Ľudo Ondrejov (19. 10. 1901 - 18. 3. 1962), občianskym menom Ľudovít Mistrík, prežil detstvo v obci Kostiviarska (teraz súčasť Banskej Bystrice) v rodine stolára-modelára. Navštevoval ľudovú školu vo Sv. Jakube (teraz súčasť Banskej Bystrice) a meštiansku školu v Banskej Bystrici. Roku 1920 absolvoval notársky kurz a pôsobil na notárskych úradoch v Hrochoti, na Dobrej Nive a v Slovenskej Ľupči. Nadviazal styky s organizáciou komunistickej strany v Banskej Bystrici a pracoval v automobilových dielňach, neskôr ako šofér z povolania. V roku 1928-33 bol úradníkom Matice slovenskej v Martine, potom až do roku 1938 pôsobil ako profesionálny spisovateľ. V tomto období zaujal pozornosť Š. Krčméryho, ktorý v Slovenských pohľadoch publikoval prvú Ondrejovovu báseň.
Do literatúry vstúpil filozofickou skladbou Martin Nociar Jakubovie. Vrcholovým dielom Ľuda Ondrejova je trilógia, do ktorej patria Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú tvoje hviezdy.
Zbojnícka mladosť - literárny pohľad
V Zbojníckej mladosti je opísaný mozaikový, pritom ucelený obraz Jergušovho detstva. Je to dielo, ktoré nemá výrazný dej, takže je o ňom vôbec ťažko rozprávať. Mladého hrdinu autor uvádza do styku so svetom dospelých, so svetom triednych protikladov a odcudzených ľudských vzťahov, ktoré Jerguša odpudzujú a poburujú. Návrat na salaš sa stáva prejavom odporu a tiež hľadaním istoty. V tomto diele sa nachádza veľa nárečových a archaických slov, ktoré autor využíva najmä v priamej reči. Do deja sú často vložené lyrické opisy prírody. Ondrejov opisuje všetky Jergušove zážitky hrdinovými očami a vo veľkej miere vychádza zo zážitkov z vlastného detstva. Autor v knihe sleduje, ako si hrdina pomaly rozširuje okruh svojho poznania. Opisuje a stavia sa na stranu tých, ktorých kapitalistická spoločnosť utláča a oberá o pohodu a pokojný život. Spomína slnko, radosť a pokoj, keď opisuje jednoduchých ľudí z horských samôt, salašov a dedín, no keď má zobraziť život panský, využíva chlad, chmáry a des.
V Jergušovi Lapinovi vytvoril spisovateľ postavu, ktorá sa v jeho predstavivosti zlievala s vidinou človeka čestného, prirodzeného, odchovaného prírodou a nepokazeného vypočítavými, studenými zákonmi kapitalistickej civilizácie. Jerguš Lapin ako blizna horského kvetu citlivo reaguje na každý neľudský čin, na každú krutosť, na faloš a pretvárku. Touto postavou spisovateľ obžalúva strojcov biedy a krívd prostého obyvateľstva vrchovských dediniek a jej ústami protestoval proti zvráteným spoločenským poriadkom. Jerguš Lapin sa nevie zmieriť s údelom, ktorý mu predurčuje nespravodlivý svet. Vzoprie sa proti nemu a uteká do hôr. Tento spôsob vzbury je pre Jerguša prirodzený.
Dejová línia Zbojníckej mladosti
Zbojnícka mladosť sa začína narodením Jerguša Lapina. Už hneď na začiatku knihy sa stretávame s lyrickým opisom prírody a prostredia, ktorý bude naďalej sprevádzať celý dej diela. Jerguš vyrastá na samote a oveľa viac sa stýka s horou, s potokom, s lúčinami, s vtákmi a zvieratstvom než s ľuďmi. Rozumie prírode, vie sa dohovoriť s vtákmi a vie ich svojím zrakom pripútať na miesto. Ondrejov obdaril Jerguša aj legendárnymi vlastnosťami, ktoré túto postavu zbližujú s hrdinami ľudových povestí. Dal tu priechod vlastnej túžbe splynúť s prírodou natoľko, aby rozumel jej zvukom a skrytým poryvom. Vrchovský chlapec, naučený lietať hore-dolu po lúčinách, nemôže sa dobre cítiť medzi pochmúrnymi múrmi mesta.
V ďalších poviedkach autor opisuje udalosti, ktoré sa odvíjajú behom jedného roka od zimy až po nasledujúcu jar. V poviedke Kto je Števo Fašanga sa Jerguš stretáva s chlapcom zo samoty. Spozná pre neho doteraz nepoznané predmety - korčule. Neskôr sa stretáva s horárom, ktorý na poľovačke zastrelí divú kačku, ale nájdu ju až chlapci na druhý deň pri korčuľovaní. Keď chcú kačku zaniesť horárovi, pozve ich na večeru a stretávajú sa s chlapcom Náckom, ktorý je jeho syn. Ďalej sa stretáva s besným psom. V tejto poviedke sa prejaví Jergušova odvaha a citlivosť, keď premôže choré zviera, aby ochránil ľudí, a potom ho ľutuje.
Pri močiari sa dostáva aj so svojím mladším bratom Rudkom do kontaktu s dedinskými chlapcami. Chlapci vo vode ich vyhadzovali na breh a ich druhovia ich tam hubili. Vtedy ich začne karhať Jerguš, no červenovlasý chlapec Rudo Červenák po ňom začne hádzať obrezané žaby. Cestou domov Jerguš premýšľa, ako sa odplatiť bitkárovi Červenákovi. Cestou do dediny so Štefanom Fašangom Jerguš preukáže svoje schopnosti krotenia zvierat, keď sa spriatelí so psami z dvorov, ktoré do nich dobiedzali.
Pri riečke pretekajúcej cez dedinu strhol rozzúrený prúd Vilka Halaja. Jerguš si to všimol a obetavo za ním skočil do rozvodnenej rieky. Keď malého chlapca zachránil a odniesol domov, celý premočený zistil, že mu klobúk vzala voda. Doma všetko vyrozprával mame a tá ho poslala spať, aby neprechladol. Ďalej sa Jerguš stretne s pastierom Paľom Stierankom, s ktorým nakoniec bude najlepší kamarát, a sirotou Maťom Kliešťom Horúcim. S Paľom zažijú mnoho dobrodružstiev a šibalstiev. Spozná tetu Budáčovie a jej synov. Syna Jana má Jerguš najradšej zo všetkých. Keď sa s Maťom Kliešťom Horúcim skamarátil aj potom, čo sa pobili, vyberú sa spolu do mesta na jarmok. Tam sa Jerguš prvýkrát zoznámi so životom, ktorý je mu cudzí. Chýba mu pokoj samoty, polia. Neohromila ho ani vojenská prehliadka ani streľba vojakov. Pri kováčskej dielni dostane bitku od učňa, s ktorým sa neskôr stretne, no z ľútosti sa mu neodplatí. Jerguš je vo všetkom spomedzi chlapcov najlepší. Preto ho začnú mať radi a závidieť mu.
Anna, Jergušova sestra, si našla kamarátku, Zuzku Košaľkuľu, Jožovu sestru z dediny. Ďalej Jerguš Lapin prežíva zážitky s dievčatami. Zaľúbi sa do Zuzky a keby nebolo večného podpichovania sestry Anny, tak by sa s ňou rád kamarátil. V krčme na bábkovom predstavení však zistí, že je falošná. Príde na to, že bábky, ktorými hrajú divadlo, sú zavesené na šnúrke a riaditeľ predstavenia ho vyhodí von z krčmy. Vtedy utŕži posmech ostatných detí. Na kosbe sa Jerguš dozvedá o svojom otcovi od uja Košaľkuľu. Zistí, že jeho otec bol zbojník a zahynul kvôli zrade priateľov. V celej knihe sa však o otcovi Jerguša Lapina dozvedáme málo. Na jeseň umrel biedny chlapec Rudo Červenák. Mal najhoršiu macochu v dedine. Vypil vodný vlas a dlho sa trápil.
Kniha sa končí poviedkou Nová jar. V nej je Jerguš prijatý do práce vo fabrike. Utvára si v nej svoj vlastný názor na pánov. Najmä keď ho zbije majster gumenou hadicou, hrdina sa vzoprie a zuteká na salaš, kde hľadá útočisko. Ondrejov v ňom zobrazil čestného, chudobného, statočného, citlivého a prirodzeného človeka vychovávaného prírodou a horami, nezasiahnutého kapitalistickou spoločnosťou. Jerguš zhlboka vydýchol, pobral sa hore kopcom. Skalnatým chodníčkom. hore - hore. Smerom na Studenú jamu a bokom od nej - na salaš. A ako kráčal z nohy na nohu, ako sa vzďaľoval mestu, za každým krokom väčšmi zatínal zuby, väčšmi stískal vykĺbenú ruku. Z tvári zmizli všetky znaky radostného detstva. Ono umieralo - náhle a nenávratne.
Zbojnícka pochúťka - obľúbené slovenské jedlo
Zbojnícka pochúťka je obľúbené slovenské jedlo, ktoré má mnoho variant a úprav. Podáva sa v zemiakovej placke a je veľmi obľúbené. Tento recept robieval kedysi môj otec pred 30 rokmi a veľmi nám to chutilo. Názov tohto receptu presne neviem, ale otec to tak volal.
Zbojnícka pochúťka s bravčovým soté
Bravčové soté:
- Cibuľu ošúpeme a nakrájame nadrobno. V hrnci rozhorúčime malé množstvo oleja a opečieme na ňom cibuľku.
- Následne pridáme nakrájané mäso a krátko opečieme, aby sa nám mäsko zatiahlo.
- Pridáme soľ, mleté čierne korenie, mletú červenú papriku, drvenú rascu a sójovú omáčku.
- Premiešame, krátko opečieme a podlejeme trochou vody. Dusíme do polomäkka.
- Potom k mäsu pridáme lečo alebo nakrájanú zeleninu a čili papričku. Dusíme do mäkka.
- Nakoniec ku mäsu pridáme paradajkový pretlak a horčicu. Premiešame a necháme ešte krátko variť.
Zemiakové placky:
- Zemiaky nastrúhame na jemnom strúhadle. Cibuľu a cesnak ošúpeme, pokrájame nadrobno a dáme do mixéra.
- Pridáme 1 vajíčko a rozmixujeme. Túto zmes následne vylejeme k nastrúhaným zemiakom, pridáme aj druhé vajíčko, hladkú múku a podľa chuti soľ, mleté čierne korenie, majoránku a drvenú rascu. Všetko spolu dobre premiešame.
- Z pripraveného cesta vysmážame na rozhorúčenom oleji zemiakové placky, ktoré následne plníme bravčovým soté a posypeme strúhaným syrom.
Zbojnícka pochúťka s bravčovou panenkou a pečienkou
Táto variácia kombinuje bravčové mäso s pečeňou a podáva sa so zemiakovou plackou.
- Na panvičke rozohrejeme olej, na ktorom orestujeme na slížiky pokrájanú panenku. Ochutíme korením a soľou. Na záver pridáme horčicu. Ak nám mäso pustí šťavu, treba ju vydusiť na tuk.
- V druhom kroku varenia si pripravíme restovanú pečienku. Na oleji do sklovita opražíme nadrobno pokrájanú cibuľu, potom pridáme chilli papričku, tiež pokrájanú nadrobno.
- Ďalej pridáme obe mleté papriky a pečienku. Restujeme za občasného premiešania. Potom dáme cesnak, rascu. Nerestujeme dlho, aby nestvrdla. Nakoniec odstavíme z ohňa, pridáme majorán a soľ.
- Mäso aj pečienku udržujeme v teple, najlepšie v predhriatej rúre. Upražíme si zemiakovú placku na panvici s najväčším priemerom. Na 1 ks veľkej placky treba 2 ks veľkých zemiakov. Placku dáme na servítku zbaviť prebytočného tuku.
- Na 1/4 placky rozložíme orestované mäso, na druhú 1/4 restovanú pečienku. Asi v polovičke ju prehneme, ozdobíme a môžeme podávať. Ako oblohu môžeme použiť Párty mix od Oetkera, ktorý obsahuje mrkvu, kápiu, karfiol, uhorky, malé cibuľky a kukuričky.
Tipy a triky pre dokonalú Zbojnícku pochúťku
- Výber mäsa: Na Zbojnícku pochúťku je najvhodnejšie bravčové mäso, ideálne pliecko. Môžete však použiť aj iné druhy mäsa, napríklad kuracie prsia alebo bravčovú panenku.
- Pečeň: Ak pridávate pečeň, dbajte na to, aby ste ju nerestovali príliš dlho, aby nestvrdla.
- Zemiakové placky: Pri pečení zemiakových placiek buďte trpezliví, pretože sa horšie obracajú.
- Korenie: Nebojte sa experimentovať s korením. Okrem soli, čierneho korenia a rasce môžete pridať aj mletú červenú papriku, majoránku alebo čili papričku pre pikantnejšiu chuť.
- Obloha: Zbojnícku pochúťku môžete podávať s rôznou oblohou, napríklad s Párty mixom, feferónkami, strúhaným syrom alebo zeleninovým šalátom.
Živánska: Alternatíva k Zbojníckej pochúťke
Ak máte radi jedlá z ohňa, môžete vyskúšať aj živánsku. Táto pochúťka zožala najväčšiu slávu v 60. a 70. rokoch a pripravuje sa z mäsa, klobásy, zemiakov a cibule, zabalených do alobalu a pečených v pahrebe alebo v rúre.
Príprava živánskej:
- Na druhý deň pripravíme ostatné suroviny. Slaninu nakrájame na kocky, klobásu na kolieska, očistené zemiaky a cibuľu na plátky.
- Môžeme urobiť jeden veľký balíček alebo pripravíme samostatné porcie. Nachystané suroviny postupne prekladáme na alobal.
- Začneme slaninou, pokračujeme zemiakmi, klobásou, marinovanou krkovičkou, cibuľou a zakončíme čerstvou paprikou. Takto postupujeme, kým minieme všetky ingrediencie.
- Každú vrstvu jemne osolíme, okoreníme. Alobal dôkladne poskladáme, aby sme neprišli o šťavu a vzduch vytlačíme.
- V pahrebe by bola živánska hotová asi za 40 minút.
Zbojnícke trhance (Uhorčík) a vysokohorskí nosiči
Všetok materiál na vysokohorské chaty vynášajú na špeciálne upravených krosnách horskí nosiči. Stretnúť ich môžete cestou na 6 tatranských chát, ktoré zásobujú v akomkoľvek počasí, v každom ročnom období. S pokorou sa skláňajú pod desiatkami kíl nákladu a prispievajú k tomu, aby nám v horách nič nechýbalo, no reprezentujú aj tradičné kultúrne dedičstvo Slovenska. Hoci ich vo svete postupne nahradili rôzne dopravné prostriedky, vo Vysokých Tatrách sa táto nevšedná profesia zachovala dodnes. Vyžaduje si fyzicky i mentálne silného človeka - častými spoločníkmi počas vynášok sú ťažké náklady a nepriazeň počasia.
Na svojich chrbtoch vynášajú potraviny, palivo, bielizeň, stavebný materiál či suveníry na šesť chát vo Vysokých Tatrách: Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu, Rainerovu chatu, Zamkovského chatu, Téryho chatu a materiál od stanice lanovky znášajú na Skalnatú chatu. Ostatné sú prístupné lanovkami či motorovými vozidlami. Cestou na chatu nosiči neraz prekonávajú samých seba, ale aj staré rekordy.
Výzvy a odmeny nosičského povolania
Nosenie má vysoké nároky nielen na fyzičku, ale často je aj „o hlave“. Nosenie je výborné na psychohygienu a zároveň robíte aj niečo užitočné. Pomáha zistiť, ako na tom človek je nielen fyzicky, kde sú jeho limity, ako napr. reaguje v hraničných, kritických situáciách, pozitívne vplýva na koncentráciu, na zdravé sebavedomie a „chladnú hlavu“. Keď spadneš, musíš sa pozbierať, znovu sa postaviť a pokračovať ďalej. Pri nosení to platí doslova. Najviac je to asi o tej slobode. Sme stvorení pre pohyb, nie pre sedenie za počítačom a TV. Je to pre nás prirodzené.
Medzi nosičmi panuje zdravá rivalita, no každoročne sa stretávate aj na pretekoch. Vážim si všetky nosičské preteky Sherpa rallye a Nosičskú stovku, čiže memoriál Juraja Petranského, ktoré som absolvoval. (Súťaž Sherpa Rallye sa koná každý rok na inom mieste - súťažiaci na chatu vynesú 60 kg náklad, počas Nosičskej stovky vynesú na Zamkovského chatu na počesť kamaráta - nosiča 100 kg.) Najdôležitejšie je nespadnúť, dôjsť do cieľa a ísť tak, aby mal človek zo seba dobrý pocit.
Rady pre začínajúcich nosičov
Potrebuje len krošňu, odhodlanie, trochu toho povestného šťastia v horách a má slušnú šancu, že to bude dobre fungovať. V našom Sherpa mini-múzeu vo Švajčiarskom dome pracujeme s deťmi a všetkými návštevníkmi formou prednášok a praktických ukážok, takže možno už o pár rokov sa niektorí z chlapcov zatúlajú do Tatier a stanú sa z nich nosiči. Vydržať, nenechať sa odradiť a dať si poradiť od „služobne starších“, začať s menšími váhami - otestovať sa, ako na tom je nielen telo, ale aj hlava, a keď zachutí, tak potom postupne pridávať na váhe. Odporúčam začať v lete/na jeseň, určite nie v zime. Nosenie v zime má určité špecifiká, takže je dobré vybudovať si dobrý základ na suchej skale a potom vyskúšať zimu.
tags: #zbojnicka #mladost #jedlo