Hospodárske zviera je domestikovaný živočíšny druh chovaný človekom v umelých životných podmienkach za účelom získania poľnohospodárskych produktov živočíšneho pôvodu. Tieto zvieratá tvoria početnú skupinu v rámci domácich zvierat chovaných človekom a majú bezprostredný vplyv na poľnohospodársku produkciu. Podieľajú sa na výrobnom procese, čiže sú výrobným prostriedkom. Ich pomenovanie vychádza hlavne z cieľov chovu, pričom domáce zvieratá sa často chovajú pre zábavu a potešenie ľudí, kde prevládajú neekonomické ciele chovu.
Proces Domestikácie a Umelého Výberu
Domestikácia je proces zdomácňovania zvierat, vyčlenením zvierat z ich pôvodnej, divo žijúcej populácie. V tomto procese z divých zvierat vznikli druhy a plemená domácich a hospodárskych zvierat. Človek postupne zvyšoval svoj vplyv s rozvojom vedy, techniky a kultúry. Umelou selekciou sa populácie zvierat zbavovali nežiaducich vlastností. V čase domestikácie sa zmenili vlastnosti zvierat a zásadným spôsobom sa menilo aj prostredie ich chovu. Nepodarilo sa však domestikovať všetky druhy.
Začiatky umelého výberu súvisia s domestikáciou zvierat. Umelý výber zvierat je procesom riadenia evolúcie populácií, ktorý sa uplatňuje v populáciách zvierat divých, ale aj hospodárskych a domácich, a je riadený človekom. Uplatňovanie umelej selekcie predpokladá, že pre ďalší chov sa vyberajú jedince, ktoré spĺňajú podmienky výberu. Z chovu sa vyraďujú jedince, ktoré tieto podmienky nespĺňajú (negatívna selekcia) a taktiež tie, ktoré sú choré a staré (brakovanie zvierat).
Zootechnické Taxonomické Jednotky
Vzhľadom na zootechnickú prax a plemenársku prácu je potrebné rozlišovanie skupín populácií v rámci druhu, ktoré majú značne rozdielne morfologické a fyziologické vlastnosti. Pre tento účel bola v zootechnickej praxi zavedená umelá taxonomická jednotka - plemeno.
Druh
Druh je skupina jedincov so spoločným pôvodom, rovnakým systémom reprodukcie a rovnakým systémom prispôsobenia sa podmienkam prostredia. Rozdelenie na druhy ako taxonomické jednotky vychádza predovšetkým z morfologických, fyziologických a z ekologických rozdielov medzi druhmi. Rozhodujúcou charakteristikou rozdelenia je vzájomná reproduktívna izolovanosť.
Plemeno
Plemeno je základnou zootechnickou taxonomickou jednotkou. Je to populácia hospodárskych zvierat toho istého druhu, rovnakého fylogenetického pôvodu s charakteristickými znakmi a vlastnosťami, ktoré sa za nezmenených podmienok prenášajú na potomstvo. Plemeno má charakteristické znaky a medzi plemenami je rozdielny stupeň vývinu znakov a vlastností.
Rozpätie stupňa vývinu vlastností medzi jedincami v rámci plemena hodnotíme pojmom vyrovnanosť plemena. Za vyrovnané alebo homogénne plemeno považujeme také, v ktorom sa plemenné vlastnosti všetkých jedincov vyskytujú na rovnakom stupni. Vysoká vyrovnanosť je vedľa vysokej úžitkovej schopnosti najdôležitejšou vlastnosťou plemennej zošľachtenosti.
Na základe fylogenetického pôvodu sa plemená rozdeľujú podľa utvárania lebky, medziročného valu a slzných kostí do plemenných skupín. V chove sa rozlišujú:
- Primitívne plemená: Vznikli na určitom území vplyvom podmienok prostredia prírodným výberom. Veľmi málo sa odlišujú od svojich divých predkov. Hlavnou príčinou ich postupného zanikania bola nízka úžitkovosť. V chove sa udržali len v oblastiach s nízkou chovateľskou úrovňou, prípadne tam, kde klimatické podmienky nedávali predpoklady k chovu kultúrnych, avšak menej odolných plemien.
- Prechodné plemená: Sú produktom zlepšenej chovateľskej techniky a úrovne a šľachtiteľskej práce. Túto skupinu plemien v prevažnej miere tvoria zlepšené primitívne plemená, prípadne plemená krajové. Krajové plemená si zachovali niektoré pôvodné vlastnosti, ale niektoré ich stratili najmä dôsledkom importu kultúrnych plemien.
- Kultúrne plemená: Sú výsledkom dlhodobého pôsobenia úrovne chovateľských podmienok. Pri týchto plemenách sú v popredí fyziologické úžitkové vlastnosti.
Špecializované plemená sú šľachtené pre jeden úžitkový smer. Delenie kombinovaných plemien vychádza z pomeru hlavnej úžitkovosti (napríklad mäsovo-mliekové plemeno, ak prevláda produkcia mäsa a mlieka).
Menšie zootechnické jednotky
Je niekoľko dôvodov, pre ktoré sa plemeno delí na menšie taxonomické jednotky. Sú to línie, rodiny a jedince. Zootechnické jednotky menšie ako plemeno nie sú stále.
- Línia: Predstavuje sa charakteristickými vlastnosťami. Línie sa delia na genealogické, chovné, syntetické, inbrédne, izogénne. Cieľom líniovej plemenitby je zvýšenie podielu žiadaného génu.
- Rodina: Je menšou zootechnickou jednotkou ako plemeno. Vzniká výberom jedincov od jedného predka, obvykle plemennice. Je to taxonomická jednotka, ktorá vzniká výberom jedincov.
- Jedinec: Je najnižšou a najmenšou zootechnickou taxonomickou jednotkou. Niekedy sa štruktúra populácie mení v dôsledku šľachtiteľských opatrení.
Plemenným typom sa rozumie súbor vlastností, ktoré charakterizujú plemeno, a úžitkový typ vyjadruje súbor vlastností, ktoré charakterizujú úžitkové zameranie plemena alebo inej taxonomickej jednotky.
Metódy Selekcie a Plemenitby
Umelý výber a selekcia
Umelý výber zvierat je proces riadenia evolúcie populácií, ktorý sa uplatňuje v populáciách zvierat divých, ale aj hospodárskych a domácich a je riadený človekom. Uplatňovanie umelej selekcie predpokladá, že pre ďalší chov sa vyberajú jedince, ktoré spĺňajú podmienky výberu. Z chovu sa vyraďujú jedince, ktoré tieto podmienky nespĺňajú (negatívna selekcia) a taktiež tie, ktoré sú choré a staré (brakovanie zvierat).
Najčastejšie uplatňovanými metódami sú individuálna a skupinová selekcia zvierat. Individuálna selekcia sa uplatňuje zásadne podľa individuálnych hodnôt vlastností zvierat. Z genetického hľadiska je to veľmi jednoduchá metóda, ktorá má najrýchlejšiu odozvu na selekciu. Skupinová selekcia sa robí vtedy, keď sú vyberané celé rodiny zvierat ako samostatné jednotky podľa priemernej hodnoty vlastnosti.
Cieľom direkcionálneho výberu môže byť zvýšenie (produkcia mlieka, množstvo nastrihanej vlny) alebo aj zníženie priemernej hodnoty vlastnosti potomkov (selekcia ošípaných na hrúbku chrbtovej slaniny). Zvieratá sa vyberajú podľa viacerých vlastností. Pri postupe selekcie je dôležité poznať korelácie medzi vlastnosťami, podľa ktorých sa vyberajú zvieratá. Podľa nezávislých výberových hraníc sa stanovia pre všetky vlastnosti, podľa ktorých sa vyberajú zvieratá, výberové hranice a na ďalší chov sa vyberajú iba tie jedince, ktoré dosiahnu úroveň výberových hraníc vo všetkých vlastnostiach.
Plemenitba
Pod pojmom plemenitba zvierat sa rozumie ich cieľavedomé rozmnožovanie. V tomto prípade je potrebné ho chápať v širšom slova zmysle, t. j. vytváranie rodičovských párov.
- Čistokrvná plemenitba: Je základnou metódou rozmnožovania hospodárskych zvierat. Je to plemenitba, pri ktorej sa pária jedince v rámci rovnakej taxonomickej jednotky (plemena). Jej použitím sa zvyšuje homozygotnosť populácie, ktorá môže viesť až k depresii príbuzenského párenia. Čistokrvnou plemenitbou sa zvyšuje vyrovnanosť a ustálenosť morfologických a fyziologických vlastností, ktoré sa postupne stanú typické pre plemeno.
- Párenie nepríbuzných jedincov (outbreeding): Je základným spôsobom reprodukcie plemien.
- Párenie príbuzných jedincov (príbuzenská plemenitba-inbreeding): Je neutrálna, nie bežná metóda reprodukcie hospodárskych zvierat. Príbuzenskou plemenitbou sa nazýva taký postup reprodukcie zvierat, pri ktorom sa pária jedince príbuzné do piatej generácie, príbuznejšie ako je priemerná príbuznosť populácie.
Prehľad Významných Hospodárskych Zvierat
Rôzne druhy hospodárskych zvierat boli domestikované v rôznych časoch a pre rôzne účely, pričom každý z nich priniesol do ľudskej spoločnosti špecifické benefity.
Hovädzí dobytok
Hovädzí dobytok zohráva hlavnú úlohu v evolúcii ľudskej kultúry. Je to ekonomicky najdôležitejší druh hospodárskych zvierat. Výskyt rôznych plemien hovädzieho dobytka viedol k tomu, že viacerí autori sa ich snažili zatriediť do skupín podľa pôvodu, na základe utvárania lebky (kraniologických znakov).
Kone
Početné nálezy kostier predchodcov dnešných koní umožnili zostaviť ich vývojový rad. Predchodcom dnešného koňa bol Eohippus, ktorý bol veľkosti líšky. Koncom treťohôr vznikla forma pravého koňa Equus.
Rozlišujeme niekoľko skupín koní:
- Skupina stepných koní: Pôvod stepných koní sa odvodzuje od jediného, doteraz ešte žijúceho koňa Przewalského nazývaného aj kertak (Equus przewalskii Pol.).
- Skupina východných koní (orientálnych): Pôvod východných koní sa odvodzuje od tarpana (Equus przewalski gmelini Ant.). Bol asi tak veľký ako kertak, ale ušľachtilejšieho vzhľadu. Tarpan dal vzniku najznámejšieho plemena na svete - arabského plnokrvníka.
- Skupina západných koní (okcidentálnych): Skupina západných plemien vznikla z európskeho koňa (Equus adamicus). Tento kôň je predchodcom terajších chladnokrvných koní. Bol až 160 cm vysoký, s dlhým chrbtom a zrazenou panvou. Mal ťažkú hlavu. Dnešným zástupcom koní západného typu je kôň norik.
- Skupina severských koní (nordických): Skupina severských koní odvodená od Equus gracilis je doteraz zo všetkých skupín najmenej preskúmaná. Exteriérovo sú podobné koňom západným. Severské kone sú malé, zavalité, s krátkou hrivou a pomerne ťažkou hlavou. Patria sem pony - shetlandský, fjordský kôň, tuniský kôň, huculský kôň.
Ošípané
Príčiny domestikácie ošípaných sú rôzne. Ošípané sú jedným z najrozšírenejších druhov cicavcov a významný zdroj bielkovín v ľudskej výžive. Pôvod ošípaných na základe morfológie, paleontológie, biogeografie a iných údajov popísali Rothschild a Ruvinsky (1998). Sus scrofa je hlavný divý predok domestikovaných ošípaných. Stredozemná divá ošípaná (Sus scrofa mediterraneus) je pravdepodobne prechodnou formou. Dĺžkou a tvarom lebky sa podobá typu Sus scrofa ferus, slznú kosť má však štvorcového až kosoštvorcového tvaru. K spresneniu poznatkov prispievajú práce využívajúce mitochondriálnu DNA pri štúdiu pôvodu druhov.
Ovce
Existuje niekoľko euroázijských predkov, ktorí môžu byť predchodcami kultúrnych plemien oviec alebo sa podieľali na ich vzniku (Margetín a Bullová, 2005).
- Ovce skalné: Muflón (Ovis ammon musimon) dal základ vzniku ovciam nordickým. Sú to ovce krátkochvosté, ktoré majú menej ako 13 chvostových stavcov. Patria sem plemená: vresové, maršové, východofrízska ovca.
- Ovce stepné: Od divej ovce archar (Ovis ammon karelini) sa odvodzujú stepné ovce ázijského pôvodu, hospodársky najdôležitejšie dlhochvosté domáce ovce (majú viac ako 13 chvostových stavcov), tzv. cápové ovce. Do tejto skupiny patria i naše valašky, cigája, merino, hampshire, leicester, cheviot a iné.
- Ovce vysokohorské: Od divej ovce argali sú najmohutnejšie ovce chované v oblasti Pamíru, Tian-šan a v Himalájach.
Kozy
Vo svete sa chová približne 850 mil. kôz, ktoré sú zdrojom mäsa, mlieka, srsti a kože v podmienkach malých fariem, prevažne v rozvojových krajinách. Koza domáca (Capra hircus) má polytopický a polyfyletický pôvod. Domestikácia prebiehala v období 6000 - 2000 rokov p.n.l. Pôvodnou oblasťou, z ktorej sa kozy rozšírili, bola Predná a Južná Ázia. Na základe niektorých archeologických nálezov z obdobia 10 tis. rokov p.n.l. vyplýva, že koza bezoárová (Capra aegagrus), divý predok kozy domácej, patrila medzi najstaršie domestikované zvieratá vôbec. Väčšina dnešných plemien kôz je odvodená od kozy bezoárovej, ktorá má dlhé a šablovité rohy. Koza antická (Capra prisca) je už vyhynutá. Jej rohy tvoria špirálu, hroty rohov boli obrátené smerom von. Koza skrutkorohá alebo markhúr (Capra falconeri) má rohy skrutkovitého tvaru, ktoré takmer kolmo nasadajú na lebku.
Hydina a Králiky
Morka domáca
Morka domáca (Meleagris gallopavó) má pôvodné teritórium výskytu morky divej v Strednej a Severnej Amerike. Domestikácia prebiehala v oblasti Mexika. Z Ameriky sa rozšírila cez Nemecko do Európy a na Nový Zéland, čím vznikli súčasné plemená.
Holub domáci
Holub domáci (Columba domestica) bol domestikovaný v Európe, juhozápadnej Ázii a severnej Afrike. Domestikácia začala približne 6000 rokov p.n.l. na Blízkom východe.
Kačica domáca
Predchodcom kačice domácej je kačica divá (Anas platyrhynchos), všeobecne rozšírená na celej severnej pologuli, v Európe, Ázii, severnej Afrike aj v Severnej Amerike. Domestikácia prebiehala na území Európy a v Číne. Ďalším druhom je kačica pižmová (Cairinia moschata), ktorej pôvodným areálom výskytu je Južná a Stredná Amerika, kde bola aj domestikovaná ešte v období pred príchodom Kolumbusa (1530).
Hus domáca
Hus domáca (Anser anser domesticus) má svojich predkov rozšírených v Európe (divá hus sivá - Anser a. cinereus), Indii a Číne (divá hus labutia - Cygnopsis cygnoides), severnej Afrike (divá hus nílska - Chenalopex aegyptiacus) a Severnej Amerike (divá hus bernikla - Branta bernicla). Domestikácia husí prebiehala v Európe a v Ázii. Medzi najznámejšie druhy chovaných husí patrí hus domáca (Anser anser domesticus), ktorá pochádza z divo žijúcej husi veľkej (Anser anser). Hus bola domestikovaná už pred viac ako 3 000 rokmi v starovekom Egypte a Mezopotámii.
Husi sú silne sociálne a často tvoria monogamné páry na celý život. V domácich podmienkach má jeden gunár zvyčajne 2 - 4 husy. Samica stavia hniezdo na zemi, vystlané perím. Znesie 8 - 12 vajec, ktoré zahrieva asi 28 - 32 dní. Husi sú dobré matky a mláďatá (húsatá) odchovávajú pod svojim dozorom. Sú prevažne bylinožravce. Husi sú veľmi odolné voči chladu, vďaka hustej vrstve peria a tuku. Dokážu prezimovať aj pri mrazoch, pokiaľ majú suchý prístrešok. V prirodzených podmienkach sa husi dožívajú 10 - 15 rokov, niektoré aj viac. Domestikované husi majú obmedzenú schopnosť lietania v dôsledku svojej hmotnosti. Niektoré menšie plemená dokážu preletieť nízko nad zemou, ale väčšinou nelietajú.
Husi sú známe svojou ostražitosťou a často fungujú ako „prírodný alarm“ na dvore. Svojich chovateľov si dokážu obľúbiť, sú zvedavé a v niektorých prípadoch aj priateľské. Dokážu si pamätať tváre a reagovať na známych ľudí.
Charakteristiky husi domácej:
| Charakteristika | Popis/Hodnota |
|---|---|
| Hmotnosť samice (husy) | 4,5 - 8 kg |
| Schopnosť lietania | Obmedzená kvôli hmotnosti |
| Sociálne správanie | Silne sociálne, monogamné páry |
| Počet vajec | 8 - 12 |
| Doba inkubácie | 28 - 32 dní |
| Potrava | Prevažne bylinožravce |
| Odolnosť voči chladu | Vysoká (husté perie a tuk) |
| Dĺžka života | 10 - 15 rokov (v prirodzených podmienkach) |
| Úžitok (príklad) | Mäso, perie, pečeň (napr. Toulouská hus), ozdoba (napr. Pomoranská hus) |
Historicky sú husi cenené aj pre iné vlastnosti, ako je napríklad ich ostražitosť. Po bitke pri Allii, v ktorej Rimania utrpeli porážku, ustúpili zvyšky obyvateľstva a vojenských síl do Kapitolského vrchu, ktorý bol poslednou baštou mesta. Napriek tomu, že strážne psy neštekali, husi posvätené bohyni Júno, chované v Kapitolskom chráme, spustili veľký rozruch a gáganie. Táto udalosť sa stala symbolom ostražitosti a oddanosti. Na počesť husí boli v Ríme organizované slávnosti Júnonie a husi sa stali súčasťou rímskej mytológie ako ochrankyne mesta.
Králik domáci
Najstaršie fosílne nálezy predkov králikov sú datované do obdobia 20 mil. rokov p.n.l. Králik domáci (Oryctolagus cuniculus) pochádza z juhozápadnej Európy a až do stredoveku bol prirodzeným teritóriom jeho rozšírenia iba španielsky poloostrov a južné Francúzsko po rieku Loire. V súčasnosti sa vyskytuje prakticky na celom svete. Králik domáci má monofyletický a polytopický pôvod. Za divého predka dnešných plemien je považovaný králik divý (Lepus cuniculus), ktorý bol domestikovaný v rôznych oblastiach Európy. Králiky sú chované pre kožušnícky (plemená rex, castorex) a textilný priemysel (angorský), ale aj pre mäso a ako domáce zvieratá.
tags: #hus #polnohospodarske #zvirera