Strelné zbrane sú zariadenia na vystreľovanie projektilov (striel) na väčšiu vzdialenosť.
Mechanické strelné zbrane
Strelné zbrane mechanické pracujú na princípe akumulovania mechanickej energie a jej následného dynamického uvoľnenia. Akumulátorom energie môžu byť závažia, listové, torzné alebo vinuté pružiny, pneumatické akumulátory alebo kombinácia týchto akumulátorov.
Vrhač oštepov (atlatl, woomera)
Vrhač oštepov je zrejme najstaršou mechanickou strelnou zbraňou, ktorá sa podľa dochovaných nálezov používala k lovu zveri už v mladšom paleolite. Zbraň v podstate o 50 až 60 cm predlžuje ruku vrhača, čo mu umožňuje udeliť oštepu vyššiu rýchlosť v porovnaní s hodom z ruky. Vrhač oštepov môže byť vyrobený z jedného kusu dreva, kosti alebo parohu. Často je však vyrobený z viacerých materiálov. Z hľadiska funkčnosti na ňom môžeme rozoznať tri základné časti: telo, rukoväť a hlavicu s hákom. Rukoväť slúžila na uchopenie vrhača a do hlavice s hákom sa osádzal oštep, ktorý sa pomocou vrhača hádzal.
Prak
Prak je najjednoduchšou strelnou zbraňou, ktorá vystreľuje projektily s využitím ľudskej sily.
Gumipuška
Gumipuška je prak, ktorý vystreľuje projektil pomocou energie uloženej v napnutých gumových zväzkoch. Skladá sa z rukoväte v tvare ypsilonu, pružných pásov a lôžka (nemusí byť). Za spodnú časť rukoväte ju strelec drží a na horných koncoch sú upevnené pružné pásy, ktoré sú spojené lôžkom, do ktorého sa ukladá strela. Strelou môžu byť kamienky, oceľové alebo olovené guľôčky.
Odstredivý prak
Odstredivý prak pracuje na princípe zmeny smeru síl na ramene. Pri roztáčaní praku je udeľovaná strele kinetická energia, ktorá po uvoľnení ramena praku umožňuje strele vykonať let po balistickej krivke. Tým, že strelec dodáva kinetickú energiu strele postupne a uvoľňuje odrazu, dokáže dodať strele vyššiu počiatočnú rýchlosť, ako keby strelu vrhal sám. Ako zbraň má kameň hodený rukou nedostatky, najmä malú rýchlosť, nízku pohybovú energiu a obmedzený dosah. Obdobný princíp funguje aj u iných strelných zbraní s mechanickým zariadením.
Fustibal
Fustibal je zaujímavým variantom praku. Je to v podstate odstredivý prak pripevnený na koniec žrďky. Pôvod tejto zbrane je neznámy, no sú dôkazy o tom, že Rimania ju používali v 3. storočí pred n. l. Fustibal predĺžil vrhačovu ruku, a teda aj polomer dráhy praku a zvýšil rýchlosť a dolet. Presné načasovanie uvoľnenia praku však vyžadovalo oveľa viac šikovnosti.
Luk
Luk sa skladá z pružného lučišťa, najčastejšie dreveného a nepružnej tetivy. Strieľajú sa z neho šípy, najčastejšie drevené, ktoré môžu mať na jednom konci operenie kvôli vylepšeniu letových vlastností a na druhom kovový hrot. Vynález luku a šípu je asi 50 000 rokov starý a spadá podľa vedeckých odhadov do staršej doby kamenej.
Kuša
Kuša v základnej podobe je tradičný luk nasadený na drevenej pažbe, ktorá sa opierala o rameno strelca. Toto zmechanizovanie luku umožnilo vznik veľmi účinnej zbrane. Na rozdiel od dreveného luku mala kuša lučisko zložené z rohoviny, šliach, dreva, či dokonca kovu. Tým sa dosiahla taká pevnosť, že na napínanie niektorých kuší sa museli používať mechanické pomôcky. Kuša sa prvýkrát objavila v Číne okolo roku 500 pred naším letopočtom.
Plynové zbrane
Plynové zbrane sú zvláštnym druhom strelných zbraní, kde sa na pohyb strely používa stlačený plyn (fúkačky, vzduchovky, vetrovky). U týchto zbraní je energia akumulovaná v plyne stláčanom kompresorom na vysoký tlak do nádrže alebo k stlačeniu dochádza pri výstrele uvoľnením pružiny s piestom.
Fúkačka
Fúkačka je jednoduchá zbraň skladajúca sa z rovnej trubice, z ktorej možno fúknutím vystreľovať šípky alebo šípy. Jej hlavnou výhodou je relatívne tichá a nenápadná manipulácia - bez nápadných pohybov paží, nevyhnutných pri použití oštepu a luku. To je veľmi dôležitá skutočnosť, pretože presný dostrel fúkačky nie je väčší než 40-50 metrov, teda útočník sa musí priblížiť k cieľu na veľmi malú vzdialenosť. Pre zvýšenie efektívnosti sa šípky často napúšťajú jedom. Medzi najznámejší patrí kurare, často sa tiež používa batrachotoxín. Fúkačku dodnes používajú pôvodní obyvatelia pralesov južnej Ameriky a juhovýchodnej Ázie.
Vzduchovka
Vzduchovka je strelná zbraň, pri ktorej sa zlomením hlavne stlačí pružinatlačiaca na piest a západka ju zaistí pred uvoľnením. Po stlačení spúšte sa pružina uvoľní a tlačí na piest, ktorý stlačí vzduch vo valci. Vzniknutý tlak sa prepustí do hlavne so strelou, ktorú vystrelí z hlavne. Strelou je najmä tvarovaný olovený brok nazývaný aj diabolka.
Vetrovka
Vetrovka je strelná zbraň, v ktorej je strela vystrelená pomocou stlačeného vzduchu. Ten sa pumpuje pumpou alebo sa prepúšťa z tlakových fliaš do tlakového kontajneru vetrovky. Je to veľmi tichá a presná zbraň. Tento princíp vystrelenia strely sa používa aj pri paintballových a airsoftových zbraniach.
Palné zbrane
Palné zbrane pracujú na podobnom princípe ako plynové zbrane, avšak stlačený plyn vzniká horením prachovej zlože. Prachová zlož je chemická látka s vysokou rýchlosťou horenia, ktorá k svojmu horeniu nepotrebuje kyslík. Produktom horenia je plyn s vysokým tlakom a teplotou. U moderných zbraní je časť energie plynov používaná na pohon mechanizmu zbrane. automatické zbrane.
História strelného prachu a prvých palných zbraní
História palných zbraní sa odvíja od vynálezu a používania strelného prachu. Podľa väčšiny historikov bol prvýkrát čierny strelný prach objavený v 9. storočí nášho letopočtu v Číne. Jeho objavu predchádzali celé storočia pokusov čínskych alchymistov, ktorí sa snažili pravdepodobne objaviť elixír života. Použitie strelného prachu v prvých palných zbraniach je v Číne datované do 11. storočia nášho letopočtu. Do Európy sa strelný prach podľa niektorých bádateľov dostal po tzv. Hodvábnej ceste. Podľa iných sa do Európy dostal počas mongolskej invázie v 13. storočí nášho letopočtu. Niektoré pramene uvádzajú, že strelný prach v Európe vynašiel nemecký mních Berthold Schwartz. Najstarším písomným záznamom o strelnom prachu v Európe je dielo Rogera Bacona (asi 1214 - 1294) Epistola de secretis operibus artiis et naturae z roku 1267. Neexistuje však dôkaz, že bol strelný prach už v tejto dobe používaný vo vojenstve. Strelný prach bol zmesou liadku (dusičnan draselný - KNO3), síry, a oleja ktorý bol neskôr zamenený za drevené uhlie. V 14. V roku 1322 sa objavuje v rukopise Waltera de Milemete najstaršie známe zobrazenie palnej zbrane. Palné zbrane sa v nasledujúcich desaťročiach pomerne rýchle šírili, aj keď ešte dlhú dobu netvorili dominantné zbrane na bojiskách.
Ručné palné zbrane
Ručné palné zbrane boli najskôr len hlavňami bez pažby a spúšťového mechanizmu. Spočiatku sa hlavne týchto zbraní kovali zo železa alebo odlievali z bronzu a nemali vývrt, čo spôsobovalo nepresnosť streľby. Prvé ručné strelné zbrane mali podobu hlavne bez pažby a bez spúšťového mechanizmu, ktoré Husiti nazývali píšťaly (od ktorých sa pravdepodobne utvoril názov pištoľ). Koncom 15. storočia sa začali vyrábať výhradne zo železa a na začiatku 16. storočia sa začali objavovať prvé hlavne so špirálovitým vývrtom, ktorý zabezpečoval lepšiu stabilitu strely pri lete, čím sa zvýšila presnosť streľby. Tieto zbrane sa nabíjali spredu a to tak, že sa do hlavne musel najprv nasypať strelný prach, nad ktorým už bol samotný náboj (v tom čase cínová alebo olovená guľa). Výstrel z píšťaly bol iniciovaný priložením horúceho želiezka alebo neskôr horiaceho knôtu (ktorý voľne visel na zbrani) k priehlbine na vonkajšom konci hlavne, kde sa dotkol strelného prachu, čím sa privodil výstrel. Táto priehlbina bola spojená s koncom samotnej hlavne na mieste, kde bol za strelou nasypaný strelný prach, tzv. nábojová komora. Niektoré píšťaly nazývané hákovnice mali na konci hlavne pripnuté takzvané háky, ktoré slúžili na tlmenie spätného rázu uchytením zbrane na sedle koňa alebo na hradbách. Vo Francúzku sa používali zbrane podobného princípu s tým rozdielom, že sa pätka na konci zbrane oprela o hruď strelca.
Puška s knôtovým spúšťovým mechanizmom
Okolo roku 1450 sa objavila prvá zbraň s pažbou. Bola to puška, ktorá mala podobne ako píšťaly knôtový spúšťový mechanizmus s tým rozdielom, že knôt bol prichytený na železnej úchytke tesne pod spúšťou. Pri tejto puške boli prvýkrát použité zameriavače, muška a cieľnik. Pažba na tejto puške bola hrubá a ťažká, preto sa pri streľbe používali tzv. vidlice (tyčky dĺžky približne po strelcov krk, na hornom konci rozdvojené), ktoré sa zapichovali do zeme a pri streľbe podopierali zbraň. Táto zbraň nebola kvôli svojej váhe vhodná na lov, ale naopak pre boj muža proti mužovi bola jej ťažká pažba vhodná ako úderná zbraň. Táto zbraň sa nazýva mušketa a bola to najpoužívanejšia zbraň 17. storočia.
Kolieskový zámok
Zvrat vo vývoji strelných zbraní prišiel s vynálezom kolieskového zámku (vynašiel ho norimberský hodinár Johann Kiefus v roku 1517), ktorého vývoj bol závislý na úrovni hodinárskeho remesla. To vytvorilo niektoré prvky (napr. oceľové pružiny), ktoré boli potrebné pri vytvorení zámku. Základná súčasť kolieskového zámku bola tvorená oceľovým, po obvode zdrsneným kolieskom, na ktorého osi bol umiestnený výstredník (tzv. excenter). Na výstredník sa navíjala retiazkaspojená so silnou listovou pružinou. Vnútorná časť kolieska obsahovala štvorhran, ktorý slúžil na nasunutie kľúča. Kľúč sa otáčal až do chvíle, kým sa cez výstredník a retiazku nenatiahla listová pružina. Kolieskový zámok obsahoval škripec, ktorý mal držať kresadlový kameň (najčastejšie pyrit alebo v menšom množstve pazúrik (po nemecky „Flint“, z čoho vzniklo slovo Flinte - puška)).
Tento zámok mal však množstvo chýb. Pyrit bol vo funkcii kresacieho kameňa nespoľahlivý a rýchlo sa opotrebovával. Taktiež sa neosvedčil v zlom počasí - v daždi, hmle alebo vetre často zlyhal výstrel kvôli navlhnutému strelnému prachu a tiež naťahovanie zámku pomocou kľúča bolo zdĺhavé. Vynájdenie kolieskového zámku dalo možnosť vzniku novej generácii strelných zbraní s kompaktnými rozmermi a možnosťou ovládania jednou rukou - pištoliam. Kolieskový zámok tiež pomohol vynájdeniu napináčika (zariadenie, ktoré zjemňovalo odpor spúšte pri stláčaní) a zariadeniu, ktoré zabraňovalo samovoľnému vystreleniu - poistky. Kolieskový zámok sa tiež podieľal na celkovom zjemnení a zľahčení dlhých palných zbraní. Pri tomto procese sa menila aj pažba a to dvoma smermi. V strednej Európe sa pažba odvíjala od tvaru pažby používanej u kuše, ktorá nemala hlavicu tvarovanú na opretie o rameno, preto sa prikladala k lícu. V západnej Európe sa pažby tvarovali tak, aby sa dali oprieť o rameno, čo sa osvedčilo a tento smer postupne vytlačil stredoeurópsku koncepciu. Kolieskový zámok však bol veľmi zložitý a drahý na to, aby vytlačil jednoduchý a lacný knôtový zámok používaný vo vojenských zbraniach, hlavne v prípade muškiet. Presadil sa však na poli jazdeckých pištolí v 17. storočí.
Kresadlový zámok
Na konci 18. storočia vznikol praktickejší a spoľahlivejší kresadlový zámok. Otočné koliesko bolo nahradené nepohyblivou oceľovou ocieľkou a škripec s pyritom nahradil koliesko zaisťujúce úderom kresacieho kameňa výrobu iskier tým, že škripec udieral na zdrsnený povrch ocieľky. Namiesto pyritu sa začal používať spoľahlivejší a trvanlivejší pazúrik. Kvôli ľahšej manipulácii bol v tomto zámku použitý úplne nový prvok. Ten sa uchoval až dodnes u pištolí a revolverov, ide o tzv. palečník. Bola to plocha na konci kohútiku, ktorá sa pomocou palca natiahla do zadnej polohy, čím sa zbraň nabila. Kresadlový zámok prešiel niekoľkými vývojovými štádiami, pričom v niektorých krajinách dostával príznačné tvary a prevedenia. U starších typov plnila ocieľka len funkciu kresadla a panvička bola proti vplyvu okolia chránená viečkom (zámok švédsky a holandský). V neskorších prevedeniach tohto zámku ocieľka zastávala tiež úlohu viečka panvičky, tým že sa pri údere kohútika samočinne odklápala (napríklad zámok španielsky a zámok francúzsky). Francúzsky zámok bol vyvrcholením vývoja kresadlového zámku. Väčšina jeho súčastí bola už totiž skrytá pod zámkovým plechom.
Perkuzný (nárazový) zámok
Koncom 18. storočia boli okrem kresadlového zámku objavené aj látky schopné výbuchu pomocou úderu alebo napichnutia, ale pritom boli aj vhodné na zapálenie prachovej náplne. Tieto látky - chlorečnan draselný (KClO3) a traskavá ortuť - sa už na začiatku 19. storočia začali používať v konštrukcii perkuzného zámku (tiež nazývaného nárazový), ktorý vznikol z francúzskeho zámku zámenou niektorých jeho súčastí. Táto podobnosť bola hojne využívaná pri prestavbe kresadlových zbraní na modernejšie, perkuzné. Prestavba spočívala v zámene panvičky za komínik (piston), odstránení ocieľky a v náhrade kohútika s čeľusťami na kohútik, ktorý spĺňal úlohu akéhosi kladivka. Spočiatku mala výbušná látka podobu guľôčok, ktoré sa vkladali do vhodne upravenej panvičky a zapaľovali sa priamo kohútikom alebo prostredníctvom vloženého zápalníka. U iných konštrukcií sa rozbuška vkladala medzi dva tenké medené pásiky alebo do tenkostennej trubičky. Vývoj perkuzného zámku vyvrcholil vynájdením čiapočkovej zápalky v roku 1820. Čiapočková zápalka pozostávala z trubičky, ktorá bola na jednom konci uzavretá dnom, na ktoré sa nanášala vrstva výbušnej zmesi. Táto trubička sa nasadzovala na piston s otvorom a odpaľovala sa úderom kohútika.
Jednotný náboj
V súvislosti s priemyselnou revolúciou sa ďalší vývoj ručných palných zbraní neobyčajne zrýchlil. V roku 1832 skonštruoval francúzsky puškár C. Lafaucheux jednotný náboj (projektil, strelný prach a rozbuška boli spolu umiestnené v nábojnici čiže už pri nabíjaní nebolo potrebné najprv sypať do hlavne strelný prach a projektil, ale stačilo dať do nábojovej komory samotný náboj) s kolíkovým zápalom.
Raketové zbrane
Raketové zbrane pracujú na princípe využitia reakčnej sily plynov vytekajúcich z trysky. Je to konštrukčne jedna z najjednoduchších moderných zbraní. Raketová zbraň sa skladá z vodiacej lišty alebo trubice a z náboja. Náboj je zostavený zo samotnej strely a z raketového motora, ktorý jej udeľuje potrebnú rýchlosť na dolet k cieľu. Jedná sa o jednoduché technické zariadenie v tvare trubice s aerodynamickým hrotom. V prednej časti rakety sa nachádza samotná strela (hlavica), ktorá väčšinou obsahuje trhavinu a nárazový zapaľovač. Za strelou sa nachádza raketový motor s tryskou. Stabilizácia rakety je zabezpečená rotáciou strely v pozdĺžnej osi.
Riadené rakety
Jedná sa o vysoko sofistikované zariadenia so zložitým elektronickým systémom. Riadená raketa je schopná aktívne ovplyvňovať dráhu svojho letu a tak zabezpečiť zásah cieľa. K riadeniu rakety sú využívané buď aerodynamické kormidlá, alebo sú využívané raketové korekčné motory. Konštrukčne je riadená raketa podobná lietadlu. Obsahuje pohonnú jednotku tvorenú raketovým motorom na tuhé alebo kvapalné pohonné hmoty, systém riadenia, bojovú časť s trhavinou a zapaľovačmi a letovú avioniku. Súčasťou avioniky je autopilot, vyhľadávacie a zachytávacie zariadenie na vyhľadanie a sledovanie cieľa a navigačný systém.
Klasifikácia rakiet
- rakety kategórie zem - zem - jedná sa o rakety, ktoré sú používané pozemnými vojskami a sú určené na likvidáciu živých a neživých síl protivníka. Mimo protitankových striel sú všetky ostatné druhy rakiet kategórie zem - zem schopné niesť hlavice so zbraňami hromadného ničenia. Toto bol hlavný dôvod ich vývoja. špeciálnou variantou týchto rakiet sú námorné balistické rakety. Tieto rakety môžeme nájsť aj pod názvom kategórie voda - zem, alebo voda - voda.
- rakety balistické dlhého doletu - medzikontinentálne.
- rakety kategórie zem - vzduch - sú druhom rakiet, ktorý je primárne určený k ničeniu vzdušných cieľov. Tieto rakety sú primárne používané proti lietadlám pritivníka. Súčasné technológie rádiolokátorov, výpočtovej techniky a konštrukcie rakiet umožňujú použiť ich aj proti iným raketám.
- rakety kategórie vzduch - zem, vzduch - voda - jedná sa o letecké rakety, to znamená rakety odpaľované z lietadiel proti pozemným a námorným cieľom. V súčasnosti sa u týchto rakiet nedá hovoriť o ustálenom názvosloví. Tieto rakety sú delené hlavne podľa určenia, avšak vzhľadom na široké spektrum použitia jednotlivých typov rakiet nie je ich možné presne triediť.
- rakety kategórie vzduch - vzduch - jedná sa o letecké riadené rakety určené k ničeniu lietadiel protivníka, ako aj k ochrane vlastného lietadla.
Stručná história strelných zbraní
tags: #lahke #riadene #strely #odpalovane #z #ramena