Chlieb je základná potravina, ktorá sprevádza ľudstvo tisícky rokov. Nielenže pomohol prežiť generáciám, ale je aj symbolom zdravia, radosti a pre mnohých aj poslaním. Jeho pečenie je rituál, ktorý sa odráža v množstve úsloví, prísloví a porekadiel, ktoré sa zachovali dodnes. Tieto frazémy nám odhaľujú hlboký vzťah našich predkov k chlebu a jeho význam v ich životoch.
V tomto článku sa ponoríme do hlbšieho významu chleba v rôznych aspektoch života, od jeho historického vývoja a výroby až po jeho symbolické zastúpenie v kultúre a náboženstve.
Etymologický pôvod slova „chlieb“
Slovo „chlieb“ má zaujímavý etymologický pôvod. Vychádza zo starej angličtiny, kde slovo „bread“ je spoločné pre mnohé germánske jazyky, ako napríklad nemecký „brot“, dánsky „brød“, holandský „brood“ či švédsky „bröd“. Odhaduje sa, že pôvod má spojitosť s koreňom slova „break“ vo význame lámať. Jeho prvé použitie totiž súvisí s tzv. broken pieces, čiže odlomenými kúskami, a tiež s latinským „crustum“ s podobným významom.
Zaujímavé sú i pôvodné názvy chleba v iných jazykoch, napríklad pomenovanie „hlaf“ pravdepodobne súvisiace s dnešným anglickým názvom „loaf“, čiže bochník. Vedeli ste, že anglické oslovenia lord a lady súvisia s chlebom? Pomenovanie lord vychádza zo staroanglického „hlaford“, čo doslovne znamená strážca chleba, lady je zo staroanglického „hlæfdige“ vo význame miesiaca chlieb.
História chleba a jeho výroby
História pekárskej výroby, a najmä výroby chleba, sa v podstate časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Nemáme presný záznam, kedy sa chlieb prvý krát objavil v strave človeka. No je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou a bolo to v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa stali obilniny súčasťou výživy človeka.
Prvé formy spracovania obilia
V predhistorických dobách sa obilie pravdepodobne jedlo v pôvodnom surovom stave. Obilie je jednoducho povedané tráva. Skoro nestráviteľné, bez zvláštnej chuti a k ovociu či zelenine sa nedá ani zďaleka porovnať. Zrná boli tvrdé a pravdepodobne sa upravovali namáčaním, nakličovaním alebo varením na kašu. Praženie nedozretého obilia, tzv. pražmo sa na prípravu príležitostnej potraviny robilo ešte v prvej polovici 20. storočia.
Len postupne sa človek naučil rozomieľať obilné zrná, a to zrejme trením medzi dvoma plochými kameňmi. Spodný kameň sa častým používaním prehlboval, až vznikla miska. Z nej sa neskôr vyvinul mažiar a vrchný kameň vystriedala palica. Obilie sa drvilo tlčením. Tento spôsob prípravy obilnej drviny bol veľmi zdĺhavý a namáhavý, no napriek tomu sa rozšíril po celom Východe.
Rozdrvená obilnina bola surovinou na výrobu vtedajšieho chleba. Obilná drvina zamiešaná s vodou sa varila alebo piekla. Spočiatku to bol veľmi primitívny postup. Pieklo sa na rozžeravených kameňoch, alebo v popole. Z pôvodného pečenia na kameňoch sa neskôr vyvinula pekárska pec.
Vývoj poľnohospodárstva a mlynárstva
Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň a zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž.
Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci nemali ešte oradlo, používali drevené brázdiče, motyky, rýle, lopaty - z dreva či parohu. Pôdu prekopávali alebo odstránili predchádzajúci porast pomocou ohňa. Veľký pokrok v poľnohospodárstve zaznamenávame v neskorej dobe kamennej, kedy sa začína používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n.l. na Prednom východe železná radlica a tiež ďalšie kovové predmety ako rýle, motyky a podobné.
Železné radlice sa prostredníctvom Keltov dostali v mladšej dobe železnej aj k nám. Rozšírenie náradia na orbu u Slovanov zaznamenávame predovšetkým v 8. - 9. storočí. V 6. - 7. storočí bolo radlo so železnou radlicou skôr výnimkou. Väčšinou sa ešte oralo dreveným radlom bez železných súčastí. Oráčiny sa nehnojili pravidelne a jesenné pasenie dobytka nestačilo dať pôde dostatok potrebných živín. Preto bola malá, neraz iba dvoj - trojnásobná úroda.
V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Tieto v dobe železnej vyrábajú už zo železa u Keltov nadobúdajú dnešnú podobu. Podobne Slovania žali obilie kosákmi. Kosy sa využívali predovšetkým na žatie trávy.
O mlátení obilia v najstarších obdobiach nie sme informovaní. Zrno sa z klasov asi vymrvovalo rukami. Neskôr sa obilie mlátilo cepmi alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde - humne. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Pri tejto činnosti žena pravdepodobne kľačala na zemi. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej.
Chlieb v starovekých civilizáciách
Z histórie vieme, že v dobách pred novým letopočtom vlastne neexistovalo pekárske remeslo. Indovia, Peržania, Babylončania, Asýrčania, Židia a Féničania sa ako prví zaoberali pečením chleba. Od nich sa to potom naučili národy usídlené severne a západne od nich.
Egypt
Ani v starovekom Egypte neboli ešte pekárne v našom zmysle slova. Chlieb sa piekol podomácky, v peciach, ktoré boli súčasťou domových kuchýň. Boli to polkruhové hlinené pece s klenbou. Chlieb mal bežne plackovitý tvar. Kvasený chlieb bol v staroveku spolu s pivom základnou potravinou, súčasťou mzdy i obetným darom. Denný prídel robotníkov na pyramíde tvorili štyri pecne chleba, dva džbány piva, cibuľa a cesnak. Na pečenie základnej potraviny sa nevyužívala len obilná múka. Najmä v časoch, keď neúprosný Níl príliš stúpol a obilie nebolo kam zasiať, využívali Egypťania kvety lotosu - „sušili ich na slnku, pričom stred, podobný makoviciam, drvili a piekli z neho chlieb“.
V pyramídach sa pri sarkofágoch faraónov našli plné nádoby obilných zŕn, ktoré keď sa vložili do zeme, vyklíčili behom 3 - 4 dní. V zrnách sa nachádzajú látky, tzv. fytíny, ktoré udržujú zrná v latentnom štádiu, zabraňujúc tak množeniu látok nachádzajúcich sa v nich. Vodou sa tieto látky rozpustia a vtedy sa rozmnožia vitamíny, aminokyseliny, ktoré sa spájajú do enzýmov, alebo vytvárajú bielkovinové molekuly, čomu hovoríme klíčenie.
Mezopotámia a Grécko
V Mezopotámii sa obilie spracovávalo obdobne ako na brehoch Nílu. Gréci údajne pestovanie obilia a prípravu chleba spoznali v Egypte. Chlieb sa však nestal každodennou stravou hneď - tou bola najprv obilná kaša, potom placka sušená na slnku, ktorá sa pri konzumácii namáčala do vody. Lahôdkou bol i v bochníku zapečený syr, zelenina alebo rôzne druhy ovocia, či chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou.
Rím
Rimania, podobne ako Gréci, dlho poznali iba hustú obilnú kašu - puls. Jej základ tvoril pražený tenkeľ (druh pšenice), strukoviny ako šošovica, fazuľa, bôb alebo hrach a ostatná dopestovaná zelenina. Napriek tomu, že neskôr sa na jedálnom lístku Rimanov objavil chlieb, táto kaša dlho ostala tradičným jedlom chudoby. Patricijovia však holdovali najmä jemnému bielemu chlebu, ktorý si namáčali vo víne alebo posypali syrom či cesnakom. Úzkostlivo dbali na hygienické opatrenia pri práci s potravinami, takže prikazovali svojim otrokom pri miesení chlebového cesta nosiť rukavičky a masky na tvári na zachytávanie potu.
Podobu rímskeho chleba poznáme vďaka lávou zavaleným Pompejam. Vieme, že bol nízky, s hlbokými zárezmi a ochrannou značkou kvality. Chlieb v minulosti neslúžil len ako potrava. Napríklad v Grécku ho používali namiesto príboru na vytieranie omáčok. Striedka mala aj funkciu servítky, keď sa do nej utierali ruky i ústa. Rímskym ženám zasa rozmočená v kozom mlieku slúžila ako pleťová maska, no a v stredoveku bol chlieb pokrmom, tanierom i príborom zároveň.
Staroveký chlieb: Jednoduchý 350-ročný recept
Chlieb v kresťanstve a jeho symbolika
Ježiš zázračne nasýtil tisíce ľudí a potom unikol, keď ho chceli urobiť kráľom. Ľudia, ktorých Ježiš zázračne nasýtil severovýchodne od Galilejského mora, nachádzajú teraz Ježiša blízko Kafarnaumu a pýtajú sa: „Kedy si sem prišiel?“ Ježiš ich prísne napomína a hovorí, že ho hľadajú len preto, lebo sa zase chcú zadarmo najesť. Napomína ich, aby nepracovali pre pominuteľný pokrm, ale pre pokrm zostávajúci pre večný život. Ježiš hovorí len o jednom skutku najvyššej hodnoty. Ale ľudia neprejavujú vieru v Ježiša napriek všetkým zázrakom, ktoré vykonal.
Hoci je to neuveriteľné, po všetkých úžasných veciach, ktoré urobil, sa ho pýtajú: „Aké znamenie konáš, aby sme videli a uverili ti? Aké dielo robíš? Na ich žiadosť o znamenie im Ježiš vysvetľuje, kto je zdrojom zázračnej výživy: „Mojžiš vám nedal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. „Ja som chlieb života,“ vysvetľuje Ježiš. „Kto prichádza ku mne, nebude nikdy hladovať, a kto prejavuje vieru vo mňa, nikdy nebude smädný. Povedal som vám však: Aj ste ma videli, a predsa neveríte. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne, a toho, kto príde ku mne, istotne neodoženiem; lebo som nezostúpil z neba konať svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. Toto je vôľa toho, ktorý ma poslal, aby som zo všetkého, čo mi dal, nič nestratil, ale aby som to vzkriesil v posledný deň.
Tu začínajú Židia reptať proti Ježišovi, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba.“ Vidia v ňom iba syna ľudských rodičov, a tak majú rovnakú námietku ako ľudia z Nazaretu: „Nie je to Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? „Prestaňte reptať medzi sebou,“ odpovedá Ježiš. „Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal; a ja ho vzkriesim v posledný deň. V Prorokoch je napísané: ‚A všetci budú vyučovaní Jehovom.‘ Každý, kto počul od Otca a naučil sa, prichádza ku mne. Nie že by niekto videl Otca, okrem toho, ktorý je od Boha; ten videl Otca. Ježiš potom opakuje: „Ja som chlieb života. Vaši predkovia jedli mannu na pustatine, a predsa pomreli. Toto je chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby mohol z neho jesť ktokoľvek a nezomrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky.“ Áno, ľudia môžu získať večný život vierou v Ježiša, ktorého vyslal Boh.
Rozhovor o chlebe sa zrejme začal čoskoro po tom, ako ľudia našli Ježiša blízko Kafarnaumu. Ale pokračuje a vyvrcholí neskôr, keď Ježiš vyučuje v synagóge v Kafarnaume. Zástup sa pýtal Ježiša: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ Jn 6, 30-35
Niekedy sa pristihnem pri tom, ako rozmýšľam nad tým, že by mi bolo v živote ľahšie, ak by mi Boh dával častejšie znamenia. A ja by som potom v dôvere mohla vykročiť do situácií, ktoré sú nové, či do rozhodnutí, ktoré sú náročné. Sme ľuďmi dôkazov. Tak funguje tento svet. No Ježiš hovorí, že jediným dôkazom všetkého života je on sám. Chlieb, ktorý zostúpil z neba a svetu bažiacemu po znameniach túži dávať život.
Slovenská ľudová slovesnosť a úcta k chlebu
Slovensko je typické bohatým zastúpením rôznych ustálených slovných spojení, akými sú príslovia, porekadlá či pranostiky. Chlieb má v rámci nich svoje čestné miesto, napokon, história tohto stáročiami uctievaného pokrmu sa datuje ešte do obdobia pred naším letopočtom. Formovala sa tak nielen jeho podoba a chuť, ale aj tradície, povery.
Príslovia a porekadlá o chlebe
Príslovia a porekadlá o chlebe odrážajú rôzne aspekty života, od skromnosti a striedmosti, až po hodnotu slobody a rovnosti. Napríklad, úslovie „Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu“ zdôrazňuje dôležitosť skromnosti a striedmosti. Ďalšie úslovie „Chlieb, cibuľa a sloboda sú lepšie než kura, med a robota“ pridáva k týmto hodnotám slobodu a rovnosť. Príslovie „kto sa rovná s chlebom, rovná sa i s ľuďmi“ poukazuje na to, že úcta k chlebu sa rovná úcte k ľuďom. Ich význam si človek uvedomí najmä mimo domova, obzvlášť ak sa dlhšie nachádza mimo svojej krajiny. Naši predkovia mnoho ráz pocítili, že „lepšie jesť chlebík v pokoji ako koláč v rozbroji“. Nie každý sa totiž riadil myšlienkou: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Avšak našli sa a našťastie dodnes existujú aj láskyplní ľudia, dokonca až tak veľmi, „že by ich mohol na chlieb natierať“. Ale pozor, toto môže byť nebezpečné, najmä ak ide o svadbu - „oženiť sa, to nie je chlieb požičať“.
Chlieb ako symbol úcty a pohostinnosti
Na Slovensku máme zvyk vítať ľudí chlebom a soľou a vzdávať im tak úctu.
Poľnohospodársky rok a chlieb u Slovanov
Celá práca roľníkov sa točí okolo jedného cieľa - vydobyť si z tvrdej zeme chlebíček vozdajší. Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho zomlieť múku, aby si mohli napiecť a jesť „Nový chlieb“. Náš ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“. I v Otčenáši sa modlíme za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne.
Prípravné práce a orba
Pracovný rok Slovenského roľníka na poli sa začína prípravnými prácami - Povážaním = hnojením. Aby polia rodili, musia sa obrobiť. Na Myjave gazdiná, keď gazda prvýkrát zapriaha dobytok do poľa, uviaže na ne svoju šatku a takto ich vyvedie z maštale. Drží ich, kým nie sú zapriahnuté. Do hnoja zapichne zelenú jedľovú vetvičku. Starí Slovania hospodárili na stepiach. Časom, keď sa ich rady rozrástli, usadili sa v Polesí - na lesnej púšti v strednom Rusku. Tam svoje role vyrábali z lesa ohňom, a to tak, že z kmeňa stromu - z pňa, olúpali kôru. Strom vyschol, na jar ho vypálili, a tým získali voľnú pôdu, ktorú zorali. Orať lesnú zem bolo oveľa ťažšie, než orať sypkú stepnú pôdu. Používali preto nie len pluh, ale aj „sochu“, aby sa pluh nepolámal. Zoraná zem sa potom bránou bránila a valcom sa valcovala, aby na nej neboli hrudy.
S orbou súvisí aj povera: Ak sa na Mateja ozve hlas škovránka, vyťahujú gazdovia pluhy. Na Myjave tvrdia, že na Veľký piatok nie je dobre zem orať, aby nenastala neúroda. V Lopašove, keď gazda prvý raz vyvádza dobytok do oračky, natrú ho surovým vajcom, toto položia pod prah stajne, aby ho lichva prekročila a pokropia dobytok svätenou vodou. Vajce darujú žobrákovi. To všetko preto, aby lichva bola vždycky okrúhla ako to vajce a aby sa jej nič zlého nestalo. Na Brezovej kto na jar ide prvý raz orať, načrie do drevenej nádoby vody z potoka. Namočí do nej na noc nevarené vajce a potom ráno hladí týmto vajcom po chrbtoch kone alebo voly zapriahnuté do pluhu, nehovoriac pritom ani slova. V Turci keď ide gazda na jar prvý raz orať, ostane so záprahom pred kuchyňou stáť a zaplieska bičom. Gazdiná má pre neho na stole pripravenú praženicu, chlieb a soľ. Oráč si ide zajesť. Ak by mu nechutnalo - bude obilie „nepodarené“. Kto na jar vidí prvý raz pluh orať, potrasie na sebe šatami, aby sa z nich všetky blchy presťahovali do oráča. Keď na jar po prvom oraní príde gazda domov, poleje ho niektorá žena z domu po tvári vodou z hrnčeka, aby bola roľa požehnaná.
Sejba
Ohľadom najvhodnejšieho času na sejbu existuje množstvo pranostík, ktoré roľníci bedlivo dodržiavali a sledovali. V Gemeri vynesené zrno na siatie do poľa zložia na zem a vrece priložia skalou alebo hrudou zeme, aby klasy boli ťažké a plné. I v Terchovej položia hrudu na vrece, aby na roli skoro vzišlo. V Detve na Štedrý večer nasypú na stôl za hrsť obilia, ktoré po celé sviatky zostane ležať na stole, aby po celý rok bolo požehnanie. Inde na Štedrý večer sypú rozličné obilie pod obrus a do každého kúta izby stavajú nevymlátené snopy z každého obilia a nechajú ich tam cez celé sviatky. V Stankovciach na Štedrý večer gazdiná v komore dá z každého druhu zbožia niečo na sito. Zažne k tomu dve sviečky a donesie to do izby k večeri. Na Božie narodenie dá ho požiť sliepkam tak, že gazdiná položí svoj opasok na zem do kruhu a nasype do neho toho zbožia. Na Kvetnú nedeľu po omši chodia mnohí roľníci do poľa a zahrabávajú niekoľko bahniatkových konárikov do ozimín, aby ich tým požehnali. V Lopašove na Veľkú noc nosia v košoch bravčové mäso - zväčša lopatky - do kostola svätiť. V Nitrianskej v podvečer sv. Jána Krstiteľa (23. júna) nakladú ohňa na kraj poľa a s horiacimi fakľami obchádzajú siatiny.
Keď chlapi kladú klobúky alebo čiapky na stôl budú po roliach krtince. V Dol. Za koscami chodili hrabačky, s hrabľami a vidlami zhrabúvali seno na kopy a rozhadzovali ho, aby ho po vyschnutí na seno/po troch dňoch/, zhrabli na kopy a stohy. K senám chodil ľud sviatočne oblečený. Pri práci neustále žartovali, dievčatá spievali, ujúkali, výskali a vykrikovali, a to tak, že sa až ozveny od grúňov, hôr a brál odrážali do všetkých strán. Popritom usilovne pracovali, lebo matky a mládenci si všímali odev aj prácu budúcich neviest. Keď na lúku príde gazda, zbehnú sa okolo neho hrabačky a jedna z nich ho obviaže šatkou alebo stužkou okolo pása, začo im musí dať niečo na „zpriepitné, aby si mohli spraviť „dobrú vôľu“. Povera. Kým nie sú sená pokosené, chodia dievky alebo aj ženy na svoje blízke lúky a medze nažať kosákom krmivo pre statok, najmä pre dojné kravy - „chodia na trávu“, ktorú si ukladajú do „trávnej plachty“ - zviazanú do batohu si ju odnášajú na chrbte domov.
Žatva a obžinky
Po kosbe sena nasleduje žatva obilia. Hlavným prameňom výživy roľníkov je poľná úroda, preto je pre nich žatva (žeň, skľudzeň) veľmi dôležitá. Starí Slovania sa pred žatvou modlili. Vzali do hrste zrno, vyzdvihli ho k nebu a volali: „Pane, ty, ktorí si nás opatroval potravou, daj nám i dnes v hojnosti!“ Prvú hrsť klasov obetovali sv. Pôvodne aj muži žali srpom; kosilo sa na „hrste“ - „hrsťovalo sa“. V Bošáci dievčatá, idúce večer domov z pálenia Júrskeho ohňa nad dedinou, keď ich cesta vedie okolo oziminy, raži alebo pšenice, váľajú sa po nich, aby na nich také vysoké steblá narástli, ako sú vysoké ony. Hospodári skúmajú úrodu, či sa do nej sneť a iný plevel nehodil, či kúkoľ nedusí obilie, či vetry nepováľali zbožie, či kamenec nevytĺkol zrno. Zvykli to robiť najmä starší hospodári. Dievky večer, pred Jurom, z oziminy upletený veniec hádžu po tri razy, jedno po druhom, na jabloň. Aká bude úroda sa dozvie gazda z listov vŕby. Po omši na Kvetnú nedeľu chodia ľudia do poľa a zahrabávajú alebo len vztyčujú niekoľko posvätených rakytových konárikov s bahniatkami do ozimín, aby ich požehnali. Čím dlhšie sú ratolesti, tým dlhšie budú oziminy alebo i klasy. Niekde ich ozdobia stužkami a pokropia svätenou trojkráľovou vodou. Ani jeden hospodár nezačne žatvu v iný deň v týždni, ako v piatok, aby mu myši obilie nežrali. Keď hrabačka položí hrable hore zubami, vtedy príde dážď. V Šariši na Veľkonočnú nedeľu ráno, nesú ľudia „pasky“ (veľkonočné pečivo), vajcia a všelijaké jedlá do kostola posvätiť. Kto počuje po prvý raz kukať kukučku, nech pozoruje, koľko ráz zakukala, lebo po toľko zlatiek bude merica jačmeňa. Zo snehu na streche aké dlhé cencúle ľadu visia, toľké v tom roku narastú klasy. Pri skladaní snopov do štálu prvý dávajú ríťavým koncom, aby myši zrno nežrali.
Keď sa na väčšom majetku skončí žatva, slávia sa obžinky. Žatva je skončená, keď je všetko obilie poukladané v snopoch do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len zvážanie obilia domov. Vtedy žnice nazbierajú poľné kvety, z najkrajších obilných klasov upletú veniec a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec položia niektorej dievke na hlavu. Pod veniec a pod zástavu sa vyberie obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora, kde ich už na prahu čaká hospodár s hospodárkou. Hospodár drží v ruke krčah s vínom a hospodárka chlieb, soľ a nôž. Povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina odovzdá veniec hospodárke a tá ho poleje hrnčekom vody, aby vraj - obilie bolo čisté. Obaja sa za veniec poďakujú. Po tomto hospodár zavesí veniec nad stôl na visiaci svietnik alebo vedľa neho, kde sa často dočká aj budúcej jari.
Veľký význam pri slovanských obžinkách má naposledy zviazaný snop. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat a s veľkou slávou, hudbou a spevom ho dovážajú domov. Postavia ho v chyži do predného kúta, vedľa snopu najprv zviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok. Zrno sa mláti v humnách, pričom najprv sa mlátia zviazané snopy, rozostavené na mlátovni do radu a neskôr rozviazané. Po vymlátení zrna, slamu vytriasajú. Keď mlatci bijú poslednú „posteľ“, položia pred humno dvere a udrú na ne štyria-piati s cepmi; gazda už vie, čo to znamená. Gazdiná napečie osúchov pod plameňom, pokrája ich krížom-krážom na klince a prinesie mlatcom. Zrno, vymlátené v humne sa veje v prievane pri otvorených predných i zadných vrátach. Najprv sa holohumnica úplne vymetie a na primerané miesto sa zavesí cverna s husacím pierkom, ktoré voľne visiac, ukazuje odkiaľ ide prievan alebo vietor, lebo podľa toho sa musí postaviť vejač s lopatou - chrbtom k vetru, aby, keď zrno vejačkou pred seba hore rozhodí, plevel letela preč.
Staroveký chlieb: Jednoduchý 350-ročný recept
Úcta k chlebu a povery
Keď príchodzieho človeka alebo hosťa chcú si uctiť, ponúknu mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň „na raz do úst“, alebo čo len „smidku“. Slovenskému ľudu je tento „boží dar“ svätý. Keď gazdiná na chlieb zamiesi, cesto rukou krížom žehná a keď prvý peceň sádže do pece, zase ho žehná krížom. Keď chlieb vyťahuje z pece, znova ho žehná a z prvého odlomí kúsok a hádže do ohňa, to vraj „za dušičky“. Kto vezme chlieb do ruky, aby ho načal nožom, najprv ho prežehná krížom. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste ho zodvihnú a aspoň položia na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený. Treba veľmi dbať, aby sa chlieb nedostal do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb by tak skríkol, že by celý svet ohluchol.
V minulosti sa chlieb často spájal s rôznymi magickými rituálmi a poverami. Napríklad, na Štedrý deň pri pečení koláčov sa dievča snaží ukradnúť koláč, ktorý z pece prvý vysadia, aby si zabezpečilo šťastie. Rovnako je rozšírená povera, že ak chlieb zabudnutý v peci zje dievča, zabudnú naňho aj nápadníci. Tieto povery svedčia o hlbokom prepojení chleba s osudom a životom ľudí.
tags: #chlieb #zabudnuty #v #peci #nema #dievca