Ján Hus, významná osobnosť českých dejín, sa narodil v Husinci v južných Čechách v roku 1369 a zomrel v Kostnici 6. júla 1415. Jeho život a dielo mali zásadný vplyv na české dejiny a európsku reformáciu, ktorá sa v Čechách začala o sto rokov skôr než v Nemecku či Švajčiarsku. Ján Hus je považovaný za predreformátora a nositeľa reformačného ducha.
Raný život a štúdium
Majster Ján Hus sa narodil v južných Čechách, v Husinci pri Prachaticiach, pravdepodobne v roku 1371. Nakoľko údaje v jednotlivých prameňoch sa rozchádzajú, jeho narodenie však môžeme zaradiť do obdobia medzi rokmi 1364 - 1376. Prvé vzdelanie získal pravdepodobne vo farskej škole pri kostole sv. Jakuba Staršieho v Prachaticiach.
V mladom veku sa presťahoval do Prahy, kde sa živil spevom a službou v kostoloch. Jeho správanie bolo príkladné a jeho nadšenie pre štúdium pozoruhodné. Úradné záznamy existujú až z jeho štúdií v Prahe na artistickej fakulte. V roku 1393 získal titul bakalára umení na Karlovej univerzite v Prahe a v roku 1396 titul magistra. Po skončení štúdia na pražskej univerzite sa stal majstrom slobodných umení. Rozhodol sa tiež študovať na teologickej fakulte, kde dosiahol hodnosť bakalára. Následne sa zapojil do fungovania artistickej fakulty, najprv ako vyučujúci, následne na zimný semester 1401 až 1402 bol zvolený aj dekanom fakulty.
Pôsobenie v Prahe a vplyv Johna Wyclifa
V roku 1400 bol vysvätený za kňaza a v rokoch 1402-03 sa stal rektorom univerzity. Ešte ako študent sa Hus zoznámil s dielom majstra z Oxfordu Johna Wyclifa (asi 1320 - 1384), teológa a stúpenca reformy cirkvi, jedného zo zástancov realizmu v spore o univerzalite. V univerzitnom živote bol Hus silným stúpencom Čechov (univerzita bola organizovaná podľa tzv. akademických národov na český, poľský, saský a bavorský), a vo filozofickom spore o univerzálie stál na strane filozofických realistov a bol výrazne ovplyvnený spismi Johna Wyclifa.
Hoci v roku 1403 bolo cirkevnou autoritou zakázaných štyridsaťpäť Wyclifových téz, Hus preložil Wyclifov „Trialogus“ do češtiny a pomáhal pri jeho šírení. Wycliffove spisy sa tak stávajú jeho duchovnou potravou. Arcibiskup Zbyněk bol k Husovi tolerantný, podporil ho vymenovaním za kazateľa na bienálnej synode. Pápež Inocent VII. však arcibiskupovi (24. júna 1405) nariadil prijať opatrenia proti Wyclifovým bludom, najmä proti doktríne impanácie v Eucharistii. Arcibiskup vyhovel a vydal synodálny dekrét proti týmto omylom - zároveň zakázal akékoľvek ďalšie útoky na duchovenstvo. V nasledujúcom roku (1406) priniesli dvaja českí študenti do Prahy dokument s pečiatkou Oxfordskej univerzity, ktorý Wyclifa oslavoval a Hus ho z kazateľnice triumfálne prečítal.
Reformné kázne a kritika cirkvi
Od roku 1402 bol Hus obľúbeným kazateľom v Betlehemskej kaplnke v Prahe v Starom Meste, ktorá bola založená 24. mája 1391, aby sa v nej slovo Božie zvestovalo v českom jazyku. Vo svojich kázňach potláčal nemravnosť a nabádal k cnostnému životu. Vo svojich kázňach vyčítal cirkevný a svetský feudalizmus, že nežijú podľa Božích prikázaní. Hlásal, že iba spravodliví a cnostne žijúci pán môže poddaným vládnuť. Príčinu všetkého zla a nespokojnosti videl v bohatstve cirkevných hodnostárov. Hus začal kázať, že odpustenie si nemožno kúpiť ani zaslúžiť, ale že je to dar Božej milosti. Husov program nápravy kresťanstva sa tešil sympatiám na kráľovskom dvore Václava IV., v politický vplyvných kruhoch českej šľachty i medzi pražskými obyvateľmi českej národnosti, ktorým sa páčilo oslabenie politických pozícií duchovenstva. Pre cirkev ako inštitúciu bol nepriateľný. V súlade s Wyclifom sa vkladali uskutočnenie väčšiny reformných krokov do rúk svetskej moci (panovník, šľachta) i nižších spoločenských vrstiev.
Dekrét kutnohorský a spory na univerzite
V roku 1408 dostal Zbyněk list od Gregora XII., v ktorom stálo, že Svätý Otec je informovaný o ničím nehatenom šírení Wyclifovej herézy, a najmä o sympatiách kráľa Václava k týmto sektárom. To podnietilo kráľa k prijatiu opatrení proti wyclifovcom a na univerzite to vyvolalo túžbu očistiť sa od podozrenia z herézy. Na júnovej synode univerzita nariadila odovzdať všetky Wyclifove spisy arcibiskupskej kancelárii na opravu. Zhruba v tej istej dobe vypukol nový, na národnostnej báze založený spor. Kráľ súhlasil s plánom „neutrality“, ktorý navrhli secesionisticki kardináli na koncile v Pise a snažil sa ho presadiť aj na univerzite. Česi sa pridali k jeho želaniam, ale tri ďalšie akademické „národy“ odmietli.
Kráľ následne dekrétom (18. januára 1409) nariadil, že na univerzitných zhromaždeniach budú mať Česi tri hlasy, pričom ostatné „národy“ budú mať len jeden. V dôsledku toho veľký počet nemeckých magistrov a študentov (čísla sa rôznia od 5 000 až 20 000) opustil Prahu a odišiel do Lipska, Erfurtu a ďalších univerzít na severe. Kráľ teraz zakázal komunikáciu s Gregorom XII. Hoci bude Husovo meno s dekrétom spájané, predovšetkým jeho odporcami, Hus sám bol v čase vydania ťažko chorý a nemohol sa zúčastniť na rokovaniach.
Konflikt s cirkvou a interdikt
Spor o Wyclifovo učenie a spisy eskaloval na prelome rokov 1409 a 1410 po vyhlásení buly pápeža z Pisy Alexandra V., ktorý zakázal akékoľvek držanie Wyclifových spisov. V reakcii na kráľov postup uvalil arcibiskup na Prahu a jej okolie interdikt, čo viedlo k strate pozícií a majetku mnohých verných kňazov. V súlade s bulou arcibiskup na synode v júni 1410 nariadil Wyclifove spisy spáliť a obmedzil kázanie na vyššie uvedené kostoly. Hus proti tomu z kazateľnice vystúpil a so svojimi sympatizantmi z univerzity poslal pápežovi Jánovi XXIII. protest.
Dňa 16. Hus, ktorého kráľ chránil, pokračoval v agitácii a podpore Wyclifovho učenia, ale na konci augusta bol predvolaný, aby sa osobne dostavil pred pápeža. Požiadal pápeža, aby mu osobnú návštevu odpustil a poslal zástupcov, ktorí by ho zastupovali. Vo februári 1411 bola proti nemu vyhlásená exkomunikácia a 15. marca bola zverejnená vo všetkých pražských kostoloch. To viedlo k novej eskalácii problémov medzi kráľom a arcibiskupom, v dôsledku čoho Zbyněk opustil Prahu a vybral sa k uhorskému kráľovi Žigmundovi. Na ceste však 23. Hus medzitým otvorene obhajoval Wyclifa a to najmä proti Johnovi Stokesovi, licenciátovi z Cambridge, ktorý pricestoval do Prahy a tvrdil, že v Anglicku je Wyclif považovaný za heretika.
Hus rovnako ostro zaútočil na bulu (9. septembra a 2. decembra 1411), v ktorej Ján XXIII. vyhlásil odpustky pre všetkých, ktorí by prispeli na krížovú výpravu proti Ladislavovi Neapolskému. Správa o týchto udalostiach podnietila rímske autority k ráznej akcii. Nielenže bola exkomunikácia proti Husovi opätovne potvrdená, ale bol vyhlásený automatický interdikt nad každým miestom, kde sa práve nachádza. Nakoniec pápež nariadil Husovo uväznenie a zničenie Betlehemskej kaplnky. Tento príkaz nebol splnený.
Pobyt na vidieku a literárna činnosť
Hus na konci roku 1412 opustil Prahu a uchýlil sa na Kozí hrádok na juhu krajiny. V súlade s prianím kráľa Václava IV. opustil Hus Prahu a odišiel na vidiek, kde naďalej pôsobil, kázal a spisoval svojej práce. Vyhnanstvo na vidieku pre Husa neznamenalo zastavenie práce. V Žatci a neskôr na Kozom Hrádku, kde prežíval začiatok svojho núteného exilu, sa venoval literárnej činnosti. Práve vo veľmi krátkom rozmedzí rokov 1412 až 1413 môžeme sledovať vznik všetkých Husových v češtine písaných diel, ktoré sú plné živého jazyka a aktualít zo života dobovej spoločnosti.
Tu napísal svoje hlavné dielo „De ecclesia“ (O cirkvi). Spísal tiež latinský teologický traktát De ecclesia (O církvi), ktorý zohral v Husovom živote významnú úlohu, pretože sa stal súčasťou Husovej kauzy v Kostnici a na základe z neho vybraných článkov bol vyhlásený za kacíra. Hus vystaval svoj traktát na základe niekoľkých Wyclifovych spisov a dokončil ho na konci mája 1413. Začiatkom júna 1413 ho v Betlehemskej kaplnke manifestačne diktovali opisovačom a následne rozoslali Husovým priaznivcom. V 23 kapitolách sa systematicky zaoberá cirkvou ako spoločenstvom predurčených na spasenie, ktorú postavil do protikladu k inštitucionálnej cirkvi. Hus hlavou cirkvi stanovil nie pápeža, ale samého Ježiša Krista.
Cesta do Kostnice a uväznenie
Keďže kráľ nesplnil pápežský edikt, Hus sa vrátil do Prahy koncom apríla 1414 a vyvesil na steny Betlehemskej kaplnky svoju rozpravu „De sex erroribus“ (O šiestich chybách, čes. O šesti bludech). Z toho a z „De ecclesia“ vybral Ján Gerson množstvo tvrdení, ktoré predložil arcibiskupovi Konrádovi (bývalému olomouckému biskupovi) s upozornením na ich heretický charakter.
V novembri bol zvolaný koncil v Kostnici a Hus, pod tlakom kráľa Žigmunda, sa rozhodol predstúpiť a vysvetliť svoju doktrínu. V roku 1414 bolo zvolaný všeobecný koncil do Kostnice, ktorého hlavným zámerom bolo vyriešiť trojpápežstvo a obnoviť v cirkvi poriadok. Na tento koncil pozvali aj Husa so zámerom pokračovania sporu, ktorý s ním viedla pápežská kúria. Hus v tom videl príležitosť predložiť svoje učenie koncilu, a keďže bol presvedčený, že je v súlade s Bibliou, napriek odhováraniu priateľov sa rozhodol naň ísť, keď mu cisár Žigmund zaručil bezpečnosť. Koncil bol zvolaný na 1. Hus 11. októbra 1414 odchádza z hradu Krakovec v sprievode Václava z Dubé, Henricha Lacemboka z Chlumu, jeho synovca Jana z Chlumu (zvaného Kepka), pisára Petra z Mladoňovíc a majstra Jana Kardinála z Rejnštejnu. Do Kostnice prišiel 3. novembra 1414 a 28. novembra bol už zatknutý a väznený na rôznych miestach.
Kardináli vyzvali 28. novembra 1414 Husa na účasť na rokovaní, krátko potom ho však zadržali. Najprv ho väznili v dome riaditeľa chóru kostnickej katedrály, po ôsmich dňoch ho previezli do prízemnej kobky v dominikánskom kláštore na ostrove pri Bodamskom jazere. Večer 24. marca 1415 Husa previezli na neďaleké sídlo kostnického biskupa Gottlieben. O jeho vnútornom zápase a jeho pobyte v Kostnici sú cenným prameňom jeho listy, ktoré svedčia o jeho vytrvalosti a sile viery, ktorá bola posilňovaná na príklade trpiaceho Ježiša Krista a jeho mučeníkov.
Proces a odsúdenie
Na koncile v Kostnici nechceli však diskutovať o Husových názoroch a učení, ktoré šíril. Trvali len na bezpodmienečnom odvolaní jeho učenia a podrobeniu sa koncilu. Koncilu totiž viac záležalo na udržaní moci, ako na pravde. Husovi dokonca vytýkali, že v jeho spisoch je 30 heretických viet. Proces s Husom v Kostnici viedli známi kritici pápežstva Peter z Ailly a Jean Gerson. Hus požadoval vypočutie pred snemom a možnosť vysvetliť svoje učenie. Namiesto toho však od neho chceli, aby svoje učenie odvolal. On niektoré obvinenia odmietol ako falošné, na iné žiadal, aby ho usvedčili o omyle z Písma a z cirkevných otcov.
Rokovanie koncilu ďalej prebiehalo v refektári františkánskeho kláštora, kde sa 5., 7. a 8. júna konal Husov výsluch. Prerokúvaniu Husovej kauzy predchádzalo odsúdenie Wyclifovho diela ako kacírskeho na základe zavrhnutých 260 vybraných článkov. Proti Husovi vybrali články z jeho spisov O církvi, Proti Páleči a Proti Stanislavovi. 15. júna koncil zakázal prijímanie Večere Pánovej „pod obojím“ (hostiu aj víno), 18. a 23. júna zavrhli všetky Husove latinské aj české spisy. Keďže Majster Jan Hus odpovedal, že odvolať by mohol len vtedy, keby ho presvedčili lepšími a mocnejšími dôvodmi Písma, 24. júna spálili jeho knihy, odsúdili ho na stratu kňazského úradu a potrestanie svetskou mocou.
Na konci bol Ján Hus v Kostnici súdený, odsúdený a 6. júla 1415 upálený na hranici. Rovnaký osud postihol aj Hieronyma Pražského 30. mája 1416.
Upálenie a jeho význam
V kostnickej katedrále 6. júla 1415 siedmi biskupi Husa odsvätili; na hlavu mu nasadili papierovú korunu s vyobrazenými čertmi a s latinským nápisom, že je kacír. Koncil tým odňal všetky atribúty kňazského práva a zveril Husovu dušu diablovi; telo potom odovzdal svetskej spravodlivosti. Kráľ Žigmund sa obrátil na ríšske knieža Ľudovíta a pokynul mu, aby sa Husa ujal. Následne ríšske knieža Ľudovít privolalo kostnického richtára a nariadilo mu, aby vykonal rozsudok.
Husa sa ujala štvorica zbrojnošov a vyviedli ho Geltingenskou bránou pred kostnické hradby. Na lúkach za mestským opevnením, čo je dnes už súčasť mesta, ktorá sa nazýva Paradies (Raj), postavili hranicu. Keď Hus zbadal hranicu, pokľakol. Papierová čiapka mu vraj týmto pohybom spadla z hlavy a zbrojnoši mu ju ihneď nasadili späť. Spoveď odmietol, ale chcel nemecky prehovoriť k okolostojacim. To mu ríšske knieža neumožnilo a dalo pokyn na vykonanie popravy. Husa priviazali k drevenému kolu na hranici. Podľa Petra z Mladoňovíc Hus predniesol toto: „V tej pravde evanjelia, ktorú som písal, učil a kázal zo slov a výkladov svätých doktorov, dnes veselo chcem zomrieť.“ Ríšske knieža dalo pokyn na zapálenie hranice.
Už v roku 1416 sa 6. júla v Čechách oslavoval sviatok svätých mučeníkov Jana Husa a Jeronýma Pražského. Napriek tomu, že pred 600 rokmi za bránami mesta Kostnice podstúpil mučenícku smrť za svoju vieru a následne jeho popol vysypali do vôd rieky Rýna, jeho svedectvá neumlčali.
Husovo dielo a jeho vplyv
Diela Jána Husa:
- O cirkvi (po latinsky, De ecclesia) - Hus kritizuje cirkev, za príslušníka cirkvi považuje toho,toho, kto nespáchal žiadny hriech. Hlavou cirkvi by v jeho ponímaní nemal býť pápež, ale Kristus.
- Proti bule pápežskej (po latinsky) - vystupuje proti predávaniu odpustkov, priamo útočí na pápeža.
- O českom pravopise - (po latinsky, De orthographia bohemica) - Zaviedol diakritický pravopis, významne zasiahol do vývoja českého jazyka.
Husova smrť znamenala na českom území posilnenie reformného hnutia, ktoré prerástlo do husitských vojen. Jan Hus bol pre Čechov vždy národným hrdinom a symbolom. Hus sa napriek tomu stal uctievanou osobnosťou európskej a najmä nemeckej reformácie 16. storočia. Na začiatku 19. storočia sa jeho tradícia vrátila aj do Čiech. České ministerstvo zahraničných vecí zdôrazňuje, že Jan Hus nebol len veľkým náboženským mysliteľom, ale zasadil sa aj o vývoj českého jazyka.
Husovo učenie bolo zamerané najmä na oblasť vieroučnú, avšak jeho dielo sa významne dotklo aj oblasti národnej a oblasti jazyka. Pripisuje sa mu autorstvo spisu o reforme českého jazyka. Jan Hus objavil silu (dôležitosť) materinského jazyka pri bohoslužobnom obrade. Význam zrozumiteľnej reči pri bohoslužobných obradoch spoznali pred Husom viac ako pred 500 rokmi už vierozvestovia Konštantín - Cyril a Metod. Podstatou ich misie bolo šírenie slova Božieho slovanským jazykom a vykonávanie bohoslužieb slovienskou liturgiou vo Veľkomoravskej ríši.
Jan Hus uviedol do služieb Božích niektoré duchovné piesne. Latinské liturgické spevy dokonca vo svojich kázňach nielen cituje, ale najmä vysvetľuje ich zmysel a súvislosť s konkrétnym cirkevný sviatkom. Niektoré prepracoval zo starších, ako napr. Jezu Kriste, štedrý kněže a Navštěv nás, Kriste žádoucí. Tým podnietil neskôr bohatú tvorbu husitskú a bratskú. Dokonca aj po príchode Lutherovej reformácie mali tieto piesne svoje miesto vo vznikajúcich kancionáloch. A aj zásluhou Juraja Tranovského prenikli do Tranoscia (1636).
Husiti a utrakvizmus
Stúpenci Jána Husa si meno husiti nikdy nedali. Tak ako Hus, aj oni považovali svoju vieru za skutočne katolícku; v pápežských a koncilových dokumentoch sa objavujú ako wyclifisti, vedení Jánom Husom a Hieronymom Pražským. Múdro protestovali proti označeniu husiti, ktoré by naznačovalo odlúčenie od univerzálnej Cirkvi; ctili Husa ako svätého mučeníka starej viery, a odmietali ho vidieť ako zakladateľa novej viery. Nové meno sa objavuje až okolo roku 1420, so začiatkom husitských vojen, a aj to najprv v susedných krajinách.
Charakteristickým učením husitov je nevyhnutnosť prijímania sviatosti pod oboma spôsobmi, sub utraque specie, odkiaľ pochádza pojem utrakvisti. Hus sám však utrakvistickú prax nikdy nevyučoval. Tri farnosti ihneď prijali túto novinku. Jakoubkove nepovolené kázanie a nerešpektovanie biskupských práv zo strany farských kňazov pripravili pôdu v týchto miestach. Zavedenie kalicha pre laikov považovali mnohí dobrí ľudia za vonkajší znak vznikajúcej schizmy. Títo sa z hnutia stiahli, ale väčšina ľudí sa k nemu s nadšením pridala, ako keby kalich bol všeliek na všetky zlé javy tej doby. Ich nadšenie bolo čiastočne spôsobené akousi krížovou výpravou v prospech častého a dokonca denného sv. prijímania a obrovským množstvom eucharistickej literatúry v Čechách 14. storočia. Už v roku 1380 sa v Prahe (Staré Mesto) objavilo kázanie o nevyhnutnosti prijímania pod oboma spôsobmi. Hus, ktorý bol vtedy v Kostnici, im odkázal: „Bolo by múdre nezavádzať takúto novinku bez schválenia Cirkvou.“ Čoskoro však, v reakcii proti koncilu, zmenil názor a tvrdil, že Krista a apoštola Pavla treba poslúchať a dávať kalich laikom; tiež vyzval českú šľachtu, aby pred koncilom chránila laický kalich. Tieto posledné Husove slová, napísané na prahu jeho hranice, prebudili Čechy.
Ozbrojené davy občanov vtrhli do každého kostola a kláštora, kde sa v súlade s interdiktom pozastavili bohoslužby, vyhnali všetkých kňazov a mníchov, ktorí sa nechceli podriadiť ľudovej vôli, okradli ich o majetok a dosadili na ich miesta utrakvistických kňazov. Celá krajina nasledovala príklad hlavného mesta, kráľ a magistri sa prizerali bez záujmu. Nástupcom Václava na českom tróne sa stal jeho brat Žigmund, nemecký cisár a uhorský kráľ. Bol dušou Kostnického koncilu, a Česi ho považovali za zodpovedného za smrť milovaného Husa; nenávideli ho a nedôverovali mu.
Odkaz Jána Husa na Slovensku
Napriek tomu, že hospodárske a sociálne pomery na území Slovenska značne odlišovali od situácie v českých krajinách, predsa len aj tu došlo k ohlasu husitského hnutia. Živé styky s českými krajinami, ale aj jazyková príbuznosť či záujem slovenských študentov o Karlovu univerzitu na ktorej už v 15. storočí študovalo približne 50 študentov, priniesli učenie Jana Husa aj na územie Slovenska a zosilnili i vplyv husitov. Na reformné pohyby, ktoré Jan Hus vyvolal v Čechách, reagovali živo aj ľudia na území Slovenska. Túžbu po reforme spoločenského života i cirkvi spôsobil rovnako morálny úpadok cirkvi, ktorý bol zjavný aj na území Slovenska, kde ľudia taktiež vystupovali proti učeniu o odpustkoch, ale aj bohatstvu a svetskej moci cirkvi.
Teologický odkaz Majstra Jana Husa na území Slovenska spočíva predovšetkým v jeho učení, ktoré má svoje základy v Písme svätom, ale aj vo význame zrozumiteľnej reči. Božie slovo tak v zrozumiteľnej reči vnikalo nielen do spoločnosti, ale aj do bohoslužieb, cirkevného spevu, čo malo za následok vznik nových piesní, aj do cirkevného života. Dôkazom Husovho teologického odkazu na území Slovenka je aj zmienka o tom, že uhorský snem už v roku 1449 informuje pápeža o prijímaní Večere Pánovej pod obojím (sub utraque). Rovnako o 7 rokov neskôr (1456) píše Kapistrán, františkánsky mních, že medzi katolíkmi je mnoho utajených kacírov.
K husitskému dedičstvu sa hlásil pospolitý a chudobný ľud, chudobnejšie zemianstvo, ale aj vyššia šľachta, ktorá mala český pôvod - napr. Čeňek z Wartenberku. Nakoľko husiti vynikali aj duchovnou tvorbou, dochádzalo k šíreniu Božieho slova a myšlienok husitizmu aj touto formou. Po ústupe slovanskej liturgie sa do používania opäť vrátili latinské biblické texty, to však neznamená, že slovanská liturgia úplne zanikla a prestala sa používať. Z dejín vieme, že po tomto období dochádza k útlmu v oblasti prekladu Biblie do reči ľudu zrozumiteľnej. České znenie Biblie až na začiatku 16. storočia zrevidoval Ján Hus. Tieto jeho preklady a preklady mnohých iných sa dostávali aj na územie Slovenska rovnako vplyvom husitského hnutia.
Kralická Biblia si cestu na Slovensko našla po bitke na Bielej hore cez českých protestantov, ktorí tu nachádzali svoje útočisko. Boli to príslušníci Jednoty bratskej, utraquisti, luteráni, kalvíni, ktorí so sebou prinášali nielen české postily, piesne, bohoslužobné knihy, ale hlavne vzácnu Kralickú Bibliu. O tom, že sprevádzala českých exulantov, svedčí aj ich pieseň „Nevzali jsme s sebou nic, po všem veta, jen Bibli Kralickou, Labyrint světa.“ Kralická Biblia tak našla pevné miesto v dejinách Slovenska, ale aj v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku a zohrala veľkú rolu. Stala sa vzácnym pokladom evanjelických domácností, jej reč sa stala priamo posvätnou rečou slovenského evanjelictva a spisovným jazykom až do kodifikovania spisovnej slovenčiny v roku 1843. Slovenskí evanjelici túto Bibliu neustále pokladali za svoju, nie za cudziu alebo len niekým privezenú.
Chronologická tabuľka života Jána Husa
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1369 | Narodil sa v Husinci v južných Čechách. |
| 1393 | Získal titul bakalára umení na Karlovej univerzite v Prahe. |
| 1396 | Získal titul magistra na Karlovej univerzite v Prahe. |
| 1400 | Bol vysvätený za kňaza. |
| 1402 | Stal sa kazateľom v Betlehemskej kaplnke. |
| 1415 | Upálený v Kostnici. |
Majster Jan Hus má svoje čestné miesto a v mnohom aj prvenstvo nielen v dejinách reformácie, keď sa jeho meno spája s reformáciou v Čechách, ktorá sa začala o sto rokov skôr než v samotnom Nemecku či Švajčiarsku. Majster Jan Hus má však svoje miesto aj v dejinách reformácie na území Slovenska, či dokonca v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, kde si jeho život a dielo každoročne pripomíname na službách Božích v deň jeho upálenia, ďakujúc Pánu Bohu za všetko dobré, čo sme skrze neho i my smeli prijať. Veď je dôležité i dnes si pripomínať odkaz muža, ktorý nezostal len pri kázaní pravdy, ale dokázal ju hájiť celým svojím životom. Hoci Majster Jan Hus žil v období stredoveku, svojím postojom, svojím učením, ktoré horlivo bránil a rozsieval, ho prežil, predstihol zápasom za ľudské práva, ale aj za slobodu svedomia. Jeho génius je devíziou aj pre modernú spoločnosť. Právom ho môžeme považovať za bojovníka a pracovníka − služobníka slova Božieho, ktoré určovalo celý jeho život. Veď s pomocou Božou pochopil veľký význam tohto slova života, za ktoré položil aj svoj život. Išlo mu o to, aby toto slovo bolo všetkému ľudu zvestované v čistote a pravde. Kiežby aj nás jeho život i dielo povzbudili k takej láske k slovu Božiemu. Majstra Jana Husa môžeme nazývať nielen predreformátorom, ale priamo nositeľom reformačného ducha, ktorý svoje vhodné podmienky našiel až o sto rokov neskôr. Možno povedať, že pamiatka Jana Husa ako predreformátora Lutherovej reformácie zostala u slovenských evanjelikov navždy živou, a preto životom i dielom Majstra Jana Husa znie i nám dnes napomenutie: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie.