Spojená obec Sebedín-Bečov je skupinová cestná obec, ktorá sa nachádza v južnej časti Zvolenskej kotliny v údolí potoka Zolná. Časť Sebedín leží v nadmorskej výške 365 m n. m. a časť Bečov vo výške 386 m n. m. Najnižšie miesto v údolí, kde potok Zolná opúšťa chotár, je 345 m n. m.
Geografické a prírodné charakteristiky
Územie chotára tvorí prevažne odlesnený členitý pahorkatinný povrch so svahmi mierneho sklonu. Až 80 % povrchu je poľnohospodárska pôda. Chotár obce Sebedín-Bečov patrí do oblasti západokarpatskej flóry. Rozšírili sa tu teplomilné i chladnejšie horské druhy. Priemerný vek stromových porastov v lesoch je cca 150 rokov.
V neďalekej hore Diel v zolnianskom chotári sa nachádza zvláštny úkaz metamorfózy či chiméry hraba obyčajného, ktorého konáriky na obvode koruny majú nielen plne vyvinuté hrabové listy, ale aj listy metamorfované, ktoré sa svojím okrajom veľmi podobajú dubovým listom. Je to ojedinelý úkaz v prírode.
História obce
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku udáva, že prvý historický údaj z roku 1406 obec uvádza pod menom Zebenyn, v roku 1424 Zebenyn, v roku 1786 Sebedín, maďarsky Szebedény. V skutočnosti je obec známa už v roku 1351, keď sa potomkovia Magistra Pavla Madádha delia o veľké územie, ktoré patrilo Čerínu a vznikli samostatné osady: Čerín, Čačín, Hrochoť, Sebedín, Lukavica a Dúbravica.
Kultúrne pamiatky a zaujímavosti
V oboch častiach obce sa nachádzajú zvonice. V časti Bečov je zvonica z druhej polovice 18. storočia barokového typu. Bola viackrát upravovaná. Je to jednoduchá stavba štvorcového pôdorysu s cibuľovitou strechou. Má dva zvony z roku 1889 a 1929. Na južnej strane boli slnečné hodiny. V Sebedíne prvý zvon zakúpili v roku 1640. V roku 1901 kúpili dva zvony, 374 kg a 183 kg za 1 888 korún. Novú vežu postavili za 732 korún, pričom povozy a ručnú prácu dodala obec v hodnote 2 000 korún. Zdola Bečova sa nachádza budova starého mlyna na vodný pohon.
Ako vznikol a aký má význam štátny znak Slovenska?
Tradičné bývanie a architektúra
Pre obce je tradičná hromadná zástavba. Z 19. storočia sa zachovali murované trojpriestorové domy so sedlovou strechou z tvrdej krytiny. Stodoly s murovanými stĺpmi a šalovanými stenami sú pristavené vo dvore do uhla v uličnej zástavbe. V minulosti veľkú časť obce tvorili zrubové drevenice. Ich strechy boli kryté šindľom alebo šupkami z ražnej slamy. Pred 1. svetovou vojnou sa varilo na 'hiarte' s otvoreným ohniskom a v kozuboch. Dym z nich vychádzal otvorom v kozube pod strechou na 'padláš' so šindľovou strechou. Na pečenie chleba mali osobitné pece umiestnené spravidla pod hiartom. Studní bolo v obci pomerne málo, lebo sa ťažko budovali až do hĺbky 10 m a viac.
Poľnohospodárstvo a remeslá
Vzhľadom na to, že až 80 % povrchu chotára tvorí poľnohospodárska pôda, je poľnohospodárstvo dôležitou súčasťou života obce. Hlavným zdrojom obživy tu bola a je práca na poli a chov rožného statku a oviec. Na poliach sa pestovalo a pestuje okrem obilia, zemiakov, zeleniny a strukovín aj konope a ľan.
Hoci v obci niet remeselníkov, ktorí by sa živili výlučne remeselnou výrobou, občania ovládali mnohé remeselné práce. V matričných záznamoch je údaj, že v roku 1806 v Sebedíne pri mene Piecka je uvedené povolanie molitor (mlynár) a v roku 1834 pri mene Javorník Fabri feraria (kováč). V dávnejšej dobe väčšina mužov ovládala výrobu lyžíc, habariek a naberačiek z dreva. Lyžice boli končisté alebo okrúhle. Aj ich veľkosť závisela od toho, načo sa používali. Muži vedeli nielen obrábať polia a ošetrovať dobytok, ale vedeli zhotovovať aj nástroje, ktoré boli pre túto prácu potrebné. Vyrábali najmä hrable, vidly, lopaty a násady na sekery, motyky a rozličné iné potrebné nástroje. Šikovnejší robili praslice, kolovraty a krosná.
V zimných mesiacoch sa ženy zaoberali pradením a tkaním. Šilo sa zväčša ručne. Šijacie stroje boli v minulosti zriedkavé. Tkanie domáceho plátna v každom dome bolo samozrejmosťou. Tkalo sa jemné tenké plátno na košele a hrubšie na kitle (sukne) a nohavice. Vytkávanie stánok a obrusov bolo hotovým umením, v ktorom sa domáce tkáčky priamo pretekali. Aj tkanie kobercov najrozličnejších vzorov bolo rozšírené. Pritom sa skonzumovali všetky zvyšky farebných látok a handričiek, ktoré by ináč skončili na smetisku. Vyšívanie krivou ihlou bolo tiež veľmi rozšírené.
Strava a zvyky
Strava obyvateľov obce bola jednoduchá a zdravá, z prírodných materiálov. Raňajky bývali sýtejšie, lebo po nich nasledovala tvrdá práca. Včas ráno sa odchádzalo na kosby sena podľa porekadla "Za rosy sa dobre kosí". Na obed bývali zeleninové polievky. Či už hrachové, fazuľové, šošovicové alebo kapustové. Chlieb bol tmavý, doma pečený. Dnes už chlieb nikto doma nepečie, kupujú ho v obchode. V strave sa všestranne mnoho používali zemiaky, zelenina, strukoviny a kapusta.
Zvyky a obyčaje v obci sa podstatne neodlišujú od zvykov v susedných obciach. Dnes sa vyskytujú len zriedkavo. V predvečer Mikuláša chodia deti oblečené v bielom. Mikuláš s bradou a veľkou palicou a čert s reťazou, korbáč a zväzok prútov. Takto idú z domu do domu, kde majú deti. Na Vianoce aj na Nový rok a Traja králi chodievali deti vinšovať. To sa považovalo v dedine za prejav úcty a spolupatričnosti všetkých občanov. Vianočná večera s kapustnicou, klobásou a hurkami bola príležitosťou na slávnostnú spoločnú večeru. Nechýbali tu opekance s makom a tvarohom, ako aj hojnosť rozličných koláčov a pečiva. Pred večerou sa najstarší člen pomodlil vianočnú modlitbu z Tranoscia a všetci spoločne Otče náš.
Odev
V dávnejšej dobe bol odev podobný odevu v susedných obciach - v Očovej, Zolnej, Slatine, Hrochoti a Čeríne. Oblečenie ľudí bolo skromnejšie, ale pri pôdohospodárskych prácach výhodnejšie a účelnejšie.
- Muži: V lete nosili plátenú košeľu a plátené široké gate, ktoré boli na spodnom okraji strapkaté. Ešte v období l. svetovej vojny nosili krátke košele, asi do pol hrudi. V zime nosili súkenné nohavice a na košeli kožuštek bez rukávov, nad tým bola čierna kabanica s červeným lemovaním. V tuhých zimách sa nosil kožuch. Kožuch i kožuštek boli zdobené výšivkami. Na hlave sa nosil malý klobúčik, neskôr kožušinová alebo súkenná čiapka.
- Ženy: Nosili plátenú spodnú sukňu, ktorá bola v páse ručne zdobená do malých rámcov a zhybov. Na ňu si obliekali sukňu poskladanú z viacerých dielov, ktorá bola z tmavšej látky, napr. modrotlače - volali ju kitľa. Zástera (fiertucha) bola šitá do pása. Pri sviatočnom oblečení si namiesto hrubej sukne obliekali kinteš z tenkého plátna, ktorý bol na spodnom okraji zdobený čipkou. Na hrudi nosili brusliak alebo bohato vytkávanú stánku. Oplecko bolo z domáceho plátna zdobené výšivkami. Staršie ženy nosili na hlave kápku (čepiec) a na ňom šatku. V zime aj ženy nosili vyšívané kožuchy. Dievčatá nenosili kôpku, ale šatku. Ženy nosili čižmy a v zime aj súkenné kapce.
- Deti: V predškolskom veku nosili kabanku s dlhými rukávami - rovnako dievčatá i chlapci. V školskom veku chlapci nosili gatky z domáceho plátna na spodku tiež ukončené strapcami. Na košieľke nosili ľajblík. Všetko bolo šité doma ručne. U žien sukňa a zástera boli z kúpeného materiálu, na okraji boli vyšívané.
Dnes už len starí ľudia nosia oblek v súlade s opísaným krojom, ale aj ten je už veľmi zjednodušený.
Školstvo a vzdelávanie
Aj keď ruka v ruke s reformáciou sa zakladali školy, predsa len je v obci Sebedín-Bečov škola neskoršieho dáta. Pokiaľ školská dochádzka nebola povinná, školy vznikali najmä v obciach, kde boli kostoly. Ján Slávik uvádza, že aj v najmenších obciach, kde bola fara, bola aj škola. Učiteľ bol pomocníkom farára ako kantor-organista. Ján Slávik tiež uvádza, že Sebedín si v roku 1849 povolal za prvého učiteľa Daniela Šuhajíka, ktorý v roku 1855 prešiel za učiteľa do Dolnej Mičinej.
Škola v Sebedíne bola približne od roku 1844. Plat učiteľa v Sebedíne v tej dobe zahŕňal ročne 16 zl., 4 kily raže od obce a za každého žiaka štvrť kily obilia, fúru dreva, jeden chlieb a 12 grajciarov.
Ako vznikol a aký má význam štátny znak Slovenska?
Zoznam učiteľov v Sebedíne
- Daniel Šuhajík (1849-1855)
- Samuel Bodický (1855-1858)
- Jozef Jedlovský (1858-1868)
- Pavel Bodický (1808-1875)
- Ľudovít Scholcz (1875-1895)
- Ján Priehradný (1895-1896)
- Karolína Pakan (1897-1903)
- Ilona Anna Holík (1903-1911)
- Hilda Stonner (1911-1921)
- Mária Ratkovská (1921-1926)
- Oľga Balogová (1926)
- Sabína Lakatošová (do 1945)
- Jozef Diecha (1945-1947, 1949-1970)
- Ján Kmeť (1947-1948)
- Július Lehoťan (1948-1949)
- Jolana Šatková (1949, 1 mesiac)
- Štefánia Harťanská (1970-1971, 1972-1974)
- Emília Harťanská (1971-1978)
- Anna Fabová (1971-1972)
- Pavel Ursíny (1973-1974, 3 týždne)
Za 2. svetovej vojny bola škola zasiahnutá granátom, poval prerazená a dva múry zrútené. Ešte väčšiu škodu spôsobila explózia skladu mín pri školskej budove. Okná boli rozbité, dvere zničené a omietka opadaná.
Zákon o jednotnej škole z roku 1948 spôsobil, že žiaci 5.- 8. ročníka začali navštevovať nižšiu strednú školu v Hrochoti. Niektorí žiaci dochádzali do Banskej Bystrice. V 5. - 8. ročníku bolo l0 žiakov. Počet žiakov v Sebedíne klesol na 23.
K 1. 9. 1978 bola škola v Sebedíne zrušená. Žiaci l. - 4. ročníka základnej školy začali navštevovať Základnú školu (ZŠ) v Čeríne, žiaci 5 - 8. ročníka navštevovali školu v Hrochoti. Od 1. 9. 1991 žiaci l. a 2. ročníka základnej školy začali navštevovať školu v Čeríne, ktorá bola otvorená pre obce Čerín-Čačín a Sebedín-Bečov, a to vzhľadom na vek detí a vzdialenú dochádzku autobusom na Hrochoť.
Zdravotná starostlivosť
Pokiaľ nebolo autobusové spojenie obce s mestami, zdravotná starostlivosť o občanov bola zlá. Návšteva lekára v meste alebo lekára z mesta u pacienta bola veľmi drahá. Najčastejšie ochorenia v obci sa týkali pohybového ústrojenstva.
Priezviská občanov
V Štátnom archíve Banská Bystrica - Radvaň sú zachované staré matriky Očovej, Hronseka, Čerína a Hrochote, kde sú uvedené priezviská občanov Sebedína-Bečova. Medzi ne patria napríklad:
- 1785 Krnáč
- 1793 Strieborný
- 1794 Pecník
- 1800 Rezník, Škrečko
- 1848 Sedliak
- 1856 Blaško
- 1866 Homoľa
Horný majer v Očovej
Za doposiaľ neobjavené, avšak jedinečné či očarujúce označujú väčšinou náhodní návštevníci miesto, na ktorom stál kedysi Horný majer v katastri Očovej v okrese Zvolen. Malá osada s vodnou nádržou, asi 20 domami a chalupami, ktorú dnes domáci volajú aj Ala. "Ľudia tam 'zablúdia' len zriedka, možno aj preto, že poľná cesta od Očovej je hrboľatá, vysypaná hrubým kameňom a cesta autom, ale aj na bicykli nie je príliš schodná," hovorí ďalej.
Na mieste len celkom nedávno osadili obec Očová a občianske združenie Podpoľanie tabuľu s popisom a históriou, ktorá sa k nemu viaže. Návštevníci sa tak môžu dozvedieť, že za Rakúsko-Uhorska bol majiteľom okolitej pôdy občan s neznámym menom. Vlastnil údajne až 99 majerov a medzi nimi aj Horný majer. Aby v usadlosti mohli ľudia pokojne bývať a chovať dobytok, bolo potrebné zabezpečiť dostatok pitnej vody. Vodu našli pod úpätím kopca Chochuľka, odkiaľ ju na Aladár dostali potrubím s dĺžkou najmenej štyri kilometre. Potrubie ústilo do studne v strede usadlosti, z ktorej vytekala prebytočná voda do nádrže zvanej Tajch. "Ten obyvatelia vybudovali ako zásobáreň vody v prípade požiaru, na pranie bielizne a nakoniec aj na močenie konope," píše sa na informačnej tabuli.
K značnému odchodu obyvateľov z majera a jeho okolia došlo po roku 1949, keď začali vznikať poľnohospodárske družstvá a ľudia odišli za prácou. Po roku 2000 sa na majeri začali opravovať staré domy a budovať chaty. V súčasnosti tam trvalo žije len jedna rodina.
Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku s kľúčovými informáciami o obci:
| Informácia | Hodnota |
|---|---|
| Názov obce | Sebedín-Bečov |
| Nadmorská výška (Sebedín) | 365 m n. m. |
| Nadmorská výška (Bečov) | 386 m n. m. |
| Najnižšie miesto v údolí | 345 m n. m. |
| Pomer poľnohospodárskej pôdy | 80 % |
tags: #sebedin #becov #zemiaky