Stúpajúci záujem o kozie mlieko a výrobky z neho vytvára predpoklady pre nárast počtu kôz na Slovensku. Samonáletmi pokrytá nemalá časť slovenských lúk a pasienkov naznačuje potenciál pre rozvoj chovu kôz.
Publikovať údaje o presnom počte kôz na Slovensku je spomedzi všetkých druhov hospodárskych zvierat na Slovensku najťažšie. Údaje podľa jednotlivých zdrojov sa líšia. Najvyššie počty udáva Štatistický úrad, ktoré oscilujú okolo 35 000. CEHZ ku 31.12. 2020 evidovala 18 400 kôz. Približne 75 % všetkých kôz na Slovensku sa chová v dojnom systéme. Ostatné produkujú mlieko len na výživu kozliat.
Hovoriť o mliekovej úžitkovosti kôz je neľahké. Zastúpenie v kontrole úžitkovosti je totiž veľmi nízke. Z počtu dojných kôz, evidovaných v CEHZ je to len 2,7 %, z odhadovaného celkového počtu dojných kôz len 1,4 %. Plemenárske služby SR merajú mlieko a stanovujú obsah jeho zložiek priemerne pri 350 kozách. Z hľadiska plemennej skladby je najpočetnejším plemenom biela krátkosrstá koza - BKK (viac ako polovica populácie). Nasleduje hnedá krátkosrstá koza (okolo 10 %). V ostatných rokoch rastie početnosť kôz anglonúbijského plemena.
Klasifikácia plemien kôz podľa úžitkovosti
Plemená kôz môžeme deliť do skupín podľa viacerých hľadísk - podľa pôvodu, zoologických znakov, podľa krajín a zemepisných pásiem, vzniku a rozšírenia. Najvhodnejší systém je delenie podľa chovného zamerania a prevažujúcej úžitkovosti na vlnové, podsadové, mliekové a s kombinovanou úžitkovosťou.
- Vlnové plemená: prevládajúcim produktom je jemná mohérová srsť, vedľajšími produktmi sú mäso a koža. Medzi typické predstaviteľky tejto skupiny sú mohérová (angorská) koza a sovietske vlnové kozy (kazašská, uzbecká, tadžická, čeklinská).
- Podsadové plemená: prevládajúcim produktom je veľmi jemná podsada, vedľajším je mäso, mohér, mlieko, kožušina. Typické predstaviteľky sú kozy pridonské, orenburské, hornoaltajské.
- Mliekové plemená: prevládajúcim produktom je mlieko, vedľajšími produktmi sú mäso, koža a srsť. Typické sú alpské plemená kôz, od ktorých sú odvodené aj biele a hnedé ušľachtilé kozy chované u nás.
- S kombinovanou úžitkovosťou: chov týchto plemien je zameraný na produkciu mäsa a mlieka, vedľajšími produktmi sú srsť a kožušina. Patria sem koza anglonubijská, kamerunská.
Podľa úžitkového typu sa kozy delia na dojný typ, mäsový, vlnový a kombinovaný typ. Najväčšiu skupinu kôz v Európe tvorí skupina dojných plemien. K tomuto úžitkovému typu patria najmä alpské plemená kôz. Dojný typ predstavujú plemená s prevažujúcou mliečnou úžitkovosťou; mäso a koža sú vedľajšie produkty. Z produkčného i ekonomického hľadiska je prvoradý produkt mlieko, ročná produkcia 600 - 800 kg; v dobrých podmienkach aj 1 000 l v priemere na zviera.
Najrozšírenejšie dojné plemená kôz na Slovensku
Na Slovensku sa v prevažnej miere najčastejšie chovajú koza biela krátkosrstá a koza hnedá krátkosrstá. Najväčšie zastúpenie majú naše národné plemená - koza biela krátkosrstá (2 570 kusov) a koza hnedá krátkosrstá (1 272 kusov).
Koza biela krátkosrstá (BKK)
Koza biela krátkosrstá (BKK) je mliekové plemeno, vyšľachtené v prvej polovici 20. storočia prevodným krížením pôvodných miestnych rázov s dovážanými capmi sánskeho plemena zo Švajčiarska a Nemecka. Kontrola úžitkovosti bola začatá v roku 1928.
Jedná sa o mléčné plemeno středního až většího rámce, ktoré je v ČR nejrozšířenější. Kozy sú stredného až väčšieho telesného rámca, harmonickej stavby tela, dobrej konštitúcie, s primerane širokým a hlbokým hrudníkom. Hlava je pomerne dlhá a široká v čelnej časti. Končatiny sú silné s pevnými kĺbmi a dobre chodivé. Srsť je biela lesklá, krátka a bez pigmentácie. Krk je pomerne dlhý a úzky, v krajine hrtanu sa vyskytujú väčšinou prívesky. Mliečna žľaza je úmerne veľká, struky stredne dlhé, prispôsobené pre ručné aj strojové dojenie.
Dominantnou vlastnosťou je bezrohosť. Do roku 1992 sa robila prísna selekcia na bezrohosť u oboch pohlaví. V súčasnosti sa do chovu zaraďujú rohatí i bezrohí jedinci. Plemeno je vhodné pre individuálny chov či stádový chov so strojným dojením. Kozy sú rané, plodné a odolné. Sú vysoko plodné s dobrou schopnosťou pre zhodnotenie krmív. Priemerná úžitkovosť dosahuje 1 188 kg mlieka s tučnosťou 4 % pri dĺžke laktácie 296 dní. Plodnosť je 226 %. U bezrohých capov treba počítať s menším výskytom kryptorchizmu. Zmäsilosť kozliat vo výkrme možno zlepšiť úžitkovým krížením s búrskym plemenom.
Rebríček v súťaži NAJ je tvorený na základe kombinácie reprodukcie (ukazovateľ percento plodnosti na okotenú kozu) a mliekovej úžitkovosti (produkcia mlieka za normovanú laktáciu). Najvyššiu hodnotu výsledného indexu pri plemene BKK dosiahla spoločnosť Ábel plus Podvysoká, kde v najpočetnejšom stáde kôz na Slovensku dosiahli aj najvyššiu mliekovú úžitkovosť - 1 076,2 kg mlieka na kozu.
Koza hnedá krátkosrstá (KHK)
Koza hnedá krátkosrstá (KHK) je mliekové plemeno vyšľachtené prevodným krížením pôvodných strakatých a hnedých kôz s dovezenými capmi harckého plemena z Nemecka. Je stredného telesného rámca a pevnej konstitúcie. Oproti koze bielej je však menšieho telesného rámca a je plemenom vhodnejším do oblastí s horšími klimatickými podmienkami. Najskôr sa chovala ako bezrohá, dnes je rohatosť u oboch pohlaví povolená.
Je stredného telesného rámca, pevnej kostry s priemerným osvalením. Hlava je dlhá a pomerne úzka, krk primerane dlhý, chrbát rovný, ktorý prechádza do zrazenejšieho zadku, končatiny silné. Základné zafarbenie je hnedé so chrbtovým úhorím pruhom. Existujú odtiene červenohnedá, škoricovohnedá a tmavohnedá. Čierny trojuholník za ušami je charakteristickým znakom plemena. Mulec, vnútro uší, brucho, holeň a paznechty sú čierne, srsť krátka. Mliečna žľaza je úmerne veľká, struky stredne dlhé. Plemeno je odolné, rané, vhodné pre individuálny aj stádový chov. Strojové dojenie je možné.
Živá hmotnosť kôz býva 45 - 50 kg, capov 60 - 80 kg. Priemerná dojivosť je na úrovni 1 076 kg pri tučnosti 3,9 % a dĺžke laktácie 290 dní; plodnosť 228 %. Exteriérové požiadavky sú v podstate rovnaké ako pri bielej koze. Plemenný štandard požaduje ročnú dojivosť 700 l, živú hmotnosť kozy 45 - 50 kg, capa 60 - 75 kg, výšku v kohútiku kôz 65 - 75 cm a capkov 70 - 80 cm. Plemeno má dobré materské vlastnosti a je vhodné na kríženie s mäsovým búrskym plemenom za účelom zlepšenia hlavne jatočných hodnôt kozliat vo výkrme.
Svetové dojné plemená kôz a ich charakteristika
V Európe, Amerike a inde vo svete existuje mnoho plemien kôz s vynikajúcou mliekovou úžitkovosťou, ktoré boli použité aj pri šľachtení našich národných plemien.
Sánska koza
Sánska koza je plemeno kôz, ktoré je rozšírené po celom svete. Pôvodom je z kantonu Bern (Švajčiarsko) a pomenované je podľa údolia Saanen. Do konca 19. storočia sa toto plemeno rozšírilo po celej Európe a na začiatku 20. storočia bolo dovezené aj do USA. V 21. storočí patrí medzi najobľúbenejšie a najrozšírenejšie dojné plemená kôz, vzhľadom k ich vysokej úžitkovosti a pomerne nenáročnému chovu.
Sánska koza je bielej farby, krátkostrstá, a je bezrohá. Ide o čisto biele alebo krémovo sfarbené krátkosrsté a bezrohé plemeno veľkého telesného rámca. Srsť je zvyčajne krátka, ale na chrbte, stehnách a zadných končatinách sa môžu vyskytnúť dlhšie chlpy, najmä u capov. Profil hlavy je rovný alebo klenutý (konkávne), so vztýčenými, dopredu smerujúcimi stredne veľkými až veľkými ušami. Dospelé capy dosahujú výšku v kohútiku 80 - 95 cm a živú hmotnosť 75 - 95 kg. Dospelé kozy dosahujú výšku v kohútiku 74 - 85 cm a živú hmotnosť minimálne 50 kg. Plemeno je vhodné ako pre pastevný, tak aj stájový chov. Má živý temperament a vzhľadom na bezrohosť je vhodné na chov aj vo väčších stádach.
Sánska koza má vysoký podiel svalového tkaniva. Priemerná úžitkovosť za laktáciu je asi 2000 kg mlieka, čo ju radí medzi špičkové dojné plemená. Vzhľadom na vysokú produkciu mlieka, ktorá dosahuje až dvadsaťnásobok živej hmotnosti zvieraťa, je toto plemeno náročnejšie na kvalitnú výživu. Bola veľmi hojne používaná pre zušľachtenie našej bielej kozy krátkosrstej na začiatku 20. storočia.
Anglonúbijská koza
Anglonúbijská koza vznikla krížením miestnych anglických kôz s orientálnymi plemenami zaraibi a indickými jamnapari. Plemenná kniha bola založená v roku 1890. Je to krátkosrsté plemeno s kombinovanou úžitkovosťou, stredného až veľkého telesného rámca s dlhými zvislými ušami a výrazným klabonosom. Plemeno je veľkého telesného rámca na vysokých nohách. Oblúkonosá hlava má typicky dlhé, široké a zvislé ušnice. Rohatosť nie je typickým plemenným znakom.
Povolené farby sú gaštanová, svetlohnedá, čierna, biela alebo smotanová. Krátka srsť má nejednotné sfarbenie. Vyskytujú sa jedince biele, smotanovej farby, svetlo hnedej, gaštanovej a čiernej farby, prípadne i strakaté. Živá hmotnosť kôz dosahuje 60-80 kg a capov až 90-100 kg. Okrem Anglicka sa chovajú v Írsku, Austrálii, Kanade, USA (označovaná ako nubijská), Južnej Amerike a na Blízkom východe.
Plemeno sa vyznačuje vysokou plodnosťou a vynikajúcou mliekovou úžitkovosťou. Priemerne za laktáciu vyprodukuje 1200-1500 litrov mlieka s denným pôdojom 5-6 litrov mlieka. Tieto kozy sa vyznačujú výrazne vyšším obsahom tuku a bielkovín oproti ostatným plemenám (4,8 % tuku vs. 3,2 % pri bielej krátkosrstej koze a 3,8 % bielkovín vs. 3,0 % pri BKK). Svojím zložením predstavuje mlieko výbornú základnú surovinu na výrobu syrov a mliečnych výrobkov. Pri koze Malpas Melba tohto plemena sa uvádza v literatúre oficiálny svetový rekord 3024 litrov mlieka za laktáciu. Používa sa pri krížení s cieľom zvýšiť mliečnu a mäsovú úžitkovosť.
Toggenburská koza
Toggenburská koza je pre svoju všestrannosť veľmi obľúbeným plemenom v Anglicku, Kanade, Amerike i Južnej Afrike. Vyšľachtená bola vo Švajčiarsku, kde sa chová v čistej forme. Je svetlohnedej farby s dvoma bielymi pruhmi od mulca až k bielym lemovaným ušným koncom. Je bezrohá, srsť má hustejšiu, dlhšiu a hrubšiu než koza sánska. Živá hmotnosť kôz je 60 kg, capov 75 kg. Cap je vysoký 75 - 80 cm, koza 70 - 80 cm. Nedosahuje takú vysokú dojivosť ako sánska koza, ale predčí ju v obsahu tuku a bielkovín. Produkcia mlieka za 227 dní laktácie dosahuje 750 kg, čo predstavuje 3,35 kg mlieka na deň.
Alpínska koza
Alpínska koza je typické dojné krátkosrsté francúzske plemeno stredného telesného rámca zo skupiny alpských kôz, označovaných synonymom „francúzska alpská“. Plemeno vzniklo krížením miestnych plemien s hnedými plemenami. Plemeno sa chová vo viacerých farebných odtieňoch. Prevláda srnčie sfarbenie s čiernym pásom na chrbte. Jeden farebný ráz plemena je svetlo hnedý, dolná časť končatín je čierna. Rohatosť a výskyt briadky nie je plemenným znakom. Plemenná kniha bola založená v roku 1930. Toto plemeno sa podieľalo na vyšľachtení plemien berry touraine a skalnej alpskej kozy. Výška na kohútiku u kôz 70-90 cm, u capov 90-100 cm, živá hmotnosť kôz 50-80 kg, capov 80-100 kg. Plemeno sa vyznačuje vysokou plodnosťou a zodpovedajúcou mliečnou úžitkovosťou.
Durínska koza
Počiatok šľachtenia durínskej kozy sa viaže na koniec 19. a začiatok 20. storočia. Uznané bolo v roku 1935. Pôvod sa odvodzuje od plemena Toggenburská koza. V súčasnosti sa v Nemecku chová asi 1300 kôz tohto plemena a zaraďuje sa medzi ohrozené chovy. Zvieratá sú stredne veľké, štíhle až robustné. Môžu byť rohaté alebo bezrohé. Srsť je krátka, tesne priliehajúca, farba svetlo až tmavo čokoládovo hnedá bez náznaku gaštanovej farby a bez chrbtového pruhu, občas sa vyskytujú aj čierne zvieratá.
Typickým plemenným znakom je tvárová maska s bielym očným okolím, bielym pruhom k hornej pere s bielymi ústami a lemovaním uší. Typické sú tzv. biele „zrkadlá“ a dolné časti končatín. Živá hmotnosť dospelých capov je 60 - 90 kg a kôz 40 - 65 kg s výškou v kohútiku 80 - 90 cm resp. 70 - 75 cm. Toto plemeno je odolné, vhodné pre horské oblasti schopné chodiť na dlhé vzdialenosti. Plemeno sa vyznačuje dobrou mliekovou úžitkovosťou, 700 - 1000 kg s priemerným obsahom tuku 3,5% a bielkovín 3,0%. U plemena sa prejavuje sezónnosť ruje, má dobrú plodnosť. Kozľatá intenzívne rastú a sú dobre osvalené. Pre tieto vlastnosti chovatelia plemeno durínska koza považujú za mäsovo mliekové.
Koza kamzičia
Koza kamzičia je rozšírená vo Švajčiarsku a patrí do skupiny švajčiarskych horských kôz. Chová sa rohatá aj bezrohá forma. Rohatá forma sa označuje ako bunderská. Má mohutnejší telesný rámec, ale nižšiu mliečnu úžitkovosť. Capy merajú 75 - 85 cm, kozy 70 - 80 cm, živá hmotnosť capov dosahuje 65 kg a kôz 45 kg. Zvieratá oboch foriem majú hnedú až gaštanovú farbu s tesne priliehavou srsťou. Na chrbte majú tenký čierny úhorí pás. Bezrohé zvieratá staršie ako 30 mesiacov dajú za 274 dní laktácie okolo 660 kg mlieka (2,4 kg/deň), rohaté kozy okolo 560 kg (2,4 kg/deň).
Walliská čiernokrká koza
Walliská čiernokrká koza („WK“) pochádza zo Švajčiarska. V odbornej literatúre sú popísané dve verzie vzniku plemena. Prvá uvádza, že do oblasti dolného Valais vo Švajčiarsku priviedli okolo roku 930 kozy tohto typu prisťahovalci afrických národov. Podľa druhej verzie kozy tohto typu majú pôvod u talianskych kôz doby medenej, pričom toto plemeno je stále jediným žijúcim zástupcom primitívnych plemien. V polovici minulého storočia (r. 1970) bolo toto plemeno na vymretie (len 440 ks); našťastie Švajčiarom sa podarilo populáciu kôz tohto plemena znova obnoviť. Ide o primitívne plemeno stredného telesného rámca.
Charakteristickou črtou plemena je dlhá srsť typického sfarbenia, s vidlicovými rohami. Predná polovica tela je čierna a zadná biela, s veľmi ostrou deliacou líniou. Hlava je pomerne krátka a uši sú mierne stojace. Kozy majú prameň vlasov vyrastajúcich medzi rohmi. Rohy majú obe pohlavia, pritom rohy capov môžu byť až 80 cm dlhé. Cap môže dosiahnuť v kohútiku výšku 70 cm a ich hmotnosť je 65 až 70 kg. Kozy sú menšie a dosahujú výšku v kohútiku 65 cm a vážia 45 - 50 kg. Ich ročná produkcia mlieka je okolo 600 kg. Mlieko obsahuje 3,1 % tuku a 3,0 % bielkovín. Kombinácia nenáročnosti, dobrej mliečnej úžitkovosti a dobrých výkrmových schopností dáva predpoklady pre zvýšený záujem chovateľov.
Prehľad dojných plemien kôz
Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové údaje o vybraných dojných plemenách kôz:
| Plemeno | Priemerná dojivosť (kg/laktácia) | Obsah tuku (%) | Obsah bielkovín (%) | Dĺžka laktácie (dni) |
|---|---|---|---|---|
| Koza biela krátkosrstá | 1 188 | 4,0 | 3,0 | 296 |
| Koza hnedá krátkosrstá | 1 076 | 3,9 | 3,2 | 290 |
| Sánska koza | ~2 000 | |||
| Anglonúbijská koza | 1 200 - 1 500 | 4,8 | 3,8 | |
| Toggenburská koza | 750 | vyššie ako sánska | vyššie ako sánska | 227 |
| Alpínska koza | zodpovedajúca | |||
| Durínska koza | 700 - 1 000 | 3,5 | 3,0 | 300 |
| Koza kamzičia | 560 - 660 | 274 | ||
| Walliská čiernokrká koza | ~600 | 3,1 | 3,0 |
Faktory ovplyvňujúce dojivosť kôz
Koľko litrov môže dať koza v prírodnom chove? Čo závisí od plemena a čo od iných okolností? Chovanie kozy je najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k čistému mlieku. Mladá koza, ktorá dá v prírodnom chove na pasienku na podoj liter mlieka a teda za deň dva litre, je dobrá koza. V ďalších rokoch by totiž mala svoju dojivosť zvyšovať. Avšak i dospelá koza, ktorá s desiatkami zvierat obieha (ako srnka) svoje niekoľkokilometrové pasienkové okruhy, keď dá za deň dva litre v sezóne, nie je zlá. Dojivosť sa zvýši úplne jednoducho - že ju zastavíte a teda - že bude menej „športovať“.
Ak máte jednu - dve - tri kozy s dostatkom paše, či iné menšie množstvo, koza, ktorá vo veľkom stáde na prírodnej paši dala 2 litre, môže zvýšiť dojivosť hneď na tri litre, v najlepšom čase - okolo Letného slnovratu, môže dať i viac. Hovoríme o chove kôz bez príkrmu v podobe šrotu, či iného jadra. V čase zelenej paše v prírodnom chove kozy môžu byť len na tráve (a listoch) a večer im z dôvodu presného príchodu a dobrého státia v strunge na dojenie dávame za hrsť, alebo pár hrstí šrotu, čo je neveľké množstvo. Sú chovatelia, ktorí za deň dávajú niekoľko litrov šrotu. Kŕmenie kozy jadrom, alebo aj ďalšími krmivami, ktoré veľkochovatelia poznajú, môžu dojivosť poriadne zdvihnúť, na viac ako dvojnásobok, možno až na trojnásobok.
Je to taký „doping“, ktorý je dovolený, avšak ak chcete mať skutočne čisté mlieko, tak toto nechcete. Veď práve preto mnohí chovajú kozy, aby sa vyhli chemizovanému mlieku, aké bežne dostať v obchodoch. Okrem toho, že kozie mlieko je výrazne menej mastné - obsahuje menej tukov ako kravské a nemá také zastúpenie kazeínu (alergénu). Vo veľkochovoch sa okrem prírodne nezdravých krmív všakovakého pôvodu, ktoré majú zvýšiť rast svalovej hmoty alebo mliečnosť, používajú aj „preventívne antibiotiká“, ktoré znižujú citlivosť na tento liek u spotrebiteľov. Príkrm zo zložkami komerčného „jadra“ (obilia) obsahuje pesticídy a iné chemikálie. Navyše - pre lepšiu dojivosť sú vo veľkochovoch podávané dojniciam prípravky s obsahom ženských hormónov. Priemyselný chov hovädzieho dobytka postupne určuje trendy chovu kôz a oviec aj na Slovensku, samozrejme.
Neexistujú nijaké zázračné plemená, ktoré zaručia v prírodných podmienkach, že každá dojka dá desať percent svojej váhy denne v mlieku - to je bohapustý výmysel, spôsob ako dostať od prostých ľudí peniaze. Mliečne zvieratá sú šľachtené k tomu, aby silu do svalov, kĺbov, kostí nedali, ale aby ju dali nadmerne do mlieka. Dojky - borkyne - mávajú slabšie kĺby, redšie kosti, ich celkový zdravotný stav a telesná stavba je pre prírodný chov menej vhodná, odolnosť v prírodných podmienkach by bola malá - preto tá vyhrievaná stajňa a umelé príkrmy. Také zviera sa dožije tak polovicu prirodzeného života, než ako zviera v prírodnom chove. Po niekoľkých rokoch mliečnosti (môže byť že už po troch) dojky v najintenzívnejších chovoch zabijú na mäso, kožu a kostnú múčku.
Treba si uvedomiť, že rôzne plemená kôz sa líšia aj vzrastom. Napríklad ak dá štyridsaťkilová mladá koza polovicu z toho, čo osemdesiatkilová koza už plne vystavaná, tak je to vcelku prirodzený pomer. Osemdesiatkilová koza aj zožerie dvakrát viac. Podobne je to s kravou.
Chov kôz na Slovensku a ochrana genofondu
Európska legislatíva je pohromou prírodného chovu. Je to aj akýsi útok na genofond kôz v ľudovej kultúre - už je aj ťažké nájsť na Slovensku stádo, v ktorom kozám nevisia uši. Na horskom pasienku je jednou z podmienok chovu otužilosť, zdravie a prírodný vzhľad. Dobrá dojivosť je, samozrejme, tiež dôležitá.
Karpatská koza slovenská vznikla krížením slovenskej bielej, hnedej, ale aj s južnokarpatskými dlhosrstejšími hnedými plemenami. Na rozdiel od slovenskej nemá čiernu, ale svetlejšiu srsť na bruchu, má svetlé „kamzíčie pruhy“ a „zrkadlá“, ktoré mláďatám uľahčujú sledovať matku. Čo sú črty dávnejších plemien. Pohodička. Kozy sú cez deň na paši, v noci v stajni.
Mali by sme si uvedomiť, že ak chceme dostať zo zvieraťa mlieko, môžeme to robiť slušne - s ohľadom na jeho zdravotný stav a podmienky chovu - alebo neslušne - bezohľadne a teda chemicky a „v base“, teda bez jeho prirodzeného pohybu na paši. Pre prírodnú odolnosť a zdravie zvierat je dobré, ak od neho nežiadame, aby odovzdalo v mlieku 10 percent svojej váhy. Prirodzené je v prírodnom chove okolo 5 percent, ak chce dať viac, tak je to jeho rozhodnutie, to sú prírodné dojky - preborníčky, aj takých tu dosť jesto. Chemikálie, umelé hormóny, odtrhnutie od životného prostredia - to s výnimkou liečby nerobí dobre ani nám.
Ak chcete prírodne chovať kozu, nemôže to byť len neduživý rebriňáčik, ktorému treba na zimu zariadiť vyhrievanú obývačku. Nechajme aj zvieratám niečo z prírody. Podporme prírodné chovy. Podporme zvieratá na paši. Nenechajme vyhynúť karpatských domorodcov. A ukážme deťom, ako skáču kozliatka na zelenej paši. A takto možno uchováme aj pre seba kus prírodného, zdravého karpatského sveta. Napriek všetkým pesticídnym, eurofondovým repkovým poliam a iným peňažno-chemickým náletom. Uchovajme si dvere do prírody aj cez potraviny a cez pasienky.
tags: #koza #z #najvacsov #dojivostov #mlieka