Hrnčiarstvo na území Slovenska bolo jedným z najrozšírenejších remesiel od obdobia stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Toto staré remeslo, spočívajúce vo výrobe keramiky z pálenej hliny, sa pôvodne rozvíjalo modelovaním v ruke, neskôr s využitím hrnčiarskeho kruhu alebo tvarovaním pomocou foriem. Hrnčiarske výrobky sa vyznačovali charakteristickou hrubozrnnou, pórovitou štruktúrou črepu, a ich význam v každodennom živote bol obrovský.
Historický vývoj a rozšírenie hrnčiarstva na Slovensku
Počiatky hrnčiarskej výroby siahajú na našom území do neolitu, pričom špecializovaná hrnčiarska výroba jestvovala už pred obdobím Veľkomoravskej ríše. Za jej existencie (833 - 907) bolo hrnčiarstvo popri kováčstve a šperkárstve najrozvinutejším odvetvím. Hrnčiarstvo ako samostatné remeslo existovalo v poddanských osadách pravdepodobne už od raného stredoveku (9. - 12. storočie). Rozmach hrnčiarstva pokračoval s rozšírením používania rýchlo rotujúceho kruhu na pohon nohou v 12. - 13. storočí. Stredoveké hrnčiarstvo sa sústreďovalo v podhradských osadách, na panstvách a v mestách.
Regionálne centrá a cechy, vrátane Spišských Vlách
Východoslovenský región bol oblasťou s mnohými hrnčiarskymi strediskami už v období stredoveku. Záznam z roku 1416 dokladá existenciu hrnčiarskej výroby v Pozdišovciach. Roku 1475 v Bardejove vznikol vôbec prvý hrnčiarsky cech na našom území. V 16. storočí, v období rozmachu cechov, ich bolo najviac založených práve vo východoslovenských mestách ako Košice, Spišské Podhradie, Prešov, Sabinov, Kežmarok, Levoča, Stropkov a Spišské Vlachy. Neskôr sa hrnčiarske remeslo rozšírilo aj v iných mestách a obciach, vrátane Humenného, Michaloviec a Sečoviec. Pre oblasť východného Slovenska bol typický štíhly džbánok, ktorý sa zdobený prevažne rastlinným dekórom vyskytoval v mnohých variantoch.
Úžitková keramika a tradičné formy na pečivo
Takmer do polovice 20. storočia tvorili hrnčiarske výrobky prevažnú časť nádob používaných v dedinskom prostredí a vďaka svojej dostupnosti aj značnej ohňovzdornosti nadobudli široké uplatnenie. Najviac slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu a podávanie jedál a nápojov aj na ich prenášanie.
Medzi bežné hrnčiarske výrobky patrili hrnce, hrnčeky, krčahy, džbány, fľaše, čutory, misy, taniere, rajnice a pekáče. Zvláštnu kategóriu tvorili bábovnice a iné formy na pečivo, ako aj formy na lievance, obedáre či mútelnice na maslo. Tieto špeciálne formy na pečenie boli neoddeliteľnou súčasťou kuchynského riadu a odrážali miestne tradície v príprave jedál. Medzi výrobkami výtvarne vynikali najmä príležitostné, slávnostné a obradové nádoby, ako boli veľkorozmerné svadobné hrnce a misy alebo cechové džbány.
Materiály, techniky a estetické cítenie
Slovensko malo na rozvoj hrnčiarstva dobré podmienky v podobe ložísk hrnčiarskej hliny, vrátane rôznofarebných hliniek (engob), zdrojov sklovitej glazúry a dostatku dreva na vypaľovanie výrobkov v peciach. Hrnčiarsky riad sa vyrábal z hrubej neplavenej hliny, ktorá má väčšinou červenohnedú farbu, pričom v južnej oblasti stredného Slovenska sa používala aj biela hlina.
Hrnčiarsky riad sa zdobil dvomi dekoratívnymi princípmi: rytmický geometrický dekór vychádzal z technológie rotácie hrnčiarskeho kruhu, zatiaľ čo rastlinný a figurálny dekór, maľovaný štetcom, bol voľnejší. Medzi najrozšírenejšie výzdobné techniky patrila maľba rožkom a kukučkou (grguľou, garguľou), ale aj maľba prstom, štetcom, zdobenie hubkou, lyžicou (tzv. brýzganie), hrebeňom, mramorovanie, trasákovanie (zatekanie) a plastická výzdoba či rytie.
Špecifiká čierneho riadu
Osobitnú tradíciu predstavoval tzv. čierny riad, ktorý sa vyrábal zadymovaním v poľných peciach. Tento prostý typ keramiky, bez náčrepkov i glazúry, zdobený len jednoduchým geometrickým alebo rastlinným dekórom, bol rozšírený na celom území Slovenska od stredoveku až do začiatku 20. storočia. Výrobky z čierneho riadu sa používali najmä na úschovu potravín, vďaka ich vysokej pórovitosti a lepším chladiacim vlastnostiam.
tags: #torta #pecenie #spisske #vlachy