Breathariánstvo je kontroverzný a často nepochopený koncept, ktorý vyvoláva množstvo diskusií a polemík. V jeho jadre spočíva presvedčenie, že človek môže prežiť bez fyzickej stravy, pričom čerpá energiu len z vonkajšieho prostredia, ako je slnečné svetlo, vzduch a tzv. prána. Podľa prívržencov breathariánstva je jedlo pre udržanie života zbytočné.
Verte či nie, sú medzi nami aj ľudia, ktorí tvrdia, že nejedia vôbec! Tento „smer“ sa volá breathariánstvo. Názov pochádza z anglického breath, teda dych, pretože títo ľudia tvrdia, že žijú zdravým a plnohodnotným životom bez jedla a energiu čerpajú iba zo vzduchu. Podľa breathariánov sa pri trávení potravy dostávajú do tela toxíny, a tak je zmysluplnejšie nejesť.
Vedecká skepsa a riziká breathariánstva
Odborníci na výživu a medicínu sa vyjadrujú k breathariánstvu mimoriadne skepticky a varujú pred jeho nebezpečenstvom. Kristýna Báčová, ktorá sama podstúpila pôst, varuje: „Breathariánska diéta je podľa môjho názoru škodlivá. Dnešná doba udáva náročné tempo, a preto stúpa aj potreba kvalitnej stravy, vzduchom ju nezabezpečíme,“ uvádza HNonline.
Pavlína Dostalíková z Inštitútu zdravého životného štýlu - NutriCentrum varuje pred hladnými pôstmi len na vode, keďže sa objavujú jedinci, ktorí odporúčajú dokonca vodu destilovanú, zbavenú všetkých minerálnych látok. Tento prístup ale naruší rovnováhu minerálov v organizme. A dodáva, že pri pôste chýbajú telu potrebné živiny, predovšetkým sacharidy a z nich využívaná glukóza.
Gastroenterológ Peter Minárik, PhD., hodnotí breathariánstvo ako „bizarné a nezmyselné správanie sa založené na viere“. Podľa neho je pre správne fungovanie organizmu nevyhnutné prijímať energiu z potravy a dlhodobé hladovanie môže mať devastujúce účinky na zdravie. „Z odborného hľadiska sa skutočné breathariánstvo vylučuje so životom. Človek potrebuje pre správnu funkciu organizmu prijímať energiu z potravy. Šírenie informácií o dlhodobom hladovaní bez ujmy na zdraví sa dá považovať za nebezpečný podvod, na ktorý môžu naletieť niektorí nestabilní ľudia.“
Organizmus pri nedostatku živín musí ísť do útlmu, zhoršuje sa koordinácia, dochádza k stratám svalovej hmoty, vyčerpaniu, strate energie a následnému jojo efektu. Psychológ Martin Miler sa zaoberá psychickými aspektami hladovky a uvádza, že dlhodobé hladovanie môže mať negatívny dopad na psychiku človeka. „Náš organizmus je nastavený na prijímanie stravy. Dlhodobé odmietanie jedla a tekutín môže mať negatívny vplyv nie len na zdravotné funkcie organizmu, ale aj na psychiku človeka.“
Fyziologické procesy pri hladovaní
Dôležité je vysvetliť si, čo sa deje s naším telom, ak prestaneme jesť. Už v základnej škole sme sa učili, že človek pre svoje prežitie potrebuje vodu a potravu. Bez vody neprežijeme viac ako tri až štyri dni a bez jedla tri týždne. Ľudský organizmus je však úžasný stroj, ktorý dokáže prežiť aj za veľmi ťažkých okolností a vie dlhú dobu vydržať bez prísunu paliva, teda jedla.
Ak nejeme, naše telo sa vie prispôsobiť a spomaliť metabolizmus tak, aby na svoje fungovanie míňalo čo najmenej energie.
- Keď nebudeme jesť šesť hodín, telo začne meniť glykogén - zdroj zásobnej energie v tele na glukózu - najrýchlejší zdroj energie. Až 25 % tejto energie spotrebuje náš mozog.
- Po 6 - 72 hodinách sa telo dostáva do stavu nazvaného ketóza. Znamená to, že keď vyčerpá možnosti glukózy, začne sa obzerať po inom, alternatívnom zdroji energie. Ten nachádza v tukoch, odkiaľ si začne brať ketóny - vo vode rozpustné organické látky, ktoré vznikajú pri spaľovaní tukov.
- Ak telo spotrebuje zásoby tuku, mozog začne rozkladať v tele proteíny, ktoré uvoľňujú aminokyseliny a môžu sa premeniť na glukózu. V preklade: aby prežilo, začne na výrobu energie využívať svalovú hmotu. V podstate telo v tomto čase kanibalizuje samo seba a požiera svoje svaly.
Logicky, ak sa telo dostane do štádia, že nebude mať, čo ďalej rozkladať, zomrieme. Maximálna doba, akú človek vydrží bez jedla, sa líši u každého z nás a závisí od telesnej hmotnosti, hydratácie, genetiky či zdravotného stavu. Bez jedla vydržia dlhšie ženy ako muži, pretože majú geneticky väčšie zásoby tukov. Rovnako aj obézni ľudia, pretože čím väčšie zásoby tukov človek má, tým dlhšie vydrží bez potravy.
Koncept pránickej výživy
Breathariáni však oponujú, že ich výživou nie je fyzická, ale kozmická energia - prána, ktorá je základným zdrojom životnej sily a vitality. Z vedeckého hľadiska je to nezmysel, no breathariáni tvrdia, že prána nie je vedecky merateľná.
Pránická výživa je výživa životnou energiou, ktorú máme v sebe. V indickom jazyku sa nazýva prána, v polynézskom manas, v čínštine či, v japonskom ki, v hebrejčine mana, my Slovania ju voláme živa. Je to životná energia, ktorá prúdi v nás a zároveň je to energia všetkého živého, niekde označovaná ako kozmická. Je to pôvodná energia, ktorá vytvára všetky pevné hmotné látky, ktoré vieme pozorovať. Tieto látky sú len zmenou vibrácií častíc tejto energie. Čím je frekvencia vibrácií rýchlejšia, tým je látka jemnejšia, čím je frekvencia pomalšia, tým je látka tuhšia.
Keďže zdroj tejto energie máme v sebe, to je tzv. piaty element, vždy máme k dispozícii nekonečnú baterku, ktorá vlastne zabezpečuje život celému nášmu organizmu. Ďalšími zdrojmi sú štyri koncentrované zdroje energie - štyri živly - slnko, voda, zem a vzduch.
Príbehy breathariánov
Aj Slovák Peter Starec o sebe tvrdí, že od mája 2013 neje a jediné, čo prijíma, je pár šálok kávy denne. Podľa neho je však medzi hladovaním a pránickou stravou, ktorú prijíma on, veľký rozdiel, pretože hladovanie vedie k smrti. „Ide o úplne rozdielne záležitosti. Pôst je stále strádanie alebo žitie na úkor svojho tela. Pránická strava je hojná, bohatá a pestrá, aj keď nie je viazaná na fyzické ochutnávanie, ale všetky zmysly sú oveľa ostražitejšie,“ povedal pre Aktuality.sk.
On sa vyživuje, ale iným spôsobom - životnú energiu dostáva do tela každým nádychom. Peter nie je jediný pránista na svete. Francúzsky liečiteľ a šaman Henri Monfort tvrdí, že sa živí pránou 18 rokov.
Monika Kunovská, projektová manažérka z Prahy, prešla na tzv. pránickú stravu, pričom predtým sa aktívne venovala behu. Po prechode na pránickú stravu si všimla, že má viac energie ako kedykoľvek predtým. Monika sa však musela vyrovnať s výzvami, ktoré jej život bez jedla priniesol. Počas procesu prechodu na pránickú stravu sa musela naučiť, ako nahradiť fyzickú potravu inými formami energie. „Kedykoľvek som bola v prírode, na horách či na seminároch čchi-kungu, necítila som hlad a nemala problém byť aj 14 dní bez jedla,“ hovorí. „Predtým som po obede vždy cítila malátnosť a najradšej by som si ľahla.“ Tieto subjektívne pocity a osobné skúsenosti sú pre mnohých prívržencov breathariánstva silným argumentom, avšak odborníci sa na ne pozerajú s opatrnosťou.
Prečo veda breathariánom neverí?
Väčšina verejnosti na takýchto ľudí hľadí ako na podvodníkov a ani sa im nemôžeme čudovať. Zlé meno im robia breathariáni, ktorí tvrdili, že nejedia a nepijú, no klamali. V 80. rokoch minulého storočia prichytili samozvaného breathariánskeho lídra v USA Wileyho Brooksa, ako sa napcháva v rýchlom občerstvení.
Veda sa teda breathariánom smeje. Jednoducho, nejesť sa rovná zomrieť. Biochemik Peter Ščigulinský vo svojom článku, uverejnenom na Invivomagazin, upozorňuje na zaujímavý fenomén medzi jednotlivcami, ktorí sa označujú za breathariánov. „Tvrdenie breathariánov, že dokážu žiť bez jedla, by sa dalo prirovnať k tvrdeniu, že motor auta bude fungovať aj bez paliva,“ hovorí.
Nesmieme však zabúdať, že nie všetko sa dá logicky vysvetliť, zvlášť ak ide o duchovné záležitosti. No zároveň musíme byť ostražití, pretože pravda je, že ani jeden z týchto ľudí nebol podrobený serióznym vedeckým testom. Skrátka to odmietajú. Veriť im, že žijú iba zo vzduchu, je teda ťažké.
Zákon zachovania hmotnosti a energie
Obe činnosti - prijímanie potravy a dýchanie - súvisia so získavaním energie pre základné životné procesy, akými sú pohyb, rast a rozmnožovanie buniek, činnosť nervovej sústavy, imunitného systému a ďalších nemenej dôležitých biologických procesov. Energia v organizme samozrejme „nevzniká“ v pravom zmysle slova (aj keď to niektoré učebnice takto uvádzajú, čo je nepresné). To by bolo v rozpore so zákonom zachovania energie.
Primárnym zdrojom energie pre naše bunky sú niektoré chemické reakcie, konkrétne spaľovanie (oxidácia) niektorých organických látok (napríklad cukrov, tukov alebo v niektorých prípadoch aj proteínov). Rovnakým spôsobom, teda v rámci chemickej reakcie, sa energia uvoľňuje aj v spaľovacom motore auta, kde dochádza k spaľovaniu (oxidácii) benzínu alebo nafty kyslíkom zo vzduchu vo valcoch motora, pričom sa uvoľnená energia prevádza rozličnými súčiastkami na pohyb kolies, výrobu elektrickej energie pre ďalšie funkcie auta a časť sa tiež uvoľní ako teplo. Bez paliva to teda nejde, ale dopĺňať ho nemusíme neustále. Auto má nádrž a na jedno natankovanie prejdeme aj niekoľko sto kilometrov. Človek si zas vytvára zásobné tuky, ktoré mu vydržia aj na niekoľko týždňov bez jedla.
Veľký rozdiel medzi človekom a autom je v tom, že spaľovací motor auta je pri nedostatku paliva možné vypnúť pokojne aj na pomerne dlhé obdobie a po jeho doplnení je možné motor opäť naštartovať. Živé bunky však neustále podliehajú svojej prestavbe, vytvárajú si nové komponenty „za behu“ a staré súčiastky naopak recyklujú alebo sa ich inak zbavujú. Ak bunka prestane využívať palivo, nebude mať dostatok energie nielen na zachovanie svojej funkcie, ale ani na zachovanie svojej štruktúry a napokon sa rozpadne. Ak sa to stane väčšiemu počtu buniek, hovoríme o nekróze tkaniva alebo orgánu (napríklad infarkt myokardu je nekróza (časti) srdcového svalu).
Človek dokáže zjesť ústami naozaj skoro čokoľvek vrátane skla a kovov, ale využiteľnú energiu môže získať prakticky len z cukrov, tukov a proteínov, prípadne ešte z etylalkoholu (etanolu). Zjednodušene sa dá povedať, že molekuly paliva (cukry a tuky), ktoré sa skladajú z uhlíka, vodíka a kyslíka, sa vo väčšine buniek postupne premieňajú zložitými reakciami až na oxid uhličitý a vodu, pričom nevyhnutnou podmienkou je prítomnosť dostatočného množstva kyslíka podobne ako pri spaľovacom motore. Súhrnná rovnica, ktorá opisuje dej v mnohých na seba nadväzujúcich krokoch, vyzerá takto:
Jedna molekula glukózy (C6H12O6) reaguje so šiestimi molekulami kyslíka (O2), a pritom vzniká šesť molekúl oxidu uhličitého (CO2) a šesť molekúl vody (H2O). Zároveň sa pri tom uvoľní značné množstvo využiteľnej energie. Chemicky hovoríme, že reakcia je exergonická, čo znamená, že je uvoľňujúca energiu a je možné ju využiť na konanie práce.
V tomto momente je dôležité si pripomenúť jeden zo základných zákonov v chémii, zákon zachovania hmotnosti. Jedna z jeho formulácii znie takto: Celkový počet atómov jednotlivých prvkov v reaktantoch (zlúčeniny naľavo od šípky) musí byť rovnaký ako celkový počet atómov jednotlivých prvkov v produktoch (zlúčeniny napravo od šípky).
Odkiaľ pochádza kyslík a kam ide oxid uhličitý?
Zdrojom kyslíka pre naše bunky je vzduch. Ten pri nádychu spolu s ďalšími plynmi vo vzduchu vstupuje dýchacími cestami do pľúc. Voda, ktorá vzniká ako produkt oxidácie živín, sa stáva súčasťou vodného prostredia. Voda v našom organizme predstavuje asi 50 - 60 % telesnej hmotnosti. Pri spaľovaní glukózy a iných látok sa za deň vytvorí asi 300 - 500 ml vody a túto vodu označujeme názvom metabolická voda. Toto množstvo vody nám samozrejme na deň nestačí, keďže za rovnaký čas z tela vylúčime cca. 1,5 - 2,5 litra tekutín a rozdiel musíme doplniť príjmom tekutín ústami.
Z týchto štyroch zlúčenín nás budú zaujímať kyslík a oxid uhličitý, teda tzv. dýchacie plyny. Oba plyny súvisia s činnosťou pľúc, keďže pľúca sú hlavnou vstupnou bránou organizmu pre kyslík, a zároveň hlavnou výstupnou bránou pre oxid uhličitý. Zo súhrnnej rovnice spaľovania glukózy nám logicky vyplýva, že množstvo kyslíka vo vydychovanom vzduchu by malo byť menšie, pretože časť kyslíka prestupuje do krvi a ide do tkanív, kde sa spotrebuje. A naopak množstvo oxidu uhličitého vo vydychovanom vzduchu by malo byť väčšie, pretože sa v organizme produkuje. A to je presne to, čo pozorujeme.
| Plyn | Vdychovaný vzduch | Vydychovaný vzduch |
|---|---|---|
| Dusík (N2) | Približne 78 % | Približne 78 % |
| Kyslík (O2) | Približne 21 % | Približne 14 - 16 % |
| Argón (Ar) | Menej ako 1 % | Menej ako 1 % |
| Oxid uhličitý (CO2) | Cca 0,04 % | Cca 4 - 5 % |
Kyslíka vo vydychovanom vzduchu je cca. 14 až 16 %, teda zhruba o 5 % menej ako v okolitom vzduchu, čo zároveň znamená, že nie všetok kyslík, ktorý vdýchneme, sa dostane až do krvi a využije na chemické reakcie v bunkách - reálne sa tam dostane len 5 %, čiže necelá štvrtina.
Ako vedecky testovať breathariánov?
Peter Ščigulinský uvádza, že na jednej hodine biochémie sa svojich študentov - medikov v druhom ročníku štúdia - opýtal, či niekedy počuli o breathariánoch alebo „pránických ľuďoch“. Cieľom otázky nebolo diskutovať o tom, či sa títo ľudia chcú svojimi tvrdeniami zviditeľniť, či chcú vedome alebo nevedome zavádzať svoje publikum, či sú psychicky nie celkom v poriadku alebo majú iný dôvod, prečo také tvrdenia šíria.
Návrhy zahŕňali to, čo mnohí vedci údajne aj na breathariánoch skúšali: monitorovanie činnosti človeka 24 hodín denne 7 dní v týždni (ktoré však nie vždy bolo úplne dôsledné), odbery a analýza krvi a iných telesných tekutín, rôzne zobrazovacie metódy a podobne. Niektoré také štúdie dokonca napriek všetkým vykonaným testom údajne nedokázali vysvetliť, ako je možné, že títo ľudia údajne bez jedla stále žijú.
Avšak, z mne neznámeho dôvodu žiaden vedec v týchto štúdiách nepovažoval za potrebné spraviť rýchly a pomerne jednoduchý test, ktorý by viedol k odpovedi na našu otázku. Tým testom je meranie zloženia vdychovaného a vydychovaného vzduchu.
Ak by organizmus breathariána nevyužíval kyslík zo vzduchu, percento kyslíka by bolo rovnaké ako v okolitom vzduchu po zohľadnení vlhkosti a teploty. Skutočnosť, že vydychovaný vzduch obsahuje menej kyslíka a oveľa viac oxidu uhličitého, znamená, že organizmus kyslík spotrebúva a produkuje CO2. To naznačuje, že každým výdychom stráca organizmus nezanedbateľné množstvo uhlíka. Bežný človek musí tento uhlík prijímať potravou v podobe cukrov, tukov a bielkovín.
Na základe týchto poznatkov boli formulované nasledujúce hypotézy k tvrdeniam breathariánov:
- Na ľavej strane schémy buď naozaj nie je žiadna ďalšia zlúčenina, alebo je tam jedna alebo viac zlúčenín, ktorá neobsahuje uhlík. V tom prípade sme objavili prvý príklad toho, že neplatí zákon zachovania hmotnosti.
- Uhlík, ktorý breatharián vydychuje, sa do organizmu nedostáva zvonka potravou, ale vzniká v jeho organizme nejakým fyzikálnym procesom (napríklad jadrovým rozpadom iného prvku alebo jadrovou syntézou).
- Látkou na ľavej strane schémy je sacharid alebo iná živina, akurát ju breatharián prijíma iným spôsobom ako ústami (napríklad pomocou infúzií a podobne).
- Breatharián hovorí pravdu a naozaj neprijíma žiadnu potravu. V tom prípade u neho prebieha hladovanie a na ľavej strane schémy bude molekula tuku, ktorú organizmus vyberá z tukových zásob, aby pokryl energetické potreby svojich buniek. Prejaví sa to postupným strácaním telesnej hmotnosti a chradnutím. Ak s tým breatharián začal dnes a poctivo bude v hladovke pokračovať, smrť u neho nastane do 90 dní.
Ak máme po ruke dostatočne presnú váhu (napríklad takú, ktorá dokáže zmerať rozdiel 10 gramov aj u dospelého človeka), stratu hmotnosti pomocou obyčajného dýchania môžeme sami pozorovať aj v priebehu niekoľkých minút až hodín, pretože hmotnosť kyslíka prijatého do organizmu pri nádychu je menšia ako hmotnosť oxidu uhličitého a vodnej pary, ktorú stratíme pri výdychu. Čo nás privádza k ešte jednému testu, ktorý stačí u breathariána urobiť - pravidelne ho vážiť presnou váhou napríklad každých 20 minút počas niekoľkých hodín bez toho, aby čokoľvek prijímal a menil oblečenie.
Bolo by iste skvelé, keby sme dokázali žiť bez jedla a fungovali len na „pránickej energii“ alebo niečom podobnom. Ušetrili by sme značnú časť peňazí za jedlo, mohli by sme vyriešiť hladomor vo svete a nemuseli by sme posielať jedlo astronautom na medzinárodnej vesmírnej stanici (a vlastne ani kyslík). Fyzikálne a chemické zákony, ktoré sme objavili pred desiatkami či stovkami rokov sú však neúprosné. A tak keď sa objaví jednotlivec alebo skupina s neuveriteľným tvrdením (s dôrazom na slovo neuveriteľný), ktoré sa vymyká známym a časom overeným zákonom prírody, znamená to buď začiatok revolúcie v danej vedeckej oblasti, alebo to znamená, že médiá a verejnosť nie sú natoľko vedecky gramotné, aby také tvrdenie odfiltrovali skôr, než sa dostane k stále pomerne dôverčivým masám. Žiaľ, väčšinou sa deje to druhé.
Rekordéri v dlhodobom hladovaní a terapeutické pôsty
Skúmanie vplyvov hladovania na človeka sa dnes považuje za neetické, preto nájdeme iba málo výskumov v tejto oblasti. Napriek tomu existujú historické záznamy o extrémne dlhých obdobiach bez jedla:
Rekordérom v tomto smere je Angus Barbieri zo Škótska, ktorý nejedol nič 382 dní a dostal sa do Guinnessovej knihy rekordov. Experimentu sa podrobil v 60. rokoch minulého storočia. Na začiatku vtedy 27-ročný muž vážil 207 kilogramov a zhodil 125 kíl. Pil len vodu, čaj, kávu a ďalšie bezkalorické nápoje, ale bral vitamíny. Angus bol dôkazom, že aj dlhodobá hladovka sa za istých podmienok dá prežiť v zdraví.
Dennis Galer Godwin držal hladovku až 385 dní. Tým sa zapísal aj do Guinnessovej knihy rekordov.
Blahodarné vplyvy krátkodobého pôstu
Hoci sa dlhodobé hladovanie spája s rizikami, krátkodobé a kontrolované pôsty môžu mať pozitívne účinky na organizmus. Michal Pataky, odborník na efektívnu výživu a životosprávu, hovorí: „Hladovanie môže mať množstvo terapeutických účinkov a dokonca je lepším „detoxikačným“ prostriedkom ako mnohé pseudoprípravky, ktoré sľubujú neuveriteľné výsledky. Raz za čas si dať pôst je absolútne v poriadku, dokonca existuje pomerne efektívny štýl stravovania, ktorý sa nazýva prerušované hladovanie a má pozitívny vplyv na telo.“
Nový výskum odborníkov v Európe a Spojenom kráľovstve, uverejnený v Nature Metabolism, zistil, že trvalo viac ako tri dni, kým všetky hlavné orgány zmenili produkciu bielkovín spôsobmi, ktoré by mohli predpovedať lepšie zdravie účastníkov. Tí sa podrobili sedemdňovému pôstu len s vodou. „Prvýkrát sme schopní vidieť, čo sa deje na molekulárnej úrovni v celom tele, keď sa postíme,“ vysvetľuje Claudia Langenberg, epidemiologička z Queen Mary University of London.
„Naše výsledky poskytujú dôkazy o zdravotných výhodách pôstu nad rámec straty hmotnosti. Ak sa pôst vykonáva bezpečne a pod dohľadom zdravotníckeho pracovníka, môže mať zdravotné prínosy. U každého jednotlivca je ale potrebné starostlivo zvážiť aj nevýhody.“ Dlhšie hladovky ako 2 - 3 dni sa väčšinou neodporúča robiť samostatne bez dozoru lekárov. Blahodarné vplyvy klasického pôstu na ľudské telo sú známe. Ak však do svojho životného štýlu zámerne zaradíte hlad, hlavne opatrne a s rozumom.
tags: #zivot #bez #jedla #yotu