Sloboda. Krátke slovo, no predsa ho každý chápe inak a pre každého znamená i niečo iné. Je to dar, ktorý by sme si mali všetci vážiť a zbytočne ním nemrhať. Človek bez slobody je ako ryba bez vody. Toto príslovie dokonale vystihuje podstatu slobody pre ľudskú existenciu.
Čo je sloboda?
Aby sme si svoju osobnú slobodu mohli dať do súvisu so slobodou ľudí okolo nás, musíme najprv vedieť, čo samotný pojem sloboda znamená. Podľa Ericha Fromma je sloboda dôkazom našej ľudskosti. Podľa neho sa ľudská existencia začína, keď nedostatok organizácie činnosti riadenej inštinktami spôsobí, že prispôsobovanie sa prírode stráca nátlakový charakter a dedične dané mechanizmy už neurčujú spôsob činnosti. Čiže sloboda a ľudská existencia sú od začiatku úzko späté, keďže človek sa stáva človekom oslobodením sa od pudového riadenia svojej činnosti.
Metafyzický a kresťanský pohľad na slobodu
Z metafyzického hľadiska je sloboda možnosť samostatne rozhodovať o svojom konaní. Človek tak robí na základe svojej vôle, ktorou hľadá dobro či už v predmetoch alebo v konaní. Toto dobro je však subjektívne, čiže hodnotené z individuálneho hľadiska.
Ak slobodu pojmeme zo stránky kresťanstva, už Boh dal človeku slobodnú vôľu. Povedal, že sa môžeme slobodne rozhodovať. Nepovedal však, čo je dobré a čo je zlé. Preto ľudia nevedeli odhadnúť správnosť svojho konania. Poväčšine sa riadili svojím svedomím, ktoré je pre každého človeka nástrojom poznania dobra a zla. Svedomie sa ale často ozýva až vtedy, keď je už neskoro a čin sa nedá napraviť. Boh však poveril vyvolených ľudí - svätcov, apoštolov, aby ľudí usmerňovali, aby im poradili v otázkach, aby im pomáhali a priviedli ich na správnu cestu, teda na cestu dobra.
🔴 CHAOS S PREDPISOVANÍM LIEKOV POKRAČUJE, MÁME RIEŠENIA
Sloboda a jej obmedzenia
„Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.“ Na tomto výroku Jeana Jacquesa Rousseaua je založený demokratický systém, v ktorom žijeme. Ďalšou, a ľahšie uskutočniteľnou, cestou k súladu medzi ľuďmi je čiastočné obmedzenie slobody človeka. Nejde však o výrazné zasahovanie do individuálneho rozhodovania. Tento malý zásah má priam opačný efekt. Ak by si napríklad každý človek chcel zobrať niečo z majetku druhého len na základe toho, že sa tak rozhodne, bolo by to preňho spočiatku príjemné, no vzápätí by si jeho vlastný majetok rozobrali stovky ďalších ľudí, ktorí by zmýšľali podobne a nič by im nebránilo tak aj urobiť. Na tomto príklade môžme vidieť aké negatívne dôsledky by malo neobmedzené uplatňovanie slobodnej vôle voči ostatným.
V samotnej histórii ľudstva vidíme, ako sa spoločnosť vyvíjala od bezprávnej až po spoločnosť riadenú a usmerňovanú zákonmi. Túžba človeka po slobode a šťastí je odveká, zdá sa byť rovnako odôvodnená ako nesporná a prirodzená. No zároveň už letmý pohľad, a to nielen do našej histórie, ukazuje, že realizácia tejto túžby je často problematická a veľmi sporná. Otázka postavenia človeka sa vlastne vyvíjala tak ako sám problém jeho existencie.
Historické korene ľudských práv a slobôd
Idey, že slobody sú nevyhnutné, sú rovnako staré ako dejiny ľudského útlaku. Už antický filozof Alkimados vyslovil myšlienku, že nikto sa nemôže stať otrokom. Teda každý by mal byť slobodný. V ranom stredoveku tieto idey dostávajú podobu myšlienok o práve na odpor proti každému, kto zneužíva svoje panovanie, svoju moc. S istou dávkou vedeckej nepresnosti môžeme povedať, že dnešné ľudské práva a slobody majú svoje korene v stavovských právach a slobodách. Najmä v neskoršom stredoveku nútili stavy (predovšetkým šľachta a mešťania) kniežatá a kráľov, aby pred svojou korunováciou alebo sľubom vernosti zaručili práva a slobody. Známa je anglická Magna charta libertatum (Veľká listina slobôd) z roku 1215, ktorá svojimi ustanoveniami chránila obyčajové právo pred poškodzovaním kráľovským súdnictvom. U nás je Listina základných práv a slobôd, ktorá obsahuje rôzne články týkajúce sa ľudských práv a slobôd.
Tabuľka: Historické dokumenty slobody
| Dokument | Rok | Význam |
|---|---|---|
| Magna charta libertatum | 1215 | Chránila obyčajové právo pred kráľovským súdnictvom |
| Listina základných práv a slobôd (Československo) | 1991 | Obsahuje základné ľudské práva a slobody |
Rozhodovanie ako prejav slobody
Ľudia často tvrdia, že zákony sú na to, aby sa mohli porušovať. A mnohí ich aj porušujú. Porušujú práva svoje, ale aj práva iných. Každý sa však rozhoduje, aký čin urobí a či ho vôbec urobí. Rozhodujeme sa každý deň. Rozhodujeme sa už ráno, či do práce pôjdeme na aute, alebo autobusom. Alebo pešo? Rozhodujeme sa, či si obed dáme v reštaurácii, alebo či nám stačí hamburger z rýchleho občerstvenia. Rozhodovaniu sa nevyhneme ani večer. Pôjdeme do divadla, alebo si vyložíme nohy doma pred televíziou? Veď predsa každý má právo slobodne sa rozhodnúť. Tieto banálne rozhodovania nás sprevádzajú každý deň. Ale potrebné sú aj otázky. Už sme si odvykli od otázok, ktoré sú konkrétnym vyjadrením autenticity a slobody. Rozhodujeme sa bez otázok, ktoré sme sa nenaučili klásť a podľa odpovedí, ktoré nie sú naše, ale sú autoritatívne vsugerované do našich myslí navyknutých na slogany ideológie, reklamy a sľuby (Zelina, 1995, s.21). Pre niekoho je ľahšie prijať rozhodnutie iného. Či už pred strachom zo zodpovednosti, alebo zbabelosti. Musím však dať za pravdu, že rozhodovanie je náročné. Teraz nemám na mysli to, akej farby si zajtra oblečiem sveter.
Mladí ľudia často konajú bezhlavo, svoje rozhodnutia si vopred nezvážia, dokonca nepočúvajú ani dobre mienené rady iných. Možno zlý vplyv priateľov, možno zvedavosť, ale stáva sa, že ľudia siahajú po droge. Človek sa rozhodne, že vyskúša drogu. Povie si: „Veď to vyskúšam len raz, nič sa mi nemôže stať“. Ale stane sa. Z jedného razu je aj druhý raz a človek sa stáva závislí. Omámený drogou, so slastným úsmevom po jej požití, nevidí riziká. Veď je samostatný a sám sa aj rozhoduje. Sám a dobrovoľne si vybral takú cestu. Je náročné sa rozhodovať.
🔴 CHAOS S PREDPISOVANÍM LIEKOV POKRAČUJE, MÁME RIEŠENIA
Rozhodovanie za druhých
Veľa ľudí však nerozhoduje len za seba, ale aj za iných. Napríklad bezcitný vrah vopred rozhodne o smrti svojej obeti. Počula som, že žiadny človek vedome nekoná zlo. Ak ho aj koná, vždy je presvedčený o správnosti svojho konania. Podľa mňa je to nezmyselné, ako môže byť vrah presvedčený, že koná správne? Azda si myslí, že „tam“ im bude lepšie? A o osude, teda aj slobode, vrahov rozhodujú zase iní ľudia. Sudcovia. Oni ľudí oslobodzujú, alebo pošlú do väzenia. Aj rodičia rozhodujú za svoje dieťa, kým ešte nie je samostatné. Rozhodujú sa aj učitelia, akú známu dať žiakovi, koľko otázok dať na písomku, rozhodujú o tom, ktorého žiaka príjmu do školy, ktorého pre zlý prospech vyhodia. Nerozhodujú len iní o nás, ale aj my o iných. Často si to ani neuvedomujeme.
Sloboda ako najvyššia hodnota
Človek bez slobody je ako ryba bez vody. Neslobodný človek, žijúci napr. aj v psychickom väzení, nemôže byť nikdy šťastný a vždy ho bude čosi ťažiť, kvôli čomu nebude môcť žiť plnohodnotný život. Ryba vo vode je viac-menej šťastná, no človek, ktorý je odkázaný na niečo, alebo niekoho iného, taký byť nemôže. Vždy potrebuje slobodu. Slobodu v rozhodovaní, slobodu v konaní, slobodu v myšlienkach. Sloboda a slobodná vôľa je blízka len človeku. Je to dar, ktorý by sme si mali všetci vážiť a zbytočne ním nemrhať. Viem, že v dnešnej modernej dobe je veľmi ťažké zachovať si slobodu, ale sme predsa ľudia s vlastným rozumom. Podľa jednej rozsiahlej sociologickej štúdie je pre Američanov sloboda najdôležitejšou hodnotou. Zdá sa však, že to neplatí len pre USA. Aj keď naše chápanie slobody môže byť rôzne, zdá sa, že sloboda je jedna z najdôležitejších tém našej civilizácie. Jedným z dôležitých kritérií, podľa ktorého meriame pokrok, je miera slobody, ktorú v spoločnosti majú najrôznejšie skupiny ľudí. Nemusíme s týmto kritériom súhlasiť, ale toto je prevažujúci názor. Takto chápaná sloboda je tým najvyšším dobrom, o ktoré by sme sa mali v spoločnosti usilovať.
Paradoxy slobody
Ak je sloboda tou najvyššou hodnotou (vyššou ako pravda alebo morálka, pretože nič také ako absolútna pravda či morálka nejestvuje), tak potom je napr. Keďže cirkev hovorí o pravde a morálke a tvrdí, že pravda i morálka majú všeobecnú platnosť, tak nečudo, že je cirkev v súčasnosti stále viac vnímaná ako jedna z hlavných prekážok slobody. Nejde tu už len o právo jednotlivca odmietnuť cirkvou predpisovaný pohľad na svet či kresťanskú etiku (čo je istotne správne), ale aj akýkoľvek vplyv cirkvi na život spoločnosti. Takýto súčasný pohľad na slobodu však čelí vážnym problémom. Ten najväčší je v tom, že svet takto jednoducho nefunguje. Ak je sloboda definovaná ako absencia obmedzení pri mojich voľbách, tak toto je v skutočnosti nemožné. Každý z nás čelí vo svojom živote vnútornému konfliktu záujmov.
Napríklad mladá dievčina chce študovať medicínu, ale zároveň rada spoločensky žije s kamarátmi. Ak bude venovať priveľa času zábave s priateľmi, môže to ohroziť úspešnosť jej štúdia. Ak sa bude venovať naplno štúdiu, nebude mať toľko priestoru na zábavu. Alebo iný príklad. Starý muž si chce vychutnať čas s vnúčatami. Tieto chvíle má veľmi rád. Zároveň sa nijako neobmedzuje v jedle, v dôsledku čoho prichádzajú zdravotné problémy. Lekár mu povie, že ak nebude dodržiavať prísnu životosprávu, ohrozuje tým svoj život. Ako sa má muž rozhodnúť? Jednoducho, existuje veľa volieb, t. j. veľa slobôd v živote každého človeka, ale nikto ich nemôže mať všetky. Otázka neznie: Ako môžem žiť úplne slobodne?, ale skôr: Ktorá sloboda je dôležitejšia?
Niekto by mohol namietať, že toto JE sloboda, pretože každý z nás si slobodne VYBERÁ, čomu dá prednosť. V skutočnosti si veci nevyberáme, ale skôr ich vzhľadom na svoje ciele rozpoznávame a podriaďujeme sa im! Ak chce človek poznať slobodu, ktorú mu dáva zdravie, musí rešpektovať pravidlá zdravého životného štýlu a životosprávy. Ak chce športovec poznať radosť z víťazstva, musí sa podriaďovať prísnej disciplíne, tréningu, životospráve a rešpektovať pravidlá hry. Otázka neznie: Ako môžem žiť úplne slobodne?, ale skôr: Ktorá sloboda je dôležitejšia?
Môžeme to prirovnať k životu ryby. Kde je ryba slobodnejšia? Vo vode alebo na strome? Správna odpoveď pre prípad ryby je bezpochyby tá, že ryba je najslobodnejšia vo vode. Nie je však voda pre ňu obmedzením? Nie sú vtáci slobodnejší, keď môžu lietať? Prečo by ryba nemohla behať po strome? No pretože ryba je uspôsobená pre život vo vode. A musí to rešpektovať. Ak by to nerešpektovala a slobodne sa rozhodla behať po stromoch (keby mala tú možnosť), rýchlo by zomrela. Aj my potrebujeme rozpoznať svoj dizajn, rešpektovať ho a žiť v súlade s ním. Toto však nie je také jednoznačné, pretože máme problém rozpoznať, čo je naším dizajnom.
Sloboda a láska
Pri hľadaní slobody čelíme ešte ďalšiemu vážnemu problému. A tým problémom je láska. Láska je pre slobodu veľkou výzvou. Je krásne si slobodne zvoliť, koho budeme ľúbiť (a vďakabohu, že túto slobodu máme). Ale len čo začneme niekoho milovať, prestávame byť slobodní, pretože láska sa snaží o dobro toho druhého a tak je ochotná obmedziť seba. Už si nerobím to, čo chcem, ale to, čo urobí toho druhého šťastným. Už sa neusilujem len o svoje dobro, ale svoje dobro nachádzam v dobre toho druhého. A tak láska je najväčšou výzvou slobode. Môžeme byť slobodní alebo môžeme milovať. A to je zvláštny paradox, že na jednej strane skutočná láska môže vzniknúť len v prostredí slobody, kde je možnosť nielen milovať, ale aj nenávidieť. Na druhej strane, len čo začneme (slobodne) milovať, slobodu strácame.
Kresťanstvo a sloboda
Môže byť kresťanstvo v našom premýšľaní o slobode nejakým spôsobom prínosom? Na jednej strane tu máme dlhú históriu tradičného prístupu, ktorý prinášal ľuďom aj mnoho neslobody. Aj náboženstvo sa neraz stalo nástrojom útlaku. Na druhej strane vidíme, že idea absolútnej slobody bez obmedzení vedie do slepej uličky. Je to iluzórna, nereálna predstava. V úvode bolo konštatované, že cirkev je stále viac vnímaná ako jedna z tých podozrivých autorít, ktoré ohrozujú našu slobodu. Nemôžeme poprieť, že kresťanský život prináša so sebou mnohé obmedzenia. Otázkou však je, aké sú to obmedzenia? Sú oslobodzujúce alebo zničujúce?
Ak sa vrátime k téme lásky a slobody, tak kresťanstvo je jediné mne známe náboženstvo, kde sa Boh slobodne obmedzuje pre dobro človeka. Evanjelium hovorí, že Boh z lásky obmedzil svoju slobodu a pripútal sa k človeku. Nemusel, ale chcel. To je jadro príbehu, ktorý prináša kresťanstvo. Ak má kresťanstvo pravdu v tom, že sme boli nadizajnovaní pre život vo vzťahu s Bohom, tak potom najväčšiu slobodu zažijeme, ak vstúpime do tohto vzťahu. Sme v situácii ryby, ktorá lapá po vzduchu na súši. Potrebujeme sa vrátiť naspäť do vody. Naspäť k Bohu. Biblia tento proces nazýva pokánie, čo znamená doslova zmenu myslenia. Nie je to len oľutovanie hriechov. Je to predovšetkým zmena pohľadu v tom, že hoci som doteraz Boha vnímal ako toho, ktorý ma obmedzuje, pochopil som a uveril tomu, že Boh ma v skutočnosti oslobodzuje k takému životu, pre aký som bol stvorený. Už nemusím na Boha pozerať s podozrením, On nie je nepriateľ mojej slobody. Práve naopak. Kresťania by preto mohli byť prínosom pre spoločnosť v tom, že nebudú zneužívať svoju vieru na utláčanie druhých, ako sa to často deje v tradičných spoločnostiach.
tags: #clovek #bez #slobody #co #ryba #bez