Filmové umenie je neodmysliteľne spojené s krásnymi ženami, ktoré dokážu prilákať divákov do kín. Každá epocha má svoje symboly, po ktorých túžia milióny. Francúzska kinematografia 70. rokov 20. storočia priniesla svetu nezabudnuteľné herečky, ktoré sa stali ikonami svojej doby. Ich talent, krása a charizma formovali európske aj svetové filmové umenie.
Marléne Jobertová: Tváre kriminálok a komédií
Francúzsku herečku Marléne Jobertovú diváci nemali možnosť vidieť v žiadnom novom filme od roku 1998. Napriek tomu jej meno i tvár predstavujú neodmysliteľnú súčasť francúzskej kinematografie predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia. Herečka, ale aj spisovateľka a speváčka, Marléne Jobertová sa narodila v Alžírsku.
Jej otec bol vojak, slúžil vo francúzskom letectve, mama bola pôvodom Talianka. Marléne bola najmladšia z troch súrodencov, jej brat Charles sa stal kameramanom, sestra Christiane sa začala venovať výtvarnému umeniu. Rodina sa presťahovala do francúzskeho mesta Dijon, keď mala Marléne Jobertová 11 rokov. Aj ona pôvodne štyri roky študovala výtvarné umenie a chcela sa stať učiteľkou kreslenia.
Keď mala 18 rokov, odišla do Paríža a študovala tu herectvo na Štátnom konzervatóriu. Výtvarné nadanie i vzdelanie jej pomáhali získavať finančné prostriedky kreslením reklamných návrhov. Na divadelnom javisku debutovala v roku 1963 v hre Tisíc klaunov, kde stála po boku skúsených hercov, akými už boli v tom čase Yves Montand a Pierre Mondy.
Pre film ju objavil režisér Jean-Louis Godard a v roku 1966 jej zveril hlavnú rolu vo filme Mužský rod, ženský rod. O rok neskôr sa objavila v komédii Zlodej z Paríža (režisérom je Louis Malle), kde prvý raz hrala po boku Jeana-Paula Belmonda. V roku 1968 k jej popularite prispela rola mladej gangsterky vo filme Nepremožiteľná Leontína.
Marléne Jobertovú režiséri často obsadzovali do kriminálnych filmov, v ktorých mala možnosť zažiariť v spoločnosti hereckých hviezd prvej veľkosti. V roku 1970 to bola snímka Posledná adresa (r. José Giovanni), kde bol jej hereckým partnerom Lino Ventura, a tiež dráma Cestujúci v daždi.
Na druhej strane herečka prejavila aj komediálny talent, čo potvrdila v známej veselohre Manželia z roku II (r. Jean-Paul Rappeneau, 1971), kde sa Jobertová opäť stretla s Belmondom. V tom istom roku ju Philippe de Broca obsadil do vojnového filmu Vzali nohy na plecia, kde vytvorila trojicu hlavných postáv spolu s Michelom Piccolim a Michaelom Yorkom.
V roku 1973 hrala v dráme Tajomstvo (r. Robert Enrico) opäť s dvojicou slávnych hercov - tento raz to boli Jean-Louis Trintignant a Philippe Noiret. Jobertová v tomto čase presvedčila o svojich kvalitách natoľko, že získavala jednu titulnú rolu za druhou. Nasledovali filmy Bláznivá na zabitie (r. Yves Boisset, 1975), Dobrák a zlí ľudia (r. Claude Lelouch, 1976), Ako kliešť (r. Philippe de Broca, 1977), či dráma Choď za mamou, otec pracuje (r. François Leterrier, 1977). Do série kriminálnych filmov, v ktorých zažiarila, patrí aj známa snímka Vojna policajtov.
Priestor pre psychologicky prepracovanejší dramatický charakter jej vytvorila režisérka Yannick Bellonová v dráme Nahá láska - ide o príbeh ženy, ktorá sa vyrovnáva s ťažkým ochorením a jeho dôsledkami (1981). V 80. a 90. rokoch už Marléne Jobertová nakrúcala veľmi málo. Jedným z posledných je film Bociany majú svoju hlavu.
Čoraz intenzívnejšie sa Marléne Jobertová venovala svojej druhej profesii a tou je písanie detských kníh. K postupnému odchodu od hereckého remesla prispelo aj narodenie dvojčiat (6. júla 1980), ktoré má so svojím švédskym manželom Walterom Greenom - dcéra Eva Greenová sa takisto stala herečkou, syn Joy Green sa v Taliansku venuje chovu koní. Úspešnou speváčkou a herečkou je aj neter Marléne Jobertovej (dcéra jej sestry Christiane) Elsa Lunghini.
Annie Girardotová: Symbol feministického hnutia
Obľúbená herečka a hviezda francúzskeho filmu Annie Girardotová sa narodila 25. októbra 1931 vo francúzskom Paríži. Druhú svetovú vojnu prežila s matkou a bratom v Normandii. Už ako dieťa chcela hrať, ale rovnako ako jej matka sa najskôr stala zdravotnou sestrou. Popri práci navštevovala dramatické kurzy, neskôr začala študovať herectvo na konzervatóriu v Paríži.
Keď v roku 1956 zažiarila na doskách parížskej Comédie Francaise, básnik Jean Cocteau sa o herečke vyjadril ako o najväčšom talente povojnovej éry. V tom istom roku sa stala laureátkou Ceny Suzanne Bianchettiovej ako herecký objav za úlohu Gisely, ktorá pomáha trojici študentov vydierať profesora v dráme Muž so zlatými kľúčmi (1956). O dva roky neskôr si zahrala v klasickej kriminálke Maigret kladie pascu.
Elena Kohútiková – o stávke, ktorá jej zmenila život, veľkých rozhodnutiach a sile pokračovať
Prelomový bod v jej filmovej kariére i súkromnom živote nastal, keď ju objavil taliansky režisér Luchino Visconti a obsadil ju do filmu Rocco a jeho bratia (1960), v ktorej si zahrala nešťastnú milánsku prostitútku Nadiu. Jedným z jej hereckých partnerov bol aj Renato Salvatori, za ktorého sa v roku 1962 vydala a s ktorým splodili dcéru Giuliu. Neskôr sa so Salvatorim odlúčili, no nikdy sa nerozviedli.
Medzi Parížom a Rímom sa jej filmová kariéra rozvetvila a často pendlovala medzi Talianskom a Francúzskom. Spoznala sa s režisérom Marcom Ferrerim, ktorý ju obsadil do poburujúceho filmu Žena opica (1964), ktorý sa stal jedným z ťahákov Medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Do úspešného filmu Stalo sa v Turíne obsadil herečku režisér Mario Monicelli v roku 1963. Medzinárodné ocenenie v podobe Volpiho pohára na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach jej priniesla rola osamelej Kay, prežívajúcej krátke citové vzplanutie k francúzskemu hercovi v komornej melodráme Tri izby na Manhattane (1965).
Objavila sa vo filme Dillinger je mŕtvy, ktorý v roku 1969 nakrútil Marco Ferreri. V tom istom roku dokončil svoju snímku Čoskoro bude koniec sveta režisér Aleksandar Petrovič. Pri nakrúcaní tohto filmu z prostredia srbského vidieka sa Girardotová stretla so slovenským hercom Ivanom Palúchom. Od začiatku si rozumeli a ako spomínal sám Palúch, kráčali spolu po koberci na festivale v Cannes. Opäť sa stretli až po páde železnej opony v roku 1989.
V ďalšom umelecky ladenom filme Stará panna z roku 1972 bol Girardotovej hereckým partnerom Philippe Noiret, s ktorým sa na plátne stretla viackrát. Skutočnou hviezdou francúzskeho filmu sa stala ku koncu 60. rokov a v 70. rokoch svoju slávu len zväčšila. Jedny z najznámejších rolí stvárnila v kriminálnej dráme Nežné kura či v komediálne ladenom pokračovaní Ukradli torzo Jupitera, kde zažiarila ako policajtka.
Pôsobivý výkon ocenený Césarom potvrdila herečka aj v úlohe renomovanej lekárky v psychologickej dráme Najcennejšie, čo mám (1976) v réžii Luca Bertucelliho. V ďalšom roku stvárnila hlavnú hrdinku tragického príbehu Prežiť si svoje peklo. Netradične pôsobí spojenie Girardotovej s komikom Louisom de Funésom. Komédia Ani z voza, ani na voz, ktorú nakrútil v roku 1978 Claude Zidi, však patrila medzi divácky obľúbené.
Kariérny útlm a veľký návrat
Začiatkom 80. rokov zažívala herecký útlm a počet rolí sa znižoval. V 1983 uviedla muzikál v Casino de Paris, ktorý bol prepadákom. Zadlžila sa, začala trpieť depresiami, prepadla drogám i alkoholu. Postupne sa však vracala naspäť prostredníctvom televíznych úloh vo francúzskych a talianskych filmoch.
Veľký návrat na strieborné plátno zažila vo filme Bedári (1995), za ktorý získala aj cenu César za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Pri preberaní ocenenia sa rozplakala a poďakovala za to, že na ňu filmový priemysel nezabudol. Ďalšieho Césara v rovnakej kategórii získala za film Pianistka (2001). Girardotová je jednou z najvyššie postavených žien na zozname francúzskych hercov a herečiek, ktorí pritiahli k filmom viac ako milión divákov. Girardotová má takých 44.
Stala sa symbolom Alzheimerovej choroby po tom, ako sa v roku 2006 oficiálne priznala, že týmto ochorením trpí. Podľa jej dcéry si ku koncu života ani nepamätala, že bola herečkou. Zomrela 28. februára 2011 v rodnom Paríži, kde je aj pochovaná.
Catherine Deneuve: Múza Yves Saint Laurenta
Do krásnej francúzskej herečky Catherine Deneuve bol zaľúbený takmer každý muž v 60-tych a 70-tych rokoch. Pôsobila aj ako modelka a stala sa tvárou Chanel No. 5. Spolupracovala so svetoznámnymi značkami ako L’Oreal Paris, Louis Vuitton a MAC a bola múzou Yves Saint Laurenta.
Brigitte Bardot: Sexsymbol 20. storočia
Zrejme by sme v úvode druhej polovice 20. storočia nenašli väčší sex symbol, než legendárnu B.B. Bola známa a slávna nielen na starom kontinente, ale početný zástup fanúšikov mala aj v USA. Spopularizovala bikini, veľké výstrihy a účesy a svojím šarmom opantala členov Beatles Johna Lennona a Paula MacCartneyho.
Elena Kohútiková – o stávke, ktorá jej zmenila život, veľkých rozhodnutiach a sile pokračovať
Jeanne Moreau: Ikona francúzskej Novej vlny
Vo veku 89 rokov zomrela francúzska herečka Jeanne Moreau. Úmrtie umelkyne, ktorá svojho času spolupracovala s filmármi ako François Truffaut, Orson Welles či Wim Wenders, oznámil francúzsky prezident Emmanuel Macron. Medzi jej najznámejšie snímky patria Výťah na popravisko (1958), Milenci (1958) a Jules a Jim (1962).
Izabelle Huppertová: Herečka s medzinárodným uznaním
Isabelle Huppertová, hoci jej vrchol kariéry spadá do neskorších období, už v 70. rokoch začínala svoju cestu k medzinárodnému uznaniu. Svojím jedinečným hereckým štýlom a odvahou vo výbere úloh sa stala jednou z najuznávanejších francúzskych herečiek súčasnosti.
Vybrané francúzske herečky 70. rokov
| Meno herečky | Významné filmy 70. rokov | Zaujímavosti |
|---|---|---|
| Marléne Jobertová | Posledná adresa, Manželia z roku II, Tajomstvo | Spisovateľka detských kníh, matka Evy Greenovej |
| Annie Girardotová | Stará panna, Nežné kura, Ani z voza, ani na voz | Symbol feministického hnutia, boj s Alzheimerovou chorobou |
| Catherine Deneuve | Tristana, Mississippi Mermaid, Drobné radosti | Tvár Chanel No. 5, múza Yves Saint Laurenta |
| Brigitte Bardot | Don Juan 73, Ak bola ona, bol som ja | Sexsymbol 20. storočia, aktivistka za práva zvierat |
| Jeanne Moreau | Stará panna, Blanche, Nathalie Granger | Spolupráca s Truffautom a Wellesom |
| Isabelle Huppertová | Vysokoškolská profesorka, krajkové remeslo, Violette Nozière | Jedna z najplodnejších herečiek, držiteľka množstva ocenení |
Solidarita s Iránom
Známe francúzske herečky - vrátane Isabelle Huppertovej, Juliette Binocheovej či Marion Cotillardovej - si vo videu zverejnenom na Instagrame ostrihali v rámci solidarity s protestujúcimi ženami v Iráne vlasy. Ženy, ktoré si skladajú z hlavy šatky a strihajú si vlasy, sa stali ústredným obrazom protestov v Iráne vyvolaných násilnou smrťou 22-ročnej Mahsy Amíníovej. Videokampaň s hashtagom #HairForFreedom odštartovala skupina francúzskych právnikov. "Obyvatelia Iránu na čele so ženami riskujú protestmi svoje životy. Títo ľudia chcú len tie najzákladnejšie slobody. Tieto ženy a títo muži si zaslúžia našu podporu..."
tags: #francuzske #herecky #70 #rokov