A čo tak vymeniť pohodlnosť za pohyb na šliapacích vozidlách? Dobrý nápad však? Šliapacie motokáry - káry - go-kart, no nech ich nazveme akokoľvek musíte ich MAŤ! Detské šľapacie káry, traktory či trojkolky sú jedinečné svojím vzhľadom a výbavou. Okrem ich dlhej životnosti zaručujeme plno zážitkov, dobrodružstiev a nezaplatiteľnú detskú radosť! Drevené hračky boli takmer jediné, ktoré naši starí rodičia poznali. Dnes už sú skôr dekoráciou, no nejedna rodina sa rada vracia k tradícii, vďaka čomu krásne drevené hračky poznajú aj súčasné deti.
Pôvod a história Kyjatických hračiek
Kyjatické hračky, unikátne najmä svojou výnimočnou výzdobou a krehkosťou, boli takmer odsúdené na zánik. Našťastie sa našli pokračovatelia, ktorí ich výrobu i dnes udržiavajú pri živote a snažia sa toto remeslo zachovať pre ďalšie generácie. Prvé zmienky o výrobe kyjatických hračiek sa datujú do obdobia okolo roku 1810. Medzi hlavné strediská výroby patrili Stará Turá, Kunešov a gemersko-malohontský región v okrese Rimavská Sobota, kde sa nachádza aj obec Kyjatice, podľa ktorej boli hračky pomenované. Aj vďaka tomu boli kyjatické hračky v roku 2022 zapísané do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Od nábytku k hračkám
Prví osadníci týchto lokalít boli zruční lovci a chovatelia, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom, živili sa prácou v lese a výrobou drevených truhlíc, vyvážaných aj do zahraničia. Zruční a šikovní remeselníci začali s výrobou nábytku, presnejšie s výrobou súsekov - truhlíc sarkofágového tvaru, ktoré slúžili napríklad na odkladanie šiat, drahocenností, neskôr obilia či múky. A práve výroba kyjatických hračiek mala základ vo výrobe súsekov - vychádzala z ich technologických, ale aj výzdobných princípov.
„Obyvatelia si zdobili nábytky z vonkajšej strany slnečnými symbolmi, z vnútornej strany ich očíslovali, rozobrali a rozobrané ich prevážali do Uhorska. Postupne začali vyrábať malé modely a hračky pre deti,“ prezradila nám Jarmila Miháliková, lektorka Dizajn štúdia ÚĽUV v Bratislave.
Charakteristické znaky a technika výroby
Pôvodne miestni remeselníci vyrábali nábytok - truhlice - z dosák a všetky spoje boli čisto drevené. Keď vyrobili truhlicu a zdobili ju, výzdoba nebola len samoúčelná (na okrasu), ale mala aj hlbší - magický - účel. Zdobila sa slnečnými ružicami. „Rovnaký symbol sa nachádza aj v znaku Slovenského národného múzea. Ide o veľmi rozšírenú ornamentálnu výzdobu na Slovensku, ktorá má ochranný charakter,“ vysvetľuje Jarmila Miháliková. Do povrchu dreva sa rylo kružidlom, ktoré malo na konci rydlo. Kružidlo si každý majster vyrábal sám. Pomocou neho sa odstránila farba a na povrch vyšla svetlá farba dreva. Vyrývali sa mnohé vzory alebo geometrické tvary, ktoré sa rôznorodo kombinovali a tak vytvárali výzdobu. Hračky sú vyzdobené kružbovou rezbou a linkorezom. Sú to postupy, ktoré používali starí majstri z Kyjatíc.
Pôvodne bolo toto drevo hnedočerveno sfarbené, ale používali sa aj farbivá vyrobené domácky varením kôry trnky alebo divých sliviek vo vode. V neskoršom období sa na túto prácu začali používať chemické farbivá. Kyjatická hračka sa aj dnes vyrába z bukového dreva, ktoré si poväčšine vysušujem sám. „Hračky sa vyrábali z bukového dreva, pretože je tvrdé a odolné, ornamenty sa dali príjemne tvarovať a ryť, lebo farba neprechádzala dovnútra dreva, ale zostávala na jeho povrchu. Všetko sa robilo prírodnými moridlami, ako je napríklad trnková kôra, no keďže tieto materiály neboli odolné proti slnku, na muzeálnych kúskoch vybledla alebo zmizla výzdoba. V 20. storočí začali remeselníci používať iné typy farieb,“ dodáva lektorka Dizajn štúdia ÚĽUV. Ladislav Hedvigi bukovému drevu zostal verný, hoci skúšal použiť i javorové drevo.
Formy a inšpirácie
Kyjatické hračky sa vyrábali v rôznych tvaroch a remeselníci hľadali inšpiráciu v tom, čo mali domáci na hospodárskom dvore. Preto boli najfrekventovanejšie zvieratká ako koníky, voly, prasiatka, kohút či vtáčiky. Typickými tvarmi, ktoré vychádzali spod rúk starých majstrov, boli zvieratká ako koník či kohútik na podložke s kolieskami, sliepočka, ježko. Obľúbený bol aj nábytok pre bábiky - stoličky, postieľky, kolísky, skrinky, stolčeky -, no vznikali i predmety do domácnosti, napríklad poličky na taniere, či pracovné nástroje, ako boli fúrik, voz, alebo zmenšeniny náradia a nábytku, ako napríklad súsek (truhlica).
Úpadok a oživenie remesla
Neskôr sa k nábytku pridružila výroba drevených hračiek. Na dlhšie obdobie to pre obyvateľov týchto obcí znamenalo zdroj obživy, ale postupom času sa rozvinula továrenská výroba nábytku a tá tradičná začala upadať. Nepomohol tomu ani rozpad Rakúsko-Uhorska, ktorý skomplikoval vývoz cez hranice, čím remeslo utrpelo ešte viac. Okolo roku 1918 nastal znížený dopyt a výroba začala postupne zanikať. Výroba kyjatických hračiek sa začala vytrácať po druhej svetovej vojne. Remeslo by pravdepodobne zaniklo, keby naň výraznejšie neupozornil koncom 60. rokov minulého storočia Anton Oboňa z Lazian. Bol profesionálnym reštaurátorom pracujúcim v Bojnickom zámku. Pre ÚĽUV zhotovil prvú kolekciu kyjatických hračiek, ktoré boli precíznymi kópiami tých pôvodných.
Oživeniu pomohol remeselnícky kurz v roku 1925, ktorý zorganizoval výtvarník a ilustrátor Bohumil Šippich, tajomník Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Martine, aby sa zachoval tento tradičný zvyk. On sám navrhol nové hračky, konštrukčne jednoduchšie a farebne výraznejšie. Ďalší kurz sa konal v roku 1935, ale úmrtím Bohumila Šippicha výroba opäť upadala a venovali sa jej iba učenci z kurzu. V 70. rokoch 20. storočia vytvoril kolekciu kyjatických hračiek pre ÚĽUV Anton Oboňa z Lazian a neskôr sa výrobou zaoberal aj Rudolf Stehlík, pochádzajúci priamo z regiónu, kde kyjatické hračky vznikli. V 90. rokoch sa výrobe hračiek venoval Rudolf Stehlík z Veľkých Teriakoviec neďaleko Kyjatíc. Popri výrobe bol aj propagátorom tohto unikátu a snažil sa o vytvorenie dielne, ktorá by zamestnávala výrobcov. To sa mu však nepodarilo. Výrobe hračiek sa na Slovensku venovali aj ďalší remeselníci - Karol Strnište zo Smižian a Martin Šalgo zo Sliača.
Súčasní majstri a ich odkaz
Ladislav Hedvigi - strážca tradície
Výroba a príbeh kyjatických hračiek mohli ešte nedávno zapadnúť prachom. Ladislav Hedvigi však získal cenné poznatky od posledných majstrov tohto remesla, ktorí sa výrobe venovali dlhé roky, a to od Rudolfa Stehlíka a Antona Oboňu. Ponoril sa do práce a od roku 2012 píše nové krásne príbehy týchto tradičných hračiek. Vo svojej dielni vyrezáva z dreva pôvodné tvary, ryje vzory a dodáva im typické farebné vyhotovenie. Ladislav Hedvigi vyrába kyjatické hračky pôvodným postupom, ktorý je totožný s technológiou, ktorú používali starí kyjatickí majstri. Pri výrobe hračiek nepoužíva spojovacie kovové prvky, zdobí ich kruhovou rezbou za pomoci špeciálnych kružidiel a linkorezom, pričom ornament vyrýva do moridlom nafarbenej plochy - najmä typicky modrej, červenej a hnedej. Na záver potrie vyzdobený povrch hračky lakom, ktorý slúži ako ochrana.
„Už pred rokom 2012 som sa venoval výrobe hračiek, ale sám som nevedel, že len o 10 km ďalej sa vyrábajú kyjatické hračky. Málokto o tom vie, ak sa vyslovene o túto oblasť nezaujíma. Najprv sa vyrábali súseky, truhlice. Vtedy si v nich ľudia schovávali obilie alebo dievky pripravené na vydaj si odkladali veno. Potom začali vyrábať s týmto ornamentom hračky. Nie som vyštudovaný v tomto odbore, navštevoval som technickú školu, z čoho vyplýva, že počas štúdia som sa s výrobou hračiek vôbec nedostal do styku. Neskôr som skúsil vyrobiť nejaké hračky, ktoré boli, samozrejme, z dreva - ide o najdostupnejší materiál a aj sa s ním najlepšie pracuje. Ako som začal robiť nejaké prvé pokusy, tak som sa dostal k ľudovým hračkám všeobecne. Pátral som po nich, aj som ich vyrábal a vtedy som v literatúre narazil na kyjatické hračky. Našiel som ich v knihe aj so vzorom, skúsil som ich vyrábať a študoval som si literatúru.“
Ladislav Hedvigi si bukové drevo vyberá sám, aby bolo kvalitné - nesmie byť zle rastené, to by prekážalo pri zdobení. Pri peci v dielni si ho aj sám rýchlo vysuší. Pre predstavu, jeden malý súsek (napodobeninu veľkého) vyrába približne tri pracovné dni, z toho jeden deň sa venuje len ornamentom. „Organizujem rôzne semináre v rámci výstav alebo aj osobne - primárne to robím pre deti, ktoré si môžu vyskúšať vyrobiť hračku, učím ich o histórii a technike výroby. Obnovujeme aj dvestoročnú školu, kde sa zriadi dielňa. Spočiatku som vyrobil okolo sto kusov hračiek v pôvodnej podobe, aby sa zachovali tradičné tvary.“
Vďaka jeho úsiliu má kyjatická hračka od roku 2019 chránené označenie pôvodu a od roku 2022 aj zápis v reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Jeho ďalšou aktivitou a veľkým snom je obnovenie takmer 200-ročnej evanjelickej školy v Kyjaticiach, ktorá pamätá aj Pavla Dobšinského. V opravenej budove plánuje zriadiť dielňu na výrobu kyjatických hračiek aj stálu interaktívnu expozíciu, v ktorej by sa deti s jeho výrobkami mohli pohrať. K obnove verandy, na ktorej by sa dali robiť tvorivé dielne, mu pomohla verejná zbierka.
Iní tvorcovia a moderné interpretácie
Na odkaz starých majstrov vo svojej tvorbe nadväzujú i Jana Majerská z Novej Bane, ktorá kyjatický motív aplikuje na doskové drevo, a Martin Šalgo z Krnej. Jana Majerská pochádza z rodiny, ktorú minimálne dve generácie živila práca s drevom. Jej starý otec vyrábal náradie a otec bol ľudovým rezbárom. „Mojou zábavou bolo sledovať otca pri práci. Po absolvovaní rekvalifikačného kurzu v Martine začala spolupracovať s ÚĽUV-om a venovať sa ľudovej tvorbe. Postupne začala svoje drevené zvieratká farebne upravovať. „Začala som používať moridlá a takto namorené koníky si žiadali výzdobu. Tak som sa dostala ku kyjatickým vzorom. Oslovovali ma svojou geometrickosťou, pretože geometriu som mala rada už na základnej škole.“
Majsterka ľudovej umeleckej výroby Jana Majerská síce nevyrába kyjatické hračky v ich pôvodnej podobe, ale kyjatické vzory aplikuje vo svojich autorských návrhoch. „Vzory robím linkovým dlátkom, viem ním dokonca spraviť aj kruh, ktorý dokážem udržať,“ povedala pre Čaro dreva. Jana Majerská kyjatické vzory začala postupne aplikovať i na vianočné ozdoby, súseky či betlehemy. Okrem vyrezania kyjatických vzorov na svoje výrobky maľuje detaily akrylovou farbou. Nakoniec ich navoskuje. Na rozdiel od Ladislava Hedvigiho Jana Majerská pracuje s lipovým drevom, ktorému sa hovorí aj drevo rezbárov. Má pravidelnú štruktúru a ľahko sa opracúva. Pre štylizované drevené zvieratká Jany Majerskej je typický jeden vzor - hviezda. Má viacero názvov, známa je aj ako rozeta či svarga. Rezbárku oslovila pravidelnosť a súlad tohto motívu. Na takmer každú svoju postavičku ho však umiestňuje aj z iného dôvodu: „V minulosti ľudia verili, že prináša šťastie a má ochrannú funkciu proti hromom a bleskom. Preto mám pocit, že s ňou rozdávam šťastie,“ prezradila umelecká rezbárka, ktorá miluje svoju prácu.
Kde objaviť Kyjatické hračky dnes?
Pôvodných hračiek sa zachovalo len málo, keďže boli spracované zo spotrebného materiálu, pálili sa a až neskôr sa zistilo, akú mali hodnotu. Záujemcovia si môžu či už pôvodné, alebo súčasné hračky obzrieť buď v ÚĽUV-e (Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave), na trhoch majstrov (Dni majstrov ÚĽUV), alebo v regióne, kde sa vyrábajú. Cena jednotlivých hračiek je rozličná, napríklad väčší koník strojí zhruba 35 až 39 eur. „Keď k nám prichádzajú deti, vždy ich zaujmú tieto hračky, dokonca aj to kružidlo sme museli schovať do vitrínky, pretože je pre ne nebezpečné. Skúsenosť z trhov je taká, že deti vnímajú symboliku a magickosť hračiek. Drevo je výborný materiál, preto sú hračky príjemné na dotyk. Či sú dnes vhodné na hranie, to je otázka, majú skôr už len dekoračný úžitok. V súčasnosti vo výrobe hračiek pokračujú študenti inšpirovaní kyjatickými hračkami.“
Región Kyjatíc - Poznávací sprievodca
Ak sa vydáte po stopách kyjatických hračiek a zavítate do obce Kyjatice, navštívte jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk kyjatickej kultúry. V rámci nej bolo zachovaných viac než dvesto žiarových hrobov. Ľud kyjatickej kultúry bol totiž známy rituálnym spaľovaním mŕtvych. V blízkosti archeologického náleziska sa nachádza pamätník národa kyjatickej kultúry v podobe mini archeoskanzenu. V neďalekej obci Drienčany nevynechajte návštevu Malej drienčanskej jaskyne, slnečných hodín a náučného chodníka Drienčanský kras.
V Kremnických Baniach neďaleko obce Kunešov sa môžete ocitnúť v geografickom strede Európy, ktorý predstavuje stred veže Kostola sv. Jána Krstiteľa. V Kremnici navštívte mincovňu, Uličku slávnych nosov, mestský hrad aj miestnu kalváriu. Tá je súčasťou náučného chodníka, po ktorom si môžete spraviť príjemnú prechádzku, v rámci ktorej sa dostanete až na vrchol ku Kostolu Svätého kríža a ku kruhovej kamennej vyhliadke, na ktorej si užijete nádherné výhľady a scenérie. Stará Turá ponúka návštevníkom viacero zaujímavostí. Patrí medzi ne aj Štúrova skala, pomenovaná po našom významnom dejateľovi. V revolučných rokoch 1848 - 1849 predstavovala skala miesto tajných stretnutí ukrývajúceho sa Ľudovíta Štúra pred maďarskými úradmi. V neďalekej Lubine nevynechajte návštevu minifarmy, kde sa nachádzajú zvieratká jedinečné svojím vzrastom, v obci Bzince pod Javorinou zase Pamätnú izbu Ľudmily Podjavorinskej a v Čachticiach Čachtický hrad a múzeum.
Detoa: Moderná výroba drevených hračiek
Detoa je najväčšia a najstaršia česká firma, ktorá je známa svojimi kvalitnými, etickými a ekologicky neškodnými hračkami. História firmy siaha až do roku 1908, kedy ju založil Johann Schowanek. Najskôr sa jeho firma venovala výrobe drevených perál, gombíkov a drobných sústružníckych dielov. V roku 1927 sa začali venovať výrobe drevených hračiek, čo ešte upevnilo status najvýznamnejšieho výrobcu v Európe. Svoju ponuku rozšírili v roku 1945, keď začali vyrábať pianové, neskôr klavírové mechaniky a klávesnice. Detoa je v súčasnosti jednou z posledných výrobcov drevených hračiek nielen v Českej republike, ale aj v Európe.
Vyznačuje sa drevenými hračkami z kvalitného dreva, prevažne buk, javor, hrab, pochádzajúceho z Českej a Slovenskej republiky. Táto firma je známa aj tým, že podporuje zachovanie životného prostredia. Z drevených odpadov, ktoré vznikajú pri produkcii, zásobujú továreň a domy v okolí továrne teplom, pričom, samozrejme, dbajú na zamedzenie vzniku CO2 emisií. Firma Detoa je zapojená do európskeho systému recyklácie obalov - všetky obaly sú recyklovateľné. Hračky Detoa sú vyrábané z kvalitného dreva, ktoré sa ťaží v oblastiach strednej Európy. Drevo z tejto oblasti je veľmi kvalitné, keďže nie je zasiahnuté priemyslovými exhalátmi.
Proces výroby a spracovania dreva je veľmi precízny. Guľatina sa ihneď po vyrúbaní dováža do manipulačného skladu, kde je okamžite ošetrená nepretržitým postrekom vody a chránená proti plesniam a zafarbeniu bez použitia chémie. Guľatina je potom priebežne rezaná na rezivo rôznej hrúbky, ktoré sa prirodzene suší 6 - 18 mesiacov. Po tomto prírodnom sušení sa drevo nareže na hranoly a dosky požadovaných rozmerov, ktoré sa dosušia na vlhkosť 7 - 9%.
| Otázka | Odpoveď |
|---|---|
| Odkedy existuje značka Detoa? | História firmy siaha až do roku 1908. |
| Z akého dreva sa hračky Detoa vyrábajú? | Používa sa kvalitné drevo ako buk, javor či hrab pochádzajúce z českých a slovenských lesov. |
| Sú hračky Detoa bezpečné pre deti? | Áno, všetky produkty sú vyrábané s dôrazom na bezpečnosť. |
| Dbá Detoa na ekologickú výrobu? | Áno, Detoa využíva drevený odpad na vykurovanie a všetky obaly sú recyklovateľné. |