny proti Sovietskemu zväzu sa zmenil až tesne pred samotným útokom. Veľvyslanec Ludin sa na jednaní s prezidentom Jozefom Tisom a predsedom vlády Vojtechom Tukom, na ktorom bol prítomný aj generál Čatloš, otvorene spýtal na postoj slovenskej vlády k priamemu zapojeniu sa slovenskej armády do bojových operácií. Tiso aj Tuka reagovali pozitívne. Dôvodom bola neskrývaná Ludinova narážka na to, že pokiaľ by sa Slovensko do vojny nezapojilo a Maďarsko áno, na diplomatické postavenie Slovenska by to malo veľmi negatívny dopad. Pre bratislavskú vládu preto bolo veľmi dôležité, aby mohla deklarovať, že práve Slovensko ako prvé podporilo Tretiu ríšu v jej ťažení proti boľševizmu.
Predseda vlády Tuka sa ráno 22. júna 1941 od nemeckého veľvyslanca oficiálne dozvedel o útoku na Sovietsky zväz. Okamžite potvrdil prísľub týkajúci sa zapojenia sa Slovenska do vojny, prikázal Čatlošovi, aby jednotka určená k nasadeniu na fronte vyrazila do 24 hodín a začal dokonca pripravovať text vyhlásenia vojny ZSSR.
Prezident Tiso sa po krátkej úvahe rozhodol, že vyhlásenie vojny nebude prerokované parlamentom, ale bude vydané ako prezidentský výnos. Prezident si nebol istý, či by poslanci Slovenského snemu vyhlásenie vojny slovanskému štátu odsúhlasili bez odporu a jednohlasne.
Improvizovaná jednotka určená pre nasadenie na fronte sa skutočne do 24 hodín od vydania Čatlošovho rozkazu sformovala v Medzilaborciach. Rýchlosť vypravenia na front hrala kľúčovú rolu a Medzilaborce boli zvolené práve pre svoju blízkosť k východným hraniciam, a teda aj frontu. Jednotka bola postavená najmä na vyčlenených útvaroch prešovskej 2. pešej divízie. Jej jadro tvoril už spomínaný jazdecký priezvedný oddiel a motorizovaný peší prápor, ku ktorým boli pridané dve roty ľahkých tankov a oddiel protitankových diel. Dôležitou súčasťou skupiny bol delostrelecký oddiel vyzbrojený 10cm húfnicami vz. 30. Jednotka si ponechala označenie Rýchla skupina a na front vyrazila už 24. júna.
Velitelia a reorganizácia slovenských jednotiek
Veliteľom Rýchlej skupiny bol vymenovaný plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfousek. Náčelníkom štábu skupiny bol vymenovaný major jazdectva Július Nosko. Čatloš v dôvernom rozhovore inštruoval Noska, aby slovenskú účasť na bojových akciách držal v rozumných medziach. Išlo hlavne o to, aby sa brigáda pod velením príliš nadšeného Pilfouska vyhla zbytočným stratám na životoch, ale aj na technike, pretože ako si Čatloš otvorene povzdychol, „iné tanky než tieto už nemáme!“
Rýchlym presunom cez Dukliansky priesmyk na Sanok skupina v priebehu troch dní dosiahla frontové pásmo. Zámer bratislavskej vlády byť prvým spojencom pomáhajúcim Tretej ríši bol tým naplnený. Slovenská jednotka bola pričlenená k nemeckej 454. zabezpečovacej divízii a zaradená do druhého frontového sledu. Krátko na to došlo k prvému bojovému kontaktu s Červenou armádou. Bezprostredne po prekročení rieky San Rýchla skupina zničila či dobyla niekoľko sovietskych bunkrov obsadených jednotkami, ktoré v dôsledku rýchleho nemeckého postupu zostali odrezané v tyle postupujúceho Wehrmachtu. Straty boli zatiaľ minimálne.
Začiatkom júla bola skupina rozšírená a premenovaná na Rýchlu brigádu. Na slovenské pomery išlo o veľmi dobre vyzbrojený a vystrojený útvar. K brigáde bol pričlenený ďalší priezvedný oddiel, čím vznikol Mobilný priezvedný oddiel (MPO). Údernú silu brigády predstavoval posilnený prápor útočnej vozby vyzbrojený 43 ľahkými tankami, prevažne typu LT vz. 35 a troma rotami 37 mm protitankových kanónov.
Brigáda disponovala veľmi silným delostrelectvom. Delostrelecký pluk č. 11 mal okrem štyroch batérií (24 hlavní) vyzbrojených 10cm húfnicami vz. 30 vo výzbroji aj dve batérie (12 hlavní) mimoriadne výkonných 105 mm univerzálnych diel vz. 35. Problémom, ktorý sa prejavil už v prvých bojoch, bolo, že brigáda mala len dva mínomety.
Veľkou slabinou brigády zostávala pechota. Pôvodne mali byť brigáde pričlenené ďalšie dva motorizované pešie prápory, ale pre nedostatok vhodných nákladných automobilov a neukončený výcvik podľa nemeckých štandardov k tomu zatiaľ nedošlo. Brigáda tak do nastávajúcich bojov tiahla stále iba s pôvodným jedným motorizovaným práporom II/6.
Bitka pri Lipovci
18. júla sa nemeckej 1. tankovej skupine generála Ewalda von Kleist podaril v priestore Žitomir - Bjelaja Cerkev prielom línie sovietskeho Juhozápadného frontu. Vznikla 90 kilometrov široká medzera, ktorá od zbytku frontu oddelila dve sovietske armády. Rýchla brigáda bola podriadená 97. ľahkej pešej divízii nemeckého XXXXIX. horského armádneho zboru generála Ludwiga Küblera. Brigáda mala spolu s 97. divíziou zbiehavým útokom dobyť priestor medzi mestami Lipovec - Ilince (dnes ukrajinské Ilyncy).
21. júla Rýchla brigáda zaujala pozície na východnom okraji dediny Ščastlivaja, 8 kilometrov západne od pätnásťtisícového mesta Lipovec (dnes ukrajinský Lypovec). Veliteľ brigády Pilfousek sa úplne spoľahol na nemecké informácie, že Lipovec bránia len dva nekompletné a demoralizované sovietske pluky a ani sa nepokúsil nemecké informácie overiť si vlastným prieskumom.
Lenže mesto v skutočnosti bránila podstatne početnejšia 44. horská strelecká divízia so štyrmi streleckými plukmi, ktorej stav sa odhaduje na 7500 až 9000 mužov. Proti nej stálo 4900 príslušníkov Rýchlej brigády. Sovietska divízia síce nemala žiadne tanky, ale okrem početnej prevahy mala vo výzbroji podstatne viac (vyše 100) mínometov a výraznú prevahu mala tiež v ťažkých guľometoch. Približne tretina pechoty sovietskej divízie bola vyzbrojená poloautomatickými puškami alebo samopalmi.
Ráno 22. júla o pol piatej ráno sa útočný predvoj Rýchlej brigády dal do pohybu smerom na Lipovec. Štyri kilometre pred Lipovcom na úrovni dediny Felixovka sa postupujúce jednotky dostali do hustej prehradzujúcej delostreleckej a mínometnej paľby. Neskúsených slovenských vojakov zachvátila panika a časť z nich sa dala na útek. Dôstojníkom sa situáciu podarilo zvládnuť až výstražnou paľbou do vzduchu a pod nohy utekajúcich vojakov.
Po prekonaní prvotného šoku sa predvoj brigády skonsolidoval a obnovil postup. Sovietsku obranu netvorili súvislé zákopy, ale tzv. líščie diery - sieť jám v tvare písmena „U“, ktoré slúžili ako úkryt pre 2 až 6 vojakov. Tanky prešli prvou líniou líščích dier bez toho, aby väčšinu z nich spozorovali. Odhalili ich, až keď sovietski vojaci zahájili paľbu na za tankami postupujúcu slovenskú pechotu. Brigáda tam mala 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojakov padlo do zajatia, alebo boli nezvestní. Zničených bolo 12 slovenských tankov a množstvo automobilov. Slovákom došli pohonné hmoty a od úplnej pohromy ich zachránilo delostrelectvo.
Reorganizácia a osud Zaisťovacej divízie
Po bitke o Lipovec sa minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií - Rýchlej a Zaisťovacej. Slováci zmobilizovali vyše 50-tisíc vojakov, ešte v lete 1941 sa však dve tretiny vrátili domov, lebo armáda bola málo motorizovaná a nedokázala plniť plnohodnotnú úlohu priamo na fronte. Zostala tu preto len Rýchla divízia a v zázemí Zaisťovacia divízia (ZD). Nasadené zostali tiež letecké jednotky.
Zaisťovacia divízia po celý čas svojej existencie, od augusta 1941 do októbra 1943, pôsobila na území severnej Ukrajiny a Bieloruska. Nepostupovala s frontom, ale strážila cestné a dopravné komunikácie, vojenské objekty v zázemí, tiež participovala na protipartizánskych akciách. Okrem plnenia rôznych strážnych úloh bol jednou z hlavných činností ZD boj proti partizánom spojený s vraždením zajatcov, ukrývajúcich sa Židov, vypaľovaním dedín a likvidovaním civilistov.
V marci 1943 sa nemecké velenie rozhodlo odsunúť divíziu do nového priestoru v okolí Minska, k čomu došlo až v júli 1943. Dňa 1. augusta 1943 bola Zaisťovacia divízia premenovaná na 2. pešiu divíziu a čoskoro sa začalo s prípravou jej ďalšieho presunu. Napokon, 16. októbra 1943, bola transformovaná na Technickú brigádu a o pár dní neskôr, už bez ťažkých zbraní, odsunutá do Talianska. Na Apeninskom polostrove zotrvala až do úplného záveru vojny.
Osud Rýchlej divízie a zvrat vo vojne
Rýchla divízia, predtým Rýchla brigáda, mala v rámci skupiny armád Juh postupovať v smere na Ľvov - Kyjev - Dnepropetrovsk - Rostov na Done a Kaukaz. V prvých mesiacoch to prebiehalo bez väčších problémov. Slováci boli svedkami zdrvujúcich porážok sovietskej armády. V októbri divízia postupovala v smere na Dnepropetrovsk a k pobrežiu Azovského mora. V druhej polovici novembra sa „Blitzkrieg“ zasekol na sovietskej obrane a Rýchla divízia ostala približne v priestore miest Mariupol - Taganrog. Frontová hranica, ktorú mali Slováci brániť na dlhých osem mesiacov, až do júla 1942, bola na riečke Mius. Práve tu prebiehali prudké boje s množstvom obetí; najsilnejšie sovietske protiútoky Slováci pretrpeli počas Vianoc 1941, čo sa odzrkadlilo aj na výške strát.
Do vnútrozemia ZSSR začala Rýchla divízia postupovať v polovici roka 1942. Dňa 21. júla 1942 v rámci 1. tankovej armády zaútočila v smere na Rostov na Done, ktorý Nemci a Slováci dobyli už 25. júla. Potom sa nemecká vojnová mašinéria zastavila. Naopak, ako dôsledok stalingradskej porážky, sa 23. januára 1943 začal ústup z ťažko dobytého Kaukazu. Pozičná vojna sa zmenila na kruté ústupové boje s desiatkami mŕtvych či ranených takmer každý deň.
Po bitke o Stalingrad a ústupe Rýchlej divízie, gen. Čatloš sa usiloval o stiahnutie slovenských vojakov z východného frontu. Na Kryme plnili Slováci len strážne a hliadkovacie úlohy. V zmenenej situácii sa dovtedajší názov divízie stal neadekvátnym. S minimálnym počtom motorových vozidiel mohla plniť len zabezpečovacie úlohy a preto sa 1. augusta 1943 zmenil jej názov na 1. pešiu divíziu. V dôsledku katastrofálnych porážok na južnej Ukrajine sa nemecké velenie rozhodlo ešte raz využiť služby Slovákov. Napriek protestom slovenského ministerstva národnej obrany boli príslušníci divízie nasadení do záchytného pásma v oblasti medzi ukrajinskými mestami Melitopoľ a Kachovka. Dňa 30. októbra tak počas niekoľkých hodín padlo vyše 2 000 vojakov a 50 dôstojníkov divízie do zajatia, ďalších viac ako 20 zahynulo.
Prehľad kľúčových udalostí a zmien v štruktúre slovenských jednotiek na východnom fronte
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| Začiatok roku 1943 | Bitka o Stalingrad - porážka nacistických vojsk, ústup Rýchlej divízie. |
| Jar 1943 | Gen. Čatloš sa usiluje o stiahnutie slovenských vojakov z východného frontu. |
| Jún 1943 | Zaisťovacia divízia presunutá do priestoru Minska v Bielorusku. |
| 1. augusta 1943 | Rýchla divízia premenovaná na 1. pešiu divíziu, Zaisťovacia divízia na 2. pešiu divíziu. |
| Október 1943 | Jednotky 2. pešej divízie reorganizované a presunuté do Talianska. |
| Koniec októbra 1943 | Pri Melitopole padlo do zajatia vyše 2 tisíc príslušníkov 1. pešej divízie. |
Zločiny a demoralizácia vojsk
Na okupovanom sovietskom území boli slovenskí vojaci od začiatku svedkami zločinov páchaných na Židoch. Tieto informácie sa objavovali aj v hláseniach pre ministerstvo národnej obrany, takže slovenská vláda bola informovaná o tom, čo sa tam deje. V bieloruskom meste Mazyr jedna slovenská rota v januári 1942 asistovala nemeckým jednotkám pri strieľaní Židov tým, že uzatvárala východy z mesta.
Viacero slovenských jednotiek však nacistické praktiky vzbudzovali odpor, a tak ich sabotovali, čo sa podpísalo aj pod nárast dezercií a spolupráce s partizánmi. S ochotou ľudáckej vlády participovať aktívne na vojne bola nemecká strana až do roku 1943 viac-menej spokojná. Oveľa väčší význam však pre Nemcov malo fungovanie slovenských zbrojoviek.
Čo sa týka radových vojakov, mnohí z nich na začiatku uverili propagande, že vojna je namierená proti boľševizmu s cieľom oslobodiť ujarmené národy ZSSR. Utvrdzovali ich v tom už otrasné nálezy masových hrobov politických väzňov, ktorých pred ústupom zavraždila tajná polícia NKVD. Slovenskí vojaci boli aj z tohto dôvodu spočiatku pomerne spoľahliví, tvrdenia o ich udatnosti však treba brať s rezervou, vychádzajú z tvrdení ľudáckej propagandy, ktorá armáde pripisovala osudový význam pre budúcnosť národa.
tags: #rychla #a #zaistovacia #vojna