V 18. storočí prešlo talianske a francúzske divadlo významnými zmenami, ktoré ovplyvnili vývoj európskej divadelnej kultúry. Toto obdobie bolo svedkom vzniku nových žánrov, štýlov a inovácií v scénografii a hereckom umení.
Talianske divadlo v 18. storočí
V Taliansku, kde sa opera zrodila, bolo dlho centrom svetového operného diania. Od florentskej cameraty sa strediskami operného umenia stali najmä Benátky a Neapol. Repertoár takmer všetkých operných divadiel sveta je dodnes saturovaný predovšetkým dielami talianskych skladateľov od Claudia Monteverdiho po Luigiho Nona či Luciana Beria. Zbor Va pensiero alebo tenorové Nessun dorma poznajú aj tí, čo do opery nechodia. História opery je vo veľkej miere aj históriou talianskych operných domov.
Opera
V renesančnej Florencii, okolo roku 1600, vznikla opera vďaka talianskym skladateľom. O nový umelecký prejav sa usilovali šľachtickí a patricijskí milovníci umenia združení v spoločnosti Camerata. Hudobných skladateľov Cavalieriho, Periho, Cacciniho a v tej dobe najslávnejšieho Claudia Monteverdiho priviedli pod strechu umeleckej spoločnosti talianski básnici, aby im pre ich recitály zložili pár taktov hudobného podmazu. Umenie skladateľov však čoskoro prevládlo nad poéziou. Skladatelia sa najprv pred miestnou šľachtou prezentovali malými scénkami, ktoré neskôr pretvorili na ucelené hudobné útvary. A opera bola na svete.
Žáner určujú historicky premenlivé a vyvíjajúce sa kategórie, ktoré dielo charakterizujú. Určenie žánru je kľúčom k pochopeniu ideového pozadia každej opery, toho, čomu sa v divadelnom žargóne zvykne hovoriť druhý plán. Režisérovi umožňuje pevne ukotviť súradnice výkladu i výtvarného riešenia. Identifikácia žánrového určenia je prienik kompozičných konvencionalizovaných znakov skladateľa, dramatickej výstavby a noriem textu libreta, ktoré každý žáner charakterizujú. V oblasti opery žánrové kategórie vychádzajú zo všeobecných princípov dramatickej výstavby činoherného textu, ktoré sú obohatené o špecifiká operného žánru.
Netrvalo dlho, kým tvorcovia preniesli nový druh umenia zo šľachtického prostredia do ľudového. Na začiatku 17. storočia v Ríme a Benátskej republike šľachtici a bohatí obchodníci začali využívať operné predstavenia na získavanie sympatií pospolitého ľudu, ktorý mal občas snahu vzbúriť sa proti vyššej spoločnosti.
Do histórie vzniku opery sa výrazne zapísalo aj talianske mesto Neapol, nový druh umenia štedro podporoval aj panovnícky dvor. Slávu neapolskej opery šírili do sveta dvaja skladatelia - Alessandro Stradella a Alessandro Scarlatti. Námety svojich prvých opier hľadali v príbehoch antickej mytológie, ktoré ľuďom neboli neznáme. Rekordérom v hľadaní antických príbehov bol básnik Metastasia. Jeho libretá tvorili základ pre vyše sto opier. Antickí hrdinovia spievali sopránom, na ich hereckom výkone až tak nezáležalo, na operu sa chodievalo ako na atraktívny koncert na divadelných doskách.
Opera buffa
V Taliansku sa zrodila aj buffa, čiže spievaná komédia. Aby sa obecenstvo cez prestávky vážnej opery nenudilo, alebo, nedajbože, z divadla nezutekalo, zabávali speváci divákov malými žartovnými scénkami. Zlatú éru zažila buffa v polovici 18. storočia, keď ju na svojich dvoroch často uvádzali panovnícke a bohaté šľachtické rody. Tento typ opery si podmanil divákov najmä vďaka zveličovaniu komických rysov ľudskej povahy. Hudobní kritici však upozorňujú, že spievaná komédia sa stala aj hlásateľom revolučných myšlienok nastupujúcej triedy mešťanov proti feudalizmu.
Niektoré základné znaky opery buffy, ktoré sa kodifikovali hneď pri jej zrode v prvej tretine 18. storočia, pretrvali do neskorších dôb. Ako isté dramaturgické a kompozičné konvencie sú dobre čitateľné aj v Donizettiho opere Nápoj lásky. Ide napríklad o komickú buffo áriu Dulcamaru Udite, udite, o rustici. Ária je komponovaná s dôrazom na text, rozvíjanie hudobného nápadu nie je na prvom mieste, dôležitejšie sú slová a ich rýchle parlandovanie.
Commedia dell'arte
V Taliansku sa sformovala Commedia dell’Arte, ktorá vychádzala z tradícií antickej pantomímy a stredovekých frašiek. Objavila sa v polovici 16. storočia s typickými postavami, ktoré improvizovali podľa voľného scenára a predvádzali divákom množstvo gagov. Základnými typmi postáv boli v komédii Pantalone (ako terč posmechu), Dottore (hlúpy a urečnený učenec), Harlekýn (prešibaný sluha), Brighella alebo Pulcinella (ešte prefíkanejší sluha), a vedľajšie postavy Capitano (smiešny vojak) a Kolombína (záletná a vtipná partnerka sluhu). Od polovice 16. storočia sa commedia dell'arte začala objavovať aj v Nemecku, Rakúsku a najmä vo Francúzsku.
Carlo Goldoni
Významnou osobnosťou talianskeho divadla 18. storočia bol Carlo Goldoni, ktorý reformoval commedia dell'arte a prispel k vzniku realistickejšieho a psychologicky prepracovanejšieho divadla. Jeho hry sa vyznačovali satirickým pohľadom na spoločnosť a zobrazovali život mešťanov a šľachty.
Francúzske divadlo v 18. storočí
Francúzske divadlo v 18. storočí bolo ovplyvnené klasicizmom a osvietenstvom. Dôraz sa kládol na rozum, morálku a spoločenskú kritiku.
Tragédie a komédie
Vo francúzskom divadle sa rozvíjali tragédie a komédie, ktoré sa inšpirovali antickými vzormi. Medzi významných autorov patrili Voltaire a Pierre de Marivaux. Voltaire bol známy svojimi filozofickými tragédiami, ktoré sa zaoberali otázkami slobody, spravodlivosti a náboženskej tolerancie. Marivaux sa preslávil komédiami, ktoré zobrazovali ľúbostné pletky a spoločenské konvencie.
Opéra comique
Francúzske komické hudobnodramatické diela v 17. a 18. storočí predstavovala opéra comique. Dominancia taliančiny na európskych scénach najviac prekážala Francúzom. Kritizovali ju, vraj taliansky jazyk prináša aj talianske maniere. Francúzske operné domy preto začali v 18. storočí uvádzať opery vo svojom jazyku. Iným krajinám nadvláda taliančiny neprekážala. Napríklad pre pražské divadlá boli v taliančine skomponované dve opery o Libuši. A český skladateľ Míča napísal operu v taliančine pre zámocký súbor v Jaroměřiciach.
Christoph Willibald Gluck
Veľký vplyv na smerovanie opery mal nemecký skladateľ, reformátor opernej tvorby Willibald Gluck, ktorý svojim postavám vdýchol ľudskosť. Navyše dal operám dramatický dej a klasickú divadelnú akciu. Už pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie bojovali Gluckove diela za ľudské práva.
Významné talianske operné domy 18. storočia
História opery je vo veľkej miere aj históriou talianskych operných domov. V 18. storočí stavitelia operných sál už začali dbať aj o to, aby priestory na spievané divadlo mali nielen ohromujúcu architektúru, ale aj výbornú akustiku. A keďže opera mala čoraz viac priaznivcov, divadlá potrebovali veľké hľadiská. Podobné budovy pribudli aj v Paríži, Mníchove, vo Viedni a v Drážďanoch. V týchto mestách sídlili aj najkvalitnejšie operné súbory.
Teatro San Carlo, Neapol
Najstarším z dodnes existujúcich talianskych operných divadiel je Teatro San Carlo z Neapola. Divadlo postavili na podnet neapolského kráľa Carla III. z rodu Bourbonovcov. Jeho kapacita počas takmer 400-ročnej existencie kolísala medzi číslami 1379 a 3200, v dnešnej podobe, má 184 lóží v piatich podlažiach, galériu a nádhernú kráľovskú lóžu. Otváracím predstavením 4. novembra 1737 bola Caldarova opera Achiles in Sciro na libreto slávneho Metastasia. Divadlo uvádzalo diela všetkých významných skladateľov tých čias (Porpora, Jommelli, Leo, Galuppi, neskôr Paisiello, Piccini, Cimarosa). Pôvodne slúžilo len na uvádzanie vážnych opier, až neskôr sa tu udomácnila aj komická operná tvorba. V roku 1778 sedel v jeho hľadisku mladý Mozart.
Vari najslávnejšou érou divadla boli roky 1809 - 1840 pod vedením impresária Domenica Barbaju. V rokoch 1815 - 1822 bol jeho umeleckým riaditeľom Gioachino Rossini, ktorý tu v spolupráci s primadonou Isabellou Colbran úspešne predviedol svoj návrat k barokovému typu opery kladúci melódiu nad text. V rokoch 1822 - 1823 stál na čele súboru mladý Gaetano Donizetti, z ktorého bohatej tvorby divadlo postupne uviedlo 19 opier (najznámejšiu Luciu di Lammermoor v roku 1835). Z Verdiho opier v Neapole uzrela svetlo sveta napríklad Alzira a Lujza Miller.
Teatro Regio, Turín
O tri roky po Neapole (26. 12. 1740) začalo svoju činnosť novo postavené Teatro Regio v Turíne, ktorého stavba (po slávnom architektovi Juvarrovi ho museli dostavať ďalší architekti) trvala dva roky. Malo kapacitu 2500 miest s piatimi poschodiami lóží. V roku 1798 nieslo názov Teatro Nazionale a za Napoleonovej éry (od 1804) Teatro Imperiale. V 18. a počiatkom 19. storočia os repertoáru tvorili Galuppi, Cimarosa, Paisiello, Gluck, Hasse. V 19. storočí bolo toto divadlo jedným z priekopníkov uvádzania opier Wagnera a Masseneta v Taliansku. V rokoch 1895 - 1898 a v roku 1905 bol umeleckým šéfom divadla Arturo Toscanini. V roku 1936 zničil divadlo požiar a jeho znovuotvorenie sa neúmerne preťahovalo. Konečne 10. apríla 1973 opätovne začalo svoju činnosť premiérou Verdiho Sicílskych nešpor v réžii speváckych hviezd Callasovej a di Stefana. Akustické vylepšenie sály sa uskutočnilo v roku 1996.
Teatro Comunale, Bologna
Na mieste bývalého paláca Bentivogliovcov v Bologni 14. mája 1763 začalo svoju činnosť Teatro Comunale. Bolo ho treba postaviť najmä preto, že dovtedy hlavné divadlo Malvezzi vyhorelo. Úlohy vybudovať nové divadlo sa zhostil maliar, architekt a scénograf Antonio Galli Bibiena. Stavba Teatra Comunale trvala sedem rokov (1756 - 1763). Divadlo postavené z verejných zdrojov malo kapacitu 1500 miest. Rekonštrukcia budovy prebehla v rokoch 1818, 1853, posledné úpravy fasády sa realizovali v roku 1933. V orchestri divadla ako mladík hral aj Gioachino Rossini a v priebehu 19. storočia divadlo uviedlo jeho 20 opier. V roku 1867 tu mala taliansku premiéru Verdiho opera Don Carlos so skladateľovi tak drahou Terezou Stolzovou. Následne divadlo podľahlo kúzlu Richarda Wagnera a uviedlo v priebehu nasledujúcich desaťročí postupne jeho opery Lohengrin, Tannhäuser, Blúdiaci Holanďan, Rienzi, Siegfrid, Zlato Rýna, Súmrak bohov, Walkýra, Tristan a Izolda a v roku 1904 pod taktovkou Artura Toscaniniho Majstrov spevákov norimberských. V roku 1931 bol v divadle inzultovaný dirigent Toscanini, keď odmietol dirigovať fašistickú hymnu, čo ovplyvnilo jeho rozhodnutie emigrovať. Dnešná kapacita divadla je 1043 miest, má štyri poschodia lóží a galériu.
Teatro alla Scala, Miláno
Najslávnejším operným divadlom je dodnes milánske Teatro alla Scala (v poslednom storočí vedno s newyorskou Metropolitnou operou). Keď v roku 1776 v Miláne vyhorelo Teatro Ducale, panovníčka Maria Terézia iniciovala vznik nového operného stánku, ktorý sa architekt Giuseppe Piermarini rozhodol postaviť na mieste polozrúcaného kostola Santa Maria alla Scala. Otváracím predstavením bola 3. septembra 1778 Salieriho opera L´europe riconosciuta. Parter divadla slúžil tiež ako priestor na plesy a spoločenské stretnutia. Sólistickou ozdobou divadla boli najmä kastráti (Velluti, Marchesi) a neskôr primadony (Colbran, Pasta, Grisi, Malibran). V divadle sa prevádzali úpravy v rokoch 1807, 1813. V roku 1897 bolo divadlo zatvorené kvôli hospodárskej kríze, no o rok bola jeho činnosť obnovená vďaka podpore bohatých Milánčanov, predovšetkým grófa Guida Viscontiho (otca režiséra Luchina).
V La Scale sa uskutočnilo postupne obrovské množstvo premiér významných opier. V roku 1812 to bola Rossiniho opera La pietra di paragone, následne Aureliano in Palmira a La gazza ladra, v roku 1827 pamätná premiéra Belliniho Il pirata (s vokálnymi esami Rubinim a Tamburinim), v roku 1829 La straniera a v roku 1831 najslávnejšia Belliniho opera Norma. V rokoch 1839 - 1845 tu Verdi premiéroval svoje opery Oberto, Un giorno di regno, Nabucco, Lombarďania a Giovanna d´ Arco. Po vyhnaní Rakúšanov z mesta sa tam v roku 1859 uskutočnilo slávnostné predstavenie Donizettiho Lucie di Lammermoor za prítomnosti budúceho kráľa zjednoteného Talianska Viktora Emanuela II. V La Scale mala premiéru aj Ponchelliho Gioconda (1876), a v ďalších desaťročiach Verdiho Otello (1887) a Fastaff (1893).
Dňa 15. - 16. augusta 1943 bola budova divadla spojencami zbombardovaná, následne súbor hrával v Come, Bergame alebo v milánskom Palazzo dello sport. Slávnostné otvorenie zrekonštruovaného divadla sa uskutočnilo 11. mája 1946, na ktorom Toscanini dirigoval ukážky z opier a symfonických diel.
Teatro La Fenice, Benátky
V dejinách talianskej opery mimoriadne závažnú úlohu zohralo benátske divadlo La Fenice. Už v priebehu 17. storočia vzniklo v meste množstvo operných divadiel, z ktorých trvajúcu slávu si udržalo práve La Fenice, ktoré začalo svoju činnosť 16. mája 1792 premiérou opery Giovanniho Paisiella I giuochi di Agrigento. Divadlo prestavované v rokoch 1825 - 1828 vyhorelo v roku 1837 a v 1996, plynové svietenie v ňom zaviedli v roku 1844, elektrické 1892. Interiér Teatro La Fenice vstal z popola. Každý prvý deň v roku usporadúva novoročný koncert prenášaný televíziou.
Z významných svetových premiér konaných v tomto divadle možno uviesť Rossiniho Tancreda (1813) a Semiramide (1821), Belliniho opery Capuleti e Montecchi (1830) a Beatrice di Tenda (1833), Mercadanteho Le due illustri rivali (1838), Donizettiho Maria di Rudenz (1838)), Paciniho Duca d´Alba (1842). Z veristického repertoáru tu mala premiéru Leoncavallova Bohéma (1897). Po poslednom veľkom požiari divadlo obnovilo svoju činnosť v týždni od 14. do 21. decembra 2003.
Teatro Carlo Felice, Janov
Teatro Carlo Felice v Janove je situované na námestí, ktorému tróni socha Giuseppe Garibaldiho. Svoju činnosť začalo 7. apríla 1828 a od vypísania konkurzu na jeho stavbu do jej ukončenia prebehli tri roky. Otváracím predstavením bola Belliniho opera Bianca e Fernando, v ktorej vystúpili veľkí predstavitelia autentického belcanta Giovanni David a Antonio Tamburini. Ešte v tom istom roku divadlo uviedlo premiéru Donizettiho dnes zabudnutej opery Alinda, regina di Colgonda. V budove divadla sa od roku 1852 svietilo plynom, od roku 1892 elektrinou. Divadlo bolo počas druhej svetovej vojny zbombardované a jeho súbor v nasledujúcich rokoch hral v iných priestoroch. Dnes divadlo s kapacitou 2000 miest pozostáva s kvázi antickej fasády a moderného hľadiska, ktorého kuriozitou je veľká opona s nadpisom Viva Schönberg na počesť veľkého nemeckého hudobného modernistu.
Teatro dell'Opera di Roma, Rím
Hlavné mesto Rím nemá takú bohatú „opernú históriu“ ako niektoré podstatne menšie mestá Talianska. Dnešné Teatro dell'Opera di Roma ležiace len kúsok od Námestia republiky na Gigliho námestíčku a mierne pod úrovňou Via Nazionale vzniklo pod menom Teatro Costanzi v roku 1880 a stavali ho šesť rokov. Pôvodne malo kapacitu pre 2200 divákov. Bolo postavené v neorenesančnom štýle s piatimi poschodiami lóží a galériou. Činnosť zahájilo 27. novembra 1880 uvedením známej Rossiniho opery Semiramide za prítomnosti kráľa a kráľovnej. V roku 1926 divadlo dočasne zatvorili, prešlo pod správu mesta a bolo znova otvorené predstavením Boitovej opery Nerone v roku 1928. Zmenilo aj oficiálny názov na Kráľovské operné divadlo. V roku 1956 - 1958 bola jeho kapacita prispôsobená na 1600 sedadiel.
V roku 1890 skladateľ Gastaldon (dnes známy len piesňou Musica proibita) o pár týždňov predbehol Mascagniho, keď uviedol v divadle svoju operu Mala Pasqua s rovnakým námetom, s ktorým potom v máji tu triumfovala Cavalleria rusticana. Svoje opery tu premiérovali aj veristi druhej generácie - Zandonai (Romeo e Giulietta, 1920), Recife (Cecilia, 1934) a v roku 1952 prepracovaná Alfanova Legenda Sakuntala. K presláveným inscenáciám divadla v 60. rokoch minulého storočia patria Viscontiho inscenácie Figarovej svadby a Dona Carlosa.
Teatro Massimo, Palermo
Posledným vybraným operným domom v tomto článku je Teatro Massimo v Palerme (jeho názvu sa pridáva aj meno zjednotiteľa Talianska Vittoria Emanuela). Hoci základný kameň divadla bol položený už v roku 1874 prevádzku začalo až premiérou Verdiho Falstaffa 6. mája 1895. V tej dobe, čo do veľkosti, patrilo medzi najväčšie európske divadlá po Paríži a Viedni, z hľadiska architektonického inklinovalo k neoklasicizmu. Taktiež malo päť poschodí lóží (na každom poschodí ich je 31) a galériu, v kráľovskej lóži bolo 27 sedadiel. Nad parterom visel obrovský luster z muránskeho skla. Pôvodne sa do divadla malo zmestiť 3000 divákov. Do roku 1946 ho spravovali súkromné spoločnosti. V rokoch 1964 - 97 nehralo kvôli prestavbe. Následné znovuotvorenie divadla oslávila prítomnosť Berlínskych filharmonikov s dirigentmi Claudiom Abbadom a Francom Maninom.
Porovnanie talianskeho a francúzskeho divadla v 18. storočí
V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté niektoré kľúčové rozdiely medzi talianskym a francúzskym divadlom v 18. storočí:
| Kritérium | Talianske divadlo | Francúzske divadlo |
|---|---|---|
| Dominantné žánre | Opera (vážna aj buffa), Commedia dell'arte | Tragédie, Komédie, Opéra comique |
| Jazyk | Taliančina (dominantná v opere) | Francúzština |
| Hlavné osobnosti | Carlo Goldoni, Metastasio, Monteverdi, Rossini, Bellini, Donizetti, Verdi | Voltaire, Pierre de Marivaux, Molière, Christoph Willibald Gluck |
| Témy a štýly | Rozvoj komických rysov, sociálna kritika (opera buffa), antické motívy (opera seria), improvizácia (Commedia dell'arte) | Filozofické otázky, morálka, spoločenská kritika, klasicizmus, osvietenstvo |
| Divadelné budovy | Veľké operné domy s dôrazom na akustiku a architektúru (Teatro San Carlo, La Scala, La Fenice) | Veľké divadelné sály (Paríž, Mníchov, Viedeň, Drážďany) |
Talianske a francúzske divadlo v 18. storočí malo významný vplyv na vývoj divadelnej kultúry v Európe. Opera a commedia dell'arte sa rozšírili do ďalších krajín a inšpirovali vznik nových divadelných foriem. Francúzsky klasicizmus ovplyvnil divadelnú tvorbu v Nemecku a ďalších európskych krajinách.
tags: #talianske #a #francuzske #divadlo #v #18stor