V slovenskom jazyku sa často stretávame s dilemou, či používať výraz „šampiňóny“ alebo „pečiarky“. Hoci v bežnej reči sa „šampiňóny“ udomácnili, správny a oficiálny slovenský názov pre huby rodu Agaricus je pečiarky. Vo francúzštine však výraz "Champignon" označuje všetky huby. V tomto článku sa pozrieme na správne používanie tohto termínu, ale aj na pravidlá slovenského pravopisu, ktoré nám pomôžu správne písať i/y v rôznych slovných druhoch.
Pečiarky a ich zámeny s inými hubami
Pečiarky sú obľúbené jedlé huby, no ich určovanie môže byť pre neskúsených hubárov náročné. Ľudia si ich často mýlia s akýmikoľvek bielymi hubami. Medzi huby, s ktorými sa pečiarky najčastejšie zamieňajú, patria:
- Muchotrávka biela (Amanita virosa): Jedna z najjedovatejších húb, ktorá má biele lupene, klobúk a prsteň, podobne ako niektoré pečiarky. Je dôležité si všímať detaily, ako je napríklad prítomnosť kalicha na báze hlúbika pri muchotrávke bielej, ktorý pečiarky nemajú.
- Bedlice (Leucoagaricus): Tieto huby sa veľmi podobajú na pečiarky. Niektoré druhy bedlíc sú jedlé, no niektoré môžu byť nejedlé alebo mierne jedovaté. Majú biele alebo ružovkasté lupene.
- Polničky (Agrocybe): Podobne ako bedlice, polničky sa tiež veľmi podobajú na pečiarky a majú hnedé lupene. Mnohé druhy sú nejedlé.
- Strmuľky (Clitocybe): Niektoré biele strmuľky sa môžu zameniť za pečiarky. Niektoré druhy strmuliek sú jedovaté.
Napríklad, v záhradách a na trávnatých plochách rastie viacero druhov bielych húb. V žiadnom prípade nemožno konzumovať huby len podľa toho, či majú alebo nemajú ružové alebo hnedé lupene. V prípade takýchto druhov húb je VŽDY nutné presné určenie druhu skúseným hubárom alebo mykológom.
Rozlišovanie druhov pečiarok
Existuje mnoho druhov pečiarok, ktoré sa líšia veľkosťou, farbou klobúka a lupenov. Niektoré z nich sú:
- Pečiarka obrovská (Agaricus augustus): Má klobúk až 25 cm široký a výšku plodnice asi 20 cm. Rastie v bukových lesoch. Klobúk je biely až bledookrový, lupene sú čiernohnedé.
- Pečiarka ovčia (Agaricus arvensis)
- Pečiarka zapáchajúca (Agaricus douglasii)
- Pečiarka vznešená (Agaricus excellens): Je to pravdepodobne huba, ktorú niektorí nazývajú aj „šampión“ alebo „šampiňón“.
Podľa opisu huby s klobúkom a kmeňom hnedým a bielymi lupeňmi, ktorá rastie na jar a vonia ako múka, by s najväčšou pravdepodobnosťou mohlo ísť o čírovku mäsovoružovú (Calocybe carnea), ktorá síce nezvykne rásť až takto skoro na jar, ale môže sa vyskytnúť.
Ktoré z týchto húb vás môžu zabiť?
Pravopis i/y v slovenskom jazyku
Písanie i/y v slovách môže byť niekedy náročné, najmä pri rozlišovaní týchto písmen v koreni slova a v príponách. Pre správne určenie je dôležité poznať pravidlá a výnimky.
I/Y v koreni slova
Ak sa písmeno i/y nachádza vo vnútri slova (v koreni), rozhodujeme sa podľa spoluhlásky, ktorá mu predchádza:
- Po mäkkej spoluhláske (ď, ť, ň, ľ, ž, š, č, dž) píšeme vždy i/í.
- Po tvrdej spoluhláske (d, t, n, l, h, ch, k, g) píšeme vždy y/ý.
Problém nastáva pri obojakých spoluhláskach (b, m, p, r, s, v, z), pretože po nich môže nasledovať i/y. V takýchto prípadoch je dôležité poznať pravidlá pre vybrané slová alebo slová od nich odvodené. Ak sa slovo nachádza vo vybraných slovách alebo je od nich odvodené, píšeme y/ý. V ostatných prípadoch, ak slovo nie je vo vybraných slovách, píšeme mäkké i/í.
Príklady použitia y po obojakej spoluhláske:
Po V: vy, výr, vyše, vysoký, výskyt, výstava, výťah, vyučovať, výnimka, výskum, výživa, výsosť, výsada, výšina, výhra, výlet, výmena, výpočet, výrok, výskok, výzva, vyžla, výzor, výtržník, vyvrcholenie, vyvolať, vyzvedať, vyzuť, vyťažiť, výskumný, vyprázdniť, výsosný, vymyť, vydra, výskať, vyhňa, výveva.
Po Z: jazyk, nazývať, ozývať sa, prezývať, vyzývať, zvyk, jazykový, zvyknúť, povyzvyhovať, zbystriť, zvyčajný, zlozvyk, prezývka, dozvuky, vyzvoniť, zvykanie, zvyklosť, návyk, pozývať, vzývať.
I/Y v koncovkách
Písanie i/y v koncovkách podlieha iným pravidlám ako v koreni slova. Rozlišujeme koncovky podstatných mien, prídavných mien, čísloviek a zámen.
Koncovky podstatných mien
- Mužský a stredný rod: V nominatíve plurálu (množnom čísle) píšeme v neživotných podstatných menách -y (napr. hrady, mestá), v životných podstatných menách -i (napr. chlapi, otcovia).
- Ženský rod a pomnožné podstatné mená: V inštrumentáli plurálu (množnom čísle) píšeme vždy -ami (napr. ženami, deťmi). V genitíve plurálu (množnom čísle) píšeme rôzne koncovky, napr. -í, -ý.
Koncovky prídavných mien
- Pekný, cudzí, páví: V nominatíve plurálu (množnom čísle) píšeme v mužskom rode životnom -í (napr. pekní chlapci), v mužskom rode neživotnom, ženskom a strednom rode -é (napr. pekné hrady, pekné ženy, pekné mestá).
- Matkin, otcov: Tieto prídavné mená majú v nominatíve singuláru (jednotnom čísle) koncovku -in alebo -ov (napr. matkin dom, otcov kabát). V pluráli (množnom čísle) sa skloňujú ako prídavné mená typu pekný.
Koncovky čísloviek a zámen
Písanie i/y v koncovkách čísloviek a zámen je rôznorodé a závisí od konkrétneho tvaru a pádu. Číslovky, napríklad v inštrumentáli plurálu (množnom čísle) píšeme -mi (napr. piatimi, siedmimi). Zámená, napríklad v genitíve singuláru (jednotnom čísle) zámena "ten" píšeme "toho", v datíve "tomu".
Osobné zámená a ich použitie
Osobné zámená označujú 1., 2. a 3. osobu v komunikácii. Medzi osobné základné zámená zaraďujeme zámená: ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony.
- Zámeno mi: Označuje tvar zámena ja v datíve (D sg.) a pýtame sa naň otázkou: Komu? Čomu? - napr. dones mi (mne) papier, podaj mi (mne) pero, povedz mi (mne) to.
- Zámeno my: Je osobné zámeno v prvej osobe množného čísla a pýtame sa naň otázkami: Kto? Čo? - napr. My sme priniesli dary. Aj my sme sa zúčastnili na súťaži.
Osobné zámená "on", "ona", "ono", "oni", "ony" sa používajú na odkazovanie na osoby, zvieratá alebo veci.
- Oni: Odkazujeme na osoby mužského rodu (životné podstatné mená mužského rodu). Napr. Chlapci zasa niečo vyviedli. Oni sú veľmi neposlušní. Odkazujeme na podstatné meno v nominatíve množného čísla, ktorého rod sa nedá určiť. Napr. Oni zasa meškali.
- Ony: Odkazujeme na zvieracie podstatné mená či na neživotné podstatné mená mužského rodu v nominatíve množného čísla. Napr. Psy sa zdržovali v tieni. Dievčatá sa naozaj snažia, ony sú usilovné.
Osobné privlastňovacie zámená
Osobné privlastňovacie zámená označujú privlastnenie 1., 2. a 3. osobe a odpovedajú na otázky: Čí? Čia? Čie? Pri skloňovaní môžu mať v koncovke jedine mäkké i (mojim, tvojim, našim, vašim). Tvary s dĺžňom (mojím, svojím, naším) sú v inštrumentáli jednotného čísla (S kým? S čím?). V ostatných pádoch sú koncovky vždy krátke.
Postup pri určovaní i/y v zámenách
Pri určovaní pravopisu i/y v koncovkách zámen je dôležité dodržiavať nasledujúce kroky:
- Zistiť, či ide o koncovku.
- Zistiť, o aký slovný druh ide (či ide o zámeno - ak áno, treba ho bližšie určiť).
- Dať zámeno do základného tvaru (N sg.) a určiť, aká je posledná spoluhláska pred koncovkou v jeho základnom tvare.
Koncovky „si“ (akýsi, ktorýsi) a „to“ (takýto) môžeme považovať za akési „prídavky“, ktoré môžeme v duchu odstrániť. Po ich odstránení nám ostanú „holé“ tvary zámen aký, ktorý, taký, ktoré sa skloňujú podľa vzoru pekný.
- Videli sme akýchsi športovcov. (akých - „holý“ tvar zámena, ako vzor pekný v A pl. - pekných/akých + „prídavok“ si)
- Vymysleli to ktorísi politici. (ktorí - „holý“ tvar zámena, ako vzor pekný v N pl. + „prídavok“ si)
- Kúp mi takýto zošit. (taký - „holý“ tvar zámena, ako vzor pekný v A sg. - pekný/taký + „prídavok“ to)
- Aj takíto ľudia existujú. (takí - „holý“ tvar zámena, ako vzor pekný v N pl. + „prídavok“ to)
Zámeno každý môže mať koncovku jedine „ý“, pretože sa vzťahuje len na jednotné číslo.
tags: #sampiony #alebo #sampinony