Metafora „horúceho zemiaka“ sa často používa v rôznych kontextoch, od historických udalostí až po politické diskusie. V slovenskej kultúre ju nájdeme aj v diele básnika a dramatika Mikuláša Kočana, ktorý ju použil ako názov svojej divadelnej hry.
Kto bol Mikuláš Kočan?
Mikuláš Kočan bol významný slovenský básnik, dramatik a autor rozhlasových a televíznych hier, najmä pre deti. Narodil sa v roku 1939 v Nižnej Šuňave. Jeho talent sa prejavoval už v detstve, keď ako samouk hrával na harmonike a neskôr navštevoval hudobnú školu, kde sa učil hrať na klavír. Svoje hudobné schopnosti uplatňoval aj pri hraní a speve na bohoslužbách.
V päťdesiatych rokoch mu vtedajší režim sťažil štúdium, keďže jeho otca nútili vstúpiť do JRD. Po otcovom vstupe do JRD Ján Zemko začal študovať na VŠ poľnohospodárskej v Nitre, no po roku prestúpil na Pedagogickú fakultu UK v Trnave, ktorú úspešne ukončil s červeným diplomom. Neskôr pokračoval v štúdiu na VŠ múzických umení v Bratislave.
Po skončení štúdií sa stal sólistom opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, kde pôsobil ako tenor. Do roku 1990 naštudoval stovky operných a operetných postáv a predstavení na domácich i zahraničných scénach. Medzi jeho významné postavy patria princ v Dvořákovej opere Rusalka, Cavaradossi v Pucciniho Tosce, Paganini v opere F. Lehára, Don José v opere Carmen a Jánošík v rovnomennej opere Jána Cikkera. V roku 1985 bol vyznamenaný Ministerstvom kultúry odznakom Vzorný pracovník kultúry.
Divadelná hra Horúci zemiak (1985)
Mikuláš Kočan je autorom divadelnej hry s názvom Horúci zemiak, ktorá vznikla v roku 1985. Vo väčšine svojich divadelných hier sa Kočan venoval kritike morálnych problémov spoločnosti, premenám spoločnosti a medzigeneračným vzťahom. Medzi jeho ďalšie divadelné hry patria
Okrem divadelných hier napísal aj rozhlasové hry ako
Metafora „horúceho zemiaka“ v širšom kontexte
Horúci zemiak v politike: Prehadzovanie zodpovednosti
Metafora „horúceho zemiaka“ sa často používa v politike na označenie situácie, keď sa politik alebo politická strana snaží vyhnúť zodpovednosti za nepopulárne alebo kontroverzné rozhodnutie. Namiesto toho sa snažia preniesť túto zodpovednosť na niekoho iného. Príkladom môže byť situácia, keď sa Igor Matovič v politickej diskusii snažil preniesť mikrofón na iných kandidátov, čím sa vyhol priamej odpovedi na otázku. „Ja by som sa chcel spýtať nášho budúceho pána premiéra…“ začína klásť otázku pán z Lučenca. Mikrofón drží Lukáš Kyselica, no hneď ho podá Igorovi Matovičovi. Ten ho rýchlo podá ako horúci zemiak ďalej - Jožovi Pročkovi, ktorý ho odovzdá Dominikovi Drdulovi, študentovi, ktorý kandiduje z 20. miesta. V tomto prípade mikrofón symbolizuje moc a zodpovednosť, ktorú si politici prehadzujú, aby sa vyhli ťažkým otázkam alebo nepríjemným situáciám.
Jaro Smejkal: Kuť železo, kým je horúce
V kontexte šoubiznisu, exfinalista SuperStar Jaro Smejkal použil metaforu „horúceho zemiaka“ na vyjadrenie potreby rýchlo konať a využiť svoju popularitu. „Vzniklo to rýchlo preto, lebo nie je čas čakať. Som horúci zemiak, ktorý rýchlo vychladne a treba kuť železo, kým je ešte horúce.“
Jozef Banáš: Zemiaky si nedáme!
Spisovateľ Jozef Banáš použil metaforu „horúceho zemiaka“ v humornej glose o slovenských zemiačikoch. Keď zistil, že aj zemiaky nám chcú vziať, rozhodol sa Slovákov na to nahlas upozorniť. „Zemiaky si nedáme! Je na vás, ako sa zachováte. Už sa nemôžete na nič vyhovárať, už to viete. Horúci zemiak je vo vašich rukách. Teraz sa ukáže čo ste zač.“ V tomto prípade „horúci zemiak“ symbolizuje národnú hrdosť a potrebu brániť si svoje kultúrne dedičstvo.
Why are metaphors so difficult for non-native speakers?
Tetris: Horúci zemiak herného priemyslu
Pred 40 rokmi mladý sovietsky vedec Alexej Pažitnov vymyslel počítačovú hru, ktorá nemala obdobu. Keď sa nudil v práci vo výpočtovom stredisku sovietskeho výskumného ústavu, našiel pre svoje matematické zručnosti nové uplatnenie: spísal počítačovú hru. Prvá, primitívna verzia na sovietskom počítači Elektronika-60, bola hotová 6. júna 1984. Myšlienka vychádzala z klasickej stolnej hry pentomino, v ktorej treba hranaté geometrické obrazce podivných tvarov presne zložiť svojimi stranami k sebe do súvislej plochy. Tetris uplatnil podobnú ideu: hráč musí umiestniť zmenšujúce sa geometrické obrazce, z ktorých každý sa skladá zo štyroch štvorcov.
Príbeh o tom, ako sa Tetris dostal za železnú oponu, je hoden dobrodružného románu. Programátor Henk Rogers v roku 1989, keď pracoval v Japonsku, narazil na hru počas služobnej cesty do Maďarska. Rogers si uvedomoval trhový potenciál sovietskej hry a rozhodol sa ju prispôsobiť prenosným herným konzolám. K tomu ale najprv potreboval zakúpiť licenciu. Pátranie po ňom zaviedlo Holanďana do Moskvy, kde sa v tom čase iba začínali topiť ľady po desaťročiach studenej vojny.
S Alexejom Pažitnovom sa zoznámil za prítomnosti ďalších ôsmich ľudí, vrátane tých od tajnej polície KGB. Nasledovalo dlhé vysvetľovanie: sovietski úradníci sa snažili pochopiť koncepciu autorských práv na počítačové hry, ktorá im bola v tom čase nezrozumiteľná a úplne cudzia. „Stal sa prvým podnikateľom, ktorý na mňa osobne urobil dobrý dojem,“ zaspomínal Pažitnov. Podľa Rogersovho názoru neuveriteľná popularita Tetrisu pramení z toho, že na rozdiel od väčšiny počítačových hier založených na násilí a ničení ponúka hráčom, aby sa zapojili do budovania a tvorby. S honorármi mal Pažitnov v prvých rokoch problém, ale nakoniec sa presťahoval do USA, založil s Rogersom firmu a začal dostávať plody svojej práce.
Historické udalosti a nevšedné úkazy: Studnička pod Girovou
Významné historické udalosti a zlomy sa niekedy v dejinách spájajú s nevšednými úkazmi, často len ako súhra okolností, ktoré s danou udalosťou nemajú nič spoločné. Tieto javy však dotvárajú kontext historických udalostí a nachádzajú si cestu do dokumentov. Aj Kysuce majú svoje príbehy. Krátko pred vypuknutím 1. svetovej vojny kronikár hornokysuckej dediny Čierne zachytil udalosti spojené so studničkou pod horou Girová. Starý gazda Vavrač z blízkych Barín chcel sa napiť, ale keď kľakol na pravé koleno a schýlil sa nad vodu, zhrozil sa. Videl ako voda v studničke viac a viac sa farbí do krvava. Vedel, čo to znamená, a udychčaný zvestoval: „Zle je, bude vojna!!! Choďte sa podívať ku studničke, čo robí voda!“
Kronikár pokračuje: „Starý Vavrač, ktorý skoro ani nedýchal a celkom splynul s tichosťou izby, ani nepozoroval, že slnko už vplulo do ružového západu, zašlo tam za Girovú a šero súmraku stmavilo izbu. Nespal, spomínal. Prebral sa až keď videl, že izba sa naplnila ľuďmi, obyvateľmi celej osady. Prišli, stáli a mlčali. Bola ich plná izba, nik sa neozval, ba ani nepozdravili jako inokedy, len chlapi dali dolu klobúky, jako v kostole."
Vavrač im povedal: „Bolo to dávno, otec mi vyprával, keď som bol chlapcom, že voľakedy za jeho detstva tiahlo tadiaľto mnoho vojska, i bitky neďaleko. Raz videl jako jeden vojak stojí pri studničke a umýva vo vode skrvavenú šabľu, od vtedy vždy, keď má byť vojna, voda sa v studienke zbarví do krvava. Po prvý raz som ju videl červenú v roku sedemšesdesiat, keď mala byť vojna s Pruskom: veru aj bola vojna. Čerňanský kronikár spomína aj inú nevšednú udalosť pred vypuknutím 1. svetovej vojny, ktorá sa stala priamo v dedine. „Pár dní pred tým videli poniektoré ženy z Čierneho neskoro zvečera letieť po nebi hviezdu, ktorá vraj zanechávala za sebou odpoly ohnivý chvost bola to vlasatica, či kométa.“ Túto kométu spomína aj kronikár v susednom Svrčinovci.
tags: #kto #napisal #horuci #zemiak