Ján Hus, jedna z najznámejších a najdôležitejších osobností českých dejín, bol 6. júla 1415 upálený v nemeckej Kostnici, obvinený z kacírstva. Bol kňazom a brilantným kazateľom, náboženským mysliteľom, vysokoškolským pedagógom a reformátorom, ktorého učenie dalo vzniknúť husitskému hnutiu a započalo reformu vtedajšej cirkvi.
Ján Hus je ešte aj dnes považovaný za nekompromisného obhajcu názorov Johna Viklefa, hoci niekedy sa tento fakt možno až prehnane prízvukuje. Hus totiž do značnej miery vychádzal aj z odkazu zárodkov miestneho reformného hnutia.
Historický Kontekst: Veľká západná schizma a hľadanie reformy
Doba, v ktorej Ján Hus žil a pôsobil, bola poznačená hroznou krízou, ktorú od roku 1378 prežívalo celé územie pod vplyvom Západnej cirkvi. Toto historické obdobie sa nazýva schizmou RKC, alebo tiež pápežskou schizmou. V roku 1305 sa prenieslo sídlo pápežov z Ríma do Avignonu. Po smrti Gregora XI. bol v Ríme zvolený Urban VI., ale nespokojní kardináli neskôr zvolili Klementa VII. v Fondi, čo viedlo k dvom pápežom - rímskemu a avignonskému.
Obaja pápeži boli tak presvedčení o svojej pravosti, že každý toho druhého dal do kliatby, a kliatba bola vnesená aj na ich stúpencov. To znamenalo, že súčasne bola exkomunikovaná celá rímskokatolícka cirkev. Nikto nemohol ostať neutrálny - každý musel niekam patriť a tým byť druhou stranou prekliaty. Táto hrozná situácia rozdelila celé kresťanstvo na dve potierajúce sa poslušnosti. Roztržka prechádzala všetkými zemiami, diecézami a farnosťami, budila boje a rôznice.
Ani smrť pápežov tento rozkol neodstránila, keďže obaja mali po smrti svojich nástupcov. V roku 1407 sa obaja pápeži dohodli na stretnutí v Savone, ale k nemu nedošlo. Po 31 rokoch zúfalstva sa západná cirkev rozhodla rázne skoncovať s dvojpápežskou anarchiou. Kardináli zvolali koncil do Pisy v roku 1409, kde oboch pápežov označili za schizmatikov a heretikov, pozbavili ich pápežstva a zvolili Alexandra V. Tak vznikla trojpápežská trojvláda, z ktorých ani jeden neuznával tých druhých dvoch. Táto nová situácia vyvolala nové prerozdelenie území. Po náhlej smrti Alexandra V. bol ihneď zvolený jeho nástupca Ján XXIII.
Chronológia pápežskej schizmy a jej koncily
| Rok | Udalosť | Hlavní aktéri | Dopad |
|---|---|---|---|
| 1305 | Prenesenie pápežského sídla do Avignonu | Pápež Klement V. | Stratenie rímskeho vplyvu, začiatok "Avignonského zajatia" |
| 1378 | Voľba Urbana VI. v Ríme | Kardináli v Ríme | Počiatočná platnosť voľby |
| 1378 | Voľba Klementa VII. v Fondi | Nespokojní kardináli | Začiatok dvojpápežskej schizmy (Avignon vs. Rím) |
| 1403 | Wyclifovo učenie vyhlásené za kacírske na Pražskej univerzite | Pražská univerzita (nemeckí majstri) | Eskalácia sporov medzi Čechmi a Nemcami |
| 1409 | Koncil v Pise | Kardináli, Alexander V. | Zosadenie dvoch pápežov, zvolenie tretieho, vznik trojpápežskej schizmy |
| 1414 | Zvolanie koncilu v Kostnici | Cisár Žigmund, Ján XXIII. | Pokus o definitívne vyriešenie schizmy a reformu cirkvi |
| 1417 | Vyriešenie schizmy v Kostnici | Kostnický koncil | Ukončenie trojpápežskej schizmy |
Myšlienkové Korene: John Viklef a české reformačné hnutie
John Viklef: Anglický predchodca reformácie
John Viklef bol anglický filozof a teológ 14. storočia, ktorý sa snažil o reformu cirkvi v duchu návratu k základným pravdám evanjelia. Kritizoval hriechy, prepych a bohatstvo kléru, ktorý bol v zásade chápaný ako „niečo viac“ než obyčajní veriaci. Hlavným prínosom tohto anglického teológa bola rehabilitácia Biblie. Denne ju čítal a celé svoje bytie i konanie podriadil Božiemu slovu, pričom pochopil, že Biblia je jediným merítkom pre celú cirkev.
Okrem kritiky kléru sa Viklef venoval tiež prekladu Biblie do jazyka zrozumiteľného verejnosti. Anglické preklady pochádzajúce z rokov 1382-1394 sa dodnes nazývajú Viklefovou Bibliou. V dobe, o ktorej je reč, bolo Písmo dostupné len v latine a v latine prebiehali aj omše napriek tomu, že bežní ľudia mohli poznať maximálne pár slovíčok. Wyclif odsudzoval všetky cirkevné učenia a ustanovenia, ktoré boli v evidentnom rozpore s Božím slovom.
Veľký rozruch spôsobil Viklef tiež svojimi názormi týkajúcimi sa práve eucharistie. Od roku 1215 katolícka cirkev oficiálne formulovala učenie o transsubstanciácii (prepodstatnení). Viklefove názory na túto tému sa postupom času menili a ku koncu svojho života už bol zjavne presvedčený o radikálnej remanencii. To znamená, že chlieb a víno považoval len za symboly tela a krvi Krista, pričom podstata je nezmenená.
Pôvodné české reformačné prúdy
Už od polovice 14. storočia existoval pôvodný český reformačný prúd. Jeho hlavnými predstaviteľmi boli okrem Rakúšana Konráda Waldhausera, Ján Milíč z Kroměříže, Matej z Janova a Peter Chelčický. Bol to Matej z Janova, ktorý spojil hnutie s českými univerzitnými kruhmi. Matej z Janova, slávny učenec a učiteľ Parížskej univerzity, ktorého hlavné dielo Regulæ Veteris et Novi Testamenti (Pravidlá Starého a Nového zákona) bolo od základov podložené biblickými princípmi v duchu reformačného hnutia.
Českí reformátori ako Milíč a Matej z Janova neverili v podporu svetských vládcov, vkladali hlavnú nádej do rozvíjania duchovného života, zriekania sa sveta, prostoty apoštolskej chudoby, častého prijímania a „napodobňovania Krista.“ Ba čo viac, Matej z Janova nepočítal ani s úlohou kňazstva. Veril, že potrebná reforma by mohla prísť z radov obyčajných ľudí.
Vplyv Viklefa na Husa a českú reformu
Ján Hus sa stal prívržencom tohto pôvodného hnutia a neskôr sa zoznámil aj s dielom Johna Wyclifa. Kým väčšina českých majstrov bola prowyklifovská, nemeckí a ďalší cudzí majstri sa hlásili skôr k nominalizmu. Nebol to jediný spor, ktorý medzi sebou mali jednotlivé univerzitné národy.
S niektorými Viklefovými názormi Hus dokonca evidentne nesúhlasil, mnohé z nich však považoval za pravdu, ktorú sa oplatí brániť. Ján Hus bol závislý od Viklefa, tak ako ten zasa závisel od množstva ďalších: od Grossetesta, Jána Parížskeho a takisto od Marsilia Padovy a Viliama Ockhama. Mladšia generácia českých reformátorov a medzi nimi Hus obhajovali istú úlohu svetských vládcov v reforme Cirkvi, aj keď sa na nich nikdy nespoliehali. V tomto sa ukazoval ako zjavný vplyv Viklefa.
Život a Pôsobenie Jána Husa
Raný život a štúdium
Ján Hus sa narodil okolo roku 1370 v Husinci pri Prachaticiach v južných Čechách. Podľa tradície tam dodnes stojí Husov dom, kde získal prvé vzdelanie. Po tom, čo absolvoval farskú školu (zrejme v Prachaticiach), odišiel študovať do Prahy na Karlovu univerzitu v roku 1390. Roku 1393 dokončil základné trojročné štúdium - trivium, čím získal hodnosť bakalára. O tri roky neskôr mal za sebou úspešne aj quadrivium, čím získal titul majstra slobodných umení. Od roku 1398 už viedol vlastné prednášky ako profesor na artistickej fakulte a pokračoval štúdiom na teologickej fakulte.
Kňazstvo a Betlehemská kaplnka
Kňazské svätenie získal v roku 1400 a od tejto chvíle začína aj kázať. Najprv kázal v kostole sv. Michala. O dva roky neskôr, v roku 1402, je už menovaný správcom Betlehemskej kaple na pražskom Starom meste. Kázal v zrozumiteľnom českom jazyku a získaval si mnohých stúpencov, od pospolitého ľudu, bohatých mešťanov a študentov, až po šľachtu, členov kráľovského dvora a dokonca aj kráľovnú Žofiu. Na štarte jeho kazateľskej cesty boli jeho kázne zamerané hlavne na základy kresťanského života, neskôr však dostávali smer mravnej obrody a začala sa kryštalizovať potreba obrody duchovnej, až sa formovala do potreby reformácie v cirkvi.
Ako sa zdá aj zo slov samotného majstra, je možné, že na cirkevnú dráhu sa dal jednoducho zo zištných dôvodov, aby vždy mal čo jesť a čo si obliecť. Neskôr však zrejme zažil duchovné obrátenie. Vo svojich kázňach, podobne ako Viklef, nešetril kritikou bohatého kléru, ktorý nedbá na zachovávanie Kristovho zákona.
Konflikty s cirkevnými autoritami
Hus ako intelektuál a verejne činná osoba priťahoval pozornosť bežných veriacich aj odporcov z radov kléru a univerzitných majstrov. Spor o Wyclifovo učenie a spisy eskaloval na prelome rokov 1409 a 1410 po vyhlásení buly pápeža z Pisy Alexandra V., ktorý zakázal akékoľvek držanie Wyclifových spisov. Pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hazmburku nechal v júni 1410 zhromaždiť a spáliť Wyclifove knihy. Hus podal odvolanie k pápežovi proti zákazu kázania v kaplnkách a spáleniu kníh, čím dal dôvod na proces pred rímskou kúriou.
Rozkol prinieslo aj predvolanie ku koncilu do talianskej Pisy, ktorý podporoval kráľ Václav IV. a česká časť univerzity, naproti tomu nemeckí majstri sa postavili proti účasti na koncile. Kráľ sa zamiešal do vnútorných záležitostí univerzity a prerozdelil hlasy pri rokovaní Dekrétom kutnohorským v januári 1409 (tri hlasy získala česká strana, cudzinci jeden spoločný hlas). Hoci bude Husovo meno s dekrétom spájané, on sám bol v čase vydania ťažko chorý a nemohol sa zúčastniť na rokovaniach. Cudzinci z univerzity na protest odišli, a Ján Hus sa stal rektorom univerzity v rokoch 1409-1410.
Jasne zaujal stanovisko mnohokrát pri obhajobe spisov Johna Viklefa alebo kritike niektorých konkrétnych a aktuálnych udalostí. Hus zašiel tak ďaleko, že v roku 1412 skritizoval bulu pápeža Jána XXIII., ktorou hlava cirkvi vyhlásila krížovú výpravu proti neapolskému kráľovi a za vojenskú účasť sľubovala odpustky. Predaj odpustkov v Čechách podporoval kráľ Václav IV., ale Hus a jeho prívrženci proti nim ostro vystúpili, nazývajúc to svätokupectvom. Ako odpoveď Ján XXIII. uvalil na Husa kliatbu a predvolal ho pred súd.
Hus sa proti tomuto predvolaniu odvolal k najvyššiemu Sudcovi - ku Kristovi. V októbri 1412 pápež zostril kliatbu nad Husom a vyhlásil interdikt nad miestami, kde sa zdržiaval. Interdikt bol uvalený aj nad Prahou, čo znamenalo úplný zákaz bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. Doteraz Husa kráľ Václav ochraňoval, ale ďalej už nemohol, lebo v Husovej prítomnosti sa nekonali bohoslužby. Preto Václav požiadal Husa, aby opustil Prahu. Hus nechcel spôsobovať Pražanom ťažkosti, preto kráľovi vyhovel.
Jan Hus - Cesta bez návratu - trailer
Exil a literárna tvorba
Hus ušiel na vidiek, kde sa venoval kázaniu evanjelia a písaniu svojich najcennejších diel. Vyhnanstvo na vidieku pre Husa neznamenalo zastavenie práce. V Žatci a neskôr na Kozom Hrádku, kde prežíval začiatok svojho núteného exilu, sa venoval literárnej činnosti. Práve vo veľmi krátkom rozmedzí rokov 1412 až 1413 môžeme sledovať vznik všetkých Husových v češtine písaných diel, ktoré sú plné živého jazyka a aktualít zo života dobovej spoločnosti.
Spísal tiež latinský teologický traktát De ecclesia (O cirkvi), ktorý zohral v Husovom živote významnú úlohu, pretože sa stal súčasťou Husovej kauzy v Kostnici. Hus vystaval svoj traktát na základe niekoľkých Wyclifovych spisov a dokončil ho na konci mája 1413. V 23 kapitolách sa systematicky zaoberá cirkvou ako spoločenstvom predurčených na spasenie, ktorú postavil do protikladu k inštitucionálnej cirkvi. Hus hlavou cirkvi stanovil nie pápeža, ale samého Ježiša Krista. Zároveň tým pokúšal dokázať, že veriaci nie je povinný poslúchať pápeža, ak sú pápežove nariadenia v rozpore s Bibliou, a každý kresťan má právo kontroly náboženského učenia.
Medzi českými spismi je najdôležitejší Výklad viery (spolu s Výkladom desatora a Výkladom Otčenáša), vytvorený so zámerom naučiť obyčajných veriacich v čo veriť, čo robiť a ako sa modliť. Ďalej vytvoril pre verejnosť výber z kázaní - Postilu, a do tejto skupiny spisov zaradil aj ostrý, polemický spis Knižky o svätokupectve. Tieto diela, spolu s latinským spisom De ecclesia, sú považované za jeho najlepšie a najvýznamnejšie diela.
Knižky o svätokupectve boli napísané po zákaze pôsobenia v Betlehemskej kaplnke. Hus v ňom kritizuje, že cirkev brala za obrady a pohreby peniaze. Je pre odobranie majetkov cirkevným hodnostárom, neurčuje ale, komu by mali patriť. Aj keď bolo dielo napísané pre verejnosť, je podoprené biblickými a scholastickými dôkazmi. Hus bol predchodcom biblických teológov, pretože podriaďoval scholastickú argumentáciu Písmu. Viklefove tvrdenia sa týkajú výlučne pápežových, biskupských a mníšskych praktík svätokupectva, zatiaľ čo Hus tieto obvinenia rozširuje aj na miestne duchovenstvo, akademické kruhy a laikov. Pre cirkev písal po latinsky, pre prostý ľud po česky. Aby mohol svojimi spismi preniknúť čo najrýchlejšie medzi širšie vrstvy, zaviedol diakritický pravopis, významne zasiahol do vývoja českého jazyka vo svojom spise O českom pravopise.
Kostnický Koncil a Odsúdenie
Zvolanie koncilu a Husova cesta
V roku 1414 bol do mesta Kostnice zvolaný koncil, ktorý mal raz a navždy vyriešiť už od roku 1378 trvajúcu schizmu a očistiť cirkev. Tento problém mal riešiť už koncil v Pise roku 1409. Existencia troch pápežov bolestne ničila celú zem, jej svetský panovník cisár Žigmund chcel s tým už konečne skoncovať. Dohodol u pápeža Jána XXIII., aby bol zvolaný všeobecný koncil na území jeho vládneho vplyvu. Za miesto konania koncilu vybral Kostnicu. Ján XXIII. predpokladal, že na koncile bude konečne potvrdený ako jediný pápež, preto súhlasil a zvolal koncil na 1. novembra 1414.
Ján Hus 11. októbra 1414 odchádza z hradu Krakovec v sprievode Václava z Dubé, Henricha Lacemboka z Chlumu, jeho synovca Jana z Chlumu, pisára Petra z Mladoňovíc a majstra Jana Kardinála z Rejnštejnu. Hus bol povolaný do Kostnice, aby hájil svoje učenie. Cestovali cez Tachov, Norimberg, Ulm a Biberbach; z Meersburgu sa pravdepodobne preplavili do Kostnice, kam dorazili 3. novembra. Koncil sa začal až 5. novembra 1414.
Väznenie a proces
Kardináli vyzvali 28. novembra 1414 Husa na účasť na rokovaní, krátko potom ho však zadržali. Najprv ho väznili v dome riaditeľa chóru kostnickej katedrály, po ôsmich dňoch ho previezli do prízemnej kobky v dominikánskom kláštore na ostrove pri Bodamskom jazere. Večer 24. marca 1415 Husa previezli na neďaleké sídlo kostnického biskupa Gottlieben.
Rokovanie koncilu ďalej prebiehalo v refektári františkánskeho kláštora, kde sa 5., 7. a 8. júna konal Husov výsluch. Prerokúvaniu Husovej kauzy predchádzalo odsúdenie Wyclifovho diela ako kacírskeho na základe zavrhnutých 260 vybraných článkov. Proti Husovi vybrali články z jeho spisov O církvi, Proti Páleči a Proti Stanislavovi. 15. júna koncil zakázal prijímanie Večere Pánovej „pod obojím“ (hostiu aj víno), 18. a 23. júna zavrhli všetky Husove latinské aj české spisy.
Hus naivne veril, že dostane možnosť obhajovať svoje názory na verejnej dišputácii. Krátko po príjazde mu došlo, že na koncile pôjde skôr o súdny proces, na ktorého konci bude vyhlásený rozsudok. Boli spísané kacírske tézy vyňaté z Husových spisov, ktoré mal odvolať. Hus však tvrdil, že odvolá, len ak mu z Písma dokážu, že sa mýli. Toto snem chápal ako urážku, pohŕdanie autoritou a pýchu. Mnoho z článkov, ktoré mal Hus odvolať, však evidentne ani nikdy nehlásal, čo sám zdôrazňoval a odmietal sa kajať z niečoho, čo neučinil a nepovedal.
Sudcovia sa napriek tomu snažili dospieť k rozumnému a miernemu riešeniu a Husovi bol predložený značne zredukovaný a upravený zoznam téz, ktoré mal odvolať. Neodvolal. Hus v žalári očakával rozsudok, 5. júla ho navštívilo v cele veľa jeho priateľov, ale aj predstaviteľov koncilu, ktorí ho vyzývali, aby odvolal predložené články. Odmietol sa ospravedlniť, vediac, že by ho to mohlo stáť doživotné väzenie, zatiaľ čo odmietnutie znamenalo upálenie.
Odsúdenie a poprava
6. júla sa konalo zasadanie snemu za účelom vynesenia rozsudku. Majstrovi Jánovi už nebolo umožnené sa ďalej hájiť, znova ho však požiadali, aby odvolal. Neučinil tak, a tým si podpísal rozsudok smrti. V kostnickej katedrále siedmi biskupi Husa odsvätili; na hlavu mu nasadili papierovú korunu s vyobrazenými čertmi a s latinským nápisom, že je kacír. Koncil tým odňal všetky atribúty kňazského práva a zveril Husovu dušu diablovi; telo potom odovzdal svetskej spravodlivosti. Kráľ Žigmund sa obrátil na ríšske knieža Ľudovíta a pokynul mu, aby sa Husa ujal. Následne ríšske knieža Ľudovít privolalo kostnického richtára a nariadilo mu, aby vykonal rozsudok.
Husa sa ujala štvorica zbrojnošov a vyviedli ho Geltingenskou bránou pred kostnické hradby. Na lúkach za mestským opevnením, čo je dnes už súčasť mesta, ktorá sa nazýva Paradies (Raj), postavili hranicu. Keď Hus zbadal hranicu, pokľakol. Spoveď odmietol, ale chcel nemecky prehovoriť k okolostojacim. To mu ríšske knieža neumožnilo a dalo pokyn na vykonanie popravy. Husa priviazali k drevenému kolu na hranici.
Napokon k nemu prichádza ríšske knieža Ľudovít a dvorný úradník Hoppe z Pappenheimu, aby mu dali poslednú možnosť zachrániť si život odvolaním svojho učenia. Podľa Petra z Mladoňovíc Hus predniesol toto: „V tej pravde evanjelia, ktorú som písal, učil a kázal zo slov a výkladov svätých doktorov, dnes veselo chcem zomrieť.“ Ríšske knieža dalo pokyn na zapálenie hranice. Jeho spisy boli spálené a ako zatvrdený kacír a Viklefov učeník bol odovzdaný svetskej moci, ktorá mala rozsudok vykonať.
O Husovom procese a upálení zachoval cenné svedectvo najmä Petr z Mladoňovíc. Hus dostal dostatok možností na to, aby odvolal. Snem, ktorý ho súdil, veľakrát preukázal vôľu zachrániť ho, len ak odvolá. Hus totiž de facto nezomrel pre samotnú skutočnosť, že hlásal „bludy“, ale preto, že tieto domnelé bludy odmietol odvolať a podrobiť sa cirkevnej autorite. Staval sa tak do pozície nenapraviteľného heretika, ktorému niet pomoci. Odlišoval sa od mnohých iných reformných kazateľov, ktorí sa nakoniec cirkevným autoritám podrobili a odvolali. Kati Husov popol vyhrabali a hodili ho do Rýna, aby z Husa, ako z kacíra, nič nezostalo, aby jeho príznivci nemohli uctievať jeho ostatky.
Odkaz a Pamiatka Jána Husa
Husovo učenie dalo vzniknúť husitskému hnutiu, českej reformácii a úsiliu o premenu katolíckej cirkvi. Už v roku 1416 sa 6. júla v Čechách oslavoval sviatok svätých mučeníkov Jána Husa a Jeronýma Pražského, ktorého upálili 30. mája 1416 pri Kostnici. Ján Hus sa považuje za predchodcu protestantizmu.
Česi na Jána Husa nikdy nezabudli. K jeho odkazu sa hlásili tak husiti, ako aj novovznikajúce cirkvi a reformačné hnutia, takže sto rokov po jeho smrti sa viac ako 90 % obyvateľov Českého kráľovstva hlásilo k inej než katolíckej cirkvi. Určitý vzdor prežíva v českom národe dodnes, možno aj preto, že cirkev Husa nikdy nerehabilitovala.
Deň Husovho upálenia, 6. júl, sa stal českým štátnym sviatkom. V niektorých cirkvách patrí Ján Hus ku svätým mučeníkom a v Čechách i na Morave pripomína jeho odkaz rad miest a pomníkov. V Prahe je to predovšetkým Betlehemská kaplnka s Domom kazateľa. V rodnom Husinci môžete navštíviť rodný domček a Centrum Jána Husa. V rámci štátneho sviatku 6. júla sa môžete vydať na výlet k Pamätníku Jána Žižku z Trocnova a vznikajúceho Archeoskanzenu Trocnov, ktorý predstavuje zemanský dvorec za časov Jána Žižku. Juhovýchodne od Tábora na ľavom brehu Kozského potoka leží zřícenina gotického hradu Kozí Hrádek, ktorý je nejpamätnejším hradom Táborska, kde Ján Hus prežil časť svojho exilu.
Husovi patrí siedme miesto v ankete Najväčší Čech a je uvedený v galérii 72 mien na fasáde Národného múzea v Prahe. Sochař Ladislav Šaloun vytvoril jeho pomník na Staromestskom námestí v Prahe. Husovo kázanie tiež inšpirovalo jeden z obrazov Alfonsa Muchu v cykle Slovanská epopej a jeho meno niesol 1. strelecký pluk Československých légií, neskôr peší pluk Československej armády a partizánska brigáda za druhej svetovej vojny. Spoločne s kráľom Zikmundom Luxemburským je Ján Hus rovnako jednou z hlavných postáv internetového komiksu Opráski sčeskí historje. Vojenská taktika a neporaziteľnosť husitských bojovníkov inšpirovala vývojárov slávnej videohry Age of Empires 2 k jej rozšíreniu o české reálie v DCL Dawn of the Dukes.
