Hudobná skupina Dezert si získala popularitu nielen vďaka svojej hudbe, ale aj vďaka originálnemu prístupu k hudobnej tvorbe a interpretácii. Tento originálny prístup je pozoruhodne spojený s témou jedla a kulinárskych inšpirácií, ktoré sa objavujú v hudbe naprieč storočiami a žánrami.
Hudba a jedlo: Zaujímavé spojenie
Mnohí hudobníci, skladatelia aj interpreti patrili medzi známych gurmánov. A mnohí z nich túto svoju vášeň preniesli aj do hudby. Keď sa povie hudba a jedlo, nemožno si nespomenúť na text slávnej árie anglického barokového skladateľa Henryho Purcella If Music Be the Food of Love s citátom zo Shakespearovho Večera trojkráľového: „Ak je hudba pokrmom lásky, tak hraj ďalej!“ Ide, samozrejme, o metaforu, no v hudbe od stredoveku po barok existujú aj explicitnejšie odkazy na jedlo, veď nielen hudbou je človek živý.
Kulinárske Motívy v Klasickej Hudbe
Medzi výnimočné diela s odkazmi na jedlo patria:
- Mozartov Chlieb s maslom.
- Mendelssohnovo gastronomické vyznanie so sladkým názvom Grand Duet pre parené buchty a tvarohovú štrúdľu.
Bohuslav Martinů v jazzovom balete Kuchynská revue s podtitulom Pokušení svatouška hrnce, kde spolu tancujú časti kuchynského náčinia.
V Orffových Carmina Burana v časti Olim Lacus Colueram zase spieva pečená labuť: „Beda mi, ležím na tanieri celá čierna a opečená!“
Zaujímavé je aj „zmrzlinové sexteto“ Ice Cream Sextet z opery Street Scene Kurta Weilla.
Dokonca aj taký „vážny“ skladateľ, akým bol Luciano Berio, vo svojej skladbe pre zbor pod názvom Cries of London používa text inšpirovaný zvolaniami londýnskych pouličných predavačov: „Cesnak, dobrý cesnak, je liekom na všetky choroby a keď zdravie stratíš, bež si kúpiť cesnak...“
Azda najväčší hold kulinárskemu umeniu vzdal Jean Françaix v trojčasťovej skladbe pre miešaný zbor Ode à la gastronomie, kde oslavuje bohyňu Gastéréu ako „desiatu z múz“.
Čo sa nachádza v názve (klasickej hudby)?
Kávová kantáta Johanna Sebastiana Bacha
Dielo Schweigt stille, plaudert nicht BWV 211, známe aj pod názvom Kávová kantáta, patrí medzi svetské kantáty Johanna Sebastiana Bacha. Skladba vznikla niekedy medzi rokmi 1732 a 1735. Inak vážny kantor si v nej berie za vzor v 18. storočí obľúbený žáner komického intermezza, ktoré obsahovalo postavu mladej, atraktívnej a vtipnej ženy a staršieho, menej chápavého muža, archetypy žánru commedia dellʼarte. Libreto Bachovho diela naznačuje, že niektorí ľudia v 18. storočí považovali pitie kávy za zlozvyk. Autorom je poštový úradník Christian Friedrich Henrici, prezývaný aj Picander, ktorý napísal aj libreto k Matúšovým pašiám. Kávová kantáta obsahuje tri hlasy (soprán, tenor, bas), sláčiky, flautu a continuo. Postavami sú Rozprávač, starý Šlendrián a jeho dcéra Lízka. Kantáta vtipne reflektuje dobovú novinku, ktorá sa stala módnym trendom. V texte otec vyzýva dcéru, aby sa vzdala kávy. Dáva jej ultimátum, že jej odoprie oblečenie a jedlo, jej je to však jedno. Hrozí jej tiež, že jej odmietne nájsť manžela. Lízka ale vyhlasuje, že sa vydá, iba ak jej ženích dovolí piť toľko kávy, koľko bude chcieť. Svojhlavá dcéra nakoniec víťazí a v závere všetky tri postavy spievajú, že „pitie kávy je úplne prirodzené“. Part Lízky je ódou na tento nápoj: „Káva chutí sladšie než tisíc bozkov, jemnejšie než muškátové víno a ak ma chcete potešiť, doneste mi kávu ako darček!“ Z dejín vieme, že káve vo veľkom holdovali napríklad Voltaire, Jonathan Swift, Honoré de Balzac sa ňou údajne predávkoval. Bach, zdá sa, bol tiež kávovým nadšencom. Súbor Collegium musicum, ktorý založil Georg Philipp Telemann v roku 1702, mal pravidelné koncerty v Zimmermannovej kaviarni neďaleko lipských mestských hradieb, tu sa uskutočnila aj premiéra Kávovej kantáty. Skladba zodpovedá dobovému žánru tzv. moralizujúcej kantáty, pričom predmetom odľahčenej kritiky je nadmerné pitie kávy, v tých časoch luxusnej komodity. Káva dorazila do Európy približne v časoch Bachovho narodenia a na začiatku 18. storočia ovplyvnilo nadšenie pre kávu v západnej Európe takmer celú pruskú ekonomiku. Existujú dohady, že predobrazom rebelantskej Lízky mohla byť Bachova vlastná dcéra.
Gioachino Rossini a láska k jedlu
Gioachino Rossini bol jedným z najpopulárnejších a najúspešnejších operných autorov všetkých čias. Ako 38-ročný mal za sebou 38 opier a bol svetovou celebritou, preto sa druhú polovicu života rozhodol stráviť na odpočinku. Okrem Talianska žil aj v Paríži, kam sa opäť vrátil v roku 1855, aby si vo svojej novej vile v Passy napravil chatrné zdravie. V posledných desiatich rokoch života sa vrátil ku komponovaniu, písal však len pre priateľov. Známou je séria jeho skladbičiek s názvom Péchés de vieillesse (Hriechy staroby). Ide o zbierku 150 vokálnych a klavírnych diel vytvorených v rozpätí rokov 1857 až 1868. Cyklus predstavuje salónnu hudbu, náladové kúsky, založené na starších skladbách, určených na neformálne sobotné večierky, počas ktorých Rossini zabával hostí v salóniku svojej francúzskej vily. Štvrté vydanie Hriechov staroby má podtitul Štyri predjedlá a štyri dezerty. Pozornosť v ňom venoval svojej manželke Olympe Pélissierovej, psovi Ninimu a obľúbenému papagájovi Perrucheovi. Medzi Dezerty skladateľ zaradil Figy, Mandle, Hrozienka a Oriešky, po ktorých nasledujú Predjedlá: Reďkovky, Ančovičky, Nakladané uhorky a Maslo. Rossini nemal nikdy ďaleko k dobrému stolovaniu, jeho babička bola pekárka a on sám sa vyučil za mäsiara, navyše bol skvelý domáci kuchár a jeho celoživotnou vášňou bolo chutné jedlo. Traduje sa, že v živote plakal iba trikrát: prvýkrát, keď počul spievať jedného skladateľa, druhýkrát na premiére svojho Barbiera zo Sevilly a tretíkrát, keď mu počas pikniku spadlo plnené kura do rieky. Rossini bol veľmi vtipný človek, jedna z jeho skladieb sa napríklad volá Malá prechádzka z Passy do Courbevoie. Prechádza všetkými tónmi chromatickej stupnice a podľa Rossiniho sa má hrať „veľmi homeopaticky“. Jeho Astmatická etuda je taká rýchla, že sa nedovolí interpretovi ani nadýchnuť.
| Kategória | Položky |
|---|---|
| Predjedlá | Reďkovky, Ančovičky, Nakladané uhorky, Maslo |
| Dezerty | Figy, Mandle, Hrozienka, Oriešky |
Leonard Bernstein a "La bonne cuisine"
Skladby Leonarda Bernsteina dokázali efektívne preklenúť priepasť medzi klasickou a populárnou hudbou, často vychádzajúc z tonality umne skombinovanej s 12-tónovým systémom. Slávny dirigent však trpel pocitom nedocenenia svojich závažných diel zo strany kritikov a ľutoval, že sa komponovaniu nemohol venovať viacej. Bernstein bol známy bonviván, veľa času trávil v reštauráciách, zbožňoval dobré jedlo, pitie a veľa fajčil. Keď bol v New Yorku, zvykol večerať v oddelenom salóniku v Ruskej čajovni. Z jeho posedení s bujarou spoločnosťou sa stala tradícia. Bernstein si dal obvykle dve škótske a následne si objednal bliny. Potom zašiel do podniku U Reubena na sendvič s tatárskym biftekom a dvojitou cibuľou. V tomto období napísal niekoľko piesní, medzi nimi i úspešný cyklus pre speváčku Jennie Tourelovú s názvom La bonne cuisine (Dobrá kuchyňa) z roku 1948. La bonne cuisine alebo Štyri recepty pre spev a klavír vychádzajú z literárneho diela La bonne cuisine française od Emila Dumonta z roku 1899, Bernstein ich preložil do angličtiny a zhudobnil. Z Dumontovho „menu“ si vybral Plum Pudding (Slivkový puding), Queues de Boeuf (Volské chvostíky), Tavouk Gueunksis (turecký recept na kuracie prsia so sladkým pudingom) a Civet à Toute Vitesse (Králik narýchlo). Tento bizarný a vtipný niekoľkominútový minicyklus dvoch rýchlych a dvoch pomalých piesní, v ktorom sú doslova „prerozprávané“ celé recepty na prípravu jedla, mal premiéru 10.
Jazz a jedlo: Rytmus a Kulinárske Pôžitky
V oblasti jazzu sa jedlo v názvoch skladieb často objavovalo v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Pravdepodobne to súviselo aj s tým, že jazzové produkcie sa najčastejšie realizovali v baroch, reštauráciách a kaviarňach, miestach ako stvorených na to, aby sa v nich o pôžitkárstve rozprávalo, hralo a spievalo.
All That Meat and No Potatoes (Fats Waller)
Jednou z najznámejších jazzových skladieb s jedlom v názve je nepochybne All That Meat and No Potatoes. Jej autorom je Thomas Wright Fats Waller, americký jazzový klavirista, organista, skladateľ, spevák a zabávač. Waller sa postupne stal jedným z najpopulárnejších hudobníkov svojej doby a úspechy žal rovnako v USA, ako aj v Európe. Podľa Wallerových súčasníkov išlo o frázu, ktorá označovala príťažlivú ženu so skvelou postavou, no malým poprsím. Ďalšou možnou verziou je, že text jednoducho vyjadruje Wallerovu nespokojnosť s porciou, ktorá obsahovala veľa mäsa, no takmer žiadne zemiaky.
Louis Armstrong a Struttinʼwith Some Barbecue
Louis Armstrong nahral kultovú skladbu Struttinʼwith Some Barbecue, ktorú napísala jeho manželka, klaviristka Lil Hardin, po prvýkrát v roku 1927. Názov zodpovedá módnemu trendu dávať piesňam názvy s jedlom, ako je to v skladbách Big Butter and Egg Man from the West alebo Potato Head Blues. Podľa amerického jazzového speváka Caba Callowaya sa pod slovom „barbecue“ v harlemskom žargóne myslí „priateľka, kráska“.
Tea for Two
Tea for Two je pieseň z roku 1925. Pochádza z muzikálu No, No, Nanette s hudbou Vincenta Youmansa na libreto Irvinga Caesara. Pieseň bola taká slávna, že zarezonovala dokonca aj v sovietskom Rusku a v roku 1927 oslovil dirigent Nikolaj Malko Dmitrija Šostakoviča, aby vytvoril orchestrálny aranžmán skladby. Tea for Two sa stala obľúbeným jazzovým štandardom a nahralo ju množstvo kapiel a inštrumentalistov, spomenúť možno Arta Tatuma, Theloniousa Monka, Oscara Petersona, Louisa Armstronga, Duka Ellingtona, Ellu Fitzgeraldovú, Franka Sinatru, Tonyho Bennetta, Nata Kinga Colea či Bennyho Goodmana.
Frim Fram Sauce (Nat King Cole Trio)
Frim Fram Sauce je jazzová pieseň, ktorú najviac preslávilo jazzové trio slávneho klaviristu Nata Kinga Colea, hoci Cole nebol jej autorom. Pieseň Frim Fram Sauce vznikla v roku 1945, hudbu napísal Joe Ricardel, autorom textu je Redd Evans, ktorý s Coleom spolupracoval na viacerých piesňach. Pieseň sa stala populárnou a v repertoári ju malo veľké množstvo ďalších hudobníkov, ktorí ju zaradili na svoje nahrávky, napríklad Ella Fitzgerald s Louisom Armstrongom, Les Brown, John Pizzarelli či Diana Krall, ktorá ju vydala na albume na King Coleovu počesť pod názvom All For You. Podľa etymológa Williama Safirea je „frim-fram“ alteráciou slov „flim-flam“, čo znamená nepodstatnú, nezmyselnú, iracionálnu vec. V každom prípade slovná skomolenina „frim-fram“ je vyjadrením momentálnej túžby po nedosiahnuteľnej, imaginárnej omáčke. Podľa iných zdrojov sú slová ako „frim-fram“, „shafafa“ alebo „oss an fay“ len formou vokalizovanej tzv. doo-wop formy, veľmi obľúbenej v bluesovom žánri.
Koncept "Dezertu" v hudobnom programovaní
Okrem priameho odkazu na hudobnú skupinu, slovo „dezert“ sa v hudobnom kontexte objavuje aj ako označenie pre špecifické programové segmenty alebo záverečné vystúpenia na podujatiach. Napríklad, v rámci festivalu micro.Wilsonic bol dezert na záver podávaný hudobníkom Foolkom, čo symbolizuje sladké ukončenie hudobného večera. Podobne, v kontexte rôznych hudobných podujatí sa objavujú programové bloky s názvom Teraz dezert!, ktoré predstavujú rozmanitých umelcov a ich príspevky. Príkladmi sú spojenia ako BCC Worship & Michal Kevický: Teraz dezert! a James Evans a Ján Buc: Teraz dezert!, ktoré naznačujú rôznorodú paletu hudobných a duchovných inšpirácií, podávaných ako pomyselný "dezert" pre poslucháčov.
tags: #hudobna #skupina #dezert