Hamburg, oficiálne Slobodné a hanzové mesto Hamburg (nem. Freie und Hansestadt Hamburg), je prístavné mesto a spolková krajina v severnej časti Nemecka. Leží pri ústí riek Alster a Bille do Labe, pričom vlastný Hamburg (vnútorné mesto) je vzdialený asi 110 km od ústia Labe do Helgolandského zálivu (Severné more). Pre svoje množstvo mostov a kanálov je niekedy označované aj ako Benátky severu.
Základné informácie o Hamburgu
S rozlohou 755 km² a 1,821 milióna obyvateľov (údaj z roku 2017) je Hamburg druhým najväčším mestom Nemecka po Berlíne, a to podľa počtu obyvateľov aj podľa rozlohy. Jeho metropolitná oblasť má približne 5,3 milióna obyvateľov. Hustota osídlenia je 2 312 obyvateľov/km².
Dôležitým aspektom pre Hamburg je prístup k moru, ktorý je zásadný nielen z ekonomického a turistického hľadiska, ale ovplyvňuje aj tunajšie klima morskými vetrami. Úsek Labe od Severného mora až po Hamburg je splavný aj pre zaoceánske lode.
Administratívne členenie
Mesto sa delí na 7 správnych jednotiek (Bezirke), z ktorých sa každý delí na mestské časti (Stadtteile), ktorých je celkovo 104. Niektoré čtvrti sa potom ďalej delia na takzvané ortsteile.
História a politický systém Hamburgu ako spolkovej krajiny
Hamburg je jednou zo 16 spolkových krajín Nemecka a patrí medzi tri „mestské štáty“ spolu s Brémami a Berlínom. Tento štatút si mesto získalo v priebehu svojej bohatej histórie.
Vznik Nemeckej spolkovej republiky a spolkových krajín
Po zániku tzv. tretej ríše a ukončení druhej svetovej vojny boli na území Nemecka v roku 1945 vytvorené štyri okupačné zóny pod správou USA, Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu. Na území okupovanom USA, Veľkou Britániou a Francúzskom vznikol v roku 1949 jeden samostatný štátny celok pozostávajúci z desiatich spolkových krajín, ku ktorým o osem rokov neskôr bolo pripojené Sársko.
Na území spravovanom Sovietskym armádnym velením sa v tom istom roku sformoval druhý samostatný nemecký štát - Nemecká demokratická republika (NDR). Nemecká demokratická republika sa pripojila k Nemeckej spolkovej republike (NSR) po dlhom a zložitom vývoji 2. októbra 1990. Vznikol tak opäť jednotný štátny útvar, v ktorom začali platiť ústava a zákony platné dovtedy iba na území Nemeckej spolkovej republiky.
Zjednotenie Talianska a Nemecka: Rýchlokurz európskych dejín #27
Proces zjednotenia Nemecka sa začal koncom 80. rokov a mal pomerne rýchly priebeh. V septembri 1990 sa uskutočnili tzv. rozhovory 2 + 4, na ktorých sa stretli H. D. Genscher (SRN) a L. Maiziére (NDR) s ministrami zahraničných vecí ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska a podpísali za prítomnosti vtedajšieho sovietskeho prezidenta M. S. Gorbačova zmluvu o pripojení NDR k NSR. Ministri zahraničných vecí všetkých štyroch veľmocí následne podpísali 1. decembra 1990 v New Yorku vyhlásenie, ktorým sa vrátila Nemecku úplná štátna suverenita a skončil sa zvláštny štatút Berlína. K spoločnému Spolkovému snemu sa v rámci zjednotenia oboch nemeckých štátov pripojilo 144 poslancov bývalej NDR. Tým bola prakticky vytvorená celonemecká vláda.
Federálne usporiadanie Nemecka
Základnou charakteristikou politického systému NSR je federálne (spolkové) štátne usporiadanie a tzv. racionalizovaný parlamentarizmus úzko spätý s kancelárskym princípom. Racionalizácia nemeckého parlamentarizmu spočíva v personalizovaných parlamentných voľbách, v ktorých sa prakticky vyberá osoba kancelára s jeho vládnym programom.
Štátny celok tvorí 13 spolkových krajín a 3 slobodné mestá so štatútom spolkovej krajiny. Každá z uvedených spolkových krajín vrátane miest má svoju ústavu, legislatívu, exekutívu a súdnictvo. Rozdelenie právomocí medzi spolkovými a krajinskými štátnymi orgánmi upravuje Základný zákon (ústava NSR prijatá 8. mája 1949).
Kompetencie spolkových a krajinských orgánov
Do kompetencie spolkových orgánov spadajú: občianstvo, mena, migrácia, zahraničné vzťahy, clo, železnice, pošty a telekomunikácie. Súčasná podoba vzťahov medzi spolkovou úrovňou a jednotlivými krajinami je výsledkom postupne sa presadzujúceho tzv. kooperatívneho federalizmu.
Na základe ústav jednotlivých spolkových krajín je v každej krajine vytvorený parlamentný systém, ktorý je veľmi podobný systému uplatňovanému na spolkovej úrovni, teda federálnemu. Krajinská vláda má svojho predsedu, ktorý je volený a súčasne zodpovedný Krajinskému snemu, plniacemu funkciu parlamentu. Krajinské snemy sú jednokomorové, avšak spolková ústava ponecháva rozhodnutie o modeli parlamentu vo výlučnej kompetencii spolkových krajín.
Voľby do krajinských snemov sa uskutočňujú raz za štyri roky, výnimku tvorí iba Sársko, kde je tento interval päťročný. Termíny volieb do spolkových inštitúcií nekolidujú s termínmi volieb do krajinských inštitúcií a sú rozptýlené na celé spolkové legislatívne obdobie. Voľby na krajinskej úrovni ukazujú mieru voličskej podpory konkrétnym stranám, teda signalizujú spolkovej vláde zmeny politických nálad medzi obyvateľstvom.
Počet členov krajinských parlamentov si určujú jednotlivé spolkové krajiny. Ich pomer nie je zhodný s pomerom medzi počtom obyvateľov jednotlivých krajín. Napríklad, najväčšou spolkovou krajinou je Severné Porýnie-Vestfálsko (18 miliónov obyvateľov), ktoré má v sneme 237 členov, kým Berlín (3,5 mil. obyvateľov) má 241 poslancov. Najmenej poslancov má Sársko (51).
Hoci medzinárodné vzťahy sú podľa Základného zákona NSR v kompetencii spolkových orgánov, jednotlivé krajiny môžu uzatvárať zmluvy s inými štátmi. Nesmú však byť v kontradikcii so zahraničnou politikou NSR. Právomoci spolkových krajín sú zamerané najmä na oblasť sociálnu, kultúrnu, vnútornej politiky, finančnú a na oblasť hospodárskeho plánovania.
Prezident Spolkovej republiky Nemecko
Kandidovať na funkciu spolkového prezidenta môže každý občan NSR, ktorý dosiahol vek 40 rokov a má volebné právo do Spolkového snemu. Právomoci spolkového prezidenta sú pomerne značne obmedzené a v podstate zodpovedajú parlamentnej forme vlády. Prezident má reprezentatívnu úlohu - zastupuje NSR v medzinárodných stykoch, uzatvára v jej mene zmluvy s inými štátmi, poveruje a prijíma veľvyslancov a pod.
Ďalej má právo podpisovať prijaté zákony, navrhovať a vymenovať (respektíve uvoľňovať z funkcie) spolkového kancelára, vymenovať a odvolávať spolkových ministrov, spolkových sudcov, vysokých štátnych úradníkov a dôstojníkov. Podmienkou platnosti jeho nariadení a rozhodnutí je kontrasignácia (spolupodpis) spolkového kancelára alebo príslušného spolkového ministra. Jeho funkcia má teda prednostne ceremoniálny charakter.
Spolkového prezidenta môže odvolať iba Ústavný súd, a to na návrh Spolkového snemu a Spolkovej rady (napr. ak došlo z jeho strany k úmyselnému porušeniu Základného zákona).
Súdna moc
V NSR existuje systém federálnych a spolkových súdov a popri nich pôsobí Spolkový ústavný súd. Bol vytvorený v roku 1949 a pozostáva z dvoch osemčlenných senátov. Polovicu jeho členov volí Spolkový snem a druhú polovicu Spolková rada.
Na zvolenie za sudcu Ústavného súdu je potrebné získať dvojtretinový súhlas v Spolkovom sneme alebo v príslušnom výbore Spolkovej rady. Ich funkčné obdobie je 12-ročné, avšak obmedzené vekovou hranicou 68 rokov. Znovuzvolenie je vylúčené a sudcu Ústavného súdu nie je možné odvolať, ak o jeho odvolaní nerozhodne sám Ústavný súd.
V kompetencii Ústavného súdu je predovšetkým kontrola ústavnosti všeobecne záväzných normatívnych a právnych aktov a rozhodovanie o ústavných sťažnostiach. Jeho právomoc pri výklade ústavnej problematiky je neobmedzená a jeho rozhodnutia sú v týchto záležitostiach konečné. Súd môže zasiahnuť i pred nadobudnutím platnosti zákona. Rieši tiež sťažnosti občanov týkajúce sa porušovania ich základných ľudských práv.
Politické strany v Nemecku
Krátko po skončení druhej svetovej vojny boli na území Nemecka zakázané všetky politické strany, avšak už v auguste 1945 bolo umožnené, aby sa politické strany, ktoré preukázali svoj protinacistický a demokratický charakter, zapojili do činnosti na miestnej úrovni. Prvé spolkové voľby sa uskutočnili v roku 1949. Do Spolkového snemu sa dostalo 11 politických strán, ale už v roku 1961 bol ich počet zredukovaný na tri.
Celkový počet strán v Spolkovom sneme začal postupne narastať po roku 1983, keď sa na politickej scéne objavila nová politická strana Zelených. Avšak o výraznej premene nemeckého straníckeho systému možno hovoriť až v súvislosti so zjednotením oboch nemeckých štátov, keď sa do Spolkového snemu dostala postkomunistická Strana demokratického socializmu (PDS) a východonemecká „strana zelených“ (v súčasnosti zlúčená so západonemeckou, tzv. Bundnis 90). V súčasnosti pôsobí v Spolkovom sneme päť politických strán.
Výsledky volieb do Spolkového snemu (1990-1998)
| Volebná účasť (%) | PDS (%) | Zelení (%) | SPD (%) | FDP (%) | CDU/CSU (%) | |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1990 | 77,8 | 2,4 | 3,8 | 33,5 | 11,0 | 43,8 |
| 1994 | 79,1 | 4,4 | 7,3 | 36,4 | 6,9 | 41,5 |
| 1998 | 82,3 | 5,1 | 6,7 | 40,9 | 6,2 | 32,5 |
Prameň: Údaje sú prevzaté z publikácie Škaloud, J. a kolektív: Komparace politických systému 1. Praha: Vysoká škola ekonomická v Praze, 1999.
Hlavné politické strany
- Kresťanskodemokratická únia (Christlich-Demokratische Union - CDU): Od svojho vzniku v roku 1945 bola koncipovaná ako strana dvoch hlavných koncesií (katolíkov a protestantov pôsobiacich na území NSR) a hlásila sa k trom základným duchovným prúdom a tradíciám: kresťanskosociálnemu, liberálnemu a konzervatívnemu. V roku 1949 CDU vyhrala prvé voľby a so ziskom 31 % hlasov sa stala najsilnejšou politickou stranou.
- Sociálnodemokratická strana Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands - SPD): Bola založená v roku 1875. Po páde tretej ríše bola obnovená jej činnosť na území okupovanom západnými mocnosťami. SPD prestala byť stranou jednej triedy po prijatí tzv. Godesberského programu v roku 1959, zmenila sa na typ ľudovej strany a jej vplyv sa rozšíril i na stredné vrstvy.
Hospodárstvo Hamburgu
Hamburg je strediskom priemyslu, obchodu, vedy, školstva a kultúry. Prístav Hamburgu je centrom hospodárskeho života od nepamäti. Významný je lodný, strojársky, letecký, chemický, petrochemický a elektrotechnický priemysel, ďalej hutnícky (farebná aj čierna metalurgia), potravinársky (mlynársky, olejársky, mäsový, mliekarenský, lúparne ryže, výroba čokolády), tabakový, textilný, optický a polygrafický priemysel. Sídlia tu krajinské a mnohé spolkové úrady, riaditeľstvo lodnej dopravy, hlavné finančné riaditeľstvo, hlavné riaditeľstvo pôšt, spolkových dráh a konzuláty.
V užšom zmysle je HafenCity Hamburg projektom mestskej obnovy, kde sa revitalizuje starý prístav Grosser Grasbrook novými hotelmi, obchodmi, kancelárskymi budovami a obytnými oblasťami. Tento projekt sa považuje za najväčší projekt mestskej obnovy v Európe. Po úplnom dokončení bude oblasť HafenCity domovom asi 12 000 ľudí a pracoviskom 40 000 ľudí.
Turistické atrakcie a pamiatky Hamburgu
Hamburg, ako druhé najväčšie mesto Nemecka, je skutočným kultúrnym taviacim kotlom s fascinujúcimi historickými pamiatkami a nočným životom známym po celej Európe. Či už ide o historické alebo moderné atrakcie, Hamburg každému ponúka niečo výnimočné.
Historické pamiatky
- Speicherstadt (Mesto skladov): Nachádza sa v srdci Hamburgu a je jednou z najznámejších pamiatok. Mestská štvrť postavená v 19. storočí je skutočným lákadlom so svojimi nádhernými budovami z červených tehál a kanálmi. Od roku 2015 je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Návštevníci si môžu prezrieť sklady, v ktorých sa kedysi skladoval tovar ako káva, tabak a čaj. Dnes je tam množstvo kaviarní a múzeí, ako napríklad Múzeum kávy a korenia, Nemecké colné múzeum a Miniatur Wunderland, najväčšia modelová železnica na svete.
- Kostol sv. Michala (Hauptkirche St. Michaelis): Miestne známy ako „Michel“, je najznámejším chrámom v Hamburgu. 132 metrov vysoká veža barokovej stavby je charakteristickou súčasťou siluety mesta. Z vrchu kostola je nádherný výhľad na okolie. Jeho výrazná veža, ktorú už z diaľky vidieť z lodí priplávajúcich po rieke Labe, je považovaná za symbol mesta.
- Radnica (Rathaus): Postavená v rokoch 1886-97 v štýle severonemeckej neorenesancie s bronzovými plastikami nemeckých cisárov a s vežou vysokou 112 metrov.
- Kostol Sankt Petrikirche: Štvorhalový neogotický tehlový kostol (1844-49, veža 1873-77), v jeho interiéri krídlový hlavný oltár (1379-83) od Bertrama z Mindenu (dnes v Kunsthalle).
- Kostol Sankt Katarinenkirche: Gotický trojloďový pseudohalový kostol (1350-1425, baroková zvonica zo 17. storočia).
- Kostol Sankt Jacobi: Gotický tehlový kostol (14./15. storočie, organ 1689-93).
- Nikolaiturm: Z pôvodného neogotického kostola Sankt Nikolai (1846-74) sa po bombardovaní 1945 zachovala 145 metrov vysoká veža (1882).
- Burza: Založená v roku 1558; dnešná budova 1839-41, 1950 zreštaurovaná.
- Administratívna budova Chilehaus: Postavená v rokoch 1922-24 (Fritz Höger), je vrcholným dielom expresionistickej tehlovej architektúry.
Moderné atrakcie a kultúra
- Elbphilharmonie (Labská filharmónia): Pri prechádzke medzi modernými budovami Hafencity narazíte na slávne koncertné centrum Elbphilharmonie, ktoré ponúka nielen hudobné zážitky, ale aj ohromujúcu panorámu mesta. 110 metrov vysoká sklenená konštrukcia v tvare vlny bola odovzdaná v roku 2017 a rýchlo sa stala ikonickou budovou moderného Hamburgu.
- Park Planten un Blomen: Nachádza sa v centre mesta a je skutočnou zelenou oázou. So svojimi nevšednými záhradami, vodopádmi a jazierkami je dokonalým miestom na oddych. Návštevníci sa môžu tešiť na vodnú svetelnú šou, ktorá poskytuje jedinečný zážitok.
- Reeperbahn: Známa hamburská zábavná štvrť, je centrom nočného života. Nachádzajú sa tu najobľúbenejšie bary, krčmy a kluby, ako aj najväčšia európska štvrť červených svetiel, ktorá je tiež jednou z atrakcií mesta.
- Múzeá a galérie: Medzi významné múzeá patrí Múzeum hamburských dejín (1912), Altonaer Museum (etnografické, botanické, zoologické a geologické zbierky), technické múzeá (lodí, ponoriek) a galéria umenia Kunsthalle (1863-68, prístavby 1914-19 a 1956; európske umenie 19. storočia s dôrazom na nemeckých romantikov), pri nej Galéria súčasnosti (Galerie der Gegenwart; 1978-82, O. M. Ungers), Deichtorhallen (1911-14).
- Hudobné scény a divadlá: Viacero významných hudobných scén a telies, napr. Hamburská štátna opera s Hamburským štátnym filharmonickým orchestrom a s baletným súborom (Hamburg Ballet), početné koncertné sály, napr. Laeiszhalle (Musikhalle Hamburg, 1904-08), činoherné divadlá, napr. Deutsches Schauspielhaus (1900), Thalia-Theater (založené 1843), ľudové divadlo Ohnsorg-Theater (založené 1902), Ernst-Deutsch-Theater (1951), Operettenhaus (významné muzikálové divadlo), početné kabarety a varieté.
Vzdelávanie a výskum
V Hamburgu sa nachádza viacero univerzít a vysokých škôl, napr. Hamburská univerzita (založená 1919) patriaca k najväčším v Nemecku, technická univerzita (založená 1978), vedeckovýskumné ústavy, napr. viacero ústavov Inštitútu Maxa Plancka, nemecké výskumné stredisko fyziky častíc (DESY, Deutsches Elektronen-Synchrotron; založené 1959), jedno z najvýznamnejších na svete.
Hamburg a olympijské hry
Hamburg sa zapojil do boja o usporiadanie olympijských a paralympijských hier. Primátor Peter Tschentscher spolu s ďalšími politickými predstaviteľmi v sobotu predložili svoj koncepčný návrh Nemeckému olympijskému výboru (DOSB). Pôjde o druhý pokus Hamburgu získať olympijské hry. V roku 2015 sa uchádzal o organizáciu podujatia na rok 2024. V referende však kandidatúru zavrhli samotní obyvatelia.
„Kým v predchádzajúcich dekádach sa mestá nanovo budovali kvôli olympijským hrám, my sme tento princíp otočili. Mesto sa nemá prispôsobovať hrám, ale má to byť naopak,“ uviedol Tschentscher. Podľa predloženej koncepcie by 87 % plánovaných súťažných športovísk tvorili už existujúce zariadenia, dočasne využiteľné priestory alebo už naplánované stavebné projekty. Súčasťou návrhu je aj nová aréna v blízkosti futbalového štadióna Volkspark, domova tímu HSV. Do výberového procesu o usporiadanie olympijských hier v Nemecku sa okrem Hamburgu zapojili aj Berlín, spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko a Mníchov.
tags: #spolkove #krajiny #nemecko #hamburg