Husi patria do čeľade vodných vtákov kačicovité (Anatidae). Všeobecne ide o bylinožravé a monogamné vtáky, ktoré sú prispôsobené na plávanie a vznášanie sa na vodnej hladine. Mnohé druhy sa sťahujú, keď sa menia ročné obdobia, v jeseni na zimoviská a na jar na hniezdiská. Kŕdle týchto migrantov pri preletoch nad krajinou vždy fascinovali človeka.
Kŕdeľ husí lieta buď v šikmom rade, alebo v charakteristickom klinovom útvare s jedným kratším ramenom. Husi dokážu bez zastávky prekonať veľké vzdialenosti. Významným migračným koridorom je oblasť Dunaja. Tie, ktoré vidieť v Európe, rozdeľujeme do dvoch skupín, husi a bernikly.
Charakteristika a rozdelenie husí
Divé husi majú vynikajúce navigačné schopnosti, skvelú pamäť a zrak. Sú vynikajúcimi letcami v obrovských výškach až do 5 kilometrov a o ich inteligencii svedčí napríklad aj fakt, že pri jesennom sťahovaní sa na juh v noci sledujú svetlá lámp na diaľnici.
Hus divá je mohutnejšia ako kačica, má dlhší krk a na rozdiel od kačíc sa samce a samice nelíšia perím. Husi majú nohy umiestnené uprostred tela, čo im umožňuje vertikálne vzlietnuť. Pomerne veľká hmotnosť ich však núti k postupnému vznášaniu sa, čo predstavuje veľkú nevýhodu vzhľadom na ohrozenie predátormi.
Medzi divými a domácimi husami veľký rozdiel nie je. Domáce husi bývajú aj biele a sú monogamnejšie ako divé. Môže za to ich typická vlastnosť, ktorú popísal svetoznámy ornitológ Rakúšan Konrad Lorenz: "Húsa považuje za svoju matku prvého živého tvora, ktorého uvidí."
Rozdelenie husí
Rozdelenie husí, ktoré sú u nás najznámejšie, je nasledovné:
- Hus divá (Anser anser): Najväčšia, hmotnosť 3 - 4 kg. Má jednofarebný zobák mäsovej alebo pomarančovej farby s bielym nechtom. Rozpätie krídel je 170 cm. Sfarbenie je pri oboch pohlaviach rovnaké - sivohnedé, na vrchnej časti tela tmavšie, spodok tela je bledosivý. Krídla a chvost sú tmavé a koniec chvosta je bielo lemovaný. Hrubý zobák je oranžovej farby, zakončený bielym nechtom. Pomerne dlhé beháky sú mäsovoružové, len pri mladých vtákoch sivohnedé. Medzi prstami je plávacia blana.
- Hus siatinná (Anser fabalis): Hmotnosť 3 - 4 kg. Má dvojfarebný zobák, pri hlave čierny, uprostred pomarančový alebo červený a necht na konci je čierny.
- Hus bieločelá (Anser albifrons): Dosahuje hmotnosť len 2 - 3 kg. Má nad koreňom zobáka bielu škvrnu. Často sa ozýva jasným dvojslabičným hlasom, ktorý znie vyššie a rýchlejšie ako u husi divej.
- Hus malá (Anser erythropus): Najmenšia, hmotnosť len 2 kg. Má čelo na vrchhlave biele až po oči a okolo oka úzku pomarančovú obrúčku.
Husi hniezdia v severnej Európe, v Ázii a v Amerike.
Hus divá (Anser anser)
Hus divá je divoký druh husi, ktorý prirodzene obýva veľkú časť Európy a Ázie. Patrí medzi najväčšie a najťažšie divoké husi a je priamym predkom väčšiny európskych domácich plemien husí. Tento druh sa vyskytuje v širokej oblasti od západnej Európy po Mongolsko. Hus divá má výborné letové schopnosti.
Ochrana a životnosť
Hus divá v klasifikácii európskych vtákov podľa stupňa ohrozenia patrí medzi zabezpečené druhy. Na hus divú možno poľovať od 1. októbra do 20. januára. Vo voľnej prírode sa husi divé dožívajú 10 až 15 rokov. Hus divá sa v súčasnosti nechová komerčne, keďže je to chránený divoký druh.
Hus divá je vo voľnej prírode prirodzene plachá a vyhýba sa ľuďom. Pri kontakte s človekom často uteká alebo odlieta. V zajatí si môže zvyknúť na prítomnosť ľudí, ale spravidla zostáva opatrná.
Sociálne správanie a rozmnožovanie
Husi divé sú spoločenské a tvoria veľké kŕdle, najmä mimo obdobia hniezdenia. Okrem času rozmnožovania s nasledujúcim hniezdením a výchovou mláďat, keď sa určité druhy držia v izolovaných pároch, žijú husi v skupinách. Tie môže tvoriť niekoľko desiatok až stoviek jedincov. Takéto skupiny mávajú často aj strážne hliadky, ktoré rýchlo signalizujú blízkosť predátora.
Počas hniezdnej sezóny vytvárajú trvalé monogamné páry, ktoré zostávajú spolu aj po niekoľko rokov. Husi divé žijú v trvalom páre a po smrti jedného partnera sa druhý už obyčajne nespári. Mladé tvoria páry už počas prvej zimy, ale zvyčajne potom ešte 1 až 2 roky žijú spolu bez hniezdenia.
Chov husí 1. časť - Párenie
Párenie prebieha na vode na jar v marci. Hniezdo býva pomerne veľké na kopách tŕstia alebo na starých vŕbach pri vode, vystlané jemným páperím. Samica znesie zvyčajne 4 až 6 vajec, výnimočne až 10, ktoré neskôr počas sedenia dostávajú bledožlté a hnedasté škvrny. Na vajciach sedí samica 27 až 28 dní, kým samec obhajuje teritórium. V tom čase sa gunár zdržuje blízko hniezda a v nebezpečenstve obaja bránia hniezdo údermi krídel a štípaním zobákom. Vyliahnuté húsatá po 2 dňoch opúšťajú hniezdo a po 10 týždňoch už lietajú. Po vyliahnutí vedú obaja rodičia mláďatá k vode a učia ich hľadať potravu. O ich výchovu sa starajú obaja rodičia až do spoločného jesenného odletu.
Výskyt a hniezdenie na Slovensku
Hus divá je jediná, ktorá u nás na Záhorí zimuje, ba aj hniezdi. Častejšie je však v povodí Moravy a Dyje. Počas jesenného ťahu sa zastavujú tieto husi aj v iných oblastiach Slovenska. Na Slovensku ešte donedávna hniezdili husi na Záhorí, v povodí rieky Moravy, ale len vzácne. Po jej zregulovaní z vysušených močiarov samozrejme odleteli a dnes je hniezdenie husi divých na Slovensku veľmi neisté.
Snáď zahniezdili ojedinele v povodí Dunaja, alebo pri niektorom väčšom rybníku. U nás je známe len jedno hniezdisko husi divej, a to pri Veľkých Levároch. Ináč husi divé u nás vídame len pri jesennom sťahovaní a pri jarnom vracaní sa. V miernejších zimách prezimujú na Dunaji. Historicky prvýkrát zahniezdila v roku 2026 na Vtáčom ostrove na Oravskej priehrade v Námestove hus divá. "Husi divé hniezdia na Slovensku už dlhšie, ale je to väčšinou v nížinných oblastiach, či už na Záhorí, v Podunajskej nížine alebo na východe krajiny." Vtáčí ostrov na Oravskej priehrade je pôvodná vyvýšenina zatopenej obce Slanica. V 70. rokoch minulého storočia ostrov vyhlásili za chránené územie pre vodné a pri vode žijúce vtáky.
Migrácia a potrava
Hus divá je sťahovavá, zo zimovisk sa vracia už koncom februára a odlieta v auguste. Vo veľkom množstve prelietavajú cez naše územie v období jarnej a jesennej migrácie. Zastavujú sa na rybníkoch a pomaly tečúcich vodách. No, žiaľ, i transmigrujúcich husí je u nás z roka na rok menej. Letným domovom husi divej sú jazerá lemované porastom tŕstia v severských oblastiach. Od augusta do novembra letia husi divé v pravidelných klinovitých útvaroch na svoje zimoviská v Stredomorí, aby sa zase na jar vrátili na svoje severné hniezdiská.
Potravou husí je výlučne rastlinná: tráva, byliny, obilniny, zemiaky. Divé husi sa živia rastlinnou potravou a v jeseni sa rady pasú na oziminách. Najviac husí sa však na našom území vyskytuje v jeseni, keď sa tu zhromažďujú pred odletmi na zimoviská k brehom Čierneho a Stredozemného mora. V týchto dňoch môžeme vidieť kŕdle pasúcich sa husí na oráčinách, lánoch ozimín a kukuričniskách. Veľmi im chutí klíčiace obilie. Okrajmi zobákov odštipujú najjemnejšie výhonky. Preto ich poľnohospodári pokladajú za škodcov. Sú aj veľmi ostražité a len ťažko sa k nim možno nepozorovane priblížiť.
Hus bieločelá (Anser albifrons)
Hus bieločelá sa od divej odlišuje hlavne bielym sfarbením koreňovej časti zobáka a čela. Patrí k najpočetnejším európskym druhom divých husí. Hniezdi v severnej Európe, v pásme tajgy a tundry od Škandinávie až po východnú Sibír a v Grónsku. Je veľmi spoločenská. Sme zimoviskom aj týchto husí. Môžeme ich pozorovať na poliach, kam prilietajú za potravou a odpočívajú na vodných plochách. Najmä na Východoslovenskej nížine sa pasú stovky husí bieločelých, ktoré prilietajú zo severu Európy, aby tu prečkali zimu.
Na hus bieločelú možno poľovať od 1. októbra do 20. januára.
Zaujímavosti o husiach
Pokiaľ by sme mali brať výrok, že "ona je len hlúpa hus" doslovne, podľa znalcov husí by to nebolo nič hanlivé, ale skôr by išlo o lichôtku. "Hus dokáže svojimi citlivými hmatovými receptormi na základe odrazu vĺn odhadnúť tvar vecí, ktoré sú pod vodou," vysvetľuje zoologička Martina Nemčeková z bratislavskej zoo.
To, čo z nášho ľudského pohľadu robí hus hlúpou, je najmä jej hlasné gáganie. "Najmä ženy sa prirovnávajú k tomu, že sú hlúpe ako husi. Vyplýva to najmä z toho gagotu. Husi ho tým gagotom prezradili. Ako posvätné zviera si ju ctili starí Gréci a Rimania a práve paradoxne pre spomínané gáganie. "Husi zachránili Rím, keď naňho útočili Germáni.
Vo vzduchu, ale aj na zemi vydávajú zvolávacie či varovné zvuky. Majú vlastnú reč, ktorá im umožňuje udržať skupinu pohromade.