Dňa 25. marca 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave odohrala Sviečková manifestácia, prvé protestné zhromaždenie na Slovensku počas normalizácie. Zorganizovali ju členovia skrytej cirkvi a zúčastnilo sa jej viac ako 3 000 ľudí. Ďalších približne 6 000 až 7 000 ľudí zostalo zablokovaných Verejnou bezpečnosťou v okolitých uliciach. Účastníci držali zapálené sviečky na znak podpory troch požiadaviek: slobodného vymenovania biskupov, plnej náboženskej slobody a úplného dodržiavania občianskych práv. Tento tichý protest veriacich je jednou z kľúčových udalostí v dejinách odporu proti komunistickému režimu vo vtedajšom Československu.
Kontext doby: Sedemdesiate a osemdesiate roky
Sedemdesiate roky neboli pre ľudí túžiacich po zmene režimu optimistickým obdobím. Mnohí boli stále v šoku z príchodu sovietskych tankov a pocit beznádejnosti umocňovala ponižujúca normalizácia. Politických procesov na Slovensku nebolo veľa, najznámejší bol proti Kalinovcom. V tomto období sa na Slovensku dá ťažko hovoriť o významnejšom disente, ktorý by stál v opozícii voči režimu. Nemnohí slovenskí chartisti boli osamelými ľuďmi, ktorých tajná polícia ničila a izolovala. Viacerí vyhodení či nepreverení podporovatelia obrodného procesu sa zomkli okolo Alexandra Dubčeka, ale iba vyčkávali a pozorovali. Na razantnejšiu aktivitu, ako vydávanie samizdatu, zorganizovanie či podporu nejakej petície, nebola v tomto prostredí odvaha ani chuť. Ich skepsa sa prehlbovala pozorovaním svojich bývalých ideových spolupútnikov, ako jeden za druhým podávajú sebakritiku a verejne sa kajajú za „hriechy“ z rokov šesťdesiatych.
Inú skupinu tvorili disidenti, z ktorých viacerí boli v minulosti členmi komunistickej strany, ale o reforme komunistického systému si už nerobili ilúzie. Patrili sem napríklad Miroslav Kusý, Milan Šimečka a Jablonický. Ideovo sa skôr začali prikláňať k občiansko-liberálnemu prúdu. Udržiavali síce kontakty s českým opozičným prostredím, ale na Slovensku mali ich intelektuálne aktivity skôr symbolický a sebazáchovný charakter, pre režim nepredstavovali žiadne veľké ohrozenie.
Tichá sila tajnej cirkvi
Práve v tomto depresívnom období sedemdesiatych rokov sa začali prudko rozvíjať štruktúry tzv. tajnej cirkvi, ktorá sa na Slovensku stala najpočetnejšou a najvýraznejšou silou v zápase s komunizmom. Tradícia kresťanského odporu proti komunizmu siahala do štyridsiatych a päťdesiatych rokov a nadväzovala na také iniciatívy, ako bola Biela légia či Rodina, ktorú v Bratislave založil chorvátsky katolícky kňaz Tomislav Kolakovič. Práve ľudia, ktorí mali za sebou krst ohňom v týchto režimom brutálne potlačených štruktúrach, budovali základy podzemnej (tajnej) cirkvi. Tvorili ju najmä kňazi, ktorým štát odobral súhlas na vykonávanie povolania, tajne vysvätení kňazi a aj tisícky veriacich laikov. Zameriavali sa najmä na mládež, organizovali krúžky na stredných a vysokých školách a prostredníctvom samizdatov rozširovali náboženskú literatúru. Ako hovorí František Mikloško, ktorý bol súčasťou podzemnej cirkvi, sústredili sa v tom čase na „malú tichú robotu“, aby ich bolo čo najviac.
Potenciál a jedinečnú silu tajnej cirkvi ako „paralelnej polis“ si uvedomovali v osemdesiatych rokoch už aj „nekatolícki“ disidenti. Bývalý komunista Miroslav Kusý vo svojej eseji Slovenský fenomén z roku 1985 píše: „Ak je v Čechách tajná cirkev iba jednou zo súčastí českej paralelnej kultúry, ktorá má vo svojom celku podstatne širšie (než čisto náboženské) horizonty, na Slovensku táto tvorí nepochybne ešte vždy dominantu slovenskej paralelnej kultúry - pokiaľ ju posudzujeme z celonárodného hľadiska.“
Výsledky drobnej, systematickej práce tajnej cirkvi sa už v osemdesiatych rokoch začali prejavovať. Zvyšoval sa počet účastníkov náboženských pútí - v polovici osemdesiatych rokov sa napríklad na púťach v Levoči zúčastňovalo viac ako 100-tisíc veriacich. Sila slovenskej tajnej cirkvi sa prejavila aj v roku 1987, keď vznikla výzva 31 požiadaviek moravských katolíkov, ktorá bola volaním po náboženskej slobode v Československu. Túto výzvu odsúhlasil kardinál František Tomášek. V celej federácii bolo vyzbieraných viac ako pol milióna podpisov, z toho na Slovensku takmer tristotisíc.
Tajná cirkev mala vybudovanú celú štruktúru na vydávanie a rozširovanie samizdatovej tlače. Kým nekatolícky disent svoje periodiká prepisoval až do pádu komunizmu na písacom stroji, katolíci mali ofsetovú tlač. „Mali sme výbornú mašinu, ktorú nám doniesli holandskí protestanti,“ spomína Mikloško. Náklady kresťanských samizdatov sa pohybovali od 200 do 2 000 kusov, zatiaľ čo občiansky orientované samizdaty sa rozmnožovali na písacích strojoch a vychádzali v počte 20 - 30 kusov. „Ak porovnáme počet titulov a priemerný náklad jedného čísla, potom pomer kresťansky orientovanej samizdatovej tlače k občiansko-liberálnej, predstavoval približne sto ku jednej,“ napísal v Impulze Ján Čarnogurský.
Z ilegality do ulíc
Hoci tajná cirkev predstavovala v osemdesiatych rokoch už početnú a dobre organizovanú opozičnú silu, jej predstavitelia sa obávali vystupovať z ilegality a verejne formulovať svoje požiadavky. Prelomom sa stala Kvetná nedeľa v roku 1983, keď polícia v rámci akcie Vír prepadla františkánske kláštory v celom Československu a pozatýkala mnohých príslušníkov rádu. Komunisti so znepokojením vnímali nárast počtu praktikujúcich katolíkov a tiež čoraz tvrdšie postoje cirkvi vo veciach náboženskej slobody. Najmä český katolícky disent už verejne hovoril aj o občianskej zodpovednosti katolíkov. „Štátna moc je týmito javmi hlboko znepokojená a pochopiteľne prideľuje katolíkom značne vyšší podiel z príslušného ‚koláča represií´,“ skonštatoval predstaviteľ českého katolíckeho disentu Václav Benda. O to viac sa českí katolíci angažovali v Charte 77 a vo Výbore na ochranu nespravodlivo súdených. Charta napokon vydala v roku 1984 aj oficiálny dokument o situácii rehoľných spoločenstiev v Československu.
Na novú situáciu musela zareagovať aj slovenská podzemná cirkev. „Charta sa zastávala každého - veriacich aj neveriacich. My sme sa zastávali veľmi dlho len svojich,“ tvrdí Mikloško. S ľútosťou konštatuje, že sa v roku 1981 nezastali uväzneného Milana Šimečku, hoci on nikdy nepatril ku katolíckemu disentu a bol pôvodne marxistom. Začiatkom osemdesiatych rokov katolícky disent nebol ešte vnútorne pripravený na verejné akcie, a už vôbec nie na také, ktoré by sa netýkali náboženských záležitostí. Bol v tom aj historický dôvod. „Nad slovenským katolicizmom visela jedna absolútna trauma - trauma slovenského štátu,“ pripomína Mikloško. „Biskup Korec, ktorý bol nepísanou hlavou podzemia, nám vždy kládol na srdce, aby sme sa nedali dohnať k tomu, že nás obvinia z politického katolicizmu a obnovovania klérofašizmu.“
Po zásahu proti františkánskemu rádu sa však slovenská podzemná cirkev rozhodla vyjsť z podzemia. „Verejne sme sa zastali františkánov. Bola to historická udalosť,“ pripomína Mikloško. V roku 1987 sa však ukázalo, že obavy biskupa Korca neboli celkom neopodstatnené. V tom roku skupina slovenských disidentov zverejnila historické vyhlásenie odsudzujúce holokaust na Slovensku a vyjadrila ľútosť nad tragédiou slovenských židov. Popri občianskych disidentoch podpísali toto vyhlásenie aj predstavitelia tajnej cirkvi, ako biskup Korec, František Mikloško, Ján Čarnogurský a Vladimír Jukl. Komunistická propaganda preto vyhlásenie ihneď označila za „prejav klérofašizmu“. Hoci jedna signatárka bola židovského pôvodu a signatár Dominik Tatarka bol známy ako autor Farskej republiky, románu kritického k slovenskému štátu a jeho režimu.
Sviečková manifestácia - 25.marec 1988
Tri požiadavky Sviečkovej manifestácie
Príprava sviečkovej manifestácie bola teda akýmsi vnútorným súbojom tajnej cirkvi o svoju novú podobu. Nebolo pochýb o tom, že medzi požiadavkami, s ktorými manifestujúci prídu na Hviezdoslavovo námestie, bude slobodné vymenovanie biskupov bez zasahovania štátu a požiadavka na úplnú náboženskú slobodu. O tretej „nenáboženskej“ požiadavke sa viedla diskusia.
Tretia požiadavka na úplné dodržiavanie občianskych práv v ČSSR bola pre režim najnebezpečnejšia, pretože jasne naznačovala ďalšie ambície a sebavedomie silnejúceho katolíckeho podzemia. Lenže s touto požiadavkou mali niektorí organizátori problém, báli sa spolitizovania celej akcie. Ako pripomína Ján Šimulčík, mnohí katolíci boli pripravení priniesť pre náboženskú slobodu a vieru veľké osobné obete, ale chceli mať vo svojom svedomí jasno, že sa neobetovali pre politiku. Navyše stále účinkovala trauma slovenského štátu a silného slovenského katolicizmu, ktorý v tom období zlyhal.
František Mikloško a Ján Čarnogurský, ktorí boli hlavnými organizátormi manifestácie, však považovali požiadavku dodržiavania ľudských práv za nevyhnutnú. František Mikloško sa v osemdesiatych rokoch stal akýmsi mostom medzi tajnou cirkvou a nekatolíckymi disidentmi, umeleckou obcou a aj tzv. sivou zónou. Videl ich spoločný príbeh aj ich dobroprajnosť voči náboženským otázkam, cítil na oboch stranách vzájomné sympatie, ale o spoločnej akcii ešte neuvažovali. Napriek tomu Mikloško považoval za nevyhnutné prekonať úzko náboženský cieľ katolíckeho protestu. Za tretiu požiadavku spolu s Jánom Čarnogurským zvádzali v podzemí „jemný“ boj. „Bol to taký existenciálny prerod. Ale Vladimír Jukl, ktorý bol takým ‚generálom´ podzemnej cirkvi, bol v tomto smere veľmi veľkorysý,“ dodáva Mikloško. Súhlas Vladimíra Jukla bol rozhodujúci. Ten neskôr spomínal: „V spoločnosti boli aj ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne a možno aj viac ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv. Nechceli sme chápať slobodu ako niečo, čo sa týka iba nás... V našej aktivite to bol nový verejný prvok.“ Dôležité bolo aj to, že proti takejto manifestácii nebol biskup Korec.
Jeden kompromis však katolícke podzemie urobilo - človekom, ktorý prišiel s nápadom zorganizovať sviečkovú manifestáciu, bol Ján Čarnogurský (jeho oslovil emigrant Marián Šťastný s podobnou myšlienkou). On však bol vnímaný viac ako človek politický než náboženský. Navyše bol viac ako ktokoľvek iný - pre svojho otca, poslanca Slovenského snemu - spájaný so slovenským štátom. Preto zvolávateľom manifestácie a hlavným organizátorom bol politicky menej vyhranený či menej ambiciózny František Mikloško.
Brutálny zásah a reakcia režimu
Režim sa snažil do poslednej chvíle verejnosť odradiť od účasti na manifestácii. Veriacich zastrašovali v práci, vysokoškoláci dostali voľno a študentov bývajúcich na internáte vyzývali, nech idú z Bratislavy domov, s jediným cieľom: aby v piatok 25. marca 1988 nešli na manifestáciu. Médiá poslúžili moci už pred konaním manifestácie. Buď o nej mlčali, alebo ľudí pred účasťou propagandisticky vystríhali. Napríklad denník Hlas ľudu, ktorý bol orgánom západoslovenského Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska, dva dni pred demonštráciou zverejnil krátky text s titulkom Chcú sa skryť za veriacich. Navyše, v televízii vystúpil biskup Štefan Záreczký (z oficiálneho združenia katolíckych duchovných Pacem in terris), ktorý ľudí vyzval, aby na manifestáciu nešli. Oni vtedy hovorili o „pomýlených veriacich“. Ale na manifestáciu skrátka dozrel čas, bolo to slovo vyslovené v pravú chvíľu.
Proti demonštrantom, ktorí pokojne protestovali za náboženskú slobodu a občianske práva, surovo zasiahli v marci 1988. Na dav išli policajné autá aj vodné delá. Verejná bezpečnosť tvrdo zasahovala hneď po začiatku akcie okolo 18:00. „Všetky autá začali trúbiť, húkať a dali sa do pohybu oproti stojacim ľuďom. Doslova ich vytláčali. Potom začali striekať vodnými delami do davu, to už sa ľudia neudržali na nohách a padali na zem. Do toho ešte striekali vodu polievacie autá. Príslušníci VB obuškami bezhlavo udierali ľudí bez ohľadu na vek a pohlavie. Niektorí boli naozaj ako nepríčetní,“ opisoval dianie účastník Ľubomír Rajter. Podľa Ústavu pamäti národa, ktorý skúma zločiny komunizmu, bolo na Hviezdoslavovom námestí 3 500 účastníkov. Zasahujúcich príslušníkov Verejnej bezpečnosti bolo 1 061. Podľa oficiálnych údajov zranenia utrpelo 14 ľudí, no bolo ich oveľa viac.
Zásah neprišiel hneď, prvých 10-15 minút to vyzeralo, že sa nebude nič diať. Najprv prišli polievacie autá, ktoré bežne čistia ulice. Išli do davu a striekali ľuďom vodu na nohavice. Pršalo, aj tak sme boli mokrí, takže to bolo vlastne jedno. Ale snažili sa manifestáciu rozháňať. Nakoniec ľudia začali ustupovať a takto postupne dav rozptyľovali. No mnohí napriek tomu neodchádzali a potom nastúpili vodné delá. Miroslav Kusý, ktorý bol účastníkom, spomína: „Ja som dostal zásah z vodného dela, vtedy človek nemá šancu.“
Na námestí pred Justičným palácom prišlo ohromné množstvo ľudí, celé námestie bolo plné, ľudia tam verejne protestovali. Slovenská verejnosť sa prebudila aj k politickej akcii. Predtým tu bola sviečková demonštrácia, ale to bola náboženská akcia, tam šlo o náboženské slobody, ale tu už išlo o politické slobody. Demonštrovalo sa za prepustenie politických väzňov.
Tabuľka 1: Použitá technika Verejnej bezpečnosti počas Sviečkovej manifestácie
| Technika | Počet |
|---|---|
| Príslušníci | 953 |
| Pohotovostné motorové jednotky | 7 |
| Polievacie vozy | 14 |
| Čistiace vozidlá technických služieb | 7 |
| Autobusy | 3 |
| Eskortné vozidlá pre zaistených | 8 |
| Obrnené transportéry | 3 |
| Vodné delá | 3 |
Svedectvá a zadržania
Medzi 141 zadržanými bola aj legendárna reportérka rakúskej televízie ORF Barbara Coudenhove-Kalergi. „Policajné autá celkom bezohľadne nabehli do davu a mnohých účastníkov vrátane môjho kolegu Karla Stipicza a mňa zatkli,“ spomína krátko pred 35. výročím Barbara Coudenhove (91), ktorá žije vo Viedni. Policajti ju na stanici nafotili, akoby išlo o nejakú kriminálničku, pritom si v centre Bratislavy robila len svoju prácu. „Pamätám si, že nás na policajnej stanici viedli dlhou chodbou okolo mnohých miestnych, ktorí tam stáli s rukami na stene chrbtom k nám. Potom nás policajti vypočúvali do tretej ráno a znova a znova sa pýtali: ‚S kým ste sa rozprávali? S kým tu máte kontakty?‘ Robili sme zo seba hlúpych a žiadne mená sme neprezradili,“ vraví Coudenhove. Keďže večer aj noc strávila na polícii, nemohla hneď odvysielať, čo sa stalo. ORF predstavovala pre mnohých československých obyvateľov v blízkosti hranice s Rakúskom zdroj relevantného spravodajstva. Kto dokázal chytiť signál tejto stanice, dozvedal sa objektívne informácie o dianí vo vlasti, pretože domáce médiá boli plne pod kontrolou komunistickej moci. Keď Coudenhove prepustili, na druhý deň v ORF podrobne referovala, čo s kolegom zažili. No bez záberov zo zásahu, pretože nakrútený materiál ostal zhabaný na polícii.
Aj Jiří Fajmon, ktorý patril k najmladším signatárom Charty 77, bol zadržaný a odsúdený za prečin proti verejnému poriadku, vo väzení si odsedel dva mesiace, lebo kráčal ulicou so sviečkou v ruke. Fajmon je najprísnejšie potrestaným za Sviečkovú manifestáciu. Za brutálny zásah proti demonštrantom nebol z najvyšších funkcionárov štátu nikdy nik stíhaný.
Miroslav Kusý a Sviečková manifestácia
Miroslav Kusý, politológ a bývalý rektor Univerzity Komenského, bol aktívnym účastníkom disentu a v rozhovore z roku 2009 spomínal na totalitu, Nežnú revolúciu aj Sviečkovú manifestáciu. „Keď napríklad v Poľsku vyhlásil Jaruzelski stanné právo, tak tu hneď všetkých disidentov zatvárali. Alebo keď prišla do Československa nejaké zahraničná návšteva, tak nás zatýkali na 48 hodín,“ opísal Kusý neustále šikanovanie a sledovanie disidentov. On sám bol viackrát väznený, najmä po podpise Charty 77. „Moje uväznenia sa začali po podpise Charty. Raz som tam bol na dva týždne, bolo to pre akciu zachytený karavan, ktorý prevážal literatúru zo západu,“ spomínal Kusý.
Pre Kusého a ďalších disidentov bola Sviečková manifestácia, aj keď náboženská, významným prejavom prebúdzajúcej sa občianskej spoločnosti. Ako Kusý poznamenal, „Sviečková manifestácia bola jediným a najvýraznejším otvoreným protestom proti komunistickému režimu na Slovensku po roku 1968. Vďaka nej sa moc zdiskreditovala v očiach celého sveta a aj pred občanmi, ktorí vôbec nepatrili ku katolíckemu spoločenstvu a sviečkovú manifestáciu sprvu vnímali ako čisto náboženskú vec.“
Odkaz Sviečkovej manifestácie
Odkaz Sviečkovej manifestácie pre veriacich mohla byť solidarita s inými utláčanými. Martin M. Šimečka, účastník manifestácie, povedal: „Pre mňa bola Sviečková manifestácia zároveň živým dôkazom, že na Slovensku je sila sveta veriacich. Uvedomil som si, koľko ľudí by vtedy prišlo na námestie, ak by sme volali ľudí manifestovať my občianski disidenti. Boli by sme tam tí desiati. Na druhej strane, spätne sa mi zdá, že som vtedy videl lepšiu tvár Slovenska. A potom to vyprchalo. Mnohí veriaci, ktorí boli štyridsať rokov utláčaní, si podľa mňa z toho nevzali ponaučenie, že solidarita s inými utláčanými je to, čo by si mali z odkazu Sviečkovej manifestácie zobrať. Dnes sú mnohí súčasťou väčšiny, ktorá tu vládne a bohužiaľ utláča iné menšiny.“
František Mikloško, organizátor manifestácie, si myslí, že Sviečková manifestácia vyvrcholila v novembrových dňoch roku 1989 v nenásilnom odpore. Sociológ Martin Bútora si myslí, že veriacich priviedla na námestie túžba po slobode. Posolstvo marca 1988 je podľa Bútoru prinajmenšom trojaké: osobná odvaha, vytrvalosť vo viere a odkaz o príslušnosti Slovenska k západnej civilizácii hodnôt. Pri spracovávaní tohto textu sme využili publikáciu Ústavu pamäti národa Sviečková manifestácia I.
Sviečková manifestácia nasledovala po petícii s 31 bodmi za náboženské slobody. Mikloško zdôrazňuje, že Sviečková manifestácia nebola úplne ich myšlienkou. Prišiel s ňou Svetový kongres Slovákov po tom, čo do jeho vedenia prišla nová generácia a podpredsedom sa stal hokejista Marián Šťastný, ktorý v tom čase pôsobil vo Švajčiarsku. „Bolo to v atmosfére skostnateného režimu. Všade sa to uvoľňovalo, no tu nič,“ dodal Mikloško. Svetový kongres Slovákov chcel organizovať manifestácie pred československými vyslanectvami v mestách, kde žili Slováci. „My sme túto ideu prijali, ale dali sme jej úplne iný charakter. Sviečková manifestácia bola spojená s tajnou cirkvou a kresťanským disentom,“ vysvetlil Mikloško.
Dnes, pri príležitosti 38. výročia Sviečkovej manifestácie, Fórum kresťanských inštitúcií pripravuje diskusiu zo série Vy ste svetlo sveta pod názvom „Žijeme v bublinách, no túžime po tom istom“, ktorá sa uskutoční 24. marca 2026 o 18:30 v Dome Quo Vadis. Diskutovať o tom, ako môže jej morálny odkaz prispieť k väčšiemu porozumeniu a občianskemu spolužitiu dnes, budú Milan Kňažko, biskup Ordinariátu OS a OZ SR Pavol Šajgalík a Monika Hricáková.
tags: #miro #kusy #o #svieckovej #manifestacii