Po mnohé desaťročia si fotografia okrem talentu a citu vyžadovala aj nemalé znalosti a zručnosti. Jej vzniku predchádzal zložitý proces. Posledné roky vývoja fotografickej techniky ukazujú, že vytvorenie technicky dokonalej fotografie sa stáva celkom ľahkou záležitosťou aj pre laikov. Digitálna fotografia je dnes schopná informovať a dokumentovať veľmi ľahko a klasická fotografia jej v tom už ťažko môže konkurovať. Ak sledujeme možnosti digitálnej fotografie ako individuálnej umeleckej tvorby, všimneme si, že jednotne vytvorené počítačové programy pre úpravu snímok a podobnosť digitálnej tlače aj pri snímkach celkom rozdielneho typu vedú k určitej konformite výsledkov. Fotografie sú síce dokonalé, ale všetky dosť podobné. Môžeme očakávať, že čím viac bude snímková technika digitálnej fotografie a príprava pre tlač jednoduchšia, tým viac budú chcieť ľudia využiť k svojim tvorivým snahám opäť postupy fotografie klasickej, alebo kombinovať postupy fotografie digitálnej a klasickej, hlavne pri vytváraní konečnej podoby fotografie, pri tvorbe svojbytného výtvarného originálu diela, teda vlastne v procese prenášania obrazu na papier.
Jedným zo základných rysov klasickej fotografie založenej na citlivosti strieborných solí k svetlu je, že mnoho procesov si môže robiť fotograf sám a vkladať tak do nich svoje vlastné tvorivé prvky. Konečná fotografia potom môže mať mnoho rôznych podôb. Každý obraz je svojbytným originálom. Práve ona rozmanitosť práce, celkom individuálny charakter výsledkov a skutočnosť, že dostávame vždy originál, zrejme umožní klasickej fotografii udržať sa aj naďalej, teraz už ale ako technika umelecká. Ohliadneme-li sa za hranice, zistíme, že stále väčšiu obľubu získavajú takzvané alternatívne fotografické techniky. Sú to vlastne oživené historické fotografické techniky z čias počiatkov fotografie. Staré fotografie majú svoje kúzlo. Sú neopakovateľné, každá je vytvorená úplne individuálne a aj keď ich bolo zhotovených z jedného negatívu viac, nenájdeme dve celkom rovnaké. Na každej fotografii je veľký podiel vlastnej tvorivej práce. Každý obraz je iný - prevedený iným procesom, na rôznom papieri, s inou tonalitou.
Z histórie fotografie vieme, že tzv. ušľachtilé tlače sa udržali veľmi dlho. Zdá sa, že preto, že ich väčšia „tvárnosť“ im prinášala väčšiu radosť a uspokojenie z výsledku. Záujemcovia o individuálne zameranú tvorbu nachádzajú v historických fotografických procesoch ešte väčšie možnosti než v klasickej fotografii - tu si môžu voliť nielen techniku (slaný proces, kyanotypiu, platinotypiu, olejovú tlač atď.), ale aj spôsoby prevedenia (zcitlivovací roztok, druh papiera, spôsob spracovania atď.).
Na použitie v dnešných podmienkach sa využívajú najviac historické fotografické procesy kopírovania negatívu. Zcitlivovať papier pre kopírovanie je totiž oveľa schodnejšie než pripravovať napríklad citlivé sklenené dosky pre kolódiový proces. Znamená to, že prvý článok procesu negatív-pozitív, teda negatív, potrebujeme vyriešiť iným spôsobom. Staré fotografické techniky kopírujú všetky kontaktne - potrebujeme teda negatív rovnako veľký, ako bude fotografia. Vytvoriť negatív klasickou fotografiou znamená buď fotografovať priamo na veľký formát, alebo si urobiť duplikátny negatív v potrebnej veľkosti. Digitálna technika dnes umožňuje vytvoriť negatív bez tmavej komory. Mnohí autori súdia, že práve táto skutočnosť prispela k tak veľkému vzrastu záujmu o historické techniky v posledných niekoľkých rokoch.
Historické fotografické techniky inak klasickú tmavú komoru nevyžadujú. Citlivý papier sa pripravuje a spracováva pri obyčajnej slabej klasickej žiarovke (s volfrámovým vláknom). K expozícii nie je potrebné zväčšovacie zariadenie, stačí drevený kopírovací rámček so sklom. Expozícia môže byť vonku, napríklad na balkóne. Nezávislosťou na tradičnej fotografickej technike sa celé toto tvorivé pole otvára aj záujemcom z nefotografickej oblasti - stačí vytlačiť negatív na priehľadnú fóliu, opatriť vhodný papier zvoleným citlivým roztokom, kontaktne skopírovať, a potom pri slabom umelom svetle spracovať. Môžeme voliť z mnohých rôznych procesov, samozrejme však s ohľadom na naše finančné možnosti.
Typy historických kopírovacích procesov
1. Procesy založené na citlivosti solí striebra na svetlo
Citlivou látkou je chlorid strieborný a výsledný obraz je tvorený časticami striebra. Chlorid strieborný môže byť rozptýlený v spojive rôzneho druhu.
Slaný proces
Slaný proces je historicky prvý kopírovací proces založený na citlivosti halogenidových solí striebra k svetlu. V dokonalé forme ho používal už Talbot v roku 1839. Jeho spôsob fotografie zvaný kalotypia (= krásny obrázok) bol už spôsobom negatív-pozitív a mal teda dve fázy: za prvé zhotovenie papierového negatívu a za druhé jeho prekopírovanie v papierový pozitív. Metódu „slaného papiera“ vynašiel v roku 1835 William Henry Fox Talbot, známy ako „otec modernej fotografie“. Ako prvý realizoval strieborný obraz na papieri. Talbot experimentoval s rôznymi chemickými látkami, aby zachytil obraz, namáčal papier do chloridu sodného (slabého roztoku kuchynskej soli) a dusičnanu strieborného. Z toho vznikol na svetlo citlivý chlorid strieborný. Potom na tieto impregnované papiere pokladal rôzne objekty a vystavoval na slnku. Vhodný papier sa natrie roztokom chloridu sodného (kuchynskej soli) a po zaschnutí sa potrie roztokom dusičnanu strieborného. Vznikne tak chlorid strieborný, citlivý na svetlo. Chlorid sodný a dusičnan strieborný musia byť nanesené na papier oddelene, lebo v prípade, že sa tieto dva roztoky zmiešajú, okamžite spolu reagujú a to vyzrážaním bieleho chloridu strieborného. Obraz vzniká už priamo pri expozícii (proces priamo kopírujúci). Po expozícii sa vymývajú zvyšky dusičnanu strieborného a chloridu strieborného vo vode, ustaluje sa tiosíranom. Obraz je tvorený jemnými časticami striebra zakotvenými bez spojiva priamo v hmote papiera. Vďaka skutočnosti, že strieborných častíc je veľa a sú jemne rozptýlené, obraz má farbu hnedočervenú (ako u všetkých ostatných priamo kopírujúcich procesov).
Slaný proces použil ako prvý Talbot v roku 1834. Slané papiere sa používali najviac v rokoch 1840 až 1850 (súbežne s daguerrotypmi). Väčšina fotografií na papieri z týchto rokov je prevedená práve slaným procesom. Niektoré sú tónované soľami zlata alebo platiny a majú rôzne farebné odtiene, často hnedočierne, modročierne alebo neutrálne sivočierne. Obraz tvorený zlatom alebo platinou nie je náchylný ku zmenám vplyvom atmosféry prostredia a má pozoruhodnú trvanlivosť. Pre svoju jednoduchosť, ľahkosť a najmä názornosť je slaný proces veľmi vhodný pre aplikáciu v dnešných podmienkach.
V Národnom technickom múzeu sme venovali rekonštrukciám slaného procesu veľkú pozornosť práve z dôvodu, že je to presne ten proces, ktorými vynálezca fotografie na papieri Fox Talbot už v roku 1835 zhotovoval svoje prvé obrazy. Ďalšou výhodou je, že mechanizmus a chemické pochody slaného procesu sú tak jednoduché a názorné, že ich ľahko pochopí aj každý vnímavejší školák.
Albuminový proces
Technika albumínovej fotografie bola veľmi populárna v druhej polovici 19. storočia (1851 - cca 1895). Bola pomerne jednoduchá a nebola ani príliš drahá. Dôležitý komponent pri albumínovej fotografii predstavoval vaječný bielok. Tenký papier sa priložil na hladinu vyšľahaného a ustáleného vaječného bielka s rozpusteným chloridom sodným, nechal sa zaschnúť a natrel sa roztokom dusičnanu strieborného (AgNO3). Obraz je ako u slaného procesu tvorený jemnými časticami striebra, nie však priamo v hmote papiera, ale vo vrstve spojiva z vaječného bielka nanesenej na povrchu papiera. To umožňuje sýtejšiu čerň, vyššiu brilanciu a kontrast. Albuminový proces sa používal najviac v rokoch 1855 až 1895 - väčšina fotografií dochovaných z týchto rokov je na albuminových papieroch. Obraz je rovnako ako u slaného procesu červenohnedý. Často je tónovaný zlatom alebo platinou. Tým sa zvyšuje odolnosť proti vplyvom prostredia. Albuminové fotografie sú ale takmer vždy zažltnuté vo svetlách vplyvom starnutia samotného spojiva - vaječného bielka.
Kolódiové papiere
Kolodiový proces (archerotypia alebo mokrý proces) je historický fotografický proces Angličana Fredericka Scotta Archera z roku 1851. Názov mokrý vychádza z toho, že podstatou procesu bolo exponovanie a vyvolávanie za mokra. Zajistil tvorbu kvalitního negatívu umožňujúceho dokonalú reprodukciu fotografií. Veľmi rýchlo nahradil predošlé postupy daguerrotypiu a predovšetkým kalotypiu a využíval sa v rokoch 1851 až 1885. Archerov postup bol veľmi jednoduchý - zmiešal kolodium s jodidom draselným a (na sklenenej doske) vzniknutý film potom namáčal do roztoku dusičnanu strieborného. Prínosom nebola len možnosť vytvoriť kvalitný obraz s bohatším podaním poltónov a presnejším vykreslením podrobností a možnosť kvalitne ho reprodukovať, ale taktiež výrazné skrátenie expozičného času na jednotlivé sekundy, čo umožnilo rozšíriť aplikáciu fotografie na rýchlo prebiehajúce či krátko trvajúce javy. Dôležitým aspektom vtedajšej fotografie bola aj absencia akejkoľvek možnosti zväčšenia fotografie - výsledný formát printu bol zhodný s veľkosťou dosky (a teda fotografického prístroja).
Chlorid strieborný je v spojive zo zmesi kolódia a gáfru. Kolódium je tetranitrát celulózy rozpustený v roztoku alkoholu a éteru. Spojivo s chloridom strieborným (emulzná vrstva) je na papierovej podložke pokrytej vrstvou síranu bárnatého so želatínou. Obraz je tvorený jemnými časticami striebra vo vrstve spojiva a podobne ako u ostatných priamo kopírujúcich procesov je červenohnedý. Povrch môže byť lesklý alebo matný. Kolódiové papiere boli veľmi obľúbené a používali sa od roku 1865 až do 20. rokov minulého storočia. Väčšina ateliérových portrétov z tej doby je vykonaná práve na kolódiových papieroch. Často sú opäť tónované soľami zlata alebo platiny.
Želatínové papiere
Vzhľadom sú takmer na nerozoznanie od kolódiových papierov. Ako spojivo je ale miesto kolódia použitá želatína. Používali sa od roku 1884 do 20. rokov minulého storočia súbežne s papiermi kolódiovými, ktorým ale nemohli konkurovať svojou vyššou cenou. Obraz mal opäť farbu červenohnedú a býval tónovaný zlatom alebo platinou.
Všetky zatiaľ uvedené procesy sú tzv. priamo kopírujúce. To znamená, že obraz vzniká už v priebehu expozície a ďalším spracovaním sa už len zvýrazní a stabilizuje. Tým sa líšia od druhej skupiny procesov, nazývanej „vyvolávacie“, pri ktorých vzniká obraz pri expozícii len slabý (alebo dokonca neviditeľný), a vyvoláva sa až následným spracovaním.
2. Procesy založené na citlivosti solí železa na svetlo
Používajú sa železité soli organických kyselín, ktoré sa svetlom (UV zložkou v ňom obsiahnutou) redukujú na železnaté. Napríklad šťavelan železitý sa redukuje na šťavelan železnatý. Vzniknutý šťavelan železnatý sa správa ako redukčné činidlo, ktoré redukuje ióny ušľachtilých kovov ako striebro, platina alebo paládium do pevného kovového stavu, čím sa tvorí obraz. Citlivý roztok sa nanáša priamo na papier, takže obraz je zakotvený priamo v hmote papiera bez spojiva. U kyanotypie sa na vytvorenie obrazu používa miesto soli ušľachtilého kovu hexakyanoželezitan draselný, ktorý tvorí so železnatou soľou (vzniknutou pôsobením svetla zo soli železitej) modré farbivo.
Kyanotypia
Kyanotypia patrí medzi najstaršie kopírovacie techniky. Publikoval ju roku 1842 jeden z otcov fotografie a vynálezca ustalovača John F. W. Herschel. Botanička a fotografka Anna Atkins vydala roku 1843 vo svojom náklade knihu fotogramov chalúh “Photographs of British Algae: Cyanotype Impressions”. Kyanotypia je jednoduchá kopírovacia technika dávajúca obraz v charakteristickom modrom tóne. Kopíruje sa UV svetlom (slnko, alebo pleťové solárium), najlepšie kontaktne v kopírovacom rámčeku. V priebehu kopírovania sa vytvára viditeľný obraz, ktorý nám pomáha stanoviť dĺžku expozície. Zcitlivovací roztok obsahuje citrát železitoamónny a hexakyanoželezitan draselný. Vyvoláva sa vo vode. Podľa použitého postupu je obraz tvorený buď Turnbullovou, alebo Berlínskou modrou. Obraz vzniká priamo pri expozícii, je to teda proces priamo kopírujúci. Používal sa od roku 1842. Kyanotypia je proces relatívne veľmi jednoduchý, rýchly a lacný. Mnoho ľudí, ktorí sa púšťajú do historických fotografických techník dnes, preto skúša ako jeden z prvých procesov práve kyanotypiu. Ak je obraz tónovaný, môže mať mnoho rôznych podôb. Tónovať je možné čajom, kávou, tanínom po predchádzajúcom vybielení zásadou. Používajú sa aj soli olova alebo medi. Podľa použitého tónovania môžeme získať rôzne odtiene farby šedej, čiernej, hnedej, červenej alebo žltej.
Jednoduchý a lacný proces kyanotypie sa ďalej užíval pre kopírovanie náhľadových kópií. Tzv. modráky sa užívali aj na kopírovanie výkresov. Vďaka jednoduchosti a nízkej toxicite sa kyanotypia hodí pre začiatočníkov alternatívnych techník a výučbu mládeže.
Kallitypia
Princípom patrí do kopírovacích procesov založených na citlivosti železitých solí k svetlu. Zcitlivovací roztok obsahuje šťavelan železitý a dusičnan strieborný. Obraz je tvorený kovovým striebrom. Pri expozícii vzniká obraz len veľmi slabý, zosilní sa následným vyvolaním v roztoku boraxu alebo vínanu sodno-draselného. Jedná sa teda o proces vyvolávací. Uvedená do praxe v roku 1844.
Platinotypia
Platinotypia, platinotlač alebo platinový proces je fotografický proces, ktorý vynalezol John Herschel a neskôr rozvinul William Willis. Ten ho zdokonalil v roku 1873 a o päť rokov neskôr ho patentoval. Proces je založený na citlivosti platinových solí na osvetlenie. Na papier sa nanesie vrstva platiny skombinovanej so soľami železa, ktorý sa exponuje a vyvolá. Jedná sa o najtrvanlivejšiu fotografickú techniku, odtieň obrazu je neutrálny až šedočierny, bohatý na detaily a šedú škálu s výbornou kresbou v tieňoch. Sýte tóny sú však bez absolútnej čiernej. Obrázok nie je v koloidnej vrstve, ale priamo v papierových vláknach. Platinotypia je pomerne jednoduchá, ale drahšia, kopírovacia technika. Platinový tisk dáva ľahko chladne až neutrálne čierny na povrchu akoby zamatový obraz s bohatou škálou. Paládiový tisk je vykonávaný rovnakým postupom a vzhľadom je veľmi podobný. Podľa použitého vyvolávacieho postupu dáva palladiotypia od neutrálneho cez teplejším až po hnedé podanie. Často sa tisk robí z kombinácie oboch (platinopaládiový tisk).
Zcitlivovací roztok obsahuje šťavelan železitý a chlorplatinatan draselný. Vzniká slabý obraz, ktorý sa vyvoláva v roztoku šťavelanu draselného alebo inej soli organickej kyseliny. Obraz je tvorený časticami kovovej platiny zakotvenej priamo v hmote papiera (od 1873).
Platinotypia je proces veľmi obľúbený v USA, a to aj napriek tomu, že je relatívne dosť nákladný. Zrejme tu hrá svoju rolu tamojšia tradícia - rad známych fotografov v minulom storočí tu vytvorila touto technikou mnoho pôsobivých fotografií, s ktorými sa ľudia stretávajú na výstavách, čo celkom prirodzene povzbudzuje túžbu urobiť si platinové tlače svoje vlastné. Ďalším dôvodom môže byť skutočnosť, že touto technikou vytvárame celkom ojedinelé a cenné unikáty, ktoré môžu prežiť v nezmenenej kvalite nielen nás, ale snáď aj niekoľko ďalších generácií.
Sépia tlač Van Dyke (Van Dyke Brownprint)
Zcitlivovací roztok obsahuje citrát železito-amónny a dusičnan strieborný. Obraz vzniká už pri expozícii - proces priamo kopírujúci. Nasleduje vymývanie vo vode a ustalovanie v tiosírane. Obraz je tvorený kovovým striebrom červenohnedej farby bez spojiva priamo v papieri. Používa sa od roku 1889. Sépia tlač Van Dyke je ďalší, relatívne jednoduchý a rýchly proces, pri ktorej aplikácii nás môže stretnúť menej problémov, než s inými procesmi.
Ďalšie historické procesy
- Cibachrome/Ilfochrome: Kdesi na konci histórie toho, čo sa dá označiť za klasickú (dnes myslíme nedigitálnu, čiže chemickú) fotografiu, je cibachrome. V časoch, keď sa k slovu prihlásila fotografia farebná, existovali popri sebe dva druhy farebného filmového materiálu. Obraz na diapozitíve disponoval viacerými kvalitami - farebne zodpovedal reálnemu obrazu - červená bola červená, zelená zelená a modrá modrá, čo diapozitívy predurčovalo aj pre komerčné využitie. Problém nastal, ak bolo obraz z diapozitívu nutné preniesť na papier, napríklad aby sa mohol vystavovať. Bežný farebný proces bol nastavený na negatívne materiály. Preniesť obraz z diapozitívu dokázal iba cibachrome, ľudovo „ciba“. Táto technika vznikla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a názov dostala podľa firmy Ciba-Geigy, ktorá ju vyvinula. Neskôr boli technológie prevzaté firmou Ilford, ale názov cibachrome sa natoľko ujal, že nový Ilfochrome používal málokto. Pozitívny obraz sa premietol na podložku, ktorá obsahovala tri vrstvy: citlivú na žltú, purpurovú a azúrovú farbu. Halogenidy striebra vo farbive zreagovali. Bielením, ustálením a praním sa obraz fixoval a farebne zodpovedal predlohe. Keďže sýtosť a ostrosť filmu bola vysoká - aj výsledné zväčšeniny boli (a dodnes sú) výrazne ostré a farebne atraktívne.
- Olejotlač: Olejotlač patrí medzi najrozšírenejšie techniky ušľachtilých fotografických tlačov. Názov procesu je odvodený od toho, že farbenie obrazu sa vykonávalo mastnou tlačiarenskou čierňou alebo olejovou farbou. Vynalezol ho G. E. H. Rawlins v roku 1904. Olejotlač je založená na vlastnostiach chrómovanej želatíny. Využíva citlivosť dvojchromanových solí k svetlu a utvrdzovanie želatíny produktmi fotolytického rozkladu týchto solí. Základom pre túto techniku bol prenášací olejotlačový papier so silnou vrstvou želatíny. Papier sa musel zcitlivovať sensibilizačnou kúpeľou potieraním papiera chrómovým roztokom špeciálne upraveným štetcom po celej ploche rovnomerne. Potom sa papier usušil, napol v tmavej komore do kopírovacieho rámu pod negatív a kopírovalo sa na dennom svetle. Po nakopírovaní sa vypral v studenej vode aby sa odstránil chróm, po uschnutí ešte v teplej vode. Po odstránení prebytočnej vody nastalo vlastné vyvolávanie obrazu na vlhký papier mastnou tlačiarenskou čierňou, ktorá sa nanášala ľahkými pohybmi špeciálnym šikmo zrezaným štetcom.
- Bromolejotlač: Bromolejotlač je „ušľachtilý fotografický tisk“. Vychádza sa z bromostriebornej zväčšeniny a tak nie je treba veľkoformátového negatívu a tým sa líši od olejotlače. Technika je založená na schopnosti dvojchromanových solí utvrdzovať želatínu a vytvoriť tak matricu. Farebnosť možno voliť vďaka tlačiarenskej farbe ktorá sa nanáša na matricu. Výsledné tiskoviny sú veľmi stále. Dá sa povedať, že to je tá jednoduchšia zo zložitejších techník a aj na prvý pokus možno získať aspoň nejaké výsledky. Bromolejotlač sa začala užívať roku 1907 a vychádza z olejotlače.
- Gumotlač: Gumotlač je technika ušľachtilého tisku užívaná najmä piktorialistickými fotografmi na konci 19. a začiatku 20. storočia. Gumotlač je charakteristická neostrými prechodmi a jemným reliéfom, čím pripomína maľbu. Po nanesení obfarbeného roztoku na papier a jeho zaschnutí sa na dennom svetle kontaktne skopíruje negatív. Následným praním vo vode sa farbivo v neosvetlených častiach odstráni a vyplaví sa chrómová soľ.
- Pigmentový tisk: Pigment je: „ušľachtilý fotografický tisk. Technika je založená na schopnosti dvojchromanových solí utvrdzovať želatínu. Voľbou rôznych pigmentov miešaných do želatíny sa volí farebnosť. Na rozdiel od gumotisku, kde obraz zostáva na exponovanom papieri, sa u Pigmentu obraz prenáša na tzv. prenášací papier. Táto technika neumožňuje voľné zásahy také ako napríklad dovoľuje gumotisk, alebo olejotisk.
- Lithprint: Lithprint je fotografický tiskový proces, ktorý používa štandardný čiernobiely fotografický papier s litografickou vývojkou (často silno zriedenou štandardnou vývojkou), aby sa dosiahlo tisku s tmavými tieňmi a mäkkými a jasnými svetlami.
Chemikálie používané v historických fotografických procesoch
Organické chemikálie hrajú vo fotografickom priemysle zásadnú úlohu, od vývoja filmu až po digitálne zobrazovanie. Jedným z kľúčových krokov vo vývoji filmu je redukcia halogenidov striebra na kovové striebro. Napríklad hydrochinón je klasická vývojka používaná pri spracovaní čiernobielych filmov. Je to organická chemikália, ktorá reaguje s odhalenými halogenidmi striebra vo filme a premieňa ich na kovové striebro. Tým sa vytvorí viditeľný obraz na filme. Okrem vývojky sa v ďalších krokoch procesu vyvolávania filmu používajú aj organické chemikálie. Fixátory sa napríklad používajú na odstránenie neexponovaných halogenidov striebra z filmu, vďaka čomu je obraz trvalý.
Základné chemikálie
- Dusičnan strieborný (AgNO3): Táto látka sa objavuje aj v mnohých ďalších starých technikách. Je to magický elixír, ktorý reaguje na svetlo.
- Chlorid sodný (NaCl): Kuchynská soľ, používaná na prípravu svetlocitlivej vrstvy.
- Tiosíran sodný: Ustaľujúca látka, ktorá odstraňuje nezreagované halogenidy striebra.
- Kyselina citrónová: Používa sa na zvýšenie trvanlivosti zcitliveného papiera.
- Citrán draselný/sodný: Zvyšuje hustotu obrazu a posúva odtieň obrazu do červena.
- Hexakyanoželezitan draselný (červená krvná soľ): Kľúčová zložka kyanotypie, ktorá spolu s citrátom železitoamónnym tvorí modré farbivo.
- Citrát železitoamónny (ferric ammonium citrate): Ďalšia kľúčová zložka kyanotypie.
- Šťavelan železitý: Používa sa v kallitypii a platinotypii.
- Chlorplatinatan draselný: Používa sa v platinotypii.
- Šťavelan draselný: Používa sa ako vyvolávač v platinotypii.
- Borax alebo vínan sodno-draselný: Používa sa ako vyvolávač v kallitypii.
Organické chemikálie v modernej fotografii
- 2-Hydroxyetylmočovina CAS 2078-71-9: Všestranná organická chemikália, ktorá má rôzne aplikácie vo fotografii. Často sa používa ako rozpúšťadlo a stabilizátor vo fotografických vývojkách a fixátoroch.
- 4-metylanizol/p-krezylmetyléter CAS 104-93-8: Ďalšia organická chemikália, ktorá sa používa vo fotografickom priemysle. Často sa používa ako vôňa a ochucovadlo, ale má aj určité využitie vo fotografii.
- N-oktyltrietoxysilán/trietoxy(oktyl)silán CAS 2943-75-1: Silánové väzobné činidlo, ktoré sa používa pri výrobe fotografických filmov a papierov. Pomáha zlepšiť priľnavosť medzi emulziou a filmovým základom a tiež pomáha predchádzať odlupovaniu alebo praskaniu emulzie.
Príprava slaného procesu: Praktický návod
Pre slaný proces sú potrebné špecifické chemikálie a ďalšie pomôcky. Všetko sa dá zohnať v špecializovaných obchodoch alebo online.
Chemikálie pre slaný proces
| Chemikália | Popis a použitie |
|---|---|
| Chlorid sodný | Kuchynská soľ (odporúča sa biela morská soľ bez prísad). Pre solný roztok. |
| Citrát draselný | Pridáva sa do solného roztoku pre zvýšenie hustoty obrazu a posun odtieňa do červena. |
| Dusičnan strieborný | Jediná drahšia chemikália. Nutná pre zcitlivovací roztok. Pracovať s ním opatrne! |
| Kyselina citrónová | Pridáva sa do zcitlivovacieho roztoku dusičnanu strieborného pre zvýšenie trvanlivosti papiera. |
| Tiosíran sodný | Ustaľujúca látka. |
| Uhličitan sodný | Prísada do ustalovača. |
Ostatné potreby pre slaný proces
- Plochý štetec: Najlepšie typu hake brush z výtvarných potrieb.
- Papier: Vhodný pre zcitlivovanie (napr. 100% bavlnený Fabriano Artistico alebo 50% bavlnený Fabriano 5).
- Fotografické misky.
- Hrubšie sklo: So zabrúsenými hranami pre zcitlivovanie.
- Kolíčky z plastickej hmoty alebo lepiaca páska: Pre prichytenie zcitlivovaného papiera ku sklu.
- Kuchynské papierové utierky: Pre odsávanie prebytočného zcitlivovacieho roztoku, pre vysušovanie štetca.
- Odmérka 1 liter z plastickej hmoty: Pre prípravu roztokov.
- Odmérny valec 50 ml.
- Kopírovací rámček: Najlepšie s delenou podložkou pre sledovanie priebehu kopírovania.
Príprava negatívu pre slaný proces
V každom prípade budeme potrebovať negatív veľmi kontrastný. Strmosť nášho procesu ale nebude vždy úplne rovnaká. Bude ovplyvnená druhom papiera, ktorý použijeme a spôsobom zcitlivovania. Našťastie ale nie je nutné dodržať určitú presnú strmosť negatívu ako u normálneho procesu s bromidostriebornými papiermi, pretože tu sa pri kopírovaní uplatňuje vlastná maska obrazu. Pretože pracujeme s priamo (viditeľne) kopírujúcim procesom, v priebehu kopírovania vzniká už jasný obraz. Najskôr sa objavia najtmavšie časti obrazu - oblasti tieňov. Tieto stmavené časti obrazu už zadržujú dopadajúce svetlo a zamedzujú tak ďalšej expozícii týchto miest a teda aj ďalšiemu tmavnutiu. V praxi to znamená, že môžeme s úspechom vykopírovať aj neobyčajne kontrastný negatív, budeme-li však exponovať dostatočne dlho. Negatív pre slaný proces musí mať teda istý minimálny kontrast, bude-li však vyšší, snímka bude možno aj tak dobre vykopírovať dlhšou expozíciou. Najjednoduchšie je vyjsť z normálneho pozitívu na RC papieri. Ten prekopírujeme kontaktne na vhodný negatívny materiál. Budeme-li pripravovať negatív prvýkrát, pripravíme si ho pre istotu v dvoch variantoch - jeden so strmosťou, ktorú odhadneme ako primeranú a druhý so strmosťou viditeľne vyššou. Týmto spôsobom sa nám pravdepodobne podarí požadovaného kontrastu dosiahnuť.
Výber vhodného papiera
Neurobíme chybu, ak si zaobstaráme taliansky 100% bavlnený papier Fabriano Artistico alebo 50% bavlnený papier Fabriano 5. Z papierov našej výroby vyhovuje „Fotopapier“ dodávaný firmou EMBA (Paseky nad Jizerou) pre účely archivovania fotografických negatívov a pozitívov. Zatiaľ je ale k dispozícii len v sile 80 až 90 g/m2. Aj s takto tenkým papierom je možné dobre pracovať - papier je dobre klížený a obdivuhodne pevný, takže nehrozí, že by sa v priebehu mokrého procesu potrhal. Ak ale nebudeme hotové obrazy adjustovať a budeme ich voľne skladovať a prezerať, silnejší papier je predsa lenom vhodnejší. Z papierov našej výroby, ktoré sú bežne k dostaniu vo výtvarných potrebách sa nám osvedčil papier označovaný ako „Grafický hlazený“ (dodáva Excudit). Papiere mávajú obvykle obe strany rozdielne. Pre zcitlivovanie si vyberieme stranu hladšiu. Pre zvýšenie hustoty a väčšiu brilanciu obrazu je možno papier dodatočne naklížiť. K tomuto účelu sa používa želatína alebo škrob, ktoré sa pridávajú do solného roztoku. Papiere klížené škrobom majú odtieň do hneda, klížené želatínou viac do červena.
Zcitlivovanie papiera
1. Napustenie roztokom chloridu sodného
Používa sa roztok zloženia:
- Chlorid sodný: 20 g
- Citrát draselný: 20 g
- Voda: do 1000 ml
Citrát draselný zvyšuje hustotu obrazu a posúva odtieň obrazu do červena. Môžeme ho nahradiť citrátom sodným. Ak ale citrát nemáme, môžeme ho aj vynechať, väčší vplyv na vzhľad obrazu bude mať skôr kvalita použitého papiera a spôsob jeho zcitlivovania. Väčšinou sa odporúča opatriť povrch papiera roztokom chloridu sodného len z jednej strany. Pri následnom potieraní papiera roztokom dusičnanu strieborného sa totiž u niektorých druhov papiera môže stať, že dusičnan strieborný prenikne papierom až na druhú stranu, čo môže spôsobiť škvrny v obraze. V tom prípade je nutné solný roztok natierať štetcom, alebo sa papier smáča položením na hladinu roztoku. Podľa našich skúseností sa papier pripravený touto metódou značne krúti, nielen v priebehu prípravy, ale aj po usušení. Je to tým, že sa vlhčí len z jednej strany. A pretože sa nám asi nikdy nepodarí navlhčiť ho celkom rovnomerne, krúti sa nepravidelne, krabatie. Takto pokrútený papier sa obtiažne natiera roztokom dusičnanu strieborného a nie je možné ho natrieť dostatočne rovnomerne. Viac sa nám osvedčil druhý možný spôsob, teda ponorenie celého papiera do solného roztoku. Dôležité je na ako dlho. V literatúre sa udáva doba až 10 minút. Používame-li ale solný roztok bez dodatočného klížidla (želatíny), tak počas takto dlhej doby sa z papiera vyplaví takmer všetko jeho vlastné klížidlo a solný roztok sa ním naviac znečistí (je kalný). Podľa našich skúseností stačí ponoriť papier do roztoku len na nevyhnutne nutnú dobu, aby sa rovnomerne namočili obe dve strany a aby nezostali na povrchu žiadne bublinky. Toho je možné dosiahnuť asi za 20 až 30 sekúnd (podľa veľkosti papiera). Tento spôsob sa osvedčil, obraz bol dostatočne rovnomerný, žiadne škvrny sa neobjavili. Je však možné, že niektoré druhy papiera sa budú správať inak. Po namočení v solnom roztoku sa papier usuší normálnym spôsobom na svetle. Zatiaľ nie je citlivý a môžeme ho uchovať aj dlhšiu dobu.
2. Zcitlivění roztokom dusičnanu strieborného
K tomuto účelu si pripravíme dva zásobné roztoky.
- Roztok B: Dusičnan strieborný - 12 g, Destilovaná voda - do 50 ml.
- Roztok C: Kyselina citrónová - 6 g, Destilovaná voda - do 50 ml.
Destilovaná voda je tu nutná, ak by sme použili obyčajnú vodu, tak chloridy v nej obsiahnuté by vytvorili s dusičnanom strieborným bielu zrazeninu. Pred použitím sa roztoky B a C zmiešajú v pomere 1:1. Odporúčame namiešať si tejto zmesi len toľko, koľko môžeme počas niekoľkých dní spotrebovať. Pri dlhšom skladovaní nám kyselina citrónová z roztoku vykrystalizovala. Kyselina citrónová sa pridáva pre zvýšenie trvanlivosti zcitliveného papiera. Jej účinnosť môžeme z vlastnej skúsenosti potvrdiť. Papier pripravený bez jej prídavku nám stmavol počas niekoľkých hodín (v tme) a vykopírované obrazy mali značný závoj, kdežto s papierom pripraveným s prídavkom kyseliny citrónovej k dusičnanu striebornému sme úspešne pracovali aj po dvoch týždňoch.
Najdokonalejší spôsob zcitlivovania roztokom dusičnanu strieborného je smáčanie na hladine roztoku, teda položenie papiera na hladinu, tzv. zcitlivovanie plávaním. Tento spôsob bol v 19. storočí používaný najčastejšie. Dnes však odporúčame ekonomickejší spôsob, potieranie papiera štetcom. Pre slaný proces sa príliš nehodí roztieranie zcitlivovacieho roztoku sklenenou tyčinkou, pretože papier napustený solným roztokom nie je nikdy úplne rovný a s tyčinkou sa obtiažne pracuje.
Papier napustený solným roztokom pripevníme po usušení na silnejšie sklo buď kolíčkami na bielizeň alebo lepiacou páskou. Položíme naň negatív, ktorý budeme kopírovať a ceruzkou si označíme jeho umiestnenie. Vyznačenú plochu budeme natierať. Pracujeme pri svetle obyčajnej žiarovky (s bežným volfrámovým vláknom). Pri 60 W žiarovke pracujeme vo vzdialenosti najmenej 2 metre. Použijeme plochý štetec s mäkkými vláknami, najlepšie tzv. hake brush. Štetec tohto typu je veľmi mäkký a vydá späť takmer všetok roztok, ktorý nasaje. Štetec predbežne namočíme v destilovanej vode, prebytočnú vodu vymačkáme do kuchynskej utierky. Do malej skleničky dáme vždy len asi 1 až 2 mililitre zcitlivovacieho roztoku a namočíme len špičku štetca. Vyznačenú plochu natrieme najskôr vodorovnými ťahmi štetca a potom rozotrieme po celej ploche zvislými ťahmi. Odporúčame namáčať vždy len naozaj špičku štetca, aby sme nenasali roztoku príliš veľa - potom by totiž mohlo byť v niektorých miestach zcitlivovacieho roztoku nadbytok - vytvorili by sa akési kalužinky. Nadmerné množstvo zcitlivovacieho roztoku spôsobuje po vykopírovaní belavé škvrny v obraze. Ich stopy zostávajú aj po kompletnom dokončení procesu. Ak máme roztok dobre rozotretý, necháme ho vo vodorovnej polohe niekoľko minút vsiaknuť a oschnúť a môžeme papier povešať na šnúru k usušeniu. Pre rýchlejšie usušenie môžeme použiť bežný vysúšač vlasov, sušíme ale radšej len studeným vzduchom. Sušíme samozrejme tiež len pri veľmi slabom svetle žiarovky, alebo najlepšie po tme.
Expozícia
Na suchý zcitlivený papier položíme negatív a vložíme do kopírovacieho rámčeka. Kopírujeme vonku, pod šírym nebom. Môžeme napríklad aj na balkóne alebo na okennom parapete. Kopírovať doma za oknom nie je dosť dobre možné, pretože okenné sklo zadržuje značnú časť UV lúčov, ku ktorým je papier citlivý. Budeme-li kopírovať na slnku, expozícia bude trvať pár minút, v tieni o niečo dlhšie. V zime pri zatiahnutom oblohe môže byť expozícia hustejšieho negatívu až niekoľko hodín (potom je lepšie zaobstarať si umelý zdroj UV svetla). Na druhu svetla je závislý aj kontrast. V tieni dostaneme kontrastnejšie obrazy než na slnku. Výhodné je mať delený kopírovací rámček, aby sme mohli odklopením jednej jeho časti sledovať postup kopírovania. Kopírujeme tak dlho, dokým nie je obraz o niečo tmavší, než ako požadujeme, v priebehu spracovania totiž opäť čiastočne zoslabne.
tags: #chemikalie #na #slany #proces #vo #fotografii