Málokto tuší, že Posledná Pánova večera sa stala v priebehu času námetom mnohých umelcov. Diela nám rozprávajú príbeh poslednej večere, ktorú Ježiš Kristus jedol so svojimi učeníkmi - 12 apoštolmi, a počas ktorej prorokoval, že jeden z jeho najbližších ho zradí.
Biblický kontext zrady
Kresťania čítajú slová o zrade už viac ako dvetisíc rokov a každoročne sa na Zelený štvrtok ponárajú do ich hĺbky. „Ježiš sa zachvel v duchu a vyhlásil: ,Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.‘ Učeníci sa pozerali jeden na druhého v rozpakoch, o kom to hovorí“ (porov. Jn 13, 21 - 22). Nikomu sa však nepodarilo stvárniť zlomový moment Ježišovho života tak intenzívne ako Leonardovi da Vincimu.
Ružomberský katolícky farár - dekan Dušan Pardel približuje kontext Poslednej večere: „Ježiš vedel, že jeho smrť je blízko a že so svojimi učeníkmi už nestihne sláviť veľkonočnú večeru. Preto pozval svojich apoštolov na osobitnú večeru, ktorou ustanovil novú Paschu. Nad chlebom a vínom povedal slová premenenia. Týmto obradom poukázal na vnútorný súvis tohto nového stolovania so svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.“ Evanjelický teológ a biblista Bohdan Hroboň doplňuje: „A teraz si predstavme, že do tejto atmosféry slávnostnej, dôstojnej, intímnej chvíle zaznejú slová o zrade, dokonca o zrade zo strany najbližšieho priateľa. Musel to byť pre všetkých šok, keď človek ani nevie, ako má reagovať.“
Majstrovské dielo Leonarda da Vinciho
Na úvod len toľko, že ide o najväčšie, a po Mone Lise asi aj o najznámejšie dielo Leonarda da Vinciho. Písal sa rok 1494, keď milánsky vojvoda Ludovico Moro poveril Leonarda da Vinciho dekoráciou refektára v dominikánskom kláštore pri Kostole Santa Maria delle Grazie. V tejto štvrti si chcel panovník vybudovať hlavný stan pre svoj rodinu a kamošov z dvora. Moro investoval do prestavby kostola a kláštora nemalé peniaze, keďže si ho vybral za miesto svojho posledného odpočinku. My dnes môžeme obdivovať jeho úsilie pretvoriť kostol s kláštorom na mimoriadne dielo, čo patrične ocenili aj dámy a páni z UNESCO.
Výzdoba rehoľnej jedálne mala byť klasická - na jednej strane výjav Ukrižovania a na protiľahlej stene obraz Ježiša s dvanástimi apoštolmi počas poslednej večere. Očividne sa prihliadalo viac na duchovné povznesenie členov rádu než na pokojné trávenie. Prvú fresku vytvoril Donato Montorfano a trvalo mu to približne rok. Na protiľahlej stene večeradla je obraz Donata Montorfana.
Inovatívna technika a dramatický moment
Leonardo da Vinci, autor druhého obrazu, ale nebol obyčajný umelec. V tom čase len ťažko vstrebával neprekonateľné problémy, s ktorými sa potýkal pri projekte monumentálnej jazdeckej sochy. Mal už po štyridsiatke, v tom čase takmer penzijný vek, a túžil konečne vytvoriť dielo, ktoré by konkurencii doslova „odpálilo dekel“. Preto sa rozhodol, že nezhotoví fresku, akoby to na jeho mieste urobil každý tuctový maliar. Chcel namaľovať dokonalý obraz, a to vyžadovalo čas. Bol veľký puntičkár a techniku fresky nemal v obľube, lebo omietka rýchlo zasychala a on nemohol korigovať nedokonalosti ani pracovať na detailoch. Preto zvolil maľbu mastnou temperou na suchý podklad, podobnú maľbe na drevo. Na diele pracoval tri roky, čo na dvore už spôsobovalo miernu nervozitu. Výsledok bol ale ohromujúci.
Žiarivé farby, dynamika a detailné vypracovanie, na aké sme zvyknutí pri dielach miniaturistov, robili obraz jedinečným. Obraz s impozantnými rozmermi 4 x 9 metrov zachytáva dramatický moment, keď Ježiš oznámi apoštolom blížiacu sa zradu. „…zachvel sa v duchu a vyhlásil: Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ (Jn 13, 21). Učeníci z Da Vinciho maľby sú, samozrejme, zmätení a pohnuto gestikulujú. Reč tela poukazuje na ich charakter a povahu. Judáš v zmätku vysype na stôľ soľ, čo podľa talianskej povery dodnes prináša smolu. Len Kristova tvár kontrastuje s dynamikou scény. Je pokojná a vyrovnaná.
Ilúzia a skryté detaily
Leonardo sa snažil namaľovať akúsi virtuálnu miestnosť a vytvoriť tak 3D ilúziu, že scéna obrazu je súčasťou refektára (trompe-l’œil). Kristus so svojimi učeníkmi sedí za rovnakým stolom, ako používali mnísi, aj taniere a obrus sú identické. Tváre apoštolov majú črty da Vinciho súčasníkov z milánskeho dvora. Na stene visia tapisérie podobné tým, ktoré zdobili interiér domu Leonardovho hostiteľa počas jeho milánskeho pobytu. Aj kazetové obloženie stropu bolo charakteristické pre domy tunajších boháčov. Na scénu dopadá iluzórne svetlo z ľavej strany miestnosti, kde boli v tom čase okná. Krajinka v pozadí pripomínala scenériu Da Vinciho skoršieho obrazu Madonna v skalách (1486). Podľa najnovších štúdií by mohlo ísť o reprodukciu krajiny v neďalekej oblasti jazera Como. Leonardovi to nedalo a počas práce na vlastnom diele vylepšil aj Montorfanovu fresku na protiľahlej stene refektára. Do spodných rohov obrazu primaľoval postavy Ludovica Mora a jeho manželky Beatrice D´Este s ich dvoma deťmi.
Tragický osud a záchrana diela
Bohužiaľ, alternatívna technika, ktorá dodávala obrazu neskutočnú živosť a jas, spôsobila, že dielo začalo zakrátko chátrať. Miestnosť susedila s rehoľnou kuchyňou, a ako sa čoskoro ukázalo smažená cibuľa a výpary z hovädzieho vývaru neprospievajú umeleckým výtvorom zhotodeným nevhodným postupom na nevhodnom podklade. Vlhkosť aj teplota v jedálni kolísala a už o pár desaťročí bola zraniteľná maľba vážne poškodená. V dvadsiatych rokoch minulého storočia už bol obraz vážne poškodený a niekoľkokrát amatérsky reštaurovaný.
Dielo utrpelo aj ľudskými zásahmi. V roku 1652 sa pátri dominikáni rozhodli zväčšiť dvere do kuchyne tesne pod obrazom a nenávratne tak zničili časť obrazu. Kristus prišiel o nohy! Jednu časť - Ježišove nohy - dokonca úplne vybúrali, aby vytvorili nový vstup do miestnosti. To však nebola posledná rana. Po príchode napoleonskych vojsk do Milána bola v miestnosti zriadená koňská stajňa. Neskôr tu bolo sídlo požiarnej zbrojnice a kasáreň. Až v roku 1934 sa kostol a kláštor vrátili do rúk dominikánov a z bývalej rehoľnej jedálne sa stalo štátne múzeum.
Aby toho nebolo málo, masívne bombardovanie Milána počas Druhej svetovej vojny neuchránilo ani Cenacolo. 15. augusta 1943 zasiahla kláštorné nádvorie bomba, ktorá strhla východnú stenu miestnosti. Da Vinciho maľba, chránená a spevnená len doskami, ostala po dlhý čas vystavená napospas dažďu, prachu a teplotným výkyvom. Až v roku 1947 bola chýbajúca časť refektára znovu postavená a Leonardova Posledná večera dostala opäť strechu nad hlavou. Takto vyzeralo Cenacolo po bombardovaní. Dielo chránili len drevené dosky a vrecia s pieskom.
Komplexná rekonštrukcia a súčasný stav
O záchranu chátrajúceho diela sa počas storočí pokúšali mnohí umelci aj amatéri, napáchali však viac škody ako úžitku. Pamätáte si ešte na rekonštrukciu fresky Ecce Homo v štýle „urob si sám“ v španielskom santuáriu v Borja? Aj obnova Leonardovej Poslednej večere bola dlhé roky viac-menej na tejto ceste. Bolo jasné, že ak má dielo prežiť, musia sa ho chopiť odborníci, bude to chcieť čas a veľké peniaze. Ku komplexnej reštaurácii došlo až v roku 1979 a kvôli rôznym komplikáciám trvala celých 20 rokov.
Pri poslednej rekonštrukcii, ktorá trvala 22 rokov, museli reštaurátori najskôr odstrániť vrstvy špiny a prachu, ale aj lepidla, lakov, rozpúšťadiel, živice a farieb všetkého druhu. Mladšie vrstvy boli počas nej odstránené, no v plnej nádhere sa podarilo odkryť už len 40 percent pôvodného diela. Na záchranu jedinečného diela sa podujali experti z celého sveta s použitím najmodernejších technológií. Medzitým bolo dielo aj s priľahlým kostolom a kláštorným komplexom zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Samozrejme, dnešná podoba obrazu má stále veľmi ďaleko od detailnosti a živých farieb. Ak by ste chceli vedieť, ako dielo vyzerlo tesne po tom, ako ho Leonardo dokončil, zájdite si do múzea Leonardo 3 na konci Galérie Vittorio Emanuele II. v centre mesta, kde je okrem repliky obrazu aj 3D vizualizácia miestnosti rehoľnej jedálne alebo si skočte do Oxfordu.
Návšteva Cenacola Vinciano v Miláne
Dnes je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Takže v cene vstupenky máte aj očistu od peľu, smogu a inej mikrošpiny. Počet návštevníkov je obmedzený. Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne. Aj kvôli tomu je Cenacolo „iba“ na 15 mieste v rebríčku návštevnosti talianskych múzeí.
K milánskemu Cenacolu sa dostanete červenou linkou metra M1, stanica Conciliazione (Cenacolo Vinciano), alebo električkou č.18, zastávka Santa Maria delle Grazie. Cenacolo je otvorené denne okrem pondelka od 8.15 do 19.00 (posledný vstup je o 18.45). Prehliadka trvá 15 minút. Cena vstupenky je 15 euro. Ide o predajcu autorizovaného Ministerstvom kultúry a vyhnete sa tak rôznym prirážkam a podvodom. Rezerváciu môžete spraviť aj telefonicky na čísle +39 02 92800360.
Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Nikto to však nezaručuje! Takisto, ak ste väčšia skupina, môžete mať každý vstupenku na iný čas.
Hlboké symboly a skryté odkazy Da Vinciho diela
„Až dovtedy to žiadny maliar nevyjadril tak prirodzene, realisticky. Ten obraz pôsobí, akoby sa zastavil čas,“ hovorí Stano Lajda, ktorý upozorňuje na symboliku čísla tri, ktorá je prítomná hneď na viacerých miestach. Najvýraznejšie v prípade dvanástich apoštolov, ktorí sú rozdelení do štyroch skupín po troch. Nezvyčajné je to, že na rozdiel od väčšiny iných stvárnení nie je Judáš vyčlenený na okraj stola, ale sedí priamo medzi Ježišovými najdôvernejšími priateľmi - Petrom a Jánom. Ide o druhú trojicu zľava. Zradcu prezrádza nielen mešec v ruke, ale aj nevrlý výraz tváre a tmavé natienenie.
„Mne osobne bol už od mladosti veľmi sympatický Jakub Starší, ktorý má fyziognomické črty samotného Pána Ježiša a je veľmi rozhorčený nad touto správou. Nechce dokazovať svoju nevinu, ale dáva sa do pozície obrany svojho majstra,“ opisuje Lajda a upozorňuje na zaujímavý detail: „Po Ježišovej pravici nechal autor nevyplnený priestor, akoby pozýval každého z nás prisadnúť si k stolu a byť priamo účastný tejto udalosti.“
Tým sa však symbolika čísla tri nevyčerpáva. V miestnosti sú tri okná, apoštoli sedia na trojnožkách a na stole sú tri veľké misy. „Prázdna je jediná z nich - tá pred Ježišom. Akoby nám Leonardo odkazoval, že on nepotreboval barančeka, pretože sám je tým baránkom, ktorý sa obetuje za nás,“ vysvetľuje Lajda, ktorý upriamuje pozornosť aj na to, že i postava samotného Ježiša s roztiahnutými rukami má tvar rovnoramenného trojuholníka. Celý výjav s tmavou ľavou a svetlou pravou stranou podľa neho evokuje otvorenú knihu Starého a Nového zákona, v ktorej možno vnímať nielen pašiovú scenériu, ale v rôznych skrytých odkazoch aj kompletné dejiny spásy od Adama až po Posledný súd.
Objavy Stana Lajdu o skrytej krajine
Jedinečným Lajdovým objavom je krajinná scenéria, ktorá sa nachádza za oknom. Blankytná obloha a sviežo zelené údolie pripomínajúce „nebeské pasienky“ nie je dielom autorovej fantázie, ale tento raj na zemi skutočne existuje. Akademický maliar, ktorý po ňom roky pátral, je presvedčený, že ide o lombardské údolie Val Camonica s obcou Capo di Ponte a s kláštorným kostolom Najsvätejšieho Spasiteľa z 12. storočia. Vedie ho k tomu viacero dôvodov.
„Historicky je dokázané, že práve na toto miesto, vzdialené niekoľko desiatok kilometrov od Milána, sa Leonardo utiahol počas morovej epidémie. Jedinečná veža kostola je úplne identická s tou na maľbe, pričom samotný interiér kostola, ktorý som osobne navštívil, je kompozične rozvrhnutý rovnako ako miestnosť, do ktorej situoval Poslednú večeru,“ argumentuje Lajda. „Pozrel som si v mapách okolie a skoro som spadol zo stoličky. Niektoré kopce v blízkosti vežičky dokonale korešpondovali s tým Leonardovými. Z jednej z niekoľkých máp, ktoré vytvoril Leonardo, vieme, že to alpské údolie Val Camonica, vrátane toho konkrétneho miesta zvaného Capo di Ponte, osobne navštívil,“ informuje S. Lajda.
Stano Lajda a vedecká rekonštrukcia Poslednej večere
V tom čase sa v socialistickom Československu tak trochu nečakane začal písať ďalší príbeh Poslednej večere. Starý otec daroval svojmu vnúčikovi Stankovi Lajdovi obrázok, ktorý bol jednou z tisícok reprodukcií Leonardovej maľby. Výtvarne nadaného chlapca tento výjav uchvátil natoľko, že ako 13-ročný starému otcovi k 70. narodeninám na oplátku daroval vlastnoručnú maľbu Poslednej večere. O niekoľko rokov neskôr sa ako mladý študent reštaurovania maľby na VŠVU venoval tejto téme aj v rámci svojej diplomovej práce.
Stano Lajda vyznáva: „Leonardo povedal, že veľká láska sa rodí z veľkého poznania. To, čo nepoznáme, nedokážeme milovať. Platí to aj o mojom vzťahu k Poslednej večeri.“ Život a tvorba Leonarda da Vinciho ho neprestávajú fascinovať po celý život. Štúdiu Leonardovej Poslednej večere zasvätil významnú časť svojho života. Skľučujúci stav diela mal výrazný vplyv na jeho rozhodnutie študovať na umeleckej akadémii odbor reštaurovanie maľby. „K chápaniu Leonardových pracovných metód, ktoré sa nepozdávali bežným ľuďom, som mal ako výtvarník veľmi blízko, a tak som často čerpal aj z vlastných skúseností.“
Desaťročie venované rekonštrukcii
A v roku 2008 sa už ako akademický maliar pustil do desať rokov trvajúcej vedeckej rekonštrukcie Poslednej večere, ktorej výsledkom je olejomaľba s rozmermi 3 x 2,5 metra (samotný originál je 2,5-krát väčší) a takisto 500-stranová odborná monografia. Samotnej rekonštrukcii sa S. Lajda naplno venoval v rokoch 2008 až 2019. „Som perfekcionista, záležalo mi na každom detaile. Snažil som sa vydolovať informácie i z najmenších šupiniek, ktoré zostali z Leonardovej maľby. Na svoju prácu myslíte takmer počas celého dňa a často sa vám o nej sníva aj v noci. Desať rokov!“ Stano Lajda kompletne zrekonštruoval Poslednú večeru zobrazujúcu 13 postáv s dôrazom na ďalšie detaily, akými sú stôl, stoličky, obrus, drapérie či lunety rodu Sforza umiestnené v refektári.
Jeho olejomaľba bola vystavená už aj v Ríme a jej zmenšenú kópiu dostal do daru pápež František. Prvým výstavným priestorom však bola v roku 2019 Oravská galéria v Dolnom Kubíne. „Ľudia nad tým obrazom meditovali, zamýšľali sa. Bol to nielen úžasný výstavný počin, ale aj duchovný odkaz dlhoročnej práce Stana Lajdu. Vo svete výtvarného umenia sa nestáva často, žeby autor venoval toľký čas jednému dielu. On jednoducho otvoril dvere k Leonardovi a nedá sa nimi nevojsť,“ hovorí bývalá dlhoročná riaditeľka galérie Eva Ľuptáková. Kurátorka Darina Arce, ktorá sa špecializuje na Lajdovu tvorbu, dodáva: „Stano Lajda je absolútny perfekcionista, čo sa týka Poslednej večere, ale aj ďalších Leonardových diel. Je geniálnym maliarom a obdivovateľom renesancie, ku ktorej inklinuje v celej svojej tvorbe.“
Odkryté symboly a postavy Starého a Nového zákona
Na rozdiel od konšpirátorov alebo neodborníkov si Stano Lajda zvolil ťažkú a tŕnistú cestu na splnenie svojho detského sna. Namiesto nepodložených fabulácií či “dojmológie” sa rozhodol pre poctivé štúdium a podrobný výskum. Stanovi Lajdovi sa zdalo byť primálo, že by taký génius ako Leonardo z Vinci namaľoval na vrchole svojej kariéry “len” Poslednú večeru. Neskôr tento nápad bližšie rozpracoval a pri porovnaní zobrazovania Ježiša a jeho učeníkov dokladuje, že 12 Leonardom namaľovaných postáv predstavuje v druhom pláne ďalšie mená známe zo Starého a Nového zákona. Prvý zľava, oráč Bartolomej, poukazuje na prvého človeka Adama, ktorý vyšiel zo zeme. Ondrej roztvorenými desiatimi prstami pripomína Mojžiša, ktorý priniesol Desatoro Božích prikázaní. Judáš má predlohu v Herodesovi. „Keď nájdete ku každej postave toľko dôkazových materiálov, už len ťažko môže ísť o náhodu. Dva tri dôkazy, no dobre, náhoda, ale nie stovky. Tie už náhodu úplne vytesnia,“ približuje Stano Lajda.
Stredom celej Leonardovej maľby je Kristus. Všetky úsečky a úbežníky smerujú k nemu. „V každom jednom Leonardovom diele sa skrýva hlboká duchovná symbolika a nejaké posolstvo. I keď často podprahová. Hlavnou postavou celého výjavu je Ježiš, ktorý sa stáva stredom všetkého - nielen maľby, ale ako to Leonardo chcel, aj stredom celého vesmíru. Je obklopený svojimi najbližšími učeníkmi, z ktorých jeden ho zakrátko zradí. V predvečer svojho utrpenia pôsobí sám a opustene. Na zničenom origináli si to nemáte šancu všimnúť, ale pri lepšom pohľade na Lajdovu rekonštrukciu uvidíte v okne za Ježišom nebeskú, priam idylickú krajinu. Nájdete tam dom, baštu a kostol. Lajdovi osemhran vežičky nedal spávať. Roky pokorného hľadania opäť priniesli svoje ovocie: ide o kláštorný stredoveký kostol Najsvätejšieho Spasiteľa v talianskom mestečku Capo di Ponte. „Prečo práve on, to už môže hraničiť so špekuláciou. Ja však jedno, pomerne logické vysvetlenie ponúkam.“
Komparácia: Leonardov originál vs. Lajdova rekonštrukcia
| Charakteristika | Leonardova „Posledná večera“ (originál) | Rekonštrukcia Stana Lajdu |
|---|---|---|
| Rozmery | 4 x 9 metrov | 3 x 2,5 metra (2,5-krát menší ako originál) |
| Technika | Mastná tempera na suchý podklad | Olejomaľba |
| Stav (dnes) | Zničená, 40 % pôvodného diela po reštaurácii | Kompletná rekonštrukcia |
| Doba tvorby | 3 roky (cca 1494 - 1498) | 10 rokov (2008 - 2019) |
| Identifikovaná krajina v pozadí | Predpoklad jazera Como | Lombardké údolie Val Camonica, Capo di Ponte |
| Identifikácia postáv zo Starého/Nového zákona | Áno (skryté v apoštoloch) | Áno (Bartolomej=Adam, Ondrej=Mojžiš, Judáš=Herodes) |
Kniha a dokumentárny film
Do tajomstiev geniálneho Leonarda z Vinci sa môžeme ponoriť aj my: navštíviť Miláno, prečítať Lajdove knihy, ísť na jeho prednášku alebo do galérie. Prípadne si pozrieť dokument. Hĺbkové štúdium da Vinciho diela Lajda pretavil aj do knihy, ktorá rozpráva príbeh tohto ikonického diela a je prístupná širokej verejnosti.
Žilinský rodák Stano Lajda je maliar, pedagóg a reštaurátor, ktorý o Poslednej večeri a Leonardovi vôbec napísal prvú monografiu v slovenčine a vie o Leonardovi (takmer) všetko. „Prečítal som množstvo rozličných materiálov o historických súvislostiach spojených s osudom obrazu a štúdiu Leonardovej Poslednej večere som zasvätil významnú časť svojho života. Viackrát som citácie obrazu použil vo vlastnej umeleckej tvorbe a už viac ako desať rokov sa pokúšam naplniť svoj sen z chlapčenských čias a vytvoriť čo možno najpresnejšiu rekonštrukciu z veľ kej časti dnes už zničeného diela. Celok a fragmenty rekonštrukcie sú v texte publikované po prvý raz. Kniha je nielen prvotinou Stana Lajdu, ale rovnako aj slovenského autora zaoberajúceho sa komplexne Da Vinciho tvorbou. Druhého mája 2019 uplynie päťsto rokov od úmrtia tejto osobnosti, takže načasovanie vydania knihy nie je vonkoncom náhodné. Je to akýsi osobný hold človeku, čo tak výrazne ovplyvnil nielen celý svet, ale aj môj život a tvorbu. Už dlhšie sa mu to snažím oplácať napríklad formou prednášok. Verím, že vďaka tejto knihe zažijete podobné pocity aj vy.“
Tajomstvá odhaľované akademickým maliarom Stanom Lajdom po dôslednej vedeckej práci berú dych. „Tajomstiev, tých bude vždy dosť. Keby sme ale neskúmali, nezisťovali, ako založiť oheň, ako upiecť chlieb, ako vyrobiť radlicu, asi by sme ešte skackali po stromoch, alebo stáli ako prikovaní na jednom mieste.“
A to ani zďaleka nie je všetko. Viac sa však záujemcovia môžu dozvedieť v novom dokumentárnom filme Posledná večera: Cesta, Pravda a Život, ktorý vznikol v koprodukcii RTVS a spoločnosti Long Story Short pod vedením režiséra Matúša Demka. V predpremiére bol uvedený v stredu v ružomberskom Kine Kultúra za prítomnosti všetkých hlavných aktérov citovaných v článku. RTVS uvedie nový dokument v premiére na Veľký piatok (Dvojka, 20.10 hod.) a v repríze v utorok 2.
Iné umelecké interpretácie a vplyv diela
Posledná večera, jedna z najcitovanejších malieb dejín, sa dostala po stáročiach do mnohých reklamných kampaní, Simpsonovcov, Sopranovcov, Star Wars. Adaptovali ju už aj Salvador Dalí, Andy Warhol či filmový režisér Luis Buñuel. Dánsky umelec devätnásteho storočia Carl Heinrich Bloch namaľoval scénu Poslednej večere z pohľadu diváka, ktorý sa pozerá z diaľky. Na prednú stranu obrazu je vrhnutý tieň. Judáš stojí vpredu po pravej strane, blízko vchodu. Na sebe má červené rúcho a biely plášť. Jeho tvár sa zdá bledá, veľmi výrazným prvkom sú tu Judášove červenkasté fúzy. Ježiš s ostatnými apoštolmi sedí pri stole, ktorý je pokrytý bielym obrusom a na ňom strieborný riad a kalichy. Kristus v červenom rúchu sedí uprostred, má bledú pleť a hľadí nahor, pričom ľavú ruku má na hrudi a pravou drží na stole zlatý kalich. Za Ježišom a jeho učeníkmi je kamenný oblúk. Za oblúkom je blankytne modrá obloha so žltým svetlom. Národná Pokladnica má vo svojom portfóliu teraz k dispozícii reprodukciu slávneho obrazu od Carla Heinricha Blocha. Nielen milovníci umenia môžu teraz obdivovať Poslednú večeru na minci z jednej unce rýdzeho striebra 999/1000.
Surrealistická verzia Salvadora Dalího
Salvador Dalí, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov surrealizmu, sa inšpiroval majstrovským dielom Leonarda da Vinciho a vytvoril svoju vlastnú verziu Poslednej večere. Táto práca, plná symboliky a osobitého štýlu, ponúka hlboký pohľad na Dalího vnímanie náboženstva, vedy a ľudskej existencie. Samotný Salvador Dalí poznamenal: „Je potrebné ustavične podnecovať zmätok - to uvoľňuje tvorivosť.“ Surrealizmus sa vždy snaží overiť freudovskou hypotézu, podľa ktorej sú tieto sily spojené s túžbou, pri hľadaní „hlbinných síl", ktoré ovládajú myseľ. Obrazy vychádzajúce z tohto iracionálneho základu nadobúdajú erotické a mytologické dimenzie.
Roku 1924 vydal básnik André Breton prvý „Surrealistický manifest", išlo o hnutie, ktoré spájalo básnikov a výtvarníkov. Ideovým východiskom hnutia boli výskumy psychológa Sigmunda Freuda v oblasti podvedomia. Surrealisti sa zaujímali aj o niektoré ezoterické výskumy (napr. sa považovali za pokračovateľov stredovekých alchymistov, ktorí hľadali „kameň mudrcov"). Tvorivou metódou surrealistov bol tzv. „psychický automatizmus" - voľný prúd podvedomej imaginácie, kde básnické obrazy vznikajú bez rozumnej korekcie. Významovosť veristicky podaných predmetov, figúr, priestoru a pod. je v ich symbolickosti a metaforičnosti. Dalího Posledná večera je plná symbolov, ktoré diváka nútia zamyslieť sa nad hlbším významom diela. Použitie svetla a tieňa, neobvyklé perspektívy a zvláštne umiestnenie postáv vytvárajú snovú atmosféru, ktorá je typická pre surrealizmus. Dalího dielo podnecuje diváka k vlastnej interpretácii a zamysleniu sa nad skrytými významami. Jeho tvorba ovplyvnila mnohých umelcov a dodnes je zdrojom inšpirácie pre nové generácie.
Kontroverzie a zbierka Stana Lajdu
Na legendárnej maľbe Poslednej večere nenájdete Máriu Magdalénu, ale Leonardo tam okrem 12 apoštolov zobrazil v druhom pláne aj postavy zo Starého a Nového zákona. Kniha Dana Browna však vyvolala celý rad dohadov. Podľa autora známeho bestsellera je na maľbe vedľa Krista po jeho pravici Mária Magdaléna a nie apoštol Ján. Tajomstvo da Vinciho Poslednej večere vysvetľuje akademický maliar Stanislav Lajda, ktorý tomuto dielu zasvätil svoj život. Venuje sa mu nielen v knihe, kde odpovedá na mnohé nezodpovedané otázky, ale môže sa pýšiť aj zbierkou rozličných spracovaní slávneho obrazu. Okrem fotografií sú to aj puzzle, kalendáre, drevené plastiky, karty, poštové známky či všakovaké úžitkové predmety. Časť jeho zbierky si môžete pozrieť v priestoroch Kaštieľa Radoľa na výstave s názvom: „Posledná večera medzi nami“.