Profesor Jozef Felix bol významnou osobnosťou slovenskej kultúry, ktorej život a dielo boli úzko späté s literatúrou, prekladateľstvom a literárnou kritikou. Jeho rozsiahla a erudovaná práca, obzvlášť v oblasti romanistiky, zanechala nezmazateľnú stopu a výrazne obohatila slovenské literárne prostredie.
Život a vzdelanie
Jozef Felix sa narodil 27. mája 1913 v Ružomberku. Základnú školu vychodil v rokoch 1919 - 1923 v Čimhovej. V rokoch 1923 - 1931 navštevoval Štátne reálne gymnázium v Ružomberku.
Vysokoškolské štúdiá ho zaviedli na prestížne inštitúcie. V rokoch 1931 - 1935 študoval slovenský jazyk a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na Karlovej univerzite v Prahe a na parížskej Sorbone. Táto kombinácia štúdií ho predurčila na úlohu sprostredkovateľa medzi slovenskou a románskymi kultúrami.
Pedagogická a odborná kariéra
Po štúdiách nastúpil roku 1935 ako stredoškolský profesor na gymnázium v Kláštore pod Znievom. Po troch rokoch prešiel do Štátneho gymnázia v Bratislave, kde pôsobil do roku 1944. V rokoch 1945 - 1949 bol dramaturgom činohry SND v Bratislave a v rokoch 1949 - 1951 pracovníkom Literárnovedného ústavu SAVU.
V rokoch 1951 - 1960 bol redaktorom a vedúcim redaktorom vydavateľstva Tatran (pôvodne Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry). Do Ústavu slovenskej literatúry SAV sa vrátil v rokoch 1961-1967 ako samostatný vedecký pracovník. Roku 1967 sa habilitoval na docenta a pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako vedúci Katedry romanistiky. V roku 1974 sa vrátil do Literárnovedného ústavu SAV ako vedecký pracovník.
Ako vysokoškolský učiteľ, docent a univerzitný profesor odchoval množstvo romanistov a dlhé roky významne ovplyvňoval estetické kritériá a hodnotové normy v celej prekladateľskej obci na Slovensku. Pôsobil aj ako oponent či, naopak, poradca a spolupracovník najnáročnejších projektov v oblasti umeleckého prekladu (napríklad Dante, Rabelais a iné).
Literárna kritika a esejistika
Talent a široký odborný rozhľad Jozefa Felixa sa najväčšmi prejavil v literárnohistorickej eseji, literárnej kritike, ale aj vo výnimočnej a rozsiahlej prekladateľskej tvorbe z románskych literatúr. Jeho literárne názory boli od počiatku hodnotovo mimoriadne vyhranené, na literárne dielo (pôvodné i preložené) kládol vysoké nároky, dané jeho až vášnivým záujmom o románske kultúry i hlbokým vzdelaním v tejto oblasti.
Literárnej kritike sa venoval už ako vysokoškolský študent v Prahe. Od tridsiatych rokov publikoval svoje recenzie a kritiky v Slovenských pohľadoch, Eláne, v Národných novinách a spolupracoval s rozhlasom.
Podobne ako Alexander Matuška konfrontoval slovenskú literatúru s európskym kontextom. Kritický diskurz, vychádzajúci prísne z kánonu originality, náročného skúmania pôvodnosti diel, ktorým Matuška oživil literárne prostredie tridsiatych rokov, rozvíjal však Felix po svojom.
Do literárnych procesov pred druhou svetovou vojnou zasiahla napríklad veľmi výrazne Felixova kritická polemika s Dobroslavom Chrobákom o pôvodnosti jeho zbierky poviedok Kamarát Jašek. Táto polemika - napriek istej miere nespravodlivosti a až totálneho odmietnutia prínosov z cudzích poetík - zároveň upozornila na zložitosť tvorby v látkových a formálnych rámcoch poetiky výrazných literárnych prúdov, ktoré už v európskych krajinách vymedzili košato rozvetvený estetický reliéf (v tomto prípade expresionizmus, no najmä francúzsky naturizmus a vitalizmus). Literárny vývin a najmä kontexty ďalšej Chrobákovej tvorby však ukázali, že v zbierke Kamarát Jašek nešlo o plagiát, ale o svojbytné spracovanie látky vytvorenej v minulosti, ktoré je v dejinách literatúry bežné (Shakespeare, Montesquieu, Goethe).
Felixove analyticko-esejistické pohľady na najväčšie zjavy svetovej literatúry vychádzali časopisecky v rokoch 1936 - 1976. Jeho tvorbu do roku 1966 obsahujú knižné diela Cesty k veľkým, Modernita súčasnosti, Dve románske fresky. Z literárnych kritík domácej tvorby vznikla kniha Harlekýn sklonený nad vodou. Felixovu mimoriadnu rozhľadenosť a hĺbku reflexívneho záberu súhrnne zachytili šesťzväzkové Vybrané spisy:
- Prvý zväzok s názvom Kritické rozlety zachytil jeho prvé vývinové obdobie v rokoch 1936 - 1944.
- Felixovu kritickú aktivitu po oslobodení do konca sedemdesiatych rokov priniesol druhý zväzok Domov i svet.
- Články, doslovy, štúdie o francúzskej a španielskej literatúre z rokov 1935 - 1955 tvoria tretí zväzok Na cestách k veľkým.
- Romanistické štúdie Jozefa Felixa z rokov 1956 - 1966 obsahuje štvrtý zväzok V sprievode majstrov.
- Čiastkové štúdie z dejín európskych literatúr priniesol piaty zväzok Európske obzory.
Prekladateľská činnosť a kultúrne mosty
Jozef Felix sa venoval aj prekladateľskej činnosti. Jeho prekladateľská činnosť významne prispela k obohateniu slovenskej kultúry o diela svetovej literatúry. Bol editorom a umeleckým prekladateľom, budoval čosi ako Zlatý fond svetovej literatúry v slovenčine. Ten Zlatý fond, ktorý za starého režimu z politických dôvodov zastal na polceste.
Mimoriadne cenná je Felixova spolupráca s Viliamom Turčánym na preklade Danteho Božskej komédie. Hodnotným spôsobom ovplyvnil aj podobu prekladu prvej časti monumentálneho renesančného románu F. Rabelaisa Gargantua a Pantagruel (preklad Jozef Brandobur).
Profesor Jozef Felix mal veľa literárnych lások. Jednou z nich bol aj francúzsky stredoveký básnik Villon. Venoval sa mu celé povojnové obdobie, až do svojej predčasnej smrti. Jeho štúdium Villona vytvorilo celkový obraz o tomto výnimočnom autorovi, ktorému sa v uplynulom 20. storočí venovala svetová pozornosť. O Villonovo poznanie a spopularizovanie u nás sa zaslúžil predovšetkým tento náš najvýznamnejší znalec francúzskej literatúry. Súbor villonovských štúdií vydávame z príležitosti jeho nedožitej deväťdesiatky. Tieto štúdie predstavujú akoby villonovskú monografiu.
Jozef Felix, podobne ako český romanista Václav Černý, bol duchom slobodným a hľadačským a dobre vedel, že v národnej literatúre „všetko visí vo vzduchu“ bez postihnutia nadnárodných súvislostí, tobôž v literatúre „malej“, teda nie natoľko diferencovanej a viac-menej kontinuálne sa vyvíjajúcej ako „veľké“ literatúry. Vedel, že dosiahnuť kultúrnu úroveň porovnateľnú so „svetom“ bolo aj je u nás možné, otázne sú však spoločenské podmienky, za akých sa to deje či nedeje, a preto tieto podmienky treba premyslene a dôsledne stimulovať a spoluvytvárať.
Vplyv a odkaz
Jozef Felix patril k druhej priekopníckej generácii slovenskej umeleckej, vedeckej a technickej inteligencie, ktorá vstupovala do verejného života v medzivojnovom období 20. storočia. Pre túto inteligenciu bolo príznačné stredoeurópske a európske kultúrne vedomie, ale aj čosi, čo nadväzovalo na odkaz národných buditeľov v nových a priaznivých podmienkach, keď už literatúra nemusela v prvom rade plniť národnoobrannú funkciu.
Jeho výskumy pilierov európskej a svetovej literatúry sú na Slovensku iniciačné a vhľadom do problematiky aj šírkou záberu jedinečné, no edičnými činmi aj literárnohistorickými výskumami a neraz odvážne demystifikačnými kritikami osial Felix aj pole slovakistiky. Jeho state týkajúce sa jednak pôvodnej tvorby (začínajúc porovnaním textov Dobroslava Chrobáka a Jeana Giona pod výrečným názvom Závislosť Chrobákových literárnych prác od cudzích vzorov, 1938, či kritickým hodnotením „anjelských zemí“ slovenských naturistov, 1946, až po priaznivé „dobrozdania“, týkajúce sa filozoficky aj esteticky vypätých textov napríklad mladého Jána Johanidesa), jednak tvorby prekladovej (polemika s E. B. Lukáčom o slovenskú podobu poézie Victora Huga či kritika výberu z Guillauma Apollinaira z dielne slovenských nadrealistov) prezrádzajú aj vysoko účinné spojenie historika s kritikom a s teoretikom.
Nie je náhodné, že Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry, ktorej prvým predsedom sa stal Blahoslav Hečko, sa od svojho vzniku v roku 1990 hlásila k Felixovi, Jesenskej a ďalším veľkým predchodcom vrátane romanistu a prekladateľa Karola Strmeňa, ktorý žil v emigrácii v USA, pre ich vysokú profesionalitu a tvorivosť, vytrvalosť a odvahu, pre ich vieru vo vývinovú schopnosť nášho jazyka a ich obdivuhodné majstrovstvo v narábaní s ním, pre vyváženosť svetovosti a slovenskosti aj preto, že títo znalci a šíritelia inonárodných literatúr na Slovensku povýšili prekladateľstvo na umenie.
Takisto nie je náhoda, že Fond na podporu vydávania francúzskej a frankofónnej literatúry v slovenských prekladoch pri francúzskom ministerstve zahraničia nesie meno Jozefa Felixa. Vedomie kultúrnej kontinuity, ktoré na Slovensku ešte vždy bolestne chýba, sa dá cieľavedome budovať len na aktualizovanom výberovom odkaze minulých generácií. V tomto kontexte Jozef Felix zohral kľúčovú úlohu.
Felixova strastiplná, no zmysluplná cesta poznania sa zavŕšila predčasnou smrťou vo veku 64 rokov, a nielen preto, lebo konzumoval veľa čiernej kávy, veľa fajčil a veľa pracoval. Ako jeden z mála nepodľahol dobovej ideológii, dobovým požiadavkám a dobovým deformáciám a, pravdaže, za to platil. Jeho pohreb sa neveľmi líšil od pohrebu Zory Jesenskej v Martine v roku 1972, ktorý sa konal pod policajným dozorom a na ktorom prečítal Jozef Felix pamätnú reč na počesť svojej kolegyne, takisto ako on vylúčenej po augustovej okupácii 1968 zo Zväzu slovenských spisovateľov.
Takto sa z Jozefa Felixa napokon stala literárna postava - a vďaka dramatizácii Roznerovho románu z pera Petra Pavlaca, uvedenej v Slovenskom komornom divadle v Martine v réžii Ľubomíra Vajdičku, sa z neho stala aj postava divadelná. Zomrel 14. apríla 1977.
tags: #felix #jozef #francuzsk