Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, no napriek tomu sa jej naša moderná spoločnosť často vyhýba a obklopuje ju strach či tabu. Za roky rokúce si ľudia odvykli od smrti. Kedysi sa žilo na dvore, kde žili aj prastarí rodičia aj pravnúčatá so všetkými chorobami, narodenie i úmrtie sa udialo v rodinnom kruhu. Bolo to prirodzené a nerobila sa z toho nejaká veda.
Dnešný pohľad na umieranie je často skreslený médiami. Druhou vecou sú filmy, kde je smrť vždy dramatická. Ak niekto dostane infarkt, začne škriekať, robí grimasy, trhá si košeľu, chytá sa za krk, má kŕče. Jednoducho herec s celým svojím nasadením. Potom padne na zem, ešte sa metá, kričí od bolesti. Nakoniec sa zaklepe a je koniec. Väčšina ľudí však zomiera veľmi pokojne.
Proces umierania z pohľadu záchranára
Dlhé roky pracuje ako záchranár a stretáva sa aj so smrťou. Sám spomína na svoje začiatky v medicíne: Nepamätám si, žeby som počas štúdia prišiel do kontaktu so smrťou alebo zomierajúcim človekom. Po promócii som nastúpil na anestéziologické oddelenie a tam pacienti umierajú častejšie, ako na iných oddeleniach. Niekedy sme už pri prijatí pacienta vedeli, že tu nie je veľká šanca a že pacient napriek našej snahe za pár hodín zomrie. Inokedy sme mali pacienta, ktorý smeroval pomaličky dva týždne ku koncu. Smrť pacienta som nebral ako osobnú prehru, pretože som mal čisté svedomie a všetci sme robili, čo sme vedeli.
Fyzické prejavy umierania
Keď niekto zomiera, začína vypínať vedomie. Je vidieť, že zhasína. Keďže je mozog najcitlivejší, začína sa najprv prepínať do polovedomia a mrákotného stavu. Mozog je najcitlivejší na zníženie prietoku krvi a dodávku kyslíka. Či zlyháva pečeň, srdce alebo obličky, začne viaznuť krvný obeh a prvým príznakom je zastieranie vedomia, kedy človek pomaly odchádza do polospánku a hlbokého bezvedomia.
So zomierajúcimi sa stretávam často a vyzerá to tak, že ten človek prestane rozprávať, vyvráti oči, trochu zachrčí, ovisne a ostane sedieť v kresle alebo na stoličke, ani nespadne. Už sa mi stalo aj to, že manželka držala umierajúceho manžela za ruku a rozprávala sa so mnou… a ja som videl, že sa zastavilo dýchanie. Smrť je milosrdná.
Pre rodinu to môže byť niekedy ťažké v tom, že má zomierajúci sťažené dýchanie. Ak pacient nerozpráva a neodkašliava, nemôže si čistiť dýchacie cesty a v krku sa mu nazbierajú hlieny. Môže to znieť ako chrčivé dýchanie. Pacient sa nedusí, ale je to dôsledok hlienov, ktoré po chvíli prehltne a zakašle.
„Po 6 rokoch spoločného života,“ priznal sa Peter Cmorík a dodal, že život s ňou bol nočnou morou.
Reakcie príbuzných a úloha domácej starostlivosti
Príbuzní vtedy volajú záchranku a silno tlačia, aby sme si takéhoto človeka vzali do nemocnice. Keď im vysvetlíme, že tento človek zomiera a je to otázka pár dní alebo hodín, že je lepšie ho nechať doma, držať za ruku, pretože v nemocnici by s ním už nič nespravili, príbuzní nesúhlasia. Umierajúci by dostal v nemocnici len základnú starostlivosť, no psychicky by sa mu nikto nevenoval. Ak takémuto človeku podáte infúzie, predĺžil sa mu život možno o pár hodín. Aký to má zmysel pre neho a pre príbuzných? Napriek tomu príbuzní na tom často trvajú.
Mám pocit, že mnohí lekári nemajú sebavedomie na to, aby si dokázali priznať sami pred sebou a potom aj pred pacientom, že v tom prípade už veda, moje vedomosti a celá medicína končí a už nie je čo liečiť.
Zatajovanie je dosť časté. Často ma čakajú príbuzní na dvore a povedia mi, že ich blízky má rakovinu, ale oni mu to nepovedali. Rodina to vie, no pacient nie a nechcú odo mňa, aby som to dal najavo. Nastať môže aj opačná situácia, kedy pacient vie, že končí a má smrteľné ochorenie, no tvári sa, že je to napríklad chronický zápal, nechce tým zaťažovať. Je to iná vec, neviem to však dokázať, no často sa pacient aj príbuzní tvária, že im nikto nič v nemocnici nepovedal. Pacienta pošlú domov a povedia mu, že je v poriadku. A všetci si myslia, že keď bol v nemocnici a keď ho prepustili domov, je vyliečený. V prepúšťacej správe je vetička, že pacient je v stabilizovanom stave prepustený do domáceho ošetrenia.
Signály blížiacej sa smrti a psychologické aspekty
Portál End of Life Doula UK prináša skúsenosti žien, ktoré pôsobia ako duly pre umierajúcich a pomáhajú rodinám zvládať bolestivé situácie, keď navždy prichádzajú o svojich blízkych. Do povedomia tak dávajú užitočné poznanie o javoch, ktorými dáva telo zomierajúceho človeka najavo príchod blížiacej sa smrti. Dula pre umierajúcich Katrina Taeeová zverejnila skúsenosti so smrťou svojej matky. Týmto spôsobom sa snaží pomôcť ľuďom, ktorí sa tiež musia vyrovnávať so stratou milovaného človeka. Smrť má totiž rôzne podoby a kým niektorí ľudia odídu z tohto sveta za pár minút, iní, naopak, útrpne čakajú, že bude pre nich smrť vykúpením od mučivých bolestí. Odborníčky dokážu rozpoznať znaky, ktorými telo signalizuje, že sa blíži koniec.
Fyzické zmeny a vnímanie
Nedá sa presne povedať, kedy človek zomrie, ale v posledných dňoch sa to dá plus mínus jeden deň odhadnúť, či to bude o dva týždne alebo o tri dni. Pacient prestane prijímať potravu, trvá to pár dní. Potom prestane prijímať tekutiny, nasleduje štádium, kedy zavrie oči, no stále vníma. Treba sa mu prihovárať, lebo neviete, čo vníma a čo nie. Sluch býva jedným z posledných zmyslov, ktorý zostáva funkčný. V tejto fáze už väčšina ľudí spí takmer nepretržite.
S príchodom smrti klesá potreba prijímania potravy. Zomierajúci ľudia buď jedia veľmi málo alebo jedlo úplne odmietnu. Telo totiž presne vie, čo robí a uvedomuje si, že už nepotrebuje "palivo" ako predtým. Rezervuje si energiu dostatočnú na zachovanie životne dôležitých funkcií, akými sú srdcový rytmus a dýchanie, a nie na spaľovanie kalorických jedál. Stravovanie môže niekomu spôsobiť nevoľnosť, pretože jeho tráviaci systém je už "vypnutý".
Pleť zomierajúceho človeka je bledá, biela, modrastá alebo žltá. Oči sú zvyčajne sklené alebo dokonca biele, otvorené alebo zatvorené a niekedy nereagujú na podnety okolia. Končatiny môžu byť na dotyk buď studené alebo horúce a nechty dostanú modrastý odtieň. Dôvodom je slabá cirkulácia krvi, pretože činnosť srdca sa spomaľuje. Zomierajúcim sa často vytvorí opuch (edém), ktorý je spôsobený hromadením tekutín, a na pokožke sa tvoria na dotyk teplé alebo studené lepkavé škvrny.
S prichádzajúcim koncom nastávajú aj zmeny v dýchaní, ktoré môže byť hlučné, prípadne umierajúci lapá po dychu. Pohľad na takéhoto človeka je bolestivý, ale jemu samému utrpenie nespôsobuje. Nástup konca signalizuje aj zvuk hlienov či výlučkov, ktoré sa pohybujú v dýchacích cestách. To však pacienta neruší, pretože často nereaguje alebo hlboko spí. Pred smrťou sa niekedy objavuje tzv. Cheyne-Stokesovo dýchanie. Tento jav je sprevádzaný hlasnými dychmi, po ktorých nasleduje obdobie bez dychov. Blízki sú často zmätení, pretože nevedia, či už zomierajúci vydýchol naposledy. Na konci života je tiež dýchanie pokojnejšie. Dýchanie býva prerušované, často s kolísavou intenzitou. Hlboké dýchanie, zmena farby pokožky či zastavenie príjmu tekutín nemusia byť bolestivé - sú prirodzenou súčasťou procesu umierania. Telo sa pripravuje na úplné zastavenie činnosti. Posledné chvíle bývajú pokojné, často bez dramatických vonkajších prejavov. V tejto chvíli sa môže zdať, že sa človek „stráca" z tohto sveta postupne.
Halucinácie a "výbuch energie"
Zomierajúci môžu začať nepokojne rozhadzovať rukami a vyzerá to tak, ako keby chceli vstať z postele alebo sa k niekomu, či niečomu natiahnuť. Ide o prirodzenú súčasť procesu umierania, ale nedochádza k nej vždy. Ďalším znakom môžu byť halucinácie. Umierajúci niekedy opisujú skutočnosti, predmety, hovoria o výletoch a podobne. Priestor pre vznik týchto situácií vytvára znížený príjem potravy a tekutín.
Deň alebo dva pred smrťou môže dokonca dôjsť k výbuchu energie. Pacient menej spí, rozpráva, dokonca sa naje a napije. Tento fenomén opisuje stav, keď niekto nereaguje alebo hlboko spí, náhle sa však prebudí, niekedy sedí, pozerá na svoje okolie a rozpráva. Je to často neočakávané a šokujúce. Rodiny sa z týchto okamihov tešia, pretože ich blízki sa týmto spôsobom najviac približujú k stavu, keď boli zdraví.
Úloha dúl a informácií pre rodiny
Dula Emma Clareová uviedla, že mnohé symptómy procesu umierania sú oveľa ťažšie zvládnuteľné pre blízkych než pre samotného zomierajúceho. Zdravotnícki pracovníci sa bežne vyhýbajú podrobnostiam o procese umierania zo strachu, že by znepokojili príbuzných. Lenže my vidíme, že tieto informácie dokážu ich strach eliminovať," podotkla Clareová. Ďalšia skúsená dula Aly Dickinsonová zas hovorí, že umieranie je často pokojný proces a môže ísť o príležitosť pre blízkych, aby strávili posledné vzácne chvíle s osobou, ktorú majú radi a mohli sa s ňou rozlúčiť. Niekedy, ale nie vždy, môže byť umierajúci človek náhle rozrušený. Môže ísť o reakciu na lieky alebo aj strach. Ak sme však týmto ľuďom nablízku, môžeme vytvoriť atmosféru pokoja, k čomu často stačí iba pohladenie a pekné slovo, prípadne jemné obmývanie tváre.
Liz Williamsová zas uviedla, že pozná ľudí vo veku 40, 50 a 60 rokov, ktorí neboli nikdy s umierajúcou osobou, a s touto skúsenosťou sa stretli až v okamihu, keď im zomierali rodičia. To je aj dôvod, prečo majú zo všetkého strach. Každý človek si želá iný spôsob rozlúčky. Ak ste sa s blízkym stihli rozprávať o tom, čo si želá, majte tieto priania na pamäti. Každá smrť je iná.
Viera ako podpora pri umieraní
Od detstva som bol vychovávaný v kresťanskom duchu, preto som si dokázal sám pred sebou priznať, že je príroda silnejšia ako naše lekárske snaženie. Keď sa niekoho spýtam, či sa vie modliť a či chodí do kostola, nič mi to o jeho viere nepovie. Je mnoho ľudí, ktorí sa formálne hlásia ku kresťanstvu, ale vieru nežijú. Neviem preto posúdiť, či je to človek, ktorý žije vieru skutočne alebo nie. Tiež na to nie je žiadna štatistika, kde by sa porovnávali dve skupiny s rovnakými diagnózami, veriaci a neveriaci. Je tam však tendencia, že veriaci to vedia spracovať lepšie.
Stretávam sa s rôznymi situáciami. Napríklad v domácnosti, kde má pacient chronické zlyhávanie srdca a podľa výsledkov je jasné, že ten človek môže žiť aj pol roka, no stačí, aby si dvakrát za sebou kýchol a srdce sa mu definitívne zastaví. Veriaci človek to berie s pokojom, prizná sa, že mu už veľa neostáva. Dokáže sa tešiť z malého zlepšenie alebo ak sa stav nezhoršuje. Pred štyrmi rokmi mi zistili nádorové ochorenie, mal som aj metastázy. Na začiatku nebolo isté, či je prognóza prežitia pol roka alebo rok. Viera mi veľmi pomohla. Povedal som si: Viem, že budú robiť to, čo je pre mňa najlepšie, o čom sú presvedčení. Neviem to teraz nijako ovplyvniť, budem rešpektovať, čo mi povedia. Čo teraz? Povedal som si, že keď Pán Boh chce, aby som knihu dopísal, tak ma tu nechá a ja ju dopíšem. A keď si myslí, že to nie je podstatné, že sa nezlepší kvalita ľudstva, tak ju nenapíšem. Ten pocit, že to môžem niekomu zveriť, mi pomohol. Začal som vyjednávať. Keď som dopísal túto knihu, že chcem ešte jednu, ktorú už dlho nosím v hlave. Začal som sa viac modliť a drží ma pocit, že som v Jeho rukách, že sú tu síce zdravotníci, ktorí robia, čo môžu, ale je tu aj ochranná ruka Boha. Keď sa ma niekto spýta, či som zdravý, automaticky dnes poviem, že áno. A potom si uvedomím… že áno som momentálne zdravý, ale idem o mesiac na kontrolu a možno mám ďalšie metastázy, o ktorých teraz neviem.
S úžasom inak pozerám na to, ako dokážu veriť deti. Pred mnohými rokmi pozerali manželka s dcérkami seriál Doktorka Quinnová. Medzi dcérami a synom je rozdiel 13 a 15 rokov, ich najmladší brat mal vtedy 5 rokov. Dcéra seriálovej doktorky vtedy zomrel na zápal mozgových blán. Náš päťročný syn vošiel do obývačky a zbadal slzavé údolie. Pozrel sa na nich prekvapene a povedal: „Čo plačete? Veď na tretí deň vstane z mŕtvych! (úsmev). Okamžitá reakcia 5-ročného dieťaťa. Veľmi ma to dojalo, že toto je viera. Vtedy som cítil, že ho vychováme dobre.
Práca záchranára a životná filozofia
Pomáha vám viera aj pri vašej práci? Pomáha, ale pred pacientom a príbuznými sa nemôžem tváriť, že bude na druhom svete lepšie, že síce teraz človek trpí, má ťažkosti, no smrť ho vyslobodí. A mám pocit, že ak by som začal robiť psychoterapiu ako kňaz, pacient aj príbuzní by nadobudli pocit, že už neviem liečiť, že som zlomil palicu a vzdal som sa. Myslíte posledné pomazanie z jednej strany a my z druhej? Nestáva sa to často, lebo sme rýchlejší (smiech). My záchranári sme viac, ako iná špecializácia, zvyknutí robiť pod dohľadom iných ľudí. Ak príde človek do ambulancie špecialistu, dnu ide sám a jeho partner ostane vonku. V nemocniciach a poliklinikách sa ošetruje bez prítomnosti svedkov, len lekár, sestra a pacient. My sme zvyknutí, že keď prídem do domácnosti, málokedy je tam jeden človek. Takisto na ulici, keď sa niečo stane, napríklad zrazený chodca alebo dopravná nehoda. Robím pred zrakmi ľudí a dokážem ich odfiltrovať. Viem, že si to budú fotiť a natáčať, že si to budú potom doma pozerať, že niektorí majú hlúpe poznámky.
Robím pred zrakmi ľudí a dokážem ich odfiltrovať. Viem, že si to budú fotiť a natáčať, že si to budú potom doma pozerať, že niektorí majú hlúpe poznámky. Ťažko sa to ráta. Prvýkrát som sedel v záchranke tri roky po promócii. Bol som na anestéziologickej klinike a docent dal nás, mladých lekárov z kliniky, na záchranku - aby sme sa zacvičili. Vtedy som to robil rok pravidelne, potom nepravidelne. Keď robí človek niečo rád, neunavuje ho to. Bez ohľadu na to, ako je to fyzicky alebo psychicky náročné.
Spomínali ste, že chodíte rád do práce. Áno, je to neštandardné, lebo Slováci na všetko frflú. Verím na endorfíny - hormóny šťastia, ktoré pôsobia proti bolesti a spôsobujú dobrý pocit. Ako napríklad dobrá silná čierna káva. Endorfíny fungujú ako heroín, no nie sú tak škodlivé pre organizmus. Dobre to poznajú športovci. Ak nejaký športovec nejde dva-tri dni behať, pretože je zlé počasie, začne byť nervózny a má pocit, že nie je vo svojej koži. Robiť dobro, mať dobrú prácu či koníček, je tiež zvýšená produkcia endorfínov. Je to návykové. Toto je aj recept na šťastný život mnohých ľudí.
Ak dnes hovoríme, že sú časté civilizačné choroby a stúpa počet ľudí s cukrovkou, vysokým tlakom a podobne, ide o psychosomatické ochorenia, ktoré vznikajú v hlave. Recept je v podstate jednoduchý. Samozrejme, je to časovo jednoduchšie ísť raz do mesiaca do lekárne, tam si ponadávať na doplatky, potom si dvakrát denne hodiť do seba tabletku a zapiť ju vodou. Mnohým pripadá jednoduchšie prehlušiť tabletkami nedostatok zdravého spôsobu života. Viac ich ľutujem, ako ma to zlostí. Robia si sami zle. Držím sa výroku sv. Tomáša Akvinského: nerozčuľovať sa nad vecami, ktoré nedokážem zmeniť, mať silu zmeniť, to čo zmeniť môžem a mať rozum, aby som vedel tieto dve veci rozlíšiť. Hovorím pacientom, že hľadajú najjednoduchšie riešenia, ktoré sú falošné. Už som to spomínal. Ľudia si chcú pomôcť stále častejšie rýchlo a jednoducho. A pritom je to falošná rýchlosť a jednoduchosť. Utlmím bolesť, no neznamená to, že sa liečim. Typický príklad je napríklad bolesť chrbtice, sú tisíce ľudí, ktorí nepracujú kvôli problémom s chrbticou. Prečo? Pretože problémy chrbtice sú nervového pôvodu, čiže vznikajú v hlave. Ak niekomu povieme, že treba cvičiť denne, aspoň 10 minút, nechce. Nemá čas. Hodinu týždenne nie sú ľudia ochotní venovať cvičeniu, ktoré by im po 3-4 dňoch viditeľne pomohlo. Radšej sa napchávajú analgetikami, v ktorých je v obchodoch milión. Každý si môže vybrať podľa chuti.
Pozitívne ma poteší, keď sa pacient cíti lepšie. Nepotrebujem, aby mi ďakoval alebo ma ospevoval. Samozrejme, padne to dobre. Radosťou je aj to, keď sa pozriem, ako fungovali záchranky desať rokov nazad. Okolo roku 2003 bolo na Slovensku 100 posádok záchrannej služby, z toho dve tretiny jazdili na starých a hrdzavých autách. Niekde bolo vo vnútri vybavenie, inde len čiastočné. Dnes máme 270 posádok, všetky sú vybavené podľa rovnakej normu ako záchranky vo Švajčiarsku, Luxembursku, či Rakúsku - v bohatých krajinách s fungujúcim zdravotníctvom. Toto sú veci, ktoré si ľudia neuvedomujú. Spomenuli ste v úvode, že smrť je milosrdná. Skôr mi rezonujú v hlave iné veci. Úmrtia, ktoré neboli milosrdné a boli predčasné vzhľadom napríklad na vek, kedy človek nemusel zomrieť, keby mu poskytli prvú pomoc. Stretávame sa s jedným paradoxom. Telefonickí operátori, keď na základe telefonátu zistia, že mohlo vzniknúť náhle zastavenie krvného obehu, inštruujú svedkov, aby začali oživovať. Volá sa to asistovaná resuscitácia.
Smrť v dôsledku hladovania: Mýty a realita
Umieranie od hladu si často predstavujeme ako dlhé a bolestivé. Pravdou je, že takáto smrť môže byť vlastne celkom príjemná. Teda, aspoň jej posledné fázy. Telo je totiž na podobné situácie pripravené. Vyhladovanie je dlhší proces, ale tesne pred smrťou môže byť úplne bezbolestné.
Ak dlhé obdobie neprijmeš ani omrvinku potravy, prestaneš úplne pociťovať hlad. Posledné dni pred smrťou môžeš dokonca zažívať euforické pocity a halucinácie. V roku 1993 žena s rakovinou úplne prestala jesť. Život bol pre ňu dovtedy neznesiteľný, pretože všetko, čo zjedla, okamžite vyvracala. Napriek odporúčaniam lekárov sa teda rozhodla pre krok, ktorý znamenal istú smrť. Zaujímavé je, že žena sa cítila oveľa lepšie ako predtým. Rozum jej pracoval, rozprávala sa so svojimi opatrovateľmi v domove dôchodcov a písala listy rodine a priateľom. Posledné dni zažívala euforické pocity.
Na druhej strane, hladovanie je stav ohrozenia. „Ľudia sa môžu správať ako zvieratá zahnané do kúta,“ povedala pre LA Times nutričná poradkyňa Maureen Gallagherová, ktorá pracuje pre humanitárnu organizáciu. „Sú prehnane ostražití a príliš rýchlo reagujú na potenciálne hrozby.“ Dr. Omar Abdel-Mannan, britsko-egyptský pediater a neurológ, ktorý sa dobrovoľne angažoval v Gaze, povedal: „Je to veľmi krutá a pomalá smrť.“
Fyziologické zmeny a riziká
Z etických dôvodov vedci nedokázali presne určiť, ako dlho trvá, kým hladovanie spôsobí smrť. Tráviace svaly hladných ľudí sú niekedy postihnuté a môžu stratiť schopnosť pretlačiť potravu cez črevá. Hormóny sú potrebné na udržanie silných kostí a reguláciu telesných rytmov. Ich nedostatok môže spôsobiť oslabenie kostí, poruchu menštruačného cyklu a zvýšené riziko podchladenia. „Syndróm opätovného kŕmenia [keď je jedlo náhle dostupné] môže tiež zabiť pacientov,“ dodal Abdel-Mannan.
Pred siedmymi rokmi vedci opísali prípad 34-ročného muža, ktorý dobrovoľne podstúpil 50-dňový pôst. Bol obézny - vážil 96,8 kíl (BMI 30,2, teda začínajúca obezita). Muž každý deň vypil neuveriteľných 8 až 12 šálok kávy a dve až tri fľaše vody. Hýbal sa menej, ale nebol pripútaný na lôžko. Medzi 7. a 21. dňom hladovky začal mať silné kŕče v bruchu a mdloby pri vstávaní zo stoličky. Nik nevie ako, ale muž naozaj prežil 50 dní bez jedla.
Globálna tragédia: Detská úmrtnosť pre hlad a podvýživu
Detská úmrtnosť klesá len veľmi pomaly. Podľa správy UNICEF neprežije druhý deň po narodení približne milión novorodencov. Trend detských úmrtí klesá, avšak milióny detí sú stále v ohrození. Milióny životov by sa dali ľahko zachrániť. Podľa najnovšej štúdie Detského fondu OSN (UNICEF) zomrie každých päť sekúnd jedno dieťa. Informovali o tom nemecké médiá Spiegel, Die Welt a Deutsche Welle. „S pomocou jednoduchých a lacných postupov, ako sú očkovanie, antibiotiká, sieťky proti hmyzu a lepšia starostlivosť o matku a dieťa počas a po pôrode by sa mohli milióny detí zachrániť," uviedol šéf nemeckého Unicefu Christian Schneider pre agentúru DPA. V znižovaní detskej úmrtnosti postupuje medzinárodné spoločenstvo veľmi pomaly. Miléniový cieľ, znížiť detskú úmrtnosť počas rokov 1990 až 2015 o dve tretiny, sa pravdepodobne predĺži o trinásť rokov a stane sa realitou až v roku 2028.
„Po 6 rokoch spoločného života,“ priznal sa Peter Cmorík a dodal, že život s ňou bol nočnou morou.
Hlavné príčiny a geografické rozdiely
Podvýživa môže za polovicu všetkých úmrtí. Medzi najčastejšie príčiny úmrtí u detí mladších ako päť rokov patrí zápal pľúc, komplikácie v dôsledku predčasného pôrodu a počas pôrodu, ako aj hnačkové ochorenia či malária. Najväčším zabijakom je však podvýživa, ktorá má na svedomí viac ako polovicu všetkých úmrtí. Situácia je obzvlášť kritická pre deti v oblastiach južnej Ázie, západnej a strednej Afriky. V ostatne uvedených oblastiach zomrie každé ôsme dieťa pred dovŕšením piatich rokov, čo predstavuje takmer tretinu z 6,6 milióna detí, ktoré zomreli mladšie ako päťročné v roku 2012.
Trend úmrtí detí klesá, ale ďalšie milióny sú v ohrození. V rozpätí rokov 2015 až 2028 by mohlo podľa Unicefu zbytočne umrieť ďalších 35 miliónov chlapcov a dievčat z celého sveta. Pozitívnou správou je, že trend sa oproti odhadovanému počtu 12,6 miliónov mŕtvych detí v roku 1990 znižuje. Existujú krajiny, kde sa nepriaznivú situáciu darí úspešne riešiť. Lídrom je Bangladéš a v tesnom závese sú krajiny ako Malawi, Nepál či Libéria. Slovensko je uprostred rebríčka a Lichtenštajnsko je na tom najlepšie.
Krajiny s najvyššou detskou úmrtnosťou (do 5 rokov)
| Poradie | Krajina |
|---|---|
| 1. | Sierra Leone |
| 2. | Angola |
| 3. | Čad |
| 4. | Somálsko |
| 5. | Kongo |
| 6. | Stredoafrická republika |
| 7. | Guinea-Bissau |
| 8. | Mali |
| 9. | Nigéria |
| 10. | Niger |
V Európe a centrálnej Ázii sú v tomto ohľade najhoršie pomery v Tadžikistane, Turkménsku, Uzbekistane a Azerbajdžane. Etiópia určuje trend. Chronický hlad a podvýživa spôsobujú, že každý deň zomrie viac ako 16-tisíc detí. Spoľahlivé štatistiky sú však dostupné len z približne polovice krajín na sveta. V Etiópii, kde sa od roku 1990 podarilo znížiť úmrtnosť o dve tretiny, pomohla snaha nasadiť zdravotníckych pracovníkov v najodľahlejších častiach krajiny. V minulosti bola Etiópia považovaná za krajinu, ktorú sužuje chudoba, hladomor a vojny.
