Jedlá, ktoré sme jedli v detstve, v sebe nesú niečo takmer magické. Vôňa paradajkovej omáčky, nezabudnuteľná chuť guláša či predstava lievancov s ručne šľahanou malinovou penou nás okamžite dokážu preniesť do kuchyne našej babičky. Prečo však máme k týmto pokrmom či kombináciám korenín aj po desiatkach rokov stále takú slabosť?
Chuť nie je len na jazyku: Prepojenie emócií a spomienok
Neuroveda naznačuje, že dôvod, prečo sú polievka, chlieb alebo nedeľná pečienka tvojej babičky neprekonateľné, súvisí rovnako s tvojím mozgom ako so samotným jedlom, informuje portál iDnes. Chuť totiž nie je len na jazyku. Zmyslové vnemy nám umožňujú zhromažďovať informácie z okolia a primerane na ne reagovať.
Málokto si však uvedomuje, že čuch a chuť sú vďaka jedinečným dráham, ktorými sa spracúvajú zmyslové informácie, hlboko prepojené s našimi emóciami a spomienkami. V centre tohto prepojenia stojí limbický systém.
Amygdala je kľúčová pre spracovanie emócií a pomáha nám spájať pocity s konkrétnymi vôňami. Hipokampus je zase nevyhnutný na tvorbu dlhodobých spomienok. Keď teda jeme jedlo, ktoré nám pripomína detstvo, mozog nezaznamenáva len chute, ale s prekvapivou jasnosťou znovu aktivuje spomienky sprevádzané pocitmi bezpečia a lásky spojenými s týmto obdobím.
Nostalgia v kuchyni: Keď jedlo aktivuje mozog
Z neurovedeckého hľadiska sú ľudia „naprogramovaní“ tak, aby nachádzali pohodlie v predvídateľných a harmonických chutiach. Orbitofrontálna kôra, oblasť mozgu tesne nad očnými jamkami, ktorá sa podieľa na rozhodovaní a hodnotení odmien, zaznamenáva nielen chuť, ale aj emocionálny význam toho, čo jeme. Keď sa zmyslové vnemy z jedla spoja s milovanou spomienkou, mozog nás okamžite odmení zvýšeným pocitom uspokojenia.
V kuchyni teda nostalgia nie je len chuť. Je to pocit hlboko zakorenený v samotnej architektúre nášho mozgu a netýka sa len jedla. Tieto podmienky posilňujú nervové asociácie. Postupom času sa tak jedlo stáva symbolom, nielen chuťou.
Tradičné varenie stojí na jednoduchosti a intuícii. Jedlo tvojej babičky nemuselo byť technicky dokonalejšie. Presnosť však nie je to isté ako pôžitok. Neuroveda rozlišuje medzi novou odmenou a istou odmenou. Mozog sa pýta: Je to bezpečné? Chutí mi to? Môžem tomu veriť? Babičkino varenie tieto otázky nevyvoláva. Naopak, signalizuje známosť, predvídateľnosť a emocionálne bezpečie.
Aj keby sme sa akokoľvek snažili napodobniť recepty našich babičiek, k úplnej dokonalosti sa nikdy nedostaneme. Pôvodná spomienka totiž zahŕňa nielen chuť, ale aj čas, miesto a vzťahy, ktoré už neexistujú.
"Comfort food" - jedlo pre dušu
Doslovný preklad pojmu "comfort food" je komfortné jedlo, alebo jedlo pre pohodlie. Ide o pokrmy, ktoré nám poskytujú emocionálnu pohodu, často spojenú so spomienkami na detstvo, rodinu či významné udalosti. Často sú to sýte, teplé a výdatné pokrmy, no nemusia byť vždy zdravé.
Pojem comfort food sa prvýkrát objavil v amerických médiách v 60. rokoch minulého storočia. Avšak koncept jedál pre pohodlie je oveľa starší. Ľudia odjakživa nachádzali útechu v potrave. Už v antike si Rimania dopriali výdatné hostiny, aby zabudli na starosti. V stredoveku sa sedliaci vracali k jednoduchým, no sýtym pokrmom po dni plnom práce na poli.
Comfort food nie je len o chuti, ale aj o emóciách. Pri jeho konzumácii sa v našom mozgu uvoľňuje dopamín - látka, ktorá nás robí šťastnými. Navyše, takéto jedlá sú často spojené s rituálmi: nedeľné obedy, rodinné oslavy alebo sviatky. Na Slovensku sú to hlavne tradičné pokrmy, ktoré v nás vyvolávajú nostalgiu. Každá krajina má svoje jedlá, ktoré spĺňajú definíciu comfort food. V Maďarsku je to guláš, ktorý, podobne ako slovenský vývar, dokáže zahriať telo aj dušu.
Podľa výskumného tímu potravinárskej spoločnosti „Birds Eye“ máme jedlo, stopercentne pripravené z lásky, najradšej. Naše emocionálne vnímanie jedla je totiž ovplyvnené faktormi ako dĺžka varenia a takisto istej starostlivosti, ktorú mama do jedla vkladá. Aspoň podľa našich predstáv. Okrem toho spolu s chuťou jedla „úradujú“ aj ďalšie vnemy - napríklad jeho farba či vôňa, ktorá sa nám môže spájať s istým obdobím v živote. Pri jedle zväčša príjemným, môže ísť o spomienky z detstva.
Obľúbené jedlá z detstva a známe osobnosti
Najlepšie jedlá boli väčšinou z kuchyne starých mám, aspoň tak vyplýva z odpovedí v súťaži o knihy o tradíciách a receptoch našich predkov. Parené buchty, palacinky, sladké pirohy... Ale aj strukovinové polievky, aké nik iný okrem babičky nevedel tak chutne pripraviť, prípadne i nejaké to pečené mäso...
Skúsenosti slovenských osobností:
- Tomáš Valášek (52), poslanec PS: „Najradšej mám od mojej mamy granadír, som naň tak trošku fanatik. Bohužiaľ, nikto iný z rodiny ho nevie takto robiť - jej je proste stále najlepší. Moja manželka varí výborne a ja tiež nie som úplne zlý kuchár. Avšak granadír doma nerobíme, pretože ho nikto okrem mňa neje. Na druhej strane moja partnerka varí množstvo výborných jedál, na ktoré som nebol u mamy zvyknutý - napríklad karí.“
- Marián Viskupič (47), poslanec SaS: „Od mamy mám najradšej mliečnu hríbovú polievku so zemiakmi. Skúšala ju robiť aj moja partnerka, ale nie je to ono. Vždy je to tak, že mamina varí najlepšie, a to platí aj u mňa. Ale som si istý, že určite je nejaké jedlo, ktoré vie moja manželka navariť lepšie ako moja mama.“
- Richard Raši (54), predseda parlamentu: „Moja manželka varí naozaj mimoriadne chutne, pestro a ešte k tomu aj zdravo. Jedlo v nás vyvoláva emócie z minulosti, ktoré sú zväčša príjemné. Aj preto nám u mamy chutí lepšie ako v reštaurácii. U mamy chutí všetko akosi inak, lepšie.“
Miloš Bubán a jeho láska k lokšiam
Známy lekár Miloš Bubán s láskou spomína na svoju mamu a jej dobroty, ktoré varila.
„Keď zomrel otec, mama mala na krku päť detí. Boli sme chudobní, ale dobré jedlo u nás nechýbalo, nikdy sme neboli hladní,“ s láskou spomína Miloš Bubán. „Spoločné vzťahy sme si utužovali aj v kuchyni, kde som bol skôr pozorovateľ, ale mohol som aj umývať hrnce, krájať kapustu či zemiaky na šalát.“
„Milovali sme jej smotanový posúch, ale úplne najviac zemiakové lokše. Mama ich potierala masťou alebo plnila makom a slivkovým lekvárom. Aby všetkých nasýtila, robila ich naraz aj sedemdesiat! Zjedli by sme aj panvicu, na ktorej ich opekala… Utkvela mi najmä chuť tých s cesnakovou smotanou, ktoré sme zapíjali kyslým mliekom. Aj preto sa vždy usmievam, keď si na moju láskavú a pracovitú mamičku spomeniem.“
Recept na zemiakové lokše od mamy Miloša Bubána
Zemiakové lokše (12 porcií, príprava 40 minút + opekanie)
POTREBUJETE:
- 550 g zemiakov uvarených v šupke
- 150-160 g polohrubej múky
- 1 lyžička soli
- kačacia alebo husacia masť
- 400 g kyslej smotany
- 3 strúčiky pretlačeného cesnaku
POSTUP:
- Zemiaky ošúpte a nastrúhajte na jemno.
- Pridajte soľ a postupne múku. Vypracujte hladké, pružné cesto.
- Na doske jemne posypanej múkou z neho ušúľajte valček s priemerom asi 5 cm.
- Nakrájajte na rovnako hrubé diely široké približne 3-4 cm a vyvaľkajte z nich okrúhle tenké placky.
- Prebytočnú múku z placiek oklepte a opekajte ich z oboch strán na rozohriatej suchej panvici.
- Horúce lokše natrite husacou lebo kačacou masťou.
- Podávajte s kyslou smotanou a pretlačeným cesnakom.
Ďalšie obľúbené chute detstva:
- Parené buchty: „Pre mňa sú to prázdniny u starej mamy a keď sme si mohli vybrať, čo bude na obed, s bratom sme kričali: Parené buchtyyyy...! Najradšej sme mali s marhuľami vo vnútri a zvonku oriešky s roztopeným maslom, mňam... To je pre mňa chuť detstva...,“ spomína Zuzana. Pre Máriu to boli tiež jednoznačne buchty na pare. „Chodila som do družiny aj do jedálne, stále som ich zjedla 15 kusov, viac mi nechceli dať, tak som plakala. Vedúca sa poznala s matkou a pýtala sa, či mi nebolo zle. Mama povedala, že nie, aj doma som veľa jedla.“
- Praženica na chlebíčku a lekvárové parené buchty: „Keď sme boli so sestrou malé a boli sme u babiny, tak na raňajky nám robievala praženicu na chlebíčku s čerstvou pažítkou. A čo sa týka obedu, lekvárové parené buchty s tvarohom, cukrom a kyslou smotanou. To bolo nebíčko v papuľke,“ vracia sa do detských čias Eva.
- Džatky: „Boli to džatky s kyslou kapustou, slaninkou alebo so žinčicou. Najlepšie bolo to, že čo sme si ugúľali, toľko sme si mohli zjesť. Robieval nám ich dedo-apo (otec mojej mamy). Takisto aj chlieb vo vajíčku a grís s roztopeným maslom a grankom. Kto bol ešte lačný, tak si dal ešte slíže s makom, tvarohom, orechami, škoricou, kakaom a náš otec s vajíčkom.... Mamina bola skvelá kuchárka...“
- Pečené mäso a domáce údeniny: „Pieklo resp. smažilo sa na druhý deň po zabíjačke vo veľkej kotline. Mäso starká uložila do hrnca a zaliala masťou. Cez zimu bez problémov vydržalo v komore, časom však sa mäsko zasterilizovalo do pohárov. Mäso nakrájame na plátky s masťou bolo fantastické na čerstvom chlebe a kyslou uhorkou.“
- Rozmanité chute Juliany: „Palacinky, dolky s domácim lekvárom, perkelt s haluškami, v nedeľu sme si rodina spravili pudingy s ovocím... Domáca mamkina pizza, segedínsky guláš s domácou kyslou kapustou. Je toho veľmi veľa.“
Ďalším typickým príkladom sú bryndzové halušky. Tento jednoduchý pokrm zo zemiakového cesta s bryndzou a oškvarkami je nielen chutný, ale je aj symbolom slovenského dedičstva. A čo také zemiakové placky? Nemôžeme zabudnúť ani na sladké jedlá, ako sú napríklad šúľance s makom, štrúdľa alebo kysnutý slivkový koláč.
tags: #najlepsie #jedlo #je #od #mamy