Keď sa dnes povie slovo hladomor, väčšina ľudí si pravdepodobne predstaví súčasnú Afriku alebo stalinský hladomor z 30. rokov 20. storočia. Avšak jeden z najväčších hladomorov, a v pomere k počtu obyvateľov zrejme skutočne najväčší, pritom nie až taký známy, sa odohral v 19. storočí v Írsku. Hovoríme o priemyselnej a námornej veľmoci, aká nemá v dejinách sveta obdobu - Veľkej Británii, ktorá v čase svojho najväčšieho rozmachu ovládala štvrtinu povrchu planéty.
V rokoch 1845 - 1852 pred sebou máme absolútneho priemyselného, ekonomického a predovšetkým finančného lídra s najväčšou životnou úrovňou strednej triedy. Napriek tomu, len niekoľko stoviek kilometrov od vtedajšieho epicentra svetového obchodu, bankovníctva a priemyselného rozvoja - Londýna, ľudské bytosti umierali po tisícoch od hladu bez toho, aby im niekto pomohol.
Veľký írsky hladomor, známy aj ako Veľký zemiakový hladomor (Great Potato Famine) bol jednou z najväčších pohrôm v histórii Írska. Trval až do roku 1850 a mal tragické dôsledky nielen pre Írsko a Veľkú Britániu, ale aj pre USA.
Príčiny katastrofy: pleseň zemiaková a britská politika
Závislosť na zemiakoch
V 19. storočí bola írska ekonomika do veľkej miery závislá na poľnohospodárstve, pričom najdôležitejšou plodinou boli zemiaky. Táto rastlina bola pre väčšinu obyvateľstva, najmä pre chudobných roľníkov a ich rodiny, základom stravy. Zemiaky poskytovali lacnú a výživnú potravu, ktorá dokázala pri nízkych nákladoch uživiť veľké množstvo ľudí. Chudobní roľníci žili spravidla na malých prenajatých pozemkoch, zatiaľ čo väčšina majiteľov pôdy pochádzala z Anglicka, Írsko bolo v tom čase súčasťou Veľkej Británie. V celom Írsku sa pestovala len jedna odroda zemiakov, čo pomáhalo šíreniu nákazy.
Ničivá pleseň
V roku 1845 sa začala rozsiahla epidémia plesne zemiakov známej ako Phytophthora infestans. Pleseň, ktorá napádala zemiaky, spôsobovala hnilobu a skazu úrody. Epidémia plesne bramborové se objevila již v roce 1842 na celém východním pobřeží Spojených států a v Kanadě. Jediné, čo roľníci vykopali, neboli žlté brambory, ale kusy slizkej čiernej hmoty, ktoré boli cítiť hnilobou. Pleseň sa rýchlo šírila po celom Írsku a vzhľadom na to, že veľká časť populácie závisela na tejto plodine, katastrofálne škody na zemiakových poliach znamenali aj katastrofu pre ľudí. Špecifický kmeň tejto plesne, ktorý vyvolal neúrodu v Írsku, odhalili až v roku 2013 vedci z Inštitútu Maxa Plancka - preskúmali vzorky zo starých listov zemiakov, uložených v múzejných herbároch. Ukázalo sa, že išlo o kmeň až do súčasnosti neznámy, pričom diskusie výskumníkov o jeho geografickom pôvode pokračujú. Podľa najrozšírenejšej verzie ho do Írska priviezli lode zo Severnej Ameriky, kde v rokoch 1843 a 1844 pleseň zemiaková z veľkej časti zničila úrodu na východe krajiny.
Zlyhanie britskej vlády a liberálna ideológia
Celý problém spočíval v reakcii vlády na vznik neočakávanej situácie. Prvé známky hladomoru sa objavili v roku 1845, keď sa úroda zemiakov začala zmenšovať. Napriek tomu, že zničenie úrody vyvolalo masívne hladovanie, britská vláda a jej administratíva v Írsku reagovala pomaly a neefektívne.
Íri v podstate doplatili na takú banalitu, akou bolo striedanie vlád v britskom politickom systéme. Zatiaľ čo toryovia - konzervatívci, boli zástancami colných regulácií, štátneho zasahovania do ekonomiky a uchovávania tradičnej výrobnej a poľnohospodárskej štruktúry, tak whigovci, a predovšetkým britskí whigovci v prvej polovici 19. storočia, boli zapálení apoštoli neviditeľnej ruky trhu, voľného obchodu, čiže princípu laissez-faire.
Keď v roku 1845 začali prvé príznaky hladomoru, bol ešte pri moci konzervatívny predseda vlády sir Robert Peel. Jeho vláda sa však skončila v roku 1846, keď hladomor začal narastať, pričom vyvrcholil v čiernom roku 1847. Peel po vypuknutí infekcie okamžite zorganizoval komisiu, ktorá ju mala skúmať a keď bola konštatovaná jej nezastaviteľnosť, tak nakúpil za 100 000 libier zo štátnej kasy pšenicu a kukuricu z USA, aby nimi mohol kontrolovať a regulovať trh. Vytvoril úrad na pomoc postihnutým oblastiam a celkovo vyčlenil na riešenie problému 365 000 libier a rovnakú čiastku na podporné pôžičky. Pre zmiernenie dopadu hladomoru presadzoval zrušenie „obilných zákonov“, ktorých cieľom bolo ochrániť domácich poľnohospodárov zvýšením cla na dovážané obilie. Toto opatrenie však malo za následok zvýšenie cien potravín. K zrušeniu obilných zákonov nakoniec došlo v roku 1846.
Keď sa k moci dostala vláda liberálnych whigovcov na čele s lordom Johnom Russelom a so sirom Charlesom Trevelyanom ako stálym správcom štátnej pokladnice, bol osud hladujúcich Írov spečatený. Trevelyan bol totiž exemplárnym liberálnym truhlíkom, vyznávajúcim sekulárnu pseudovieru neobmedzeného voľného trhu a obchodu. V roku 1848, po strašnom roku 1847, mal Trevelyan tú drzosť, že vydal špeciálnu publikáciu Írska kríza (The Irish Crisis), v ktorej s pátosom protestantského kazateľa a apoštola laissez-faire píše, že hladomor bol „priamy úder múdrej a milosrdnej Prozreteľnosti“ a že bol „ostrým, ale účinným liekom, ktorým sa dosiahne uzdravenie“. S touto ideologickou výbavou sa Trevelyan rozhodol uvážene zaujať postoj kreatívnej nečinnosti. Všetko prenechal na neviditeľnú ruku voľného trhu a v podstate sa rozhodol s jej pomocou trošku Írom „pustiť žilou“. V lete 1846 Trevelyan nariadil, aby sa zastavili všetky konzervatívne programy sira Roberta Peela, ktoré fungovali v prvých rokoch hladomoru. Akonáhle už bolo zle, po Írsku sa povaľovali všade mŕtvoly a celé kraje odchádzali do Ameriky a Austrálie, odrazu Trevelyan zázračne zabudol na neviditeľnú ruku trhu a začal v novinách The Times obviňovať šľachtu a veľkostatkárov z toho, že „nedali pokyn svojim nájomcom, aby zveľadili svoje majetky a nasadili iné plodiny ako zemiaky“.
Pritom celková úroda ovsa a pšenice v Británii zostala nedotknutá a stačilo ju distribuovať do hladových oblastí, čím by sa pravdepodobne zachránilo značné množstvo z neuveriteľného milióna mŕtvych! Pravdou je, že počas zimy 1846 až 1847, kedy 400 tisíc venkovanů trpělo nedostatkem, bylo za obchodem vyexportována 8 tisíc tun obilí, mouky, vajec, skotu, prasat a drůbeže. Všetky tieto komodity mohli hladovaniu zabrániť. Avšak v záujme panstva bol predovšetkým obchod za hranicami. Spoločne s vývozom a bramborovou plísní môžeme tuto katastrofu připsat i velice nestabilnímu hospodářství, které v Irsku panovalo kvůli válkám s Francií.
Nakoniec však pri hľadaní motívov tejto vládnej hlúposti a neschopnosti netreba zabúdať ani na to, že protikatolícky zameraným whigovcom prišla redukcia írskeho obyvateľstva (ale aj škótskeho) celkom vhod. Počet Írov dosiahol v roku 1840 číslo, ktoré sa už nikdy po hladomore nepodarilo obnoviť - 8 miliónov. To bola už takmer polovica obyvateľov v Anglicku. Pokiaľ by nezasiahol hladomor, stali by sa katolícki Íri, pred ktorých ambíciami formulovanými napr. V roku 1851 Trevelyan a jeho spolupracovník z vlády McNeill založili spoločnosť Highland and Island Emigration Society, ktorá podporovala vysťahovalectvo z Írska a Škótska.
Dôsledky hladomoru: smrť, emigrácia a Great Stink
Rok 1846 bol najhorší, na väčšine polí zemiaky celkom zhnili. Odhaduje sa, že počas tejto fázy hladomoru zomrelo približne milión ľudí na následky podvýživy a chorôb, ktoré ju sprevádzali: najmä týfusu a cholery. Mnoho rodín sa nevedelo uživiť a migrovali do miest, kde hľadali aspoň minimálne podmienky na prežitie. Podvýživa znižovala imunitu ľudí, preto sa v oveľa väčšej miere začali šíriť choroby ako týfus, cholera, záškrt či tuberkulóza, čo len dodatočne zvyšovalo úmrtnosť. Ľudia sa snažili zahnať hlad všeličím možným. Jedli surovú repu, kašu z napoly surovej kukurice alebo morské riasy. Táto nekvalitná strava mala samozrejme za následok epidémie rôznych chorôb. Jednou z nich bola napríklad úplavica, ktorá si medzi miestnymi ľuďmi vyslúžila názov „krvavá hnačka“. Objavil sa tiež týfus a cholera. Popri hnačkách a horúčke sa začali šíriť aj vši. Nedostatok vitamínu C potom zapríčinil kurvy.
Masová emigrácia
Okrem milióna mŕtvych ďalší milión opustil krajinu a emigroval najmä do Spojených štátov amerických, Kanady alebo Austrálie. Tento exodus mal zásadný vplyv na demografiu a ekonomiku krajiny, pričom mnohé dediny sa totálne vyľudnili. Pred hladomorom prichádzalo ročne do Spojených štátov približne päťtisíc írskych prisťahovalcov. Toto číslo sa v dôsledku tragédie dramaticky zvýšilo. Do New Yorku každý deň priplávali tisíce chudobných Írov, ktorí v tomto období tvorili takmer polovicu všetkých prisťahovalcov do Spojených štátov. Íri sa postupne stali významnou súčasťou amerických miestnych komunít a ich národný sviatok Deň svätého Patrika patrí dodnes medzi najvýznamnejšie sviatky v USA.
Trpící ľudia sa prirodzene chceli dostať z Írska preč. Rok 1846 bol, čo sa týka migrácie, neobyčajne silným. Najprv pred hladomorom utekali chudobní nájomníci, hneď po nich drobní farmári. Veľa utečencov musel pojať Liverpool. Na základe vysokej dopytu začali lode vyplávať priamo z írskych prístavov. Majitelia starých kocábok, ktoré preplňovali z túžby po zisku, dostali pre svoje dopravné prostriedky prezývku „plávajúce rakvy“. Však tiež mnoho cestujúcich dlho cestu neprežilo. Nielen kvôli zlým podmienkam na lodi, ale aj kvôli podlomenému zdraviu z podvýživy. K veľkej migrácii mohol prispieť aj fakt, že sa veľkí statkári snažili zbaviť nájomníkov (pôdy) kvôli daňovému zaťaženiu. Už tak zlú životnú situáciu komplikovala aj „štvrtakrová“ klauzula, ktorá znemožňovala dosiahnuť na štátnu chudobnú pomoc každému, kto mal k dispozícii pozemok o výmere štvrť akra a viac.
Počet obyvateľov Írska v tomto období dramaticky poklesol. Dnes má Írsko 5,127 milióna obyvateľov, vrátane súčasných migrantov. Po skončení hladomoru klesla írska populácia vďaka úmrtiam a vysťahovalectvu o polovicu, na 4,4 milióna v roku 1860. Pokles obyvateľstva pokračoval z rôznych dôvodov až do 20. storočia. V čase, keď Írsko v roku 1921 získalo nezávislosť, jeho populácia bola sotva polovičná v porovnaní so začiatkom 40. rokov 19. storočia.
| Krajina | Počet obetí | Poznámka |
|---|---|---|
| Írsko | 1 - 1,5 milióna | Z celkového počtu obyvateľov približne 8 miliónov |
| Prusko | asi 42 000 | V porovnateľnom období |
| Belgicko | okolo 50 000 | V porovnateľnom období |
| Francúzsko | okolo 10 000 | V porovnateľnom období |
Politické a sociálne zmeny
Z politického hľadiska bol hladomor kľúčovým momentom v írskom odpore proti britskej nadvláde. Počas hladomoru sa zvýšilo napätie medzi Írmi a Britmi, čo viedlo k posilneniu írskeho národného hnutia za nezávislosť. Už počas hladomoru vzniklo viacero organizácií a hnutí, ktoré bojovali za zlepšenie životných podmienok Írov a za zvrhnutie britskej vlády. Hladomor v tomto zmysle viedol k radikalizácii a k rastu nacionalizmu, ktorý sa prejavil neskôr počas írskeho povstania a ďalších snáh o nezávislosť v 20. storočí. Íri vnímali katastrofu ako zlyhanie britskej vlády.
Dlhodobé napätie medzi Írmi a Angličanmi sa výrazne zvýšilo, nacionalistické hnutie bojujúce proti anglickej nadvláde zosilnelo. Násilné vysťahovanie vyvolávalo odpor, vznikali rebélie a často sa to celé neobišlo bez použitia sily, zasahovala armáda. Roľníci sa pomstili, došlo aj k vraždám prenajímateľov. Oficiálny Londýn sa pritom dlho ošíval priznať svoj podiel zodpovednosti na tragédii. Až pri príležitosti 150. výročia sa vtedajší premiér Tony Blair oficiálne ospravedlnil za úlohu Británie.
Dedičstvo hladomoru a Great Stink
Veľký írsky hladomor z rokov 1845 až 1852 bol tragédiou, ktorá mala nezmazateľný dopad na írsku spoločnosť. Okrem samotných ľudských obetí a devastácie krajiny vytvoril hladomor dlhodobý odpor proti britskému režimu a prispel k posilneniu írskej národnej identity. Tento traumatizujúci zážitok mal zásadný vplyv na politickú a sociálnu dynamiku v Írsku počas nasledujúcich desaťročí a stál sa základom boja za nezávislosť, ktorý sa naplno rozbehol v 20. storočí. Hladomor zároveň upozornil na tragické dôsledky zlých politických rozhodnutí, zlej správy a nezáujmu o dobro obyvateľstva.
O tom, že tento liberálny a protestantský cynizmus nie je v oslavovanom britsko-liberálnom kontexte ojedinelý, o tom sa môžeme presvedčiť na ďalšom príklade kolosálneho hladomoru, ktorý spôsobil v Indii slávny bojovník za liberálnu demokraciu sir Winston Churchill - počas II. svetovej vojny. Ospevovaný milovník slobody prejavu Churchill, zakázal britským novinám pod prísnym trestom o hladomore informovať. Našli sa však aj nezodpovedné živly, ktoré uverejnili fotografie s mŕtvolami na ulici, čo viedlo k medzinárodnému škandálu, ktorý bol však po vojne umne prekrytý zločinmi nemeckých národných socialistov. A aj tento hladomor, podobne ako ten írsky, a na rozdiel od stalinského, upadol do zabudnutia a vôbec sa neteší priazni médií hlavného prúdu.
tags: #zemiakovy #hladomor #great #stink