Andrej Sládkovič (1820 - 1872), vlastným menom Braxatoris, bol básnik-filozof štúrovskej školy. Narodil sa v Krupine v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku, a neskôr teológiu v Nemecku. Sládkovič patrí medzi najkultivovanejších autorov v slovenskej literatúre.
Ústredným dielom slovenského romantizmu je básnická skladba Marína, rozsiahle dielo ľúbostnej a reflexívnej lyriky v štúrovskej literatúre. Vznikla v rokoch 1844 - 1845 a je považovaná za „dcéru Kollárovej Slávy dcéry“. Sládkovič sa ako prvý osmelil osláviť krásu, lásku a mladosť, čo Ľudovít Štúr prijal s nevôľou, lebo tému považoval za málo vlasteneckú. Dielo s veľkou nevôľou prijal Ľ. Štúr, ktorý považoval ľúbostnú tému za málo vlasteneckú.
Vznik a inšpirácia diela
Podnetom k vzniku skladby bola nesplnená láska A. Sládkoviča k Maríne Pišlovej z Banskej Štiavnice, ktorú spoznal v roku 1839, keď dával súkromné hodiny. Lásku k nej prežíval počas štúdií v Banskej Štiavnici. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Počas štúdia si zarábal vyučovaním v meštianskych rodinách a v jednej z nich sa zoznámil s Máriou. Rodičia Márie nesúhlasili s ich láskou a po odchode Andreja Sládkoviča na štúdiá do Halle ju donútili vydať sa za bohatého pernikára. Andrej Sládkovič prežíval stratu svojej lásky ťažko a napokon sa z nej vykúpil poéziou.
Významný vplyv na vznik diela mala Kollárova Slávy dcera a básnikov študijný pobyt v Halle. V Nemecku mal slovenský básnik príležitosť spoznať vrcholné diela európskeho romantizmu. Odvšadiaľ mu „z umenia i vedy, znelo heslo, za ktorým jeho duša mimovoľne spela: láska a krása!“ Z diel nemeckých filozofov Herdera, Hegela, Schellinga čerpal presvedčenie, že účelom umenia je približovať ľudského ducha k pravde a objavovať mu najvyššie hodnoty.
Pôvodne sa Marína skladala z 219 strof, ku ktorým básnik neskôr pridal cyklus nazvaný v rukopise Pohronská Víla a záver. V súčasnosti báseň obsahuje 291 strof a Venovanie. V rukopise ju tvorca rozdelil do 38 motivických celkov, ktoré však v knižnom vydaní nevyznačil.
Štruktúra a hlavné témy Maríny
Skladbu tvorí 291 desaťveršových strof. Nie je kompozične členená na časti. Skladba má 2 veľké časti:
- Lyricko-epická časť: zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej.
- Reflexívno-symbolická časť: láska nadobúda nadosobný spoločenský charakter.
Autor v skladbe rozoberá 4 hlavné témy:
- Krása
- Láska k Maríne
- Láska k Slovensku
- Mladosť
MARÍNA - Ivaneli / Andrej Sládkovič (slohy 1, 2, 41, 72) - Literatúra 8.roč. zš. Hviezdoslavov kubín
Krása
Básnik v skladbe oslavuje krásu a mladosť, vyslovuje svoj cit v radostnom i bolestnom prežívaní lásky. Krása očarúva básnika. Stelesnením všetkých krás je básnikovi jeho milá Marína. Autor povýšil kategóriu krásy na cieľ tvorivej činnosti básnika. Opojený krásou nachádza jej stelesnenie v dievčine:
„Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!“
Kráse sa skláňa aj vyššia bytosť ako človek, krása je dôležitá v živote každého z nás. Spája sa s mravnosťou a pravdou. A. Sládkovič vyzdvihuje nielen krásu duchovnú, je očarený aj vonkajšou krásou dievčaťa. V Maríne vidí tú vnútornú krásu a syntézou krás je Marína. Marína má však aj črty, ktoré ju približujú obyčajným smrteľníkom, a najviac sa uňho prejavuje vzdelanie.
Láska k Maríne
Básnikova láska k Maríne je veľká, krásna a čistá. Nie je len úzkym citom, upierajúcim sa jedine k milovanej osobe. Téma lásky rozvíja politický odkaz J. Kollára v básnickej skladbe Slávy dcéra. Kollár tu rozvíja myšlienku všeslovanskej vzájomnosti. Ústrednou témou je láska, lyrický hrdina vyznáva lásku Míne, ktorá sa stáva Slávy dcérou. U A. Sládkoviča ide o symbiózu osobného a slovenského. Sládkovič lásku vyzdvihuje skutočne vysoko, tvrdí, že ten človek je bohatý, ktorý miluje a najbohatší je ten, ktorý je milovaný. Láska je pre Sládkoviča oveľa širší pojem ako len láska milenecká. Ďakuje za lásku a jej objavenie sa v jeho živote.
V jednotlivých veršoch nám autor umožňuje sledovať postupný vývoj ľúbostného citu básnika: túžba po kráse, splynutie predstavy krásy a Maríny, opis krás dievčaťa, vznik obapolného citu, vyznanie lásky, zjavenie sa bohyne vernosti, porovnávanie Maríny s obrazmi troch dievčat, splynutie osamelého mládenca na brehu Hrona s lyrickým hrdinom, prelínanie lásky k vlasti s láskou k Maríne, prekážky v láske, žiaľ Maríny nad tým, že bude obetovaná, zmena Maríny na vílu, znovu nájdenie milej v nadpozemskom svete, objavenie sa anjela vzkriesenia, spomienka na lásku, odmietnutie imaginárneho (neskutočného, vymysleného) sveta, návrat k problémom národa, vďaka za lásku.
Láska dvoch mladých ľudí v Maríne nenašla naplnenie; lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo. „Svety závistné medzi nás stali.“ Moderne vyznieva obžaloba spoločnosti, v ktorej dievčina nemôže byť paňou svojho srdca a stať sa ženou muža, ktorého miluje. Ich láska bola z tohto sveta, preto nebola večná. Sládkovič obnažuje falošnú buržoáznu morálku, ktorej je cudzia šľachetnosť a úprimnosť vzťahov medzi ľuďmi.
Láska k Slovensku
Veľká láska k žene sa spája s veľkou láskou k vlasti, čo je vyjadrené aj v básni slovami: „...Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať...“ V Maríne sa odzrkadľuje problém vzťahov medzi mladými ľuďmi v rozvíjajúcej sa kapitalistickej spoločnosti. Sládkovič spája lásku k Maríne s láskou k Slovensku. Slovensko je tu prítomné od Tatier až po Ostrihom, autor má vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu. Domov a kraj predstavujú reálnu podstatu jeho bytia („Slovensko mladé, rodisko moje, aj mohyla mojich kostí“).
Postupne sa prelína básnikova láska k dievčine s láskou k otčine:
"Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!"
Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Keď sa Marína mení na vidinu, básnik ju nenasleduje: „Víla ty zostaň tam v svojom nebi - mňa ešte zemské viažu potreby a vlasť moja je na zemi!“ Uvedomuje si však, že jeho rozchod so ženou, ktorú ľúbi, neznamená koniec jeho povinnosti voči národu.
Mladosť
Mladosť nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha, živú túžbu zmeniť skutočnosť a uskutočniť svoje túžby a ideály. Toto je revolučné jadro Sládkovičovej filozofie života. V časoch autorovej tvorby mala mládež jedinečnú historickú šancu dosiahnuť to, o čo sa generácie pred ňou usilovali. Autor chápe mladosť predovšetkým ako príležitosť: „Nádejí tisíc k duši ti letí, A hviezda slávy nová ti svieti, Keď na tej západ pozeráš.“
Medzi najvýnimočnejšie slohy v celej básni patrí sloha 185, ktorá predstavuje ucelenú úvahu o mladosti:
"A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!"
Z tohto hľadiska odoláva volaniu víly Maríny, ktorá ho stále vábi do vĺn Hrona a večnosti. Premáha nával žiaľu, víťazí v ňom vôľa a povinnosť k životu. Takto vyrovnaný dopísal Sládkovič záverečné slohy, v ktorých už niet bolesti a trpkosti, len blažená spomienka na krásu, lásku v poslednej 291. slohe.
Charakteristické prvky a prínos diela
I keď je dielo považované za vrchol romantickej lyriky, nie je motivované len citom lásky. Autor v ňom vyznal i svoj postoj k životu, svoj myšlienkový svet v súvislosti s rodným krajom a osudom vlastného národa. Marína bola prvou a jedinou knihou poézie štyridsiatych rokov 19. storočia vydanou v spisovnej slovenčine. Tento aspekt bol dôležitý, ale o tom, že sa stala medzníkom vo vývine slovenskej romantickej tvorby, rozhodli aj iné jej kvality: pramenila z básnikovej osobnej skúsenosti, priniesla zvýšenú senzualitu, dôraz na rozporný citový svet subjektu a konflikt s vonkajším svetom. Z hľadiska obraznosti je najbohatšou romantickou skladbou. Obohatila aj strofický inventár romantickej poézie: je napísaná umelou desaťveršovou strofou, verše sú striedavo desať- a osemslabičné. Charakterizuje ju apostrofickosť a vznešenosť. Výrazne ovplyvnila neskoršiu slovenskú literatúru (P. O. Hviezdoslav, J. Jesenský, I. Krasko, J. Podjavorinská).
Sládkovič používa množstvo protikladov, napr. šťastie - bôľ, krása - peknota. Peknota je preňho pominuteľná krása. Krása je tá vnútorná a syntézou krás je Marína. V diele sa výrazne prejavilo filozofické myslenie Hegela, ktorého dialektiku A. Sládkovič ukryl do veršov, a to básnickým jazykom, ktorému porozumeli nielen vtedajší slovenskí vzdelanci, ale aj bežní čitatelia. Napríklad Sládkovič v duchu heglovskej dialektiky vyznáva: „Troch nebies slasti prijímať!“
Lyrickí hrdinovia Sládkovičovej Maríny sú ideálni i reálni. Sú to typicky spoločenskí hrdinovia: skromní, no neprikrčení, veľkí, no neexkluzívni. Pri všetkej typickosti a výnimočnosti sú to hrdinovia spoločenského stredu, nie spoločenských extrémov prechádzajú z imaginácie do života, nie naopak zo života do imaginácie.
V Maríne hovorí Sládkovič predovšetkým o sebe. Dokazuje, že telesná láska môže byť vznešená, že nielen neodvádza od lásky k vlasti, ale ju môže aj podporovať. Že pravá láska nie je hriešna, lebo pochádza od Boha a môže privádzať k Bohu. Z tohto poznania vyplýva i básnikov pocit povýšenosti. Preto si, podobne ako A. Mickiewicz, ako motto svojej skladby vybral úryvok zo Shakespearovho Hamleta: „Zdá sa mi, že vidím - - Kde? - - V oku mojej duše.“
Sládkovič si bol plne vedomý tohto pokrytectva a bol presvedčený o svojej pravde. Bol presvedčený, že úprimný cit pre vlasť a pre národ sa nemôže zrodiť z odmietania lásky ani zo slepej poslušnosti. Keď písal Marínu, bol si plne vedomý svojich citov a postojov. Vďaka láske sa stal zrelým mužom. Preto sa nebál svojej telesnosti a presvedčil sa, že telesnosť má svoje miesto v živote a diele, že nebude prekážkou ani v jeho národnom, ani v kňazskom pôsobení. Obmedzujúce sú len konvencie a kultúra, a nie prirodzená telesnosť a úprimné emócie. Spoznal silu lásky aj bolesť z jej straty. Preto láska, žena a telesnosť prestali byť preňho démonmi a stali sa krásnymi. Nebál sa ich ako jeho rovesníci. Presvedčenie o vlastnej pravde bolo uňho silnejšie než pocit poslušnosti voči vodcovi generácie. Lebo „slepé zraky“ (strofa 43) majú podľa neho predovšetkým tí, ktorí sa boja myslieť. Sú slepí, lebo sa boja vyjadriť seba a svoju pravdu.
Básnikove telesné túžby však neboli naplnené a z lásky mu ostali iba fantázie. Aby ich zachránil, musel ich vyjadriť. Marína-deva je predovšetkým predmetom básnikových túžob, objektom jeho uctievania a obdivovania. Sama sa telesne neprejavuje. Nie je hlavným hrdinom básne. Jej vzhľad odráža paletu básnikových citov, túžob a reflexií. Priznal to aj samotný tvorca, keď písal: „Marína moja je zrkadlom duše mojej.“ Prostredníctvom Maríninho obrazu Sládkovič vyjadril svoje vzbúrené emócie: „niet v pokoji pokoja“ (strofa 12), túžby po „pekných údoch“ (strofa 13) a fantázie.
Zhrnutie hlavných tém a ich vyjadrenia
| Téma | Vyjadrenie v diele |
|---|---|
| Krása | Povýšenie krásy na cieľ tvorivej činnosti, stelesnenie krásy v dievčine Maríne. |
| Láska k Maríne | Rozvíjanie Kollárovho odkazu, obžaloba spoločnosti, v ktorej sa dievča nemôže slobodne rozhodnúť. |
| Láska k Slovensku | Spojenie lásky k Maríne s láskou k Slovensku, vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu. |
| Mladosť | Chápanie mladosti ako príležitosti, stav ducha a túžba zmeniť skutočnosť. |
tags: #marina #vers #a #obe #v #jednom