Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je hospodársky významná trváca hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom.
Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, ktorá je pokrytá krátkymi chĺpkami a býva priama alebo poliehavá. Zväčša dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne aj viac, až 1,5 m. Listy má striedavé, mierne chĺpkaté, s drobnými žliazkami, stopkaté a 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové s výraznými, sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.
Podzemná časť je charakteristická zväzkovitými koreňmi s hľuzami rozličných elipsoidných až nepravidelných tvarov, najčastejšie s okrovo žltou až svetlohnedou, u niektorých kultivarov červenou až červenofialovou pokožkou. Ľuľok zemiakový je kultúrna rastlina s tetraploidným genómom (2n = 48).
História a rozšírenie zemiakov
Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru, tzv. andské centrum v okolí jazera Titicaca, kde rastú kultivary adaptované na podmienky krátkeho dňa, a chilské centrum v oblasti okolo 40° južnej šírky, s adaptáciou na dlhý deň. Z chilského centra pravdepodobne pochádzajú predchodcovia európskych kultúrnych odrôd. V týchto oblastiach sa vyskytujú mnohé lokálne kultúrne a polokultúrne odrody a tiež mnoho divokých príbuzných druhov s rôznym stupňom ploidie (až hexaploidné odrody).
Na základe archeologických nálezov a podľa moderných molekulárnych metód sa dá usudzovať, že zemiaky boli domestikované v oblasti dnešného Peru približne pred 4 a 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“ a toto pomenovanie zostalo zemiakom v latinskoamerickej španielčine dodnes. Horské oblasti Peru, Bolívie a Čile sú dnes centrom biodiverzity zemiakov s veľkým množstvom lokálnych odrôd a divokých príbuzných. Zemiaky boli pre ríšu Inkov podobným darom nebies, akým bola pre ríšu Aztékov kukurica. Zemiaky sa konzumovali buď priamo alebo sa uchovávali v podobe sušeného prášku (chuno). Inkovia z nich tiež vyrábali alkoholický nápoj „chacha“ podobný pivu. Okrem toho sa zemiaky využívali aj na medicínske účely. Na ich dôležitosť v uvedenej kultúre poukazuje aj niekoľko zemiakových božstiev.
Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, putovali do Európy okrem mnohých ton zlata a striebra aj niektoré exotické rastliny, medzi nimi aj zemiaky. Neskôr začali španielski námorníci používať zemiaky ako hlavnú potravinu, čo im nevdojak pomáhalo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle na španielskych dobyvateľoch sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube slávnej Golden Hind Francisa Drakea. V Británii a predovšetkým v Írsku, ktoré má podobné prírodné podmienky ako horské oblasti Peru, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich potom zo sebou priviezli do Severnej Ameriky.
Zemiaky boli v kontinentálnej Európe spočiatku prijímané so značnou nedôverou a obavami. Ľudia ich považovali za pohanskú a nekresťanskú plodinu, za plodinu nečistú a ohrozujúcu zdravie. Prípadne sa používali iba ako okrasná exotická rastlina na dvoroch veľmožov a v kláštorných záhradách. Dokonca sa odporúčali ako afrodiziakum. Táto nedôvera voči zemiakom trvala takmer dve storočia. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich I. Veľký a nariadil ich pestovanie vo vtedajšom Prusku. Rozšírenie pestovania zemiakov na Slovensku prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. K pestovaniu nových plodín, okrem zemiakov aj kukurice, tabaku a ďateliny, prispeli až poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie. Rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia, čo ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu.
Nutričná hodnota zemiakov
Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % sušiny, z toho približne 75 % tvorí škrob a asi 2 % rozpustné cukry. Bielkoviny tvoria okolo 5-10 % sušiny a tuky okolo 0,4 % sušiny. Hľuzy ďalej obsahujú významné množstvá kyseliny citrónovej, polyfenolov, minerálnych látok (Mg, Fe, Zn, Cu, Mn, P, I, Ni, Ca, K a iných) a vitamínov C, B1, B2 a PP. Obsah vitamínu C je premenlivý v závislosti na dobe a spôsobe uskladnenia zemiakov a obvykle sa pohybuje v rozmedzí 9-25 mg/g. Práve obsah vitamínu C a schopnosť zemiakov uchovávať tento vitamín robí zo zemiakov tzv. ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia zemiaky aj ďalšie funkcie, a to objemovú (dostatočne zaplňujú tráviacu sústavu) a sýtiacu (poskytujú dostatok energie vo forme sacharidov).
Pestovanie zemiakov
Pre úspešné pestovanie zemiakov je dôležité dodržiavať správne postupy a venovať pozornosť výberu sadby, príprave pôdy, výsadbe, ochrane pred chorobami a škodcami, zberu a uskladneniu.
Výber kvalitnej sadby zemiakov
Základným predpokladom pre vypestovanie zdravej a bohatej úrody je kvalitná sadba zemiakov. Semená zemiakov sa používajú len na šľachtiteľské účely, bežne sa zemiaky pestujú z hľúz. Zemiaky na komerčné účely sa rozmnožujú vegetatívne z hľúz. Pravé semeno sa používa predovšetkým na šľachtiteľské účely. U mnohých kultúrnych odrôd však závažný problém pre šľachtenie predstavuje peľová sterilita.
Ak si chceme sadbu obnoviť, rozšíriť sortiment alebo vyskúšať pestovanie zemiakov, odporúča sa siahnuť po certifikovanej sadbe. Certifikovaná sadba zaručuje dodržanie predpismi stanoveného zdravotného, biologického a fyzikálneho stavu sadbových hľúz. Je kontrolovaná na výskyt viróz, bakterióz, plesní a chrastavitosti od pestovania až po predaj. Zárukou, že kupujeme certifikovanú sadbu, je nákup v uzavretých obaloch označených úradnou náveskou, pričom každá náveska je originál a má svoje evidované číslo. Ak pestujeme zemiaky, sadbu si vieme na jeseň povyberať z vlastných výpestkov a odložiť.
Odrody zemiakov
Existuje viac ako 4 000 druhov zemiakov. Každá odroda zemiakov sa líši chuťou, štruktúrou, farbou dužiny a vhodnosťou pre rôzne spôsoby spracovania. Niektoré odrody sú vhodnejšie na varenie, iné na pečenie alebo prípravu kaše. Na Slovensku a v Česku môžete nájsť až 181 rôznych odrôd. Každá odroda má svoje špecifiká - líšia sa časom dozrievania, chuťou, spôsobom varenia či vhodnosťou na skladovanie.
Rozdelenie odrôd podľa dĺžky vegetačného obdobia:
- Veľmi skoré: 60 až 100 dní (napr. Adora, Riviera, Anuschka, Impala, Flavia, Colette, Belarosa). Riviera je super skorá odroda varného typu AB, ktorú môžete zbierať už za 45 až 70 dní. Hľuzy sú veľké, oválne, so žltou šupkou a bledožltou dužinou. Red Scarlett je veľmi skorá odroda s vysokou úrodnosťou, atraktívnou červenou šupkou a svetložltou dužinou. K najskorším z nich patria Adora a Riviera so zberom už 65 dní po výsadbe, čo je neraz už koncom mája. Zaujímavosťou odrody Adora je jej zloženie. Obsahuje najnižšie množstvo uhľohydrátov, čo ocenia cukrovkári.
- Skoré: 100 až 110 dní (napr. Adela, Belana, Bohemia, Elfe, Julinka, Marabel, Malvina, Rosara, Sunita). Esmee je skorá odroda s červenou šupkou a žltou dužinou, ktorá vyniká vysokou úrodnosťou a odolnosťou voči chrastavitosti. Jej krásne fialové kvety dodávajú poli výnimočný vzhľad. Jeden z najvšestrannejších zemiakov, čo sa týka použitia, je Elfe, jemný krémový svetložltý zemiak. Hodí sa na varenie, pečenie, prípravu pyré.
- Stredne skoré: 110 až 120 dní (napr. Agria, Alonso, Almonda, Bela, Concordia, Ditta, Finessa, Galata, Megan, Princesss, Red Lady, Soraya). Georgina je stredne skorá odroda s vysokou odolnosťou voči plesni zemiakovej a dobrou odolnosťou voči chrastavitosti, hrdzavitosti a černaniu dužiny. Mozart je stredne skorá odroda s veľkými oválnymi hľuzami, červenou šupkou a svetložltou dužinou. Talentine je stredne skorá odroda sadbových zemiakov s dlho oválnymi hľuzami, hladkou žltou šupkou a sýto žltou dužinou. Varný typ B ju predurčuje na rôzne využitie - od varených príloh po šaláty a pečené jedlá. Najznámejší a najobľúbenejší zemiak za posledných 10 rokov je Agria. Odroda má vysokú úrodnosť a je vhodná najmä na pečenie, varenie, smaženie, výrobu lupienkov, lokší, zemiakového pyré.
- Poloskoré až neskoré: nad 120 dní (napr. Antónia, Jelly, Marena, Salinero, Tosca).
Rozdelenie odrôd podľa varného typu:
- Varný typ A: šalátové zemiaky sú veľmi slabo múčnaté, pevné, lojovité. Sú ideálne na výrobu šalátov, pečenie, napríklad nakrájané na hranolky alebo plátky. Annabelle je prémiová odroda s dlhooválnymi hľuzami, ktoré sa pri varení nerozvárajú, vďaka čomu sú ideálne na šaláty.
- Varný typ B: prílohové zemiaky sú menej pevné, viac múčnaté. Tieto zemiaky sú vhodné do šalátov, na pečenie a taktiež na varenie a do polievok. Je to typ zemiaku, s ktorým nič nepokazíte. Občas mávajú tieto zemiaky mierne múčnatú štruktúru. Odroda Vivaldi sa vyznačuje hladkou žltou šupkou a svetložltou dužinou. Varný typ B ju zaraďuje medzi ideálne prílohové zemiaky.
- Varný typ C: zemiaky na pyré a do cesta počas varenia skrehnú. Tento typ obsahuje najviac škrobu a má múčnatú štruktúru. Pri varení zemiaky zväčša zmäknú a skrehnú, čo je výhodou napr. pri výrobe zemiakového cesta. Hodia sa taktiež na prípravu zemiakovej kaše, placiek, ale aj hranoliek.
- Varný typ D: Tento typ zemiakov má veľmi múčnatú a hrubú štruktúru, ktorá sa rýchlo rozvára.
Často sa stretnete so zmiešanými typmi zemiakov AB alebo BC a pod. V takom prípade majú vlastnosti z oboch typov.
Charakteristika vybraných odrôd:
| Vlastnosť | Jelly | Agria |
|---|---|---|
| Vegetačná doba | Neskoré | Stredne skoré až stredne neskoré |
| Varný typ | B | B-BC |
| Farba dužiny | Žltá | Tmavložltá |
| Farba šupky | Žltá | Žltá |
| Odolnosť | Háďatko Zemiakové, Pleseň zemiaková, Rakovina zemiakov | Chrastavitosť hľúz |
| Úžitkový smer | Priamy konzum | Priamy konzum, hranolky, chipsy |
Príprava sadby a výsadba zemiakov
Hľuzy začínajú klíčiť pri teplotách okolo 6 °C, pre ďalší rast sú optimálne denné teploty okolo 20 °C a nočné teploty okolo 15 °C. Ešte pred výsadbou je nutné hľuzy predklíčiť. Predklíčenie prebieha dva až tri týždne pri teplote 12 - 16 °C. Ideálna dĺžka klíčkov je 0,5 až 1,5 cm. Robustné a zdravé tmavozelené klíčky dosiahneme tak, že sadbové zemiaky premiestnime do chladnejšej svetlej miestnosti.
Zemiaky vysádzame od konca marca až po druhú polovicu mája, záleží na lokalite, aktuálnom počasí a teplotách. So sadením zemiakov sa zbytočne neponáhľajte, vňať je náchylná na neskoré mrazy. Zemiaky sa u nás zvyknú sadiť okolo 1. mája. Správny spôsob výsadby výrazne ovplyvňuje výnos a veľkosť hľúz. Jej termín volíme podľa klimatických podmienok. Teplota pôdy pri výsadbe by nemala byť nižšia ako 6 až 8 °C.
Vysaďte ich po jednom naklíčenou časťou hore do pripravených riadkov do hĺbky 8 - 10 cm, 25 - 30 cm od seba. Šírka riadkov by mala byť zhruba 50 - 60 cm. Hľuzy zemiakov saďte asi 20 až 30 cm od seba, nikdy ale nie príliš hlboko. Hĺbka by mala byť zhruba o 1-2 cm väčšia, než je výšky hľuzy. Šesťdesiatpäť až sedemdesiat centimetrov by potom mala byť vzdialenosť jednotlivých riadkov, aby mali rastliny dostatok miesta, vzduchu a svetla. Pri výsadbe musia vrcholné očká smerovať nahor. Osadené riadky je nutné zahrnúť do výšky siedmych až pätnástich centimetrov. Ak máte málo zemiakových hľúz na vysádzanie, môžete ich rozrezať na polovicu. Rez urobte po dlhšej časti. Sadbové zemiaky môžeme tiež pokrájať, ak má každý pokrájaný kúsok minimálne jedno očko. Očko predstavuje jeden klíček, z ktorého vyrastie nová rastlinka. Sadiť môžeme celé, ale aj pokrájané zemiaky, platí však pravidlo: viac očiek znamená vo výsledku viac menších hľúz, jedno alebo dve očká na hľuze znamenajú menej väčších hľúz. V prípade mrazov chránime vychádzajúce zemiaky použitím netkanej textílie.
Požiadavky na pôdu a hnojenie
Vyhovuje im chladnejšie vlhké podnebie mierneho pásma aj vyššie polohy teplejších klimatických oblastí. Ideálne sú piesočnaté až hlinitopiesočnaté zeminy s vyšším obsahom humusu a pH 5 - 6,5. Zemiaky majú rady kyprú, prevzdušnenú pôdu, ktorá je dobre priepustná. Najvhodnejším typom pôd sú hlinito-piesočnaté pôdy s dostatkom humusu. Menej vhodné sú ťažké a zamokrené pôdy, zamokrené plochy v blízkosti vodných plôch, zatienené plochy alebo plochy, kde bol zaznamenaný výskyt karanténnych chorôb a škodcov, ako napríklad rakovina zemiaková. Ak pestujeme v oblasti s pôdou, ktorá nie je na pestovanie zemiakov ideálna, prispôsobíme tomu výber odrody. Pôdu môžete obohatiť vyzretým kompostom alebo dobre vyzretým hnojom.
Pôdu pripravte už na jeseň, kedy pozemok dôkladne zrýľujte a zapracujte maštaľný hnoj, prípadne kompost. Pri výsadbe v prvých týždňoch rastu čerpá zemiak vlahu nasiaknutú v pôde ešte zo zimných mesiacov, v neskorších fázach vegetácie, najmä počas kvitnutia, je vhodné zavlažovať. Zemiaky milujú mierne kyslé pôdy (ideálne pH je od 5,5 do 6,5). Práve kávový lógr má kyslejšie pH a zároveň obsahuje množstvo prospešných živín, ako sú dusík, fosfor a draslík, ale aj stopové prvky ako horčík, vápnik či meď.
Zemiaky sú náročné na živiny, predovšetkým na draslík. Dusík (N): Aplikujte dávku 200 kg N/ha vrátane pôdnej zásoby. Mangán (Mn) a Horčík (Mg): Aplikácia mangánu a horčíka podporí tvorbu vňate a zamedzí jej predčasnému dozretiu/odumretiu. Draslík (K): V KCI forme aplikujte len na jeseň alebo skoro na jar. Neskorá aplikácia v KCI forme môže znížiť obsah sušiny v hľúzách. Z pevných dusíkatých hnojív používame síran amónny, liadok.
Zálievka a kopcovanie
Nevyhovuje im zamokrená pôda. Ak je však príliš sucho, zemiaky polejte, hlavne v čase, keď rastliny kvitnú. Vtedy dochádza aj k tvorbe hľúz.
Pri pestovaní zemiakov sa vykonáva aj tzv. kopcovanie. Ide o prihrnutie zeminy k nadzemnej časti rastliny. Korene zemiakov vyrastajú aj z uzlín nadzemnej časti, ak ich teda prihrnieme zemou či iným organickým materiálom, stanú sa z nich poplazy, na ktorých sa počas kvitnutia tvoria ďalšie hľuzy. Tradične pestované zemiaky kopcujeme, čím sa zvyšuje ich výnos.
STOP! Nerobte tieto 3 CHYBY pri sadení zemiakov, inak prídete o polovicu úrody!
Ochrana zemiakov pred chorobami a škodcami
Zemiaky sú pomerne odolná plodina. Zemiaky trpia viacerými hubovými a bakteriálnymi chorobami ako napríklad koreňomor ľuľkový, pleseň zemiaková, černanie byle, baktériová krúžkovitosť zemiaka atď. Prevencia spočíva v správnom výbere sadiva a vhodnou úpravou pôdy. Ak sa niektorá z chorôb začne prejavovať, treba napadnutú rastlinu odstrániť. Zemiaky (Solanum tuberosum) sú plodinou s najväčším počtom vírusových a hubových ochorení, ktoré dokážeme úspešne potlačiť, ale neustále sú ohrozované novými škodlivými organizmami, ktoré sa na území Slovenskej republiky doteraz nezistili, alebo sa vyskytli iba lokálne, ohniskovo.
Najčastejšie choroby:
- Pleseň zemiaková (Fytoftóra): Najčastejšie vyskytujúcou sa chorobou je pleseň zemiaková, spôsobená pôvodcom Phytophora infestans de Bary, ktorá napáda vňať aj hľuzy zemiakov. V našich podmienkach nie je pestovanie tejto plodiny bez intenzívnej ochrany možné. Medzi jednotlivými odrodami existujú veľké rozdiely v náchylnosti na pleseň na hľuzách a na vňati. Predchádzať jej najlepšie viete preventívnym postrekom. Volíme fungicídnu ochranu, ktorá by sa mala začať prevenciou ešte pred prepuknutím infekcie.
- Stolbur zemiaka: Je hospodársky veľmi nebezpečné ochorenie nielen zemiakov, ale aj rajčiakov a ďalších ľuľkovitých rastlín predovšetkým v teplejších oblastiach strednej a južnej Európy. Dôležitým hostiteľom je pupenec roľný (Convolvulus arvensis), ktorý je rezervoárom stolburu v prírode spolu s ďatelinovinami, kukučinou, durmanom, astrovitými a hostiteľom je aj vinič. Prenášajú ho niektoré druhy cikádiek, pravdepodobnosť mechanického prenosu je veľmi malá. Na zemiakoch sa príznaky objavujú až v druhej polovici leta, pri včasnom napadnutí nie je úroda. Na začiatku infekcie sa vrcholové listy sfarbujú do fialova, žlta alebo červena a lievikovite sa zvinujú pozdĺž hlavnej žilky podobne ako pri vírusovej zvinutke. V pazuchách vyrastajú výhonky v ostrom uhle oproti hlavnej byli a v kolienkach stoniek dochádza k výrazným kyjakovitým zhrubnutiam. Typickým príznakom je vyrastanie adventívnych hľúz na nadzemnej časti v pazuchách spodných listov. Rastliny zakrpatievajú, majú metlovitý vzhľad, postupne vädnú a odumierajú. Ak sa vytvoria hľuzy, sú malé, mäkké, špongiovitej konzistencie a na jar vytvárajú množstvo tenkých nitkovitých klíčkov. Stolbur možno očakávať v nížinných a teplých oblastiach štátu. Prieskum sa vykonáva v skladoch a v porastoch zemiakov.
- Rakovina zemiakov: Spôsobuje ju rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum). Táto choroba je na našom území známa desaťročia a zatiaľ sa nám darí ju úspešne eradikovať. Výsledky monitoringu od roku 1998 do roku 2011 nezaznamenali ani jeden pozitívny nález. Problémy spôsobovala v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď sa podieľala na 100 % stratách zemiakov. Prísnymi rastlinolekárskymi opatreniami sme dokázali naše pôdy ozdraviť. Nebezpečenstvo predstavuje prenos na hľuzách vo voľnom pohybe v rámci EÚ a dovoz infikovaných hľúz z tretích krajín mimo EÚ. Pohyb v rámci EÚ je voľný. Rakovina zemiakov sa prejavuje bujnením pletív, pri ktorom sa na infikovaných hľuzách v blízkosti očiek, na stolonoch alebo na báze stonky vytvárajú bradavičnaté nádory s rozmermi niekoľko milimetrov až do veľkosti päste. Nádory na hľuzách sú spočiatku biele alebo ružové, postupne tmavnú, rozpadnú sa a následne prichádza k hnilobe celej hľuzy. Nádory v suchom prostredí práchnivejú, vo vlhkom prostredí hnijú. Nádory vytvorené za prítomnosti svetla sú zelené. Niekedy bývajú napadnuté listy, zriedka kvety. Nikdy nenapáda korene. Na poraste zemiakov nie sú viditeľné príznaky infekcie. Zárodky rakovinovca zemiakového sa môžu rozširovať zo zamorených na nezamorené pozemky najmä zeminou prichytenou na rastlinách, na hľuzách zemiakov, na sadeniciach rastlín, koreňovej zelenine, cibuľovinách a buľvovitých rastlinách, na poľnohospodárskych strojoch, náradí a obuvi pracovníkov, zeminou ktorá zostala vo vreciach od zemiakov a pod. Môžu sa prenášať tiež hnojom, kompostom, vodnou a veternou eróziou pôdy, na väčšie vzdialenosti aj zvieratami a vtákmi. Dôležitou ochranou je pestovanie rezistentných odrôd zemiakov.
Najčastejšie škodcovia:
- Pásavka zemiaková (Mandelínka): Zo škodcov je najrozšírenejšia pásavka zemiaková - tzv. mandelínka. Na malých plôškach ju zbierame ručne, pravidelne listy prehliadame zo spodnej strany, sledujeme výskyt žltých až oranžových vajíčok tvoriacich skupinku. List, na ktorom sú vajíčka, odtrhneme celý. Larvy sú veľmi žravé a vyskytuje sa ich naraz veľa. Prirodzeným predátorom pásavky je lienka.
- Drôtovce: Medzi najobávanejších škodcov patrí drôtovec, ktorý v hľuzách vŕta chodbičky, čím ich poškodzuje. Drôtovce môžu do zemiakov zaviesť rôzne mikroorganizmy spôsobujúce ich hnilobu. Majú 3 - 5 ročný vývoj. Vyskytujú sa najmä v niekoľko rokov neobrábanej pôde. Larvy drôtovcov poškodzujú zemiaky tak, že si v hľuzách robia chodbičky, ktoré neskôr zhnednú. Ak nechcete mať drôtovce na vlastnom pozemku, odporúčame záhradu postriekať proti burine.
- Vošky: Vošky na zemiakoch prenášajú vírusy.
- Háďatká zemiakové: Háďatká zemiakové sú cystotvorné háďatká, parazitujú na koreňoch zemiakov, papriky, rajčiakov, baklažánu a iných druhov z čeľade ľuľkovitých. Pri slabom napadnutí nie sú na nadzemnej časti rastliny vidieť žiadne príznaky. V ohniskách silného výskytu (asi 50 cýst v 100 g pôdy) je krátko po vzídení zabrzdený rast, rastliny sú zakrpatené, tvoria málo slabých stoniek, listy sú malé, predčasne žltnú, často odumierajú. Žltnutie postupuje odspodu nahor. V bazálnej časti stoniek sa tvorí nadmerný počet korienkov. Rastliny vôbec nekvitnú, trsy hynú, nevytvárajú žiadne hľuzy alebo len veľmi málo. Podobné príznaky môžu byť vyvolané i inými faktormi. O tom, že poškodenie je spôsobené háďatkom zemiakovým je možné rozhodnúť iba podľa cýst zistených na koreňoch. Asi 7 týždňov po výsadbe, najčastejšie v druhej polovici júna sú vidieť na koreňoch najskôr biele, neskôr žlté a hnedé cysty. Za prah škodlivosti sa považuje 15-20 vajíčok alebo lariev v 1 g pôdy. Cysty s háďatkami prežívajú v pôde až 20 rokov. Nariadenie vlády SR č. 507/2009 o opatreniach proti šíreniu rakovinovca zemiakového a háďatka zemiakového určuje presné pravidlá na zabránenie šírenia týchto škodlivých organizmov. Odber vzoriek pôdy vykonávajú fytoinšpektori práve v tomto období po zbere úrody a v dostatočnom predstihu pred výsadbou, podľa presne určenej schémy monitoringu.
- Háďatko zhubné: Háďatko zhubné sa prejavuje na hľuzách zemiakov objavením sa malých, špinavo-bielych škvŕn pod pokožkou, ktoré sa neskôr zväčšujú a tmavnú. Na silne postihnutých hľuzách sú typické vpadnuté miesta s rozpraskanou a zvrásnenou šupkou, ktorá sa miestami oddeľuje od dužiny. Pokožka zemiakových hľúz nebýva napadnutá, ale ostáva ako tenká papierová blana nad postihnutými miestami. Háďatká sa koncentrujú v bielych tzv. múčnatých pletivách na okrajoch škvŕn. Hnilobné procesy v hľuzách sú vyvolané sekundárnou infekciou baktériami, hubami a voľne žijúcimi háďatkami. Na nadzemných častiach rastlín nebývajú výrazné symptómy, hoci zo silnejšie napadnutých hľúz vyrastajú slabé rastliny, ktoré obyčajne hynú. Podľa vonkajšieho vzhľadu samotnej hľuzy je veľmi ťažké odhaliť prítomnosť D. destructor.
Kombinované pestovanie
V blízkosti zemiakov môžete pestovať nasledujúce rastliny: fazuľa, kôpor, kaleráb, chren, mäta. Vyhnite sa hlúbovej zelenine, červenej repe, zeleru a paradajkám.
Zber a uskladnenie zemiakov
V krajnom prípade môžete zemiaky zbierať priebežne počas sezóny, lepšie je však nechať ich riadne dozrieť. Zbierajú sa, keď už vňať začína žltnúť a usychať. Ak sa prejaví žltnutie a poklesávanie vňate, je to znak, že zemiaky už môžeme vyberať na okamžitú spotrebu. V prípade kvitnúcich odrôd môžeme prvé hľuzy odobrať už krátko po odkvitnutí, čiže v čase, keď sú listy ešte zelené. Skoré zemiaky sa zbierajú ešte s nie úplne vyzretou šupkou, sú to odrody, ktoré majú viac vody ako škrobu, a preto nemajú dlhú skladovateľnosť. Pri týchto zemiakoch je ideálne, ak vyberáme zo zeme len toľko zemiakov, koľko potrebujeme na okamžitú konzumáciu. Celkom suchá vňať je znakom, že úroda je pripravená na zber. Rastliny s uschnutou vňaťou už ďalej nerastú. Zemiaková vňať patrí do kompostu.
Pri samotnom zbere dávame pozor na mechanické poškodenia hľúz. Následne ich roztriedime podľa veľkosti a necháme na voľno, ideálne pod strechou a na tmavom mieste počas cca dvoch týždňov vysušiť pri teplote 12 - 18 °C. Mechanicky poškodené hľuzy dávame bokom na prednostné spracovanie. Zelené a nahnité hľuzy neskladujeme.
Zemiaky treba skladovať v tme, suchu a chlade, nie však v mraze. Ideálne podmienky sú pri teplote 3 - 4 °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie. Pri nedostatočnom vetraní začína dužina zemiakov šednúť. Vyššie teploty vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré sprevádza zvyšovanie obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Ak počas skladovania klesla teplota pod 3°C, budú mať zemiaky sladkú chuť.
Alternatívne spôsoby pestovania
Zemiakové rastliny sú pomerne veľké a ako sa záhrady zmenšujú, záhradkári skúšajú nové možnosti ich pestovania.
Vertikálne pestovanie zemiakov
Ak máte k dispozícii len malý priestor alebo zopár záhonov, skúsení pestovatelia prišli s chytrým spôsobom, ako pestovať zemiaky aj v obmedzenom priestore - pomocou nádob. Hoci existuje veľa návodov, ktoré odporúčajú pestovať zemiaky v odpadkových vreciach, záhradkári varujú, že tento prístup neprináša očakávané výsledky, a dokonca vysvetľujú prečo.
Ak chcete začať, je potrebné si pripraviť sadbové zemiaky. Najjednoduchším spôsobom je zasypať zemiaky pilinami a nechať ich naklíčiť. Potom v nádobe naplnenej pôdou vyhĺbte jamku hlbokú asi 15-20 cm, do ktorej vložíte naklíčený zemiak tak, aby sa klíčky nepolámali. Z jednej zemiaky môžete očakávať približne 20 nových hľúz, čo znamená až dvadsaťnásobný výnos.
Princíp vertikálneho pestovania je jednoduchý. Potrebovať budete robustnú nádobu - vhodné sú plastové vrecia (napríklad tie veľké z IKEA), plastové sudy či staré barely. Objem by mal byť aspoň 60 až 70 litrov, aby mali zemiaky dostatok miesta na rast koreňového systému. Do nádoby dajte na dno najprv hnojivo (skvele funguje konský hnoj), naň nasypte kvalitný pestovateľský substrát a vložte do neho naklíčené zemiaky (3 až 5 kusov). Zemiaky vždy ukladajte klíčkami smerom nahor a udržujte medzi nimi aspoň malý odstup, aby si rastliny neodoberali živiny.
Keď zemiaky začnú rásť a prvé zelené výhonky presiahnu úroveň substrátu, dosypte okolo nich opatrne ďalšiu vrstvu zeminy. Tento proces vrstvenia postupne opakujte až po okraj nádoby. Rastlina bude týmto spôsobom nútená budovať dlhší a silnejší koreňový systém, vďaka ktorému sa vám vytvorí viac vrstiev, v ktorých rastú hľuzy. Odborníci tvrdia, že teoreticky môžete z jednej sadbovej hľuzy získať až šesť kilogramov zemiakov. Realita však býva trochu skromnejšia - skúsenosti pestovateľov ukazujú, že z jednej rastliny sú typicky okolo 2 kilogramy menších zemiakov. Dôvodom je konkurencia o živiny a svetlo. Napriek tomu ide stále o dobrý výsledok, najmä ak pestujete na malej ploche.
Výhody vertikálneho pestovania:
- Ľahký prístup k rastlinám
- Jednoduchá kontrola a odstraňovanie škodcov
- Pohodlný zber
- Čistejšie pestovanie
Jedným z riešení je tzv. zemiaková veža, kde sa zemiaky sadia pozdĺž okraja vreca a ich nadzemná časť prerastá cez otvory na bokoch. Je dôležité vytvoriť prieduchy, aby zemiaky mohli rásť do strán. Pri tejto metóde sa hľuzy tvoria po celom obvode vreca, pričom rastú smerom do strán, čo napodobňuje horizontálne pestovanie.
Ďalšie alternatívne spôsoby pestovania:
- Pestovanie zemiakov vyžadujúce kopcovanie: Na začiatok vykopeme ryhu hlbokú približne 20 cm. Na jej dno ukladáme sadbové hľuzy, 30 cm od seba v prípade skorých odrôd a 45 cm od seba pri ostatných. Zahrnieme ich pôdou. Hneď ako sa objavia výhonky, ich prvýkrát nakopcujeme pomocou motyky, aby sme povzbudili rastliny k tvorbe hľúz. Tento spôsob si spomedzi všetkých skúšaných vyžaduje najviac práce. V malých záhradách sa nedá príliš uplatniť. Odmena v podobe úrody však stojí za to.
- Pestovanie zemiakov v mulči: Na záhon dáme 10 - 15 cm vrstvu záhradného kompostu, dobre rozležaného a odstáteho hnoja alebo zeleného odpadu. Do tejto vrstvy zahrabeme sadbové zemiaky v rovnakej vzdialenosti ako pri tradičnom pestovaní. Zber je pri tejto metóde „hračka“. Stačí chytiť výhony rastliny a potiahnuť.
- Pestovanie zemiakov v kompaktných prenosných vreciach: Zemiaky v kompaktných prenosných vreciach sa dajú pestovať aj na balkóne. Táto metóda je výborná na „obídenie“ ročných období. Tri sadbové zemiaky zasadíme do 15 cm vrstvy viacúčelového substrátu vo vreci. Ako rastú, dvíhame steny vreca a zasypávame ďalším substrátom. Nové zemiaky môžeme zberať o 10 - 12 týždňov. Úroda však bola naozaj sklamaním, len hrsť zemiakov na rastlinu.
- Pestovanie zemiakov v boxe: Maximalizujte úrodu zemiakov v malej záhrade tým, že pôjdete do výšky a postavíte box na zemiaky. 4 hranoly s výškou 1 meter spojíme pomocou skrutiek s doskami tak, aby sme vytvorili základ boxu. Pridáme druhý rad dosiek a naplníme zmesou ornice a kompostu v pomere 1 : 1. Sadbové zemiaky vysadíme do tejto spodnej vrstvy. Zber prebieha jednoducho odskrutkovaním dosiek. Rastliny rástli dobre a box zabezpečil kompaktný rast. Z jednej zemiaky môžete očakávať približne 20 nových hľúz, čo znamená až dvadsaťnásobný výnos.
tags: #kolko #pocetne #ma #kvety #zemiak