Vitajte v historickom pohľade na obec Lúky, ktorá nám prostredníctvom kroniky odhaľuje svoju bohatú minulosť. Toto je prepis Kroniky obce Lúky tak, ako ju napísali jednotliví kronikári v rôznych časových a teda aj politických a spoločenských obdobiach. Každý z nich bol ovplyvnený dobou a vývinom v spoločnosti v ktorej žil. Pre zachovanie autentickosti textu som nerobil žiadne zásahy do štylistiky a pravopisu a len nepatrné do úpravy (farebné zvýraznenie, odseky a pod).
Počiatky histórie a názov obce Chtelnica
Počiatky histórie Chtelnice, rovnako ako väčšiny našich miest a dedín, nie sú presne určené rokom, ukryté sú v povestiach. Starí Chtelničania poznajú povesť o otcovi, ktorý delil majetok medzi troch synov, z ktorých najmladší si nevedel vybrať, preto mu zostala Chtelnica. Vznik obcí sa prevažne nedatuje rokom, z ktorého pochádza najstaršia písomná správa - s výnimkou zakladajúcej listiny.
Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí, skutočností, praveké osídlenie, osídlenie okolitých dedín, historické správy o susedných dedinách a pod. V 11. - 12. st. chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Toto územie bolo často dejiskom vojenských konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou.
Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatmi, bolo v 11. - 12. st. takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu, do ktorej patril aj chotár Chtelnice. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi malo veľkú hustotu osídlenia aj v 11. - 12. st. v následnosti na slovanské sídla. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy, najviac zoborská listina z roku 1113. V nej sú uvedené i osady ležiace v širšom okolí Chtelnice napr.: Bašovce, Kocurice, Krakovany, Stráže (dnes súčasť obce Krakovany) a Trebatice, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre.
O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. st. nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia. Oblasť tvorila kráľovský majetok a nebola uvedená v šľachtických či cirkevných donačných listinách, čo sa môže vzťahovať i na Chtelnicu. Dôkazom osídlenia blízkeho okolia je napr. románsky kostolík na cintoríne v Dechticiach, datovaný rokom 1172. Samotná obec je písomne doložená až v polovici 13. st. Napokon je známe, že listinný pramenný materiál zo Slovenska až do začiatku 13. st. nie je rozsiahly.
V ranofeudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu obchodné cesty. Neďaleko Chtelnice viedla trasa najdôležitejšej z nich, tzv. česká cesta. Označovala sa termínom via magna - veľká cesta, jej trasa viedla z Budína cez Ostrihom, Trnavu, priesmyk pri Bukovej, Hodonín, Brno, do Prahy. V Jablonici sa pripájala iná cesta, ktorá viedla cez Vrbové, Brezovú pod Bradlom a Hradište pod Vrátnom. Menej významná, ale pre Chtelnicu dôležitá cesta viedla z Hlohovca na hrad Dobrú Vodu od polovice 13. st. Spomenúť možno tiež cestu z Veľkých Kostolian do Čachtíc a na Považie a možno aj spojnicu Trstína cez Chtelnicu do Vrbového alebo Veľkých Kostolian. Tieto cesty sa často vyskytujú ako hraničné miesta v donačných listinách z 13. st. Pravda, najmä vedľajšie cesty nemožno porovnávať so súčasnými, veď nemali ani kamenný podklad.
Staršia maďarská historická literatúra bez uvedenia prameňa stručne poznamenáva, že Chtelnica jestvovala v 12. st. Spomínaný archeologický nález nádoby zo slovanského hrobu upozorňuje na osídlenie chotára Chtelnice v 9. - 10. st. Historicky dokázaná existencia obce je až zo začiatku 13. st., ako u mnohých slovenských miest a dedín.
Prvá písomná zmienka a názov obce
Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II, ktorý daroval svojmu služobníkovi komitátnemu hodnostárovi Sebešovi majetok terra Costulan, dnes Veľké Kostoľany. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica. Latinský text znie: „et ibi reperitur quedam via que separat dictam terram a terris ville Wytelnize positis tamen terreis metis aliquibus iuxta eandem viam“. Hranicou s chotárom Chtelnica bola určitá cesta. Termín villa v ranom feudalizme označoval vyššie organizované obce, ktoré jestvovali dávnejšie, medzi ne patrila i Chtelnica. Uvedenú darovaciu listinu obnovili roku 1216, jej opis sa zachoval až z roku 1397.
Názov Wytelnize má pravdepodobne slovanský (slovenský) pôvod. Možno ho spájať s názvom prameňa a potoka Vítek, najmä ak sa berie do úvahy variácia názvu obce Wytelucha. Častica wy- je stará slovanská spádová forma vo význame predpony v-, vo. Predponu má i Wytelnize, čo v dnešnom význame je asi v Chtelnici. Nie je správne prijímať názor, že názov obce je z českého názvu Vtelno.
Skoro polstoročie písomné pramene mlčia o Chtelnici, ďalšia správa o nej je až z roku 1258, darovacej listine uhorského panovníka Bela IV., ktorou potvrdil vlastníctvo na zem Buguna, dnes Bohunice, časť Jaslovských Bohuníc v okrese Trnava komesovi Zochudovi a jeho bratovi Serafínovi. Táto zem hraničila na severe s chotárom Chtelnice. Je to časť textu: „transit per terram arabilem et venit asque aliam magnam viam venientem a Uitunche, quam transeundo intrat fructeccum quod vulgo harast dicitur et ibi sunt tres mete antique“, čiže hranica prebiehala pri inej veľkej ceste pri Chtelnici. Názov veľká cesta patril asi významnejšej ceste, určite však nešlo o českú či považskú cestu, ktoré boli vzdialené od chotára Chtelnice. Názov Uitunche či Vitunche je tiež slovanský, hoci trocha zmenený oproti podobe z roku 1208. Staršia česká odborná literatúra odvodzuje názov z českého Vítonice, čo nie je správne, má domáci, miestny pôvod.
V druhej polovici 13. st. vlastnili chotár Chtelnice magister Aba a Mikuláš, hoci to nie je výslovne doložené. Usudzovať možno z donačných listín panovníkov pre susedné chotáre, pre Chtelnicu nepoznáme takú listinu. V darovacej listine uhorského panovníka Bela IV. roku 1256, ktorou daroval územie Skalice na Záhorí Kozmovi a Achillovi, hranica na východe sa uvádza po zem magistra Abu a Mikuláša. V ďalšej listine z roku 1262 na územie Záhorec (Zahvrch) prebiehala hranica po vrch Klenovú a pri ňom ležiacu osadu Klenek, ktorá nie je bližšie určená. Obe uvedené lokality vlastnil magister Aba Veľký či Krásny z Hlohovca. Do tretice tiež roku 1262 daroval panovník Belo IV. svojmu služobníkovi Serafínovi zem Osuské, listina je však neskoršie falzum. Tento majetok siahal na juhu až po zem magistra Abu, hranicou bol vrch Dobrá Voda. Abovci vlastnili okrem iného i panstvo s hradom Branč. Výstavba hradu Dobrá voda sa datuje do druhej polovice 13. st. Bol kráľovským majetkom.
Z týchto prameňov vidno, že Chtelnica sa v druhej polovici 13. st. nespomína v žiadnej písomnej správe, čo však neznamená, že obec nejestvovala, a že sa ďalej nerozvíjala. Koncom 13. a na začiatku 14. st. ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou. Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov. Chtelnica sa vtedy rozvíjala rýchlejšie ako okolité dediny vďaka pomerne výhodnej polohe v blízkosti vtedajších obchodných ciest, ktoré napomáhali rozvoju miestnych trhových vzťahov. Preto od začiatku sa stala obec najvýznamnejšou v rámci dobrovodského panstva.
Chtelnica ako mestečko
Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky. Boli to dediny dosahujúce vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, mali rozvinuté remeslo a s ním spojené trhy, jarmoky, tieto obce mali výhodnú polohu na trasách obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obyvateľov ako ostatné. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad. Veľkú časť týchto podmienok spĺňala v 14. st. už aj Chtelnica (Wythenche), ktorá v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum - mestečko. Nachádza sa v darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda (Yokew). Vojvoda Stibor I. za svoje zásluhy u panovníka získal postupne na západnom Slovensku rozsiahle majetky - panstvá hradov Čachtice, Beckov, Branč, Dobrá Voda. Chtelnica sa v darovacej listine uvádza ako mestečko, ale bez správy o výsadách, ktoré Chtelnici neskoršie udelil vojvoda Stibor I. Stali sa základom ďalšieho rozvoja mestečka.
Treba však spomenúť ešte niektoré udalosti predchádzajúce tomuto vývoju. V roku 1392 zachovali sa dve písomné správy o Chtelnici. V listine vydanej 16. januára panovníkom Žigmundom na Bratislavskom hrade sa riešil majetkový spor, v ktorom mala účasť aj obec Chtelnica pod názvom Telnicz a richtár Chtelnice Mixiko. Medzi výsady oppida patrilo aj odovzdávanie renty richtárom za celú obec. Obec sa uvádza v dobrovodskom panstve, právne postavenie sa neuvádza, funkcia richtára nabáda k domnienke, že bola viac ako obyčajnou dedinou. Z toho istého roku pochádza aj darovacia listina kráľa Žigmunda, ktorou daroval vojvodovi Stiborovi a jeho bratom panstvo hradu Čachtice, medzi dedinami je aj Alsovitenche ležiaca pri potoku Tewbuch. Zatiaľ nie je známy pôvod ani jedného názvu. Druhá časť názvu dediny - vitenche je ako Chtelnica, ak by sme prvú časť - also vysvetlili pôvodom z maďarčiny, znamenalo by to dolnú alebo nižnú. Možno sa jedná o obce Nižnú, o ktorej je prvá písomná správa až z roku 1532.
Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko. V uvedenej listine potvrdenej Nitrianskou kapitulou z júla 1394 na dobrovodské panstvo pre Stibora I. je spolu 10 obcí. Na prvom mieste sa menuje Chtelnica, ďalej dediny Kisvitencye (Dolná Chtelnica), Dolný Lopašov, Lančár atď. Darovaciu listinu kráľ Žigmund obnovil v roku 1398. Obe listiny posudzujú zaradenie Chtelnice medzi oppidá - mestečká už na konci 14. st. Nevedno aké výsady obec vlastnila, ale porovnanie s inými mestečkami umožňuje predpokladať, že od zemepána dobrovodského hradu mohla byť oslobodená od určitých poplatkov. Zemepánske mestečká dostávali napr. právo voliť si samosprávu s richtárom, trhové právo s konaním jarmokov, boli oslobodené od platenia tridsiatku, ale ináč skoro úplne záviseli od feudálneho vlastníka, zemepána. Svojím hospodárskym významom však prevyšovali dediny. Dosahovali vyššiu úroveň trhov s poľnohospodárskymi produktmi, rozvíjali sa v nich niektoré remeselnícke odvetvia, ktoré sa neraz organizovali v cechoch podľa vzoru miest a nakoniec aj obchod. Tieto predpoklady mestečiek spĺňala i Chtelnica.
Listiny a listy z 15. st. ju titulujú ako staršie privilegované mestečko so starou históriou. Okrem poľnohospodárstva sa miestni obyvatelia zaoberali postupne stále viac remeslami a obchodom. Obec spravoval richtár a rada mestečka, sídlila tu tiež správa dobrovodského panstva. Samosprávu dokladajú listy, mestské knihy, kúpnopredajné zmluvy a iné.
Kostoly a náboženský život
Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. st. dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. V nej pôsobil farár Henricus, parochus in Visencia. Latinský názov obce sa neskôr písal Vitencia. Chtelnická fara ako stará inštitúcia cirkvi mohla jestvovať už dávnejšie pred rokom 1332. Od tohto roku asi na pol storočia nepoznáme ďalšie písomné správy o Chtelnici. Základ stredovekej dediny sa vtedy nachádzal pod návrším okolo terajšieho horného kostola, pri ktorom stála spomínaná fara. Horný koniec je vlastne najstaršou časťou dnešnej obce. Návršie okolo kostola poskytovalo ochranu obyvateľom v čase vojnového nebezpečenstva, preto ho neskoršie (17. st.) opevnili kamenným múrom.
Hoci prvá písomná správa o kostole pochádza až z roku 1423, správa o fare roku 1332 umožňuje predpokladať jeho existenciu aj na základe starobylého patrocínia spred 13. st. lokalita ležiaca severozápadne od dnešného intravilánu obce nazývaná Stará Chtelnica, bola na začiatku 14. st. pustá. V rámci vývoja osídlenia zanikli v chotároch dnešných obcí v minulosti mnohé menšie sídliskové jednotky. V chotárnom názve sa niekedy zachoval ich názov.
Patrocínium horného kostola sv. Jána Krstiteľa sa hlási do včasnofeudálneho obdobia. Sv. Ján Krstiteľ je patrónom kožušníkov, krajčírov a včelárov. Jeho stálym atribútom je dlhý tenký rákosový kríž a baránok. Ján Krstiteľ býva v kresťanskej ikonografii zobrazovaný ako dospelý muž, oblečený v kožušinovom odeve. „Ján nosil odev z ťavej srsti okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med.“ (Mk 1,6) Bol synom Zachariáša, kňaza jeruzalemského chrámu a Alžbety príbuznej Panny Márie. Patril medzi ohlasovateľov Krista a je považovaný za jedného z posledných starozákonných prorokov. Kázal krst pokánia a pokrstil aj Ježiša, ktorého označil za „Baránka Božieho“ (Agnus Dei). Na rozkaz Herodesa Antipa, ktorému vytýkal cudzoložný vzťah ku kráľovnej Herodiane, bol uväznený a na žiadosť jeho nevlastnej dcéry sťatý. Na pečatiach miest a obcí býva najčastejšie zobrazená len jeho hlava (napr. Boleráz, Hanušovce, Nitrianske Pravno, Sabinov atď.), zriedkavejšie celá postava. Symbol sv. Jána Krstiteľa - Baránok Boží (Agnus Dei) je zobrazený napr. na pečati Krupine a Trenčína. Tento symbol sa nachádza aj na pečati Chtelnice z roku 1610.
V listine z roku 1423 sa obec nazýva „maior Wittence oppidum“, väčšie či staršie mestečko. Listina je právnym potvrdením priority Chtelnice v rámci dobrovodského panstva, v súčasnosti je stratená. V minulom storočí listinu študoval historik Pavol Jedlička. V listine sú zaručené majetkové práva miestnej fary a kostola tým, že Stibor I. im daroval mlyn na potoku pod kostolom sv. Jána Krstiteľa. Mestečku listina zaručovala právo konať trhy a jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Neskoršie udelené právo jarmokov sa odvoláva na staršie privilégiá. Po smrti veľmoža Stibora I. (1414) a jeho syna Stibora III. (1434), ktorý zomrel bez mužského potomka, daroval panovník Žigmund dobrovodské panstvo zemepánovi Michalovi Orságovi z Gútu.
Zákutia Chtelnice - dokument
Povesť o Jankovi Hraškovi a fazuľke
Na kraji dediny bývala chudobná rodina. Mama a syn Janko. Nemali žiadny majetok, iba jednu jedinú kravku. Často nemali ani čo do úst vložiť a žili len z mlieka, ktoré mamka každé ráno nadojila a predala na trhu. Jedného dňa však kravka nedala ani kvapku mlieka. „Čo len budeme robiť? Čo si počneme?“ zalamovala rukami Jankova mama. „Neboj sa, mamka. Nejako si poradíme. Vyberiem sa do sveta a nájdem si prácu,“ upokojoval ju Janko. „Toľkokrát sme sa už na prácu vypytovali. Ťažké je ju nájsť v týchto časoch. Nedá sa nič robiť, budeme musieť našu kravku predať,“ rozhodla zúfalá mama. „Pôjdem teda hneď na trh a uvidíme, čo sa dá robiť,“ súhlasil Janko. Vyleštil zvonček na kravinom krku, okolo rohov jej priviazal šnúru a odišiel z domu.
Nešli dlho, keď stretli čudného starca. Bol malý, strapatý a niečo si pospevoval. „Dobré ránko, chlapče. Kamže si sa vybral s tou kravou?“ prihovoril sa mu starý muž. „Úctivo vás zdravím. Idem na trh, predať ju,“ odpovedal Janko. „Nuž, vyzerá zdravo. Kúpil by som ju, ale nemám peniaze. Mám len pár fazuliek vo vačku,“ povedal čudák. „Máš ma za hlupáka? Kto by vymenil kravu za fazuľky?“ rázne zavrhol Janko jeho návrh. „Chlapče, ale to nie sú obyčajné fazuľky. Keď ich v noci zasadíš, do rána ti vyrastú až do nebies,“ snažil sa ho presvedčiť starec. Janko sa napokon dal nahovoriť a predal mu kravu za päť fazuliek. Keď sa vrátil, vbehol do chalúpky, aby sa mamke pochválil, aký dobrý obchod sa mu podarilo urobiť. „Mamička, pozri, za našu kravku som dostal týchto päť čarovných fazuliek!“ nadšene volal a vystieral k nej dlaň s fazuľkami. „Čože? Aké čarovné fazuľky? Obyčajná fazuľa je to, a ty si ju vymenil za našu kravu! Kam si len dal hlavu, ty nešťastník?“ No mama ho viac nepočúvala. Vyhodila fazuľky von oblokom a rukou ukázala hore. „Choď do svojej izby!“ zvolala. „Dnes nedostaneš nijakú večeru!“ A tak si šiel Janko ľahnúť hladný.
Keď sa ráno zobudil, zistil, že sa v noci stalo čosi zvláštne - celá izba bola tmavá a zelená! Podišiel k obloku a uvidel, že výhľad zakrýva obrovský list. Fazuľky cez noc vyrástli! Janko zbehol po schodoch a vyzrel von. Jedna fazuľová byľ vyrástla až nad oblaky! „Vyšplhám sa po nej, aby som zistil, čo je hore!“ zakričal, a kým mu mama stihla niečo povedať, začal liezť po hrubej zelenej byli. Liezol a liezol, až kým domec pod ním vyzeral ako špendlíková hlavička.
Na vrchu byle vkročil do sviežej zelenej trávy a rozhliadol sa. V diaľke zazrel veľký zámok a pobral sa pozrieť, čo v ňom je. Vstúpil cez velikánske dvere a prešiel cez obrovské komnaty. Všetko bolo také veľké, že Janko si ešte aj vedľa myších dier v stene pripadal malý ani trpaslík. Ako sa tak rozhliadal okolo seba, začul hlasné BUCH, BUCH! a dlážka pod ním sa začala chvieť. Vyľakaný Janko sa schoval za stoličku, keď tu zrazu do miestnosti vošiel velikánsky obor. „Fuj, fuj!“ zreval hromovým hlasom. „Človečina tu smrdí!“ Obor začal hľadať, ale Janka, ukrytého za nohou stoličky nenašiel a tak si napokon sadol za stôl. Udrel mohutnou päsťou po stole a zakričal: „Prineste mi obed!“ Dnu vbehlo desať sluhov a položilo pred obra jedlo. Zjedol kusisko mäsa veľké ako koleso od voza, celý kopec zemiakov, vrece jabĺk a potom zatlieskal. „Prineste mi moju čarovnú sliepku!“ skríkol. Sluhovia priniesli veľkú čiernu sliepku a postavili ju na stôl pred obra: „Znes vajce, sliepka!“ prikázal jej obor a sliepka zniesla vajce z čistého zlata! Jankovi, ktorý to celé sledoval, vyrazilo dych. Vajce bolo veľké ako lopta! Obor zívol, povystieral sa a položil si hlavu na stôl. O chvíľu už tvrdo spal, a keď začal chrápať, Janko sa vykradol zo svojho úkrytu, vyštveral sa na stôl a chytil sliepku. Potom vybehol zo zámku smerom k fazuľovej byli. Rýchlo zliezol dolu a dal sliepku mame. Odvtedy už netreli biedu, pretože keď potrebovali peniaze, povedali sliepke, aby zniesla zlaté vajce, ktoré potom predali v meste.
Janko však musel stále myslieť na obrov zámok, a tak sa rozhodol, že ešte raz vyjde hore. Ukryl sa na svojom zvyčajnom mieste a čakal, kým nepríde obor. „Fuj, fuj! Človečina tu smrdí!“ zreval obor a dôkladne prezrel celú komnatu. Janka ani teraz nenašiel, a tak si sadol za stôl. Po výdatnej večeri obor prikázal: „Prineste mi moju čarovnú harfu!“ Sluhovia priniesli veľkú zlatú harfu a postavili ju na stôl pred obra. Len čo to dopovedal, čarovná harfa začala hrať. Hrala tak krásne, že obrovi čoskoro začala klesať hlava. O chvíľu mu úplne klesla na stôl a obor začal ticho chrápať. Keď si bol Janko istý, že obor tvrdo spí, vykradol sa spoza nohy stoličky a vyštveral sa na stôl. Dal si čarovnú harfu pod pazuchu a práve sa chystal zliezť zo stola, keď harfa prehovorila: „Pane! Pane!“ kvílila. „Zobuď sa! Kradnú ma!“ Obra myklo, zobudil sa a nahnevane mrmlúc sa rozhliadal okolo seba. V poslednej chvíli zazrel Janka, ako vybieha z dverí s čarovnou harfou. Harfa neprestávala volať: „Pomôž mi, pane! Pomôž mi!“ Obor sa vyrútil za Jankom a reval: „Teraz ťa už vidím!“ Janko utekal, čo mu sily stačili. Uháňal z obrovho zámku cez záhrady až k vrcholku fazuľovej byle. Obor mu bol v pätách. Jeho ťažké kroky otriasali zem a ich zvuk pripomínal dunenie hromu. Čím väčšmi sa obor približoval, tým rýchlejšie bilo Jankovi srdce. Bol taký vyľakaný, že sa ani neodvážil obzrieť a keď dobehol k vrcholku fazuľovej byle. S úľavou si vydýchol. „Teraz ťa dolapím!“ kričal za ním. Janko liezol a liezol, až napokon hlboko pod sebou uvidel mamu. Vyšla z domu, aby zistila, čo za hluk je to vonku a keď zbadala obra, ako lezie po byli za jej synom, od ľaku skríkla. „Mama, prines sekeru!“ zavolal Janko z plného hrdla. „Rýchlo!“ Jankova mama sa rozbehla do kôlne, vzala sekeru a vrátila sa, práve keď Janko zoskočil na zem. Schytila čarovnú harfu a janko začal rúbať do byle. Buch, buch, buch!, rúbal a rúbal, keď sa nad ním zrazu zjavil velikánsky obrov tieň a jeho dunivé kroky bolo čoraz lepšie počuť. Buch, buch, buch! Sekerou sa zahryzával do byle, až kým ju napokon celkom nepreťal. Byľ sa zakolísala, naklonila sa a spadla. Obra odhodilo ďaleko ponad stromy a odvtedy už o ňom nikto viac nepočul. Od tých čias žili Janko a jeho mama šťastne a bez starostí. Mali sliepku so zlatými vajcami a keď im bolo smutno, počúvali krásnu hudbu čarovnej harfy.
tags: #predloha #janko #fazula #hrad #ms