Pojem obetného daru chleba má hlboké korene v biblickej tradícii, siaha do starovekých rituálov a nachádza svoje naplnenie v kresťanskej liturgii, najmä v slávení Eucharistie. Tento článok podrobne skúma význam chleba ako obetného daru, jeho symboliku a pravidlá, ktoré sa viazali na jeho predkladanie a konzumáciu.
Chlieb Prítomnosti v Starom Zákone
Starý zákon pozná pojem „chlieb prítomnosti“ alebo „chlieb Božej Tváre“. Tento názov, ktorý sa u nás bežne užíva, nie je najvýstižnejší. Židia o ňom hovorili ako o chlebe prítomnosti. Sú to chleby, ktoré sa uchovávali v židovskom Svätostánku nie vo Veľsvätyni ale v druhej časti chrámu. Prvý raz sa s nimi stretáme počas východu z Egypta. Len čo Boh odovzdal izraelskému ľudu desatoro prikázaní a zmluvu s ním spečatil nebeskou hostinou, začína dávať pokyny týkajúce sa toho, ako ho majú uctievať.
Všetky tieto pokyny sa točia okolo ústredného miesta bohoslužby - stánku stretnutia, v ktorom sa mali nachádzať tri posvätné predmety: archa zmluvy, zlatý svietnik (menora) a zlatý stôl na predkladané chleby. Zamerajme pozornosť práve na tento stôl: „Urobíš si stôl z akáciového dreva… Obiješ ho čistým zlatom a navrchu dookola urobíš zlatý veniec: Spravíš k nemu aj misy, misky, kanvy a čaše, v ktorých sa budú prinášať mokré obety. Vyhotovíš ich z čistého zlata.“
Chlieb a Víno Prítomnosti
Pri starostlivom skúmaní si človek všimne, že tento chlieb nebol jedinou vecou na tomto zlatom stole. Hneď vedľa neho boli kanvy a čaše na mokré obety - to boli obety nápojov, najčastejšie vína. Takže pri Mojžišovom svätostánku môžeme hovoriť o chlebe a víne prítomnosti. Hebrejský výraz, ktorý sa tu používa, doslova zneje „lechem ha panim“. Slovo, ktoré zvyčajne vyjadruje prítomnosť, je v skutočnosti hebrejské slovo znamenajúce tvár (panim), ináč používané i pri stvorení človeka na Boží obraz. Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Hebrejčina tu užíva slovo PANIM = tvár, obličaj, to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne. Byť stvorený „na obraz Boží“ teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. Teda chlieb prítomnosti nie je nič iné ako chlieb Božej Tváre.
Význam a Pravidelnosť Obety
Ak chceme nájsť v Písme oporu pre tento význam, musíme si spomenúť na presný okamih, kedy boli ľudu dané predkladané chleby po prvý krát. Tento príkaz dostal Mojžiš hneď po nebeskej hostine, na ktorej mal účasť spolu so staršími na vrchu Sinaj. V knihe Levitikus sa dozvedáme, že tento chlieb a víno nie sú len znakmi Božej prítomnosti, ale sú aj znameniami Božej zmluvy. Tento chlieb reprezentuje posvätné puto medzi Bohom a dvanástimi kmeňmi Izraela: „Vezmi jemnú múku a upeč z nej dvanásť chlebov!… Potom ich poukladaj do dvoch stĺpcov… Na každý stĺpec pridaj voňavé kadidlo, ktoré bude pri chlebe ako pripomienka na zápalnú obetu Pánovi. Poukladáš ich pravidelne každú sobotu pred Pánom. Toto je stály záväzok Izraelitov na večné veky. Budú patriť Áronovi a jeho synom, ktorí ich zjedia na svätom mieste. Veď im patria ako svätosväté z Pánových zápalných obiet.“
Chlieb prítomnosti bol „pravidelnou“ či „ustavičnou“ obetou. Mal byť ustavičným znamením toho, že hoci Izraeliti už nie sú na vrchu Sinaj, Boh je stále s nimi. Kým bol tento chlieb vo svätostánku, mal sa pri ňom neustále udržovať oheň menory, tak ako je tomu dodnes pri našich svätostánkoch. Okrem toho, chlieb prítomnosti nebol len symbolom, bol tiež obetou. Starý zákon poznal ako krvavé, tak i nekrvavé obety. Chlieb prítomnosti bol druhom nekrvavej obety, známej v hebrejčine pod menom minhab, preto sa na neho kládlo kadidlo ako symbol obety. Prorok Ezechiel tento zlatý stôl označuje slovom „oltár“. Inými slovami, tento chlieb bol zároveň pokrmom i obetou.
Najsvätejšia Obeta a jej Vystavovanie
Chlieb prítomnosti nebol len takou bežnou obetou. Bol tou „najsvätejšou“ obetou, ktorú v sobotu prinášal veľkňaz ako kňazskú obetu. Pred zničením chrámu sa každý týždeň sobotná bohoslužba sústreďovala na prinášanie obety čerstvého chleba prítomnosti a jedenia odnesených chlebov kňazmi „na svätom mieste“. Táto obeta sa odvádzala od Melchisedeka. V Mišne rabíni píšu, že pecne chleba prítomnosti mali na okrajoch rožky pozostávajúce z kúskov cesta, ktoré boli zatočené do hora do podoby býčích rohov. Vďaka rohom vyzeral chlieb ako bronzový obetný oltár, ktorý bol na vonkajšom nádvorí chrámu, čo podporuje biblický opis tohto chleba ako čohosi, čo bolo zároveň znamením aj obetou. Navyše, niektorí rabíni verili, že v momente, keď chlieb prítomnosti obetovali kňazi, stalo sa s ním čosi mimoriadne. Predtým mohol byť položený na mramorovom stole, no potom, ako kňazi tento chlieb zasvätili Bohu, mohol sa klásť už len na zlatý stôl, „pretože čo je sväté, musí byť z úcty vyvýšené a nie ponížené.“ Tento obrad jasne ukazuje, že pre starovekých židov bol chlieb prítomnosti po svojom obetovaní mimoriadne posvätný (Kadoš - oddelený, konsekrovaný).
V Ježišovej dobe židovskí muži žijúci v Izraeli trikrát v roku na sviatky vystupovali do Jeruzalema a do chrámu: na sviatky Paschy, sviatky týždňov a na sviatok Stánkov. Tento zvyk pramenil zo záväzného Božieho zákona daného Mojžišovi: „Všetko, čo je u teba mužského pohlavia, ukáže sa trikrát do roka pred tvárou všemohúceho Pána, Boha Izraela“. V Hebrejskej pôvodine doslova čítame toto: „Všetko, čo je u teba mužského pohlavia, sa trikrát do roka pozrie na tvár všemohúceho Pána, Boha Izraela.“ Je tu znova užité slovo „panim“. Zachoval sa opis jedného zvláštneho zvyku: „Oni (kňazi) ho (zlatý stôl) zvykli zdvihnúť do výšky a ukazovať chlieb prítomnosti tým, ktorí prichádzali na sviatky.“ To im umožnilo naplniť ich povinnosť „vidieť tvár“. Inak povedané, vystavenie týchto svätých predmetov pred veľkým zástupom vytvorilo skúsenosť verejnej teofánie.
Predpisy pre Kňazov a Obetné Dary
Starý zákon kládol na kňazov veľmi prísne požiadavky týkajúce sa ich svätosti a čistoty, aby mohli predkladať „chlieb svojho Boha“. Sú zasvätení svojmu Bohu a nesmú znesvätiť meno svojho Boha. Oni prinášajú Pánovi zápalné žertvy, chlieb svojho Boha, preto nech sú svätí. A ty ho uctievaj, lebo on predkladá chlieb svojho Boha. Nech ti je svätým, lebo ja, Pán, ktorý vás posväcujem, som svätý!
Všeobecné predpisy pre kňazov
- Neostrihajú si hlavy dohola, ani bokombriadky si neoholia a neurobia si na tele zárezy.
- Nesmú si vziať za ženu ani pobehlicu, ani padlú, ani ženu zapudenú od svojho muža si nevezmú, lebo (kňaz) je zasvätený svojmu Bohu.
- Ak sa kňazova dcéra znesvätí smilstvom, znesvätí svojho otca, bude bez milosti upálená.
Predpisy pre veľkňaza
Kňaz, ktorý je najvyšší medzi svojimi bratmi, na ktorého hlavu bol vyliaty olej pomazania a ktorého posvätili a obliekli do posvätného rúcha, nenechá si rozpustené vlasy, ani si neroztrhne rúcho. Nepriblíži sa k nijakej mŕtvole, ani svojím otcom sa nepoškvrní, ani svojou matkou. Nesmie opustiť svätyňu a neznesvätí svätyňu svojho Boha, lebo je na ňom posvätenie Božím olejom pomazania. Ja som Pán! Za ženu si vezme pannu. Vdovu, zapudenú ženu, padlú alebo pobehlicu si nesmie vziať, aby neznesvätil svoje potomstvo vo svojom národe.
Ustanovenia o kňazoch s telesnou chybou
Ak by mal v budúcich pokoleniach niekto z tvojho potomstva nejakú telesnú chybu, ten sa nesmie priblížiť, aby predložil chlieb svojho Boha. Nik, kto by mal z potomstva kňaza Árona telesnú chybu, nesmie sa priblížiť, aby priniesol zápalnú žertvu Pánovi. Má chybu, nech sa nepribližuje obetovať chlieb svojho Boha! Ale chlieb svojho Boha, svätosväté a sväté, môže jesť. Len cez oponu nesmie prejsť a pristúpiť k oltáru, lebo má telesnú chybu, aby nepoškvrnil moju svätyňu.
Kto smie a nesmie jesť z posvätných obetných darov
Povedz Áronovi a jeho synom, aby sa chránili posvätných darov Izraelitov, ktoré mi (oni) zasvätili, aby neznesvätili moje meno. Povedz im: Ak sa v budúcich pokoleniach niekto z vášho potomstva v stave nečistoty priblíži k posvätným darom, ktoré Pánovi zasvätia Izraeliti, ten človek musí byť vyhubený spred mojej tváre. Ja som Pán!
Nasledujúca tabuľka sumarizuje pravidlá pre konzumáciu posvätných darov:
| Kategória osoby | Môže jesť posvätné dary? | Podmienky/Poznámky |
|---|---|---|
| Áronovi potomkovia s malomocenstvom alebo výtokom semena | Nie | kým sa neočistí |
| Tí, ktorí sa dotkli nečistého | Nie | do večera, kým si neumyjú telo vodou. Po západe slnka je zasa čistý. |
| Kňaz, ktorý jedol uhynuté alebo roztrhané zviera | Nie | poškvrnil by sa tým |
| Nik neoprávnený (nekňaz) | Nie | Ani kňazov nájomník, ani robotník. Ak by jedol z neopatrnosti, pridá pätinu a nahradí kňazovi. |
| Kňazov otrok (nadobudnutý za peniaze) | Áno | |
| Otrok narodený v kňazovom dome | Áno | |
| Kňazova dcéra vydatá za nekňaza | Nie | Nesmie jesť zo svätých pozdvihovaných vecí. |
| Kňazova dcéra ovdovelá alebo prepustená, bezdetná, vrátená do otcovho domu | Áno | môže jesť z pokrmu svojho otca |
Obetné Zvieratá
Na obetu, aby sa to zaľúbilo (Pánovi), nech je to bezchybný samec z hovädzieho dobytka, oviec alebo kôz! Zviera, ktoré má chybu nesmiete obetovať; to by vám nezískalo priazeň. Ak niekto prinesie na pokojnú obetu Pánovi či zo sľubu alebo z dobrej vôle z hovädzieho dobytka, alebo zo stáda (oviec), nech je to bezchybné, aby sa to zaľúbilo. Nesmie mať nijakú chybu. Slepé, dokaličené a doráňané alebo vredovité, prašivé alebo s lišajom, nesmiete priniesť Pánovi a nič také neklaďte na zápal na oltár Pánovi! Býka alebo ovcu s pridlhými alebo s prikrátkymi nohami možno priniesť ako dobrovoľný obetný dar, lenže za prísľub by to nenašlo zaľúbenie. Keď sa ti uliahne teľa, baránok alebo kozľa, sedem dní bude pod svojou materou a po ôsmich dňoch, aj neskoršie, prijme sa so záľubou na zápalnú obetu Pánovi. Kravu ani ovcu nezabíjajte v jeden deň s jej mláďaťom. Keď budete obetovať Pánovi ďakovnú obetu, obetujte ju tak, aby ste našli zaľúbenie. Musí sa to zjesť v ten istý deň: nenechávajte z toho nič do druhého rána! Ja som Pán! Zachovávajte moje príkazy a konajte podľa nich! Ja som Pán! Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť uctievaný ako svätý uprostred Izraelitov!
Symbolika a Prax Obetných Darov v Kresťanstve
Prinášanie obetných darov na oltár vyjadruje aj ochotu veriacich obetovať samých seba. Pozrime sa najprv na históriu prípravy darov. Od 4. storočia boli obetné dary známe v celej Cirkvi. V Ríme ich prijal aj samotný pápež. Okrem chleba a vína sa priniesli: hrozno, zelenina, olivový olej, vosk, syr, maslo, med, kvety, vtáky a zvieratá; aj liturgické predmety. Peniaze sa ako dar prinášali od 11. storočia. Táto forma obetného daru existuje dodnes. Aj dnes sa praktizuje procesia s darmi zeme a prácou ľudských rúk, najmä počas slávnostných omší.
Liturgia používa symboly zo Starého zákona (olej, kadidlo, popol, kropenie yzopom a pod.), čiastočne zavedené Kristom ako symboly Nového zákona.
Symbolika Chleba a Vína
Chlieb pochádza ako človek zo zeme a je preto symbolom ľudskej existencie. Vznikol z ľudskej práce a preto je symbolom nášho sebaobetovania, ale súčasne dar Boží. Je dennou potravou človeka a je nevyhnutný na udržanie života. Víno hroznové, prirodzené, bez všetkých prímesí, na Východe zmiešané s vodou je obvyklým denným nápojom. Je tiež symbolom spojenia s Kristom i s veriacimi, lebo i ono povstalo vylisovaním mnohých bobúľ.
Chlieb a víno sú základnou súčasťou výživy chudobných ľudí (aspoň na východe). Sú to plody zeme, je to plod ľudskej práce. Zaslúžia si našu úctu a vďačnosť. V starej Cirkvi veriacich pozývali, aby prinášali dary k jedlu. Z nich sa potom konala eucharistická obeta. Zvyšné dary podporovala apoštolská a charitatívna činnosť. Dnes sú tieto dary nahradené darom peňažným. Dávam zo svojho prebytku pre tých, ktorí to viac potrebujú. A to čo dávam, darujem Cirkvi, všetkým. Kňaz to potom používa pre dobro farnosti.
Príprava Obetných Darov v Rímskokatolíckej Omši
Táto časť odpovedá presne na to čo čítame v evanjeliu o poslednej večery: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im...“ V poslušnosti prinášame k oltáru to čo Pán Ježiš dal svojim učeníkom - nekvasený chlieb a víno zmiešané s vodou. Kedysi všetci prítomní nosili svoje pečené bochníky a ampulky s vlastným vínom. Muselo to byť zaujímavé, ak sa všetko to víno zmiešalo ale pekné je na tom, že každý sa podieľal na bohoslužbe, tým, že priniesol a predložil Pánovi, z toho čo sám prijal od neho a na čom vynaložil svoju námahu.
Počas prípravy obetných darov kňaz sa modlí nad darmi, zaznejú tam medzi iným aj tieto slová: „Plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk.“ Aj v dnešnej dobe tieto slová znamenajú nás samých, náš život i naše radosti a trápenia. Keď sa už teraz nepodieľame priamo svojimi darmi na slávení, môžeme do misky s hostiami, ktorú nesú zástupcovia Božieho ľudu, vložiť svoje životné situácie a očakávať, že to Pán Ježiš na oltári premení. Kňaz si umýva po príprave darov ruky na znak túžby po vnútornej očiste. Taktiež sa môže použiť aj kadidlo ako symbol modlitby, očisty a obety, ktorá sa ma vznášať k Bohu. Krásne to vyjadrujú aj slová ľudu: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena... .“
Požiadavky na Materiu Eucharistie
Na oltár prinášame chlieb a víno. Tieto dary si vybral sám Pán Ježiš pri poslednej večeri, preto sa tieto dary používajú v Cirkvi k sláveniu po celom svete. Stredovekí teológovia hovoria, že chlieb k premeneniu musí byť dokonalý a bez poškvrny = bez kvasu.
- Hostie: Kongregácia pre Boží kult a sviatosti vo svojom obežníku o matérii k svätej omši hovorí: „Hostie, ktoré neobsahujú vôbec žiadny lepok, sú na Eucharistiu neplatnou matériou. Hostie, ktoré obsahujú málo lepku, predsa však dosť na to, aby sa príprava chleba zaobišla bez cudzorodých prísad a nebol narušený proces prípravy, pri ktorom sa zachováva prirodzený charakter chleba, sú platnou matériou.“ Z toho vychádza, že nie je možné používať hostie bezlepkové, ale iba s nízkym obsahom lepku.
- Víno: „Víno musí byť prírodné, z hrozna, čisté a nepokazené, bez primiešania cudzích látok. Ak kňaz nemôže prijať víno s obsahom alkoholu, môže prijať čerstvú, ako aj konzervovanú hroznovú šťavu, v ktorej bol zastavený proces kvasenia, pričom sa jej podstata nezmenila (napríklad zmrazením).“
Eucharistická Modlitba a Premenenie Darov
Pred prefáciou sa kňaz pýta: „Hore srdcia!“ Tento dialóg je súčasťou trojice výziev, nazývanej dialóg pred prefáciou. Tento dialóg sa tam nachádza preto, že aj keď najväčšiu časť modlitby hovorí kňaz, je to modlitba všetkých zúčastnených. Tí sa pripájajú ku kňazovi počúvaním a niekoľkými odpoveďami. Slová „Hore srdcia!“ odpovedajú tomu, že slávenie Eucharistie má obetný charakter. Pri Eucharistii stúpa hore k Bohu naša chvála, ale pokiaľ by k Bohu s našou chválou nestúpali aj naše srdcia, pokiaľ by sa naše životy nepremieňali v dar Bohu, bola by táto naša chvála veľmi falošná. Preto my odpovedáme „Máme ich u Pána.“ Tým vyjadrujeme: Áno, sme síce tu na zemi, ale patríme Tebe, nášmu Bohu, a toto slávenie svätej omše nám tam pripravuje cestu, a dáva nám pookriať už dopredu to nebeské šťastie.
Po tomto úvodnom dialógu nasledujú samotné slová prefácie. Slovo prefácia pochádza z latinského slova a znamená slávnostná reč, ktorá sa prednáša pred zhromaždeným ľudom a pred Božou tvárou. Práve prefáciou sa začína eucharistická modlitba. Eucharistická modlitba znamená v preklade modlitba chvály, modlitba ďakovania. Práve prefácia je takou predprípravou k tejto modlitbe, ale zároveň je aj jej jadrom. Prefácia je totiž tou časťou kde kňaz spieva „Je naozaj dôstojné a správne, dobre a spásonosné vzdávať vďaky...“. Ďalší text prefácie sa odvíja od jednotlivého liturgického obdobia alebo sviatku, čo je pozostatkom minulosti, kedy bola celá táto modlitba improvizovaná. Pri prefácii, pri eucharistickej modlitbe sa pripájame k nebeskému spevu a predprijímame to, čo budeme robiť po celú večnosť. Preto nie je vôbec náhodou, že prefácia končí slovami „Preto so zástupmi anjelov a svätých z celej duše spievame chválospev na tvoju slávu: Svätý, svätý, svätý ...“
Kňaz vystrie ruky dlaňami dole nad obetné dary. Táto časť sa nazýva epikléza. Epikléza má svoj pôvod v gréckom slove a znamená zvolávanie zhora. V tomto okamihu skôr než kňaz vysloví slová epiklézy si máme pokľaknúť. Nastáva totiž jeden z vrcholov svätej omše, kedy kňaz týmito slovami zvoláva Ducha Svätého na dary chleba a vína. Táto epikléza ukazuje krásnu logiku: Boh Otec posiela Ducha Svätého na chlieb a víno - Duch ho premení v Božieho Syna Ježiša - my Ježiša prijímame tak dostávame jeho Ducha - tak sa stávame Božími deťmi. Preto hneď po eucharistickej modlitbe nasleduje Otče náš.
Všetci kľačia, kňaz hovorí pomalšie a zreteľnejšie, zvonia zvončeky a oblak z kadidla zahaľuje oltár. Je to časť svätej omše, keď kňaz prednáša slová samého Pána Ježiša, ktoré povedal pri poslednej večery: „Toto je moje telo, toto je moja krv.“ Stredoveký pojem transubstanciácia znamená, že chuť, vôňa, tvar, podoba síce zostali, ale podstata sa zmenila a teda pristupujeme k tomuto pokrmu s rovnakou úctou a láskou ako k samotnému Pánu Ježišovi. Pretože nás tieto slová vynikajúcim spôsobom spájajú s Ježišovou poslednou večerou, získali mimoriadnu dôležitosť. Pozdvihnutie premeneného chleba a vína má praktický dôvod. Kňaz vyzdvihne hostiu a kalich práve preto, aby všetci mohli pohliadnuť na Krista a klaňať sa mu.
Eucharistická Modlitba ako Spomienka a Skutočnosť
Eucharistická modlitba je sprítomňovanie toho čo sa uskutočnilo v minulosti v živote Ježiša. Veď On sám povedal, že svätá omša má byť slávená na jeho pamiatku. Ježiš hovorí pri poslednej večeri svojim učeníkom o svojej smrti - smrti na kríži. Práve Ježišova láska bola rovnaká vo Večeradle ale i na kríži. Presne tak ako na kríži, tak pri každej svätej omši, je Ježiš, tým, kto prináša obetu a kto je obetovaný. Obeta neznamená, že niečo pridávam, žeby Ježišov kríž nestačil, ani to, žeby sme Ježišova znovu a znovu ukrižovali. Vyjadruje to, že ide o tú istú obeť, že sa Ježiš pri svätej omši - ktorý je v nebi so svojim osláveným telom - dáva rovnako, s láskou až do krajnosti. Konať túto pamiatku znamená reálne zakúsiť na svojom vlastnom živote tu v chráme a ponoriť sa do toho čo slávime.
Svätá omša sa slávi v jednote s pápežom, miestnym biskupom, so zborom biskupov a celým Božím ľudom a taktiež aj so svätými v nebi. Svätá omša nikdy nie je súkromnou záležitosťou. Je slávením celej Cirkvi tak putujúcej i oslávenej. Na samom konci eucharistickej modlitby kňaz pozdvihne eucharistické dary k nebu, k Bohu Otcovi, ako gesto Ježišovho darovania a obety a pritom spieva o Božej sláve, ktorá sa cez túto obeť zjavuje. Všetci prítomní na to spoločne odpovedajú zvolaním „Amen.“ Je to najdôležitejšie „amen“ celej svätej omše. Týmto „amen,“ každý prítomný potvrdzuje, že modlitba nad darmi, je taktiež jeho modlitbou a že prijíma to čo pre neho Kristus, vykonal svojou obetou na kríži.
Obetné Dary v Katechéze: Príbeh Emauzských Učeníkov
Na podklade príbehu Emauzských učeníkov najskôr charakterizujeme hlavné časti svätej omše, potom presunieme dôraz na prinášanie obetných darov a napokon formujeme deti k tomu, aby sa sami stali „nositeľmi darov“ jednak pri liturgii, jednak v bežnom živote, pretože ochota deliť sa je jednou z charakteristík kresťanského života. Katechéza sleduje základnú líniu obrad - tajomstvo - život.
V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael...“
Ježiš im vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písmo?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.
Spojenie s Liturgiou Slova a Obety
V príbehu Emauzských učeníkov vidíme Kleopasa, ktorý nesie zvitok Svätého písma, a druhú učeníčku (možno Máriu, manželku Kleopasa), ktorá nesie chlieb rozlomený na dve časti. Tieto dva predmety nám pripomínajú dve hlavné časti svätej omše: bohoslužbu slova a bohoslužbu obety. Kleopas počúva Ježiša, ktorý im cituje úryvky zo Svätého písma a vysvetľuje ich. Prijíma Ježišovo slovo ušami. Ako tak počúvali Ježišove slová, ich srdcia horeli. Je to obrazné pomenovanie - evanjelista tým chce povedať, že boli z toho, čo počuli, nadšení.
Dôležitejšími z darov, ktoré sa prinášajú, sú hostie (chlieb) a omšové víno. S nimi sa totiž stala veľká vec, vďaka ktorej sme mohli Ježiša nielen počuť ako pri bohoslužbe slova, ale ho aj uvidieť. „Lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.“ Niečo podobné sa stane aj pri prijímaní: Kňaz rozlomí chlieb - hostiu. Potom si prišiel k nemu, on ti hostiu ukázal a povedal: „Telo Kristovo.“ Ty si odpovedal „Amen“, pretože si očami viery v tom kúsku chleba videl Ježišovo telo. A hneď potom ti Ježišovo telo zmizlo spred očí. No predsa si ho prijal si ho do svojho vnútra. Odvtedy je v tebe a pomaly ťa premieňa na najlepšiu možnú podobu teba samého.
Obetné Dary Pre Chudobných a Naša Ochota Deliť sa
Emauzským učeníkom sa otvorili oči, konečne spoznali Ježiša a pochopili jeho zámery vo chvíli, keď jedli chlieb, ktorý sa stal jeho telom. Bol to práve ten chlieb, o ktorý sa s ním podelili a ktorý - ako by sme dnes povedali - priniesli ako svoj obetný dar. Aj my preto pri svätej omši prinášame dary. Pripomína nám to, že sa chceme stať nositeľmi darov. Vždy prinášame hostie a víno, ktoré sa premenia pri svätej omši. Okrem toho prinášame ako obetný dar aj peniaze - buď ich vložíme do pokladničky, alebo ich do košíkov zbierajú určení veriaci. Niekedy sa tomu hovorí aj „dávanie do zvončeka“. Peniaze, ktoré takto farnosť vyzbiera, sa použijú na nákup vecí do kostola, na zaplatenie energií, na opravy kostola alebo napríklad aj na pomôcky pre prvoprijímajúcich. V nedele a pri slávnostiach je pekným zvykom prinášať aj iné dary - napríklad koláčiky, o ktoré sa podelíme po svätej omši, alebo dary pre chudobných.
Zázrak premenenia sa vlastne deje so všetkými darmi. Hoci sa tie ostatné (okrem hostií a vína) nepremenia priamo na Telo a Krv Pána Ježiša, vďaka Božej milosti sa vždy premenia na niečo dobré pre farnosť alebo pre chudobných. Zapojte sa do tejto služby a staňte sa nositeľmi darov! Podľa čoho druhí zistia, že máte v srdci Ježiša? Najlepšie však bude, ak to ľudia spoznajú podľa vašej ochoty byť nositeľmi darov. A to nielen v kostole. Popremýšľajte, koho by ste mohli obdarovať. A keby sa obdarovaný pýtal, čím si taký dar zaslúžil, môžete mu povedať, že je to preto, lebo vy ste v nedeľu dostali ten najväčší dar - Ježiša do svojho srdca.
Ďalším veľkým darom, ktorý môžeme dať Bohu, je naša ochota k službe. Sami sa máme stať chlebom. „Vy im dajte jesť!“ Teda dať sa Bohu k dispozícii. Bohu dáme vždy málo, pokým mu nedáme seba. To je jediná obeta, ktorá sa ti zapáči. Veď Boh nás nemôže prijať, ak sa mu sami nechceme darovať.
Myrovanie a Litia v Byzantskom Obore (Gréckokatolíci)
Pri bohoslužbách na veľké sviatky kňaz vo východnom obrade maže veriacich sv. olejom a tí zároveň dostávajú častice, partikuly požehnaného chleba (antidoru), ktorý bol posvätený na vigíliu sviatku, teda počas litie na večierni. Myrovanie je jedinečný prekrásny zvyk rozšírený medzi gréckokatolíkmi. Názov je odvodený od sv. oleja, ktorý sa nazýva myro. Chceme poukázať na korene a význam tohto liturgického úkonu.
Je to pozostatok dvoch odlišných zvykov, keď sa v cirkvi konala celonočná vigília - bdenie a zapaľovali sa olejové lampy pred ikonou sviatku. Táto celonočná vigília bola „výrazom ich pokánia“. V Jeruzaleme bola táto celonočná vigília prerušená procesiou so sviečkami na sv. miesta spojené s utrpením a smrťou Božského Spasiteľa. Pozostatkom týchto procesií na sv. miesta sú v našom obrade obchody okolo cerkvi na Veľký piatok, Paschu, Päťdesiatnicu atď. Sv. Ján Zlatoústy zaviedol podobnú procesiu po uliciach Konštantínopolu. Procesie sa konali, aby veriaci vzývali Božiu pomoc a ochranu. Počas procesie biskup či kňaz prednášali prosby k Bohorodičke a svätým, na ktoré veriaci odpovedali - Kyrie, eleison, Hospodi, pomiluj. Táto verejná modlitba mala kajúcny charakter. Takto sa postupom času v byzantskom obrade zaviedla a udomácnila „litia“ ako kombinácia dvoch sviečkových procesií: slávnostných v Jeruzaleme a kajúcich v Konštantínopole. Litia, z gréckeho lité, čo znamená vrúcnú modlitbu, prosbu. Litia sa slúžila neskoro v noci po večierni. Potom sa veriaci vrátili do svojich chrámov a pokračovali v slávení ranných bohoslužieb, teda utierne.
Pred polnocou na záver litie bolo podávané ľahké jedlo - kúsok chleba s olejom a pohár vína, požehnané predsedajúcim. Počas pokrmu čtec pokračoval v čítaní apoštolov. Hneď po jedení mnísi pokračovali v bohoslužbe, spievajúc utiereň. V stredoveku, keď mníšske slúženia zaviedli do farských chrámov, vigília sa skrátila a jedlo sa vynechalo. Následne modlitba požehnania pokrmu sa modifikovala na modlitbu za dobrú úrodu a dodala sa pšenica na požehnanie. Takto od 14. storočia sa vyvinula litia.
Význam Pomazania Olejom
Pomazanie olejom malo v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti a radosti, očisťuje a robí pružným; je znakom uzdravenia, lebo hojí pomlieždeniny a rany; spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu. Všetky tieto významy pomazania sa nachádzajú vo sviatostnom živote. Akt pomazania olejom sa uskutočňuje pri sviatostiach: krste, myropomazaní, pomazaní chorých. Olej pri myropomazaní (krizmácii) je znakom „pečate Ducha Svätého“. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že pri sviatostiach ide o celkom iný akt pomazania, sviatostný, ktorý sa nesmie zamieňať s chápaním myrovania. Myrovanie teda nemá význam sviatostný. Nie je to akési obnovovanie myropomazania, no je rovnako dôležité a má svoj význam. Samotné meno kresťan znamená pomazaný a je odvodené od samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný), ktorého pomazal Duchom Svätým.
Litia sa zvyčajne slúži po večierni na vigíliách veľkých sviatkov. Po jekténii, kým veriaci spievajú predpísané stichiry, celebrant v procesii prichádza do predsiene cerkvi. Po stichirách intonuje rôzne prosby, na ktoré veriaci odpovedajú Hospodi pomiluj (12x). Kým veriaci spievajú stichiry s veršami, celebrant podíde k tetrapódu, na ktorom je litijná tácka - litijník. Na nej je 5 chlebov (prosfora), tanier pšenice, pohár vína a pohár oleja pripravený na požehnanie. Počas spevu troparu sviatku kňaz incenzuje tetrapod, zo štyroch strán a berie modlitbu na požehnanie chleba. Mohylov Liturgikon (1629) k tomu poznamenáva: „Je známe, že chlieb, ktorý sa požehnal (na liturgii), ochraňuje ľudí proti všetkým druhom zla, ak sa prijíma s vierou.“ O potravinách požehnaných na litii Liturgikon pripomína toto: Kňaz užíva požehnaný olej na pomazanie ľudí, ktorí prichádzajú pobozkať ikonu sviatku. Konzumuje posvätné víno s úctou. Rozdelí chlieb na časti a dáva ľuďom ako antidoron.