Vajcia, malé zázraky prírody, sú pre nás často len súčasťou raňajkového menu. No v skutočnosti skrývajú oveľa viac, než len chutný žĺtok a bielok. Poďme sa na ne pozrieť z iného uhla pohľadu a objavme tajomstvá vtáčieho hniezdenia a rôznorodosť vajec, najmä tých s modrou škrupinou.
Od čoho závisí farba škrupiny?
V poslednom období sú v „móde“ vajcia so škrupinou rôznych farieb. Dlhé roky sme boli zvyknutí, že naše sliepočky znášajú len biele alebo hnedé vajcia. No zrazu sa chovatelia začali pýšiť aj krásnymi vajíčkami rôznych pastelových farieb, ktoré pripomínajú kraslice. Farba škrupiny vajca nezávisí od farby peria sliepky, ale od genetických vlastností plemena a pigmentov, ktoré sliepky produkujú. Zaujímavé je, že aj farba kožných lalokov sliepky môže ovplyvniť farbu škrupiny vajca.
Za farebnú rozmanitosť vďačíme dvom typom farbív: protoporfyrínu IX, ktorý je zodpovedný za červené a hnedé odtiene, a biliverdínu IXa, ktorý farbí škrupiny na modro a zeleno. Tieto farbivá sa vylučujú zo žliaz v stene maternice a chránia vajíčko pred ultrafialovým slnečným žiarením. Protoporfyrín IX zároveň zvyšuje pevnosť škrupiny.
Vajcia rôznych farieb (biela, hnedá, modrá, zelená a ďalšie) nemajú žiadny vplyv na ich kvalitu, chuť ani nutričnú hodnotu, ide len o estetickú vlastnosť. Farebné sú zaujímavé pre chovateľov a spotrebiteľov, ktorí hľadajú niečo nezvyčajné. Aké zdravé a chutné sú vajcia, závisí od spôsobu chovu sliepok a ich stravy. Farba nevplýva ani na tvrdosť škrupiny. Najväčší vplyv na ňu má obsah vápnika v strave sliepky.
Araukana: Sliepka s modrozelenými vajcami
Araukana je jedinečné plemeno pôvodom z Južnej Ameriky, konkrétne z oblasti dnešného Čile. Vyšľachtené bolo z pôvodných domorodých sliepok Mapučov a v Európe sa stalo známe najmä vďaka svojej neobvyklej znáške vajec s modrozelenou škrupinou. Je to plemeno, ktoré vyniká aj svojím netradičným vzhľadom - často nemá chvost a má charakteristické “bokombrady” alebo „štetôčky“ pierok okolo uší. Araukany sú stredne veľké sliepky s kompaktným telom a krátkym krkom. Veľa línií je bezchvostých (tzv. „rumpless“), no existujú aj varianty s chvostom.
Plemeno Aruacana môže znášať vajíčka rôznych farieb: modré, žlté, zelené alebo aj hnedé. Araukany sú živé, zvedavé a mierne dominantné. Araukana je zaujímavé a neopozerané plemeno pre chovateľov, ktorí chcú spojiť estetiku s úžitkom. Vajíčka s modrozelenou škrupinou sú veľkým lákadlom pre domácnosti aj lokálne farmy.
Modré vajcia v divočine
Svet vtákov je plný prekvapení a jedným z nich je aj rôznorodosť farieb vtáčích vajec. Niektoré vtáky znášajú vajcia klasickej bielej alebo hnedej farby, iné však prekvapujú odtieňmi modrej, zelenej či škvrnitými vzormi. Poďme sa pozrieť na niektoré z nich.
Modré vajcia drozda sťahovavého
Drozd sťahovavý (Turdus migratorius), sťahovavý spevavec, ktorý žije najmä v Severnej Amerike, znáša prekrásne modré vajíčka. Po 12 - 14 dňoch sa z nich liahnu mladé drozdíky. Zaujímavosťou je, že farba škrupinky vajíčok týchto vtákov sa ľuďom zapáčila tak veľmi, že tento odtieň modrej dostal vlastné pomenovanie - robins egg blue.
Vlhovec červenokrídly
Tento spevavec je najviac rozšírený na území Severnej Ameriky. Znáša nádherné modrozelené vajíčka so zvláštnymi čiernymi škvrnami. Beda tomu, kto sa na ne odváži siahnuť. Vlhovec vie byť pri ochrane svojho teritória veľmi agresívny.
Belorítky na umelých hniezdach
Sojka škriekavá (Garrulus glandarius)
Sojka škriekavá je veľmi známy a populárny vták. Jej typickým prejavom je prenikavé škriekanie, ktorým upozorňuje ostatných obyvateľov lesa na hroziace nebezpečenstvo. Sojka sa pomerne hojne vyskytuje takmer na celom našom území, obýva prevažne listnaté a zmiešané lesy. Je to pomerne stály druh bez väčších populačných výkyvov. Nájdeme ju dokonca aj v mestách a to najmä v rozsiahlych parkoch.
Sojka škriekavá (Garrulus glandarius) je naším najpestrejšie zafarbeným krkavcovitým vtákom. Meria cca 34 cm a pre predstavu je to zhruba ako holub. Dosahuje veľkosť straky, na rozdiel od nej má však kratší chvost. Jej celkové zafarbenie je červenkastosivé, chvost a krídla má čierne. Za letu na nej vyniká biely trtáč a biele zrkadlá na krídlach. Na nich má aj pestré modré, čiernopruhované pierka, ktoré sú jej typickým a charakteristickým znakom. Tieto veľmi pekné pierka poľovníci často používajú aj na ozdobu svojich poľovníckych klobúkov. Čierne a biele pierka chochola vie vztýčiť. Po okrajoch hlavy má výrazné hrubé čierne fúzy. Časť veľkých kroviek krídla na vonkajšej zástavici je modro-čierno mriežkovaná. Typické sú aj biele krovky pod chvostom, ktoré kontrastujú s čiernym chvostom a čiernymi krídlami. Na krídlach je taktiež biela škvrna prechádzajúca cez vnútornú predlakťovú letku. Medzi samcom a samicou nie je zásadný rozdiel pričom mladé jedince sú tmavšie a nie sú až tak pestro sfarbené.
Raz ročne a to v apríli až máji zahniezdi. Miesto na hniezdenie starostlivo vyberá výhradne samec. Ako stavebný materiál im slúžia konáriky a hlina, pričom je hniezdo vystlané rôznymi korienkami a srsťou. Samica znáša 5 - 6 do zelena sfarbených - hnedo škvrnitých vajec. Sedí na nich len samica 16 až 17 dní. Samec vtedy zaisťuje pre ňu potravu. Po vyliahnutí mláďat ich rodičia kŕmia asi 19 - 20 dní.
Živí sa prevažne žaluďmi, bukvicami, borovicovými semenami, rôznym ovocím, väčším hmyzom vrátane tvrdších chrobákov, húsenicami, požiera dokonca aj vajcia a mláďatá z hniezd menších spevavých vtákov. Sojka je v istej miere závislá od dubových porastov, pretože žalude tvoria hlavnú zložku jej potravy. Je známa aj jej zvykom ukrývania žaluďov do pôdy, čím si vlastne vytvára zimné zásoby a v čase najväčšieho strádania sa k týmto skrýšam vracia. Týmto spôsobom sa podieľa na šírení dubových porastov v nových oblastiach.
Rybárik riečny (Alcedo atthis)
Rybárik riečny má zavalité telo s krátkym chvostom, veľkou hlavou a dlhým zobákom. Má nádherne modro-tyrkysovo sfarbený chrbát, ktorý veľmi dobre vyniká najmä počas rýchleho letu tesne ponad vodnú plochu. Samci majú ostrý zobák sfarbený na čierno, samice ho majú pri koreni červený. Rybárik sa vyskytuje pri čistých potokoch a riečkach, kde nájde dostatok drobných rýb. Mimo hniezdenia sa vyskytuje aj pri veľmi malých vodných plochách alebo naopak - na morskom pobreží. Populácie rybárika sú čiastočne sťahovavé, na Slovensku sa vyskytuje na celej oblasti, ale iba v malom počte. Jeho prirodzených oblastí na hniezdenie ubúda vďaka nešetrnej úprave vodných zdrojov.
Hniezdny parazitizmus a kukučky
V prírode sa vyskytuje viacero druhov vtákov, ktoré znižujú vlastné náklady na starostlivosť o potomstvo tým, že kladú vajíčka do hniezd iných druhov vtákov. Spomínaná stratégia rozmnožovania sa nazýva hniezdny parazitizmus a okrem výhod so sebou prináša aj rôzne výzvy. Azda najväčšou prekážkou je presvedčiť hostiteľských vtáčích rodičov, aby cudzie vajce prijali za vlastné. Mnohé vtáky, ktoré sa uchyľujú k hniezdnemu parazitizmu, napodobňujú farby a vzory vajec hostiteľov.
Kukučka obyčajná (Cuculus canorus)
Aj na Slovensku sa vyskytuje vták, ktorý prenecháva starostlivosť o svoje potomstvo iným. Je ním kukučka obyčajná (Cuculus canorus), ktorá u nás prebýva v období od apríla do júla, ale väčšinu roka trávi v Afrike. Kukučka obyčajná je vták otvorenej krajiny, ktorý sa vyskytuje vo všetkých možných biotopoch okrem husto zastavaných oblastí. Obýva lesíky, okraje listnatých a miešaných lesov, remízky, háje a okraje rybníkov, pasienky so skupinami stromov a vystupuje až do výšky 1 500 m.
Kukučka má dravčí vzhľad, čo je pre ňu výhodné. Vydesené vtáky v domnení, že sa blíži predátor, totiž vydávajú varovné volanie, čo uľahčí kukučej samičke odhaliť aj dobre maskované hniezdo vyvolených pestúnov. Okrem toho, pri tesnom prelete domácich vystraší natoľko, že na čas dokonca hniezdo dobrovoľne opustia.
Samička znáša vajíčka do hniezd iných vtákov. V nížinách uprednostňuje najmä hniezda trsteniarika škriekavého. Ako hniezdny parazit si nestavia hniezdo, ale z hniezda hostiteľa odstráni jedno vajce a nahradí ho svojím, ktoré vzhľadom pripomína hostiteľské. Vajce do hniezda neznáša, ale vkladá v zobáku, keď partner odláka budúcich pestúnov. Takto využíva kukučka širokú škálu druhov, od veľkosti drozda čierneho po orieška. Najbežnejšími hostiteľmi sú ľabtušky a trsteniariky, spomedzi záhradných vtákov je to napríklad červienka a vrchárka modrá.
Brnianski vedci zistili, že kukučka obyčajná si aktívne vyberá hostiteľské hniezda. Existujú preto kukučky, ktoré znášajú napríklad modré, hnedé alebo béžové vajcia, a snažia sa ich dávať hostiteľom, ktorých vajcia zodpovedajú tomuto sfarbeniu. Napríklad kukučky v Škandinávii väčšinou znášajú modré vajcia, pretože ich bežným hostiteľom je žltochvost s modrými vajcami.
Kukučky kladú vajcia extrémne rýchlo, čo je súčasťou ich rozmnožovacej stratégie. Ak ich nič nevyruší, jedno vajce znesú za približne šestnásť sekúnd. No ak ich hostitelia odhalia a napadnú, dokážu ho zniesť aj za štyri sekundy. Kukučky zverujú mláďatá do výchovy viac ako stovke rôznych vtáčích druhov. Jedna samička je schopná počas mája až júla zniesť a umiestniť v priemere asi 15-20 vajec. Kukučie samičky si pestúnov pre svojich potomkov nevolia náhodne, ale špecializujú sa na konkrétny hostiteľský druh. Zaujímavé je, že zachovávajú určitý druh vernosti - samička kladie vajcia do hniezd rovnakého vtáčieho druhu, aký vychoval ju samotnú. Nájde ho podľa spevu, ktorý má zakódovaný v pamäti ešte z čias detstva a ranej mladosti.
Keďže farba podvrhnutých vajíčok sa nápadne podobá farbe vajec pestúnov, tí nedokážu spoľahlivo odlíšiť vlastnú znášku od cudzej a radšej sa trpezlivo podvolia a zahrievajú všetky rovnako. Farba kukučích vajec môže mať rôzne odtiene, čo je vecou dedičnosti. Každá samička kukučky znáša vajcia takého typu, ktorý sa viac či menej podobá vajciam hostiteľského druhu, na ktorý sa daná samička špecializuje. Vajcia sú podobne sfarbené ako vajce hostiteľa (mimikry). Tým sa zvyšuje šanca, že ich hostiteľ nerozozná a neodstráni.
Mláďatá parazitických vtákov sa vyznačujú veľkou silou už krátko po vyliahnutí, čo ich zvýhodňuje v súboji s nevlastnými súrodencami. Už počas vývoja vo vajíčku sa tieto vtáky hýbu oveľa intenzívnejšie, čo vysvetľujú ako prípravu na súperenie s potomkami hostiteľských vtákov. Parazitické vtáky sa navyše vyvíjajú rýchlejšie a liahnu sa skôr ako ich nevlastní súrodenci. Opäť ich to zvýhodňuje, a to pri kŕmení.
Kukučie mláďa vlastnými silami povyhadzuje z hniezda vajíčka alebo už vyliahnutých súrodencov. Napriek tomu, že je holé, slepé a na prvý pohľad úplne bezmocné, zaprie sa nohami proti hniezdnej kotlinke, podsunie sa pod vajíčko, alebo niekedy aj pod už trošku odrastenejšie mláďa hostiteľa, a postupne ho presunie až za okraj hniezda.
Belorítky na umelých hniezdach
Kukučiarka žltá (Anomalospiza imberbis)
Medzinárodný tím evolučných biológov sa v štúdii zameral na skúmanie mimikry vajec kukučiarky žltej (Anomalospiza imberbis) z genetického hľadiska. Kukučiarka žltá je pomerne málo preskúmaný parazitický druh vtáka. Kukučiarky žijú v Zambii a kladú svoje vajíčka do hniezd niekoľkých hostiteľských druhov vtákov, medzi ktoré patria prinia hnedoboká (Prinia subflava) a minimálne tri druhy cistovníkov (Cisticola).
Každá samička kukučiarky napodobňuje vajcia len určitého druhu hostiteľských vtákov, a špecializuje sa preto len na konkrétny druh vtákov. Kukučiarky kladú rôznorodé vajcia v reakcii na súperenie s hostiteľskými vtákmi, ktoré si neustále vyvíjajú nové ochranné prvky. Tie im umožňujú odhaliť v hniezdach cudzie vajcia. Ak sa im to však nepodarí, zaplatia vysokú cenu. Ich mláďatá sa liahnu o niekoľko dní neskôr ako potomkovia kukučiarky, čo ich znevýhodňuje. Mladé kukučiarky ich totiž často pri súperení o potravu predbehnú a mláďatá hostiteľov potom v dôsledku vyhladovania uhynú.
V dôsledku neustáleho súperenia s kukučiarkami sa zo svrčiakov stali precízni kontrolóri kvality vajec. Svrčiaky odmietajú všetky vajcia, ktoré sa líšia od ich vlastných, či už farbou, alebo vzorom. Navyše všetky štyri druhy svrčiakov začali znášať unikátne vajcia so špeciálnym vzorom, ktorý im umožňuje ľahšie odhaliť cudzie vajcia. Niektoré vtáky začali znášať vajcia s modrým, bielym, červeným alebo olivovozeleným podkladom a s rozmanitými vzormi. Kukučiarky na danú situáciu reagovali nielen napodobňovaním vajec, ale aj samotných špeciálnych vzorov.
Hniezdny parazitizmus aj u rýb
Hniezdny parazitizmus však nie je len špecialitou vtákov, je totiž známy aj u iných živočíchov, napríklad u blanokrídleho hmyzu alebo rýb.
V jazere Tanganika sa vyskytuje veľa endemických druhov ostriežovitých rýb zo skupiny takzvaných papuľovcov. Svoj názov dostali preto, lebo prechovávajú a chránia v papuli vyvíjajúce sa ikry, v niektorých prípadoch aj mláďatá. V štyridsaťmetrových hĺbkach sú ich spoluobyvateľmi aj sumčeky kukučie (Synodontis multipunctata).
Pach neresiacich sa papuľovcov provokuje sumčeky, aby robili to isté. Ich záškodnícka činnosť spočíva v tom, že si počkajú na ikry svojich spolubývajúcich, ktoré požerú skôr, než ich samice papuľovcov pozbierajú do papule. A zároveň im podhodia svoje oplodnené ikry. Nechcene adoptívna matka papuľovca ich všetky starostlivo pozbiera a opatruje. Pokiaľ nejaké jej vlastné ikry aj prežijú, mláďatá sumčekov sa o ne postarajú. Vyliahnu sa totiž skôr, a tak im mláďatá hostiteľských papuľovcov slúžia ako potrava.
Sumček kukučí je zatiaľ jediná ryba u ktorej je známy hniezdny parazitizmus. Podobne ako u kukučky ide o mechanizmus, ktorý rodičovský pár odbremení od starostlivosti o potomstvo, takže sa môže rozmnožovať skôr, a teda aj viackrát ako iné ryby.
| Charakteristika | Kukučka | Sumček kukučí |
|---|---|---|
| Druh | Vták | Ryba |
| Prostredie | Hniezda vtákov | Jazero Tanganika (papule papuľovcov) |
| Mechanizmus | Podstrkáva vajcia do cudzích hniezd | Požiera ikry papuľovcov a podstrkáva vlastné |
| Výhoda | Odbremenenie od starostlivosti o potomstvo | Odbremenenie od starostlivosti o potomstvo |
tags: #modro #sfarbene #vajce #v #prirode