V živote kresťana zohráva dôležitú úlohu Duch Svätý, ktorý veriacich obdarúva rôznymi darmi a ovocím. Jedným z týchto plodov je aj skromnosť, ktorá, hoci sa v niektorých verziách výpočtu ovocia Ducha Svätého neuvádza, má v kresťanskom živote svoje nezastupiteľné miesto. List Galaťanom 5,22-23 nám hovorí: "Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet." Katolícka tradícia, ovplyvnená latinským prekladom Vulgáty, rozširuje tento zoznam o trpezlivosť, skromnosť a čistotu. Dôležité je však uvedomiť si, že nejde o presnú filozoficko-teologickú taxáciu, ale o poukázanie na rozpor medzi telom a Duchom.
Pavlovi nešlo o presný počet, ale o význam. Život v Duchu sa nedá dosiahnuť iba konaním dobrých a nábožných skutkov. Ducha treba prijať a spolupracovať s ním. Skutky tela a ovocie Ducha sú pre nás pomôckou na rozlišovanie toho, či konáme pod vedením Ducha, alebo nie.
Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní. Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.
Medzi základné čnosti patria: Rozvážnosť, Spravodlivosť, Mravná sila, Miernosť. Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Teologálne čnosti sú viera, nádej a láska. Láska je ovocím Ducha a plnosťou Zákona. Zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista.
Dary Ducha Svätého sú: Múdrosť, Rozum, Rada, Sila, Poznanie, Nábožnosť, Bázeň voči Bohu. Ovocím Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý utvára ako prvotiny večnej slávy. Tradícia Cirkvi ich vymenúva dvanásť: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota.
Význam skromnosti
Skromnosť je čnosť, ktorá nás vedie k umiernenosti a pokore. Pomáha nám uvedomovať si svoje limity a závislosť od Boha. Skromný človek sa nevyvyšuje nad druhých, ale ochotne slúži a pomáha. Je vďačný za všetko, čo má, a nesnaží sa hromadiť majetok ani slávu.
Skromnosť ako duchovné ovocie pôsobenia Ducha Svätého v človeku sa navonok prejavuje v spôsobe myslenia, v hovorení, obliekaní, v celom našom správaní. Preukazuje sa v postoji voči druhým ľuďom. A sami zo skúsenosti vieme, že je život lepší, krajší a ľahší s ľuďmi skromnými.
Prvým príkladom skromnosti je pre nás sám Pán Ježiš a my vieme, že mu na skromnosti veľmi záležalo. Ani v jeho prípade nešlo o to, ako sa Ježiš obliekal, hoci jeho zaodetie od narodenia až po smrť bolo veľmi skromné - od plienok, cez jednoduchú tuniku až po úplné vyzlečenie zo šiat a plátno v hrobe. Celý Ježišov život sa vyznačoval skromnosťou. Najmä ak vieme, že skromnosť je prejavom vnútornej pokory. Ježiš, Boží Syn, Kráľ kráľov, si vzal na seba ľudskú prirodzenosť a stal sa jedným z nás. Mohol prísť so všetkými atribútmi mocného panovníka, mať najväčší palác s najlepším vy- bavením, a zvoliť si život v pohodlí a komforte. Bol toho hoden a nič by nebolo dostatočne krásne a cenné pre Božieho Syna. Namiesto toho sa však rozhodol prísť ako bezmocné dieťa a žiť ako obyčajný človek, remeselník, bez bohatstva, v mestečku nedobrej povesti, v skromnom príbytku v Nazarete. Neprišiel sa nechať obsluhovať, ale slúžiť. Jedinečne to vyjadril sv. Pavol v Liste Filipanom: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“
Grécky filozof Diogenes (412 - 323 pred Kr.) raz pozoroval myš, ako hrýzla omrvinky suchého chleba, ktorý práve jedol. Premýšľal: táto myš nepotrebuje veľa peňazí, veľký dom, obdiv, všetko je pre ňu dobré, všetkého má dosť a je šťastná, ak nájde zrnko obilia a malú skrýš. Ponechal si jediný plášť, chodil bosý a býval v „sude“. Sokrates, ktorý zomrel, keď bol Diogenes ešte dieťa, sa tiež snažil žiť skromne a raz, keď prechádzal trhom vyhlásil: „Koľko vecí, ktoré nepotrebujem!“ Poviete si, že sú to len legendy. Ale vypovedajú veľa. Človek môže byť šťastný aj bez bohatstva a luxusu a možno práve tak. Nie je tajomstvom, že tí najbohatší ľudia sú často veľmi nešťastní. Starší ľudia, ktorí celý svoj život prežili skromne sú nám takisto príkladom spokojnosti s tým, čo mali.
Prinášať ovocie skromnosti je však oveľa viac, ako len narodiť sa v skromných podmienkach. Nestačí, aby niekto navonok pôsobil skromne: chodil so sklopeným zrakom, rozprával málo a obliekal sa jednoducho. Hoci biblické učenie o skromnosti skutočne zahŕňa aj obliekanie, tak ako každá čnosť, aj skromnosť začína vo vnútri človeka. Hovorí o tom aj príbeh o Dávidovi. Bol pastierom, teda pochádzal zo skromných pomerov. Ale Pán hovorí Samuelovi: „Nehľaď na jeho výzor... Veď Pán nehľadí, ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). Sv. František Saleský to vysvetľuje takto: „Ak sklopíte oči zo skromnosti, pokorte sa aj v duši. Keď ukazujete, že chcete posledné miesto, túžte po ňom aj v srdci.“
Skromnosť alebo opačne okázalosť, sú vonkajším prejavom nášho vnútorného postoja. Začínajú na úrovni srdca. Preukazuje sa v postoji voči druhým ľuďom. A sami zo skúsenosti vieme, že je život lepší, krajší a ľahší s ľuďmi skromnými.
Ježiš nám ukazuje zmýšľanie ľudí, ktorí ešte neprekonali svoje sebectvo a túžbu po sláve a uznaní. Popredné miesta boli vždy pri hostiteľovi, a nebolo by prejavom skromnosti, keby sa všetci hostia tlačili niekde v kúte. Tak ako nebolo hriechom farizeja, že išiel v chráme celkom dopredu a čnosťou mýtnika, že zostal vzadu. Čo môžeme mimochodom aplikovať aj na nás v našich chrámoch. Je predsa pekné, keď sme čo najbližšie k Pánovi Ježišovi, netreba zostávať niekde pri dverách, alebo za dverami. Ježiš na hostine pozoroval vnútorné pohnútky pozvaných hostí - z akého dôvodu si vyberajú, ku komu si prisadnú.
Čo teda vlastne znamená byť skromný? V mysli každého z nás to určite vyvolá inú predstavu. Je to človek striedmy, pokorný, bez ambícií? Je to človek, ktorý sa nesnaží na seba upozorňovať, a ak je vyznamenaný a pochválený, nemení to jeho vzťahy s ľuďmi. Sv. Pavol používa grécke slovo prautes, ktoré sa dá preložiť aj ako napr. miernosť (porov. Skromnosť, alebo miernosť ako ovocie Ducha Svätého znamená mať správnu mieru, uvedomiť si vlastné hranice, a zároveň to, že všetko, čo máme - naše schopnosti, talenty, prednosti, alebo hojnosť, sú dari od Boha. Skromnosť usmerňuje naše vystupovanie pred druhými, je opakom márnivosti a napomáha čistote srdca. Skromnosť je dar, ktorý nám uľahčuje spolunažívanie s druhými ľuďmi. Robí nás rozvážnymi a spokojnými s tým, čo práve máme. Pomáha nám neporovnávať sa s druhými, ale vidieť to, čo nám Boh dáva a ďakovať mu. Skromnosť znamená aj nebáť sa priznať si omyl a nevyvyšovať sa, keď druhý pochybí. Nepoučovať, keď viem niečo lepšie, alebo sa zdržať komentára, ktorý by druhého zranil či ponížil. Skromnosť je diskrétna a váži si dôstojnosť človeka.
Človek, ktorý chorobne premýšľa nad tým, čo robiť, aby nebol postavením nižšie ale vyššie ako druhý, nie je schopný tvorivo pracovať, ani vytvárať plnohodnotné vzťahy. Nezriadená túžba po uznaní, alebo inak povedané slávybažnosť, je prejavom vnútornej nespokojnosti. Skromný človek je spokojný, vyrovnaný a šťastný. Skromnosť nie je slabosť, netreba sa jej báť. Ako čnosť je vlastne silou a statočnosťou ducha. Veď nie je ľahké správne reagovať na ľudí, ktorých by ste v nejakej stresovej situácii najradšej „vystrelili niekam na mesiac“. Prorok Eliáš sám zakúsil ako skromne, ako mierne sa prejavuje najmocnejší Boh, ktorý „nebol ani vo víchrici ani v zemetrasení ani v ohni, ale bol v šepote tichého vánku“ (porov.
Príklady skromnosti
SV. Anton vstúpil k františkánom v Coimbre, aby mohol kázať pohanom a zomrieť ako mučeník. Bol na misii v Maroku, ale veľmi tam ochorel a keď jeho loď cestou stroskotala na sicílskom pobreží, dozvedel sa, že sám zakladateľ sv. František zvolal do Assisi kapitulu. Medzi mnohými františkánmi (bolo ich okolo 5000), ktorí sa na Turíce roku 1221 zišli na prvej „rohožkovej kapitule“, si tichého rehoľníka nikto nevšimol. Nakoniec sa ho ujal provinciál z Romagne, brat Gratián. Slúžil ako najmenší brat v osamelom horskom kláštore neďaleko Forli: rúbal drevo, chodil po vodu, žobral a upratoval. Mlčanlivého brata dokonca považovali za hlupáčika. Jeho mimoriadny rečnícky talent sa prejavil akoby náhodou. Keď nikto z prítomných kňazov nebol schopný nepripravený predniesť prejav pri príležitosti prvej svätej omše novokňazov, jeden z nich žartom ukázal na brata Antona a povedal mu, aby to skúsil. Jeho spolubratia zrazu s údivom spoznali jeho múdrosť a poznanie Písma. Čím dlhšie hovoril, tým viac žasli nad jeho slovami, lebo hovoril s takou silou a nadšením, že boli nesmierne dojatí. Keď sa to dozvedel svätý František, vymenoval dovtedy nepovšimnutého muža za prvého lektora teológie františkánov a povolal ho kázať na kazateľnice v mestách. Ľudia sa hrnuli v tisíckach, aby si ho vypočuli. Anton bol neskôr vymenovaný za provinciála Romagne, ale požiadal kapitulu o uvoľnenie z úradu. Nemal záujem o úrady, chcel len kázať Evanjelium. Predovšetkým jeho veľké pokánie a nočné modlitby mu dodávali silu, ktorú tak veľmi potreboval.
SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Po zložení rehoľných sľubov v ráde dominikánov poslali predstavení Tomáša na štúdiá k Albertovi Veľkému, ktorý pôsobil v Kolíne. Tomáš vynikal vo vzdelaní a bystrosti. Vynikal však aj svojou robustnou postavou. Keďže skoro stále mlčal, a spolužiaci ho považovali za čudáka, vyslúžil si prezývku „nemý vôl“. Raz ho učiteľ vyzval, aby vysvetlil nejaké nejasné miesto zo Svätého písma. Tomáš to urobil tak múdro, že sa všetci zadivili. Albert zvolal: „Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď zabučí tak hlasno, že ho počuje celý svet!“ Tomáš sa vyznačoval nielen geniálnym poznaním a múdrosťou, ale aj mimoriadnou pokorou a skromnosťou. Hovorí sa, že keď Tomáš býval v kláštore v Bologni a práve začal písať svoju Summu, ako to mal vo zvyku, prechádzal sa hore-dolu po kláštorných chodbách, zahĺbený do myšlienok. Neznámy brat, ktorý tiež prišiel z iného kláštora, a Tomáša nepoznal, ho požiadal, aby ho sprevádzal na ceste do mesta a pomohol mu vybaviť jednu záležitosť. Prior mu dovolil osloviť prvé- ho, koho stretne. S nevládnou nohou, krivkajúc išiel Tomáš s ním. Na ulici ho s údivom stretali ľudia, ktorí v ňom spoznali veľkého učiteľa. Keď sa vrátili domov a spolubrat sa s ospravedlnením vrhol Tomášovi k nohám, ten mu zahanbene odpovedal, ako mu je len ľúto, že mu jeho zlá noha nedovolila pomôcť mu tak, ako si želal.
SV. HENRICH A KUNIGUNDA: Cisár Heinrich a jeho manželka Kunigunda boli ideálnym párom. Hoci moc a panovnícke práva spočívali v rukách kráľa, vládli manželia spoločne. Na Kunigundu sa mohol Heinrich úplne spoľahnúť a bezvýhradne jej dôveroval. V jeho neprítomnosti ho zastupovala vo všetkých vládnych záležitostiach. No Kunigunda bola pre svojho manžela predovšetkým spoločníčkou na ceste k svätosti. Tak ako on i ona bola vychovávaná veľmi nábožne. A tak im ležalo na srdci hlavne duchovné a materiálne dobro svojej krajiny. Táto snaha ich spájala s manželským kráľovským párom Maďarska, sv. Gizelou - Heinrichovou rodnou sestrou a so sv. Štefanom Uhorským. Heinrich si uvedomoval, že vládu môže prevziať iba s Božou pomocou a bremeno svojho úradu môže niesť iba s pomocou Krista a svätých. Preto častejšie navštevoval hrob svojho učiteľa sv. Wolfganga. Pred každým veľkým podujatím sa vybral do Magdeburgu a prosil o pomoc sv. Maurícia. Poznal moc modlitby. Vrúcne priateľstvo ho spájalo aj s významným reformátorom jeho doby sv. Odilom z Cluny, ktorého radu vždy prijal s veľkou vďačnosťou. Heinrich sa pričinil o založenie diecézy Bamberg, dal postaviť miestu katedrálu a približne 170 kláštorov. Sám to odôvodnil takto: „Keďže mi už nezostala žiadna nádej na vlastných potomkov, zvolil som si za dediča Krista.“
BL. PAVOL PETER GOJDIČ: Raz, keď ho ako nového biskupa chcelo privítať mesto Košice, skromne a bez sprievodu cestoval z Prešova vlakom vo vozni tretej triedy. Na zastávke v Drienovskej Novej Vsi pristúpil do toho istého vozňa dobre živený arcidiakon s veľkým kufrom a hneď nadviazal dialóg so skromným, nenápadným baziliánskym mníchom. „Kam cestuješ, brat mních?“ - „Do Košíc,“ odpovedá s patričným rešpektom mních. „To je dobre, lebo aj ja cestujem do Košíc, tak aspoň mi pomôžeš s týmto kufrom. Skromný mních načúval rozprávaniu zhovorčivého arcidiakona s najväčším záujmom. Dozvedel ,sa, že Rím vymenoval za biskupa nejakého mnícha, o ktorom sa hovorí, že vyzerá ako decko a že plakal, keď sa dozvedel o svojom menovaní. Zaujímavý rozhovor sa ukončil príchodom vlaku do Košíc. „No, synku, buď taký láskavý a pomôž mi s tým kufrom,“ povedal ctihodný arcidiakon a horko-ťažko sa prepchal dverami vagóna von. Za nim vystúpil aj mladý mních s kufrom. Ľudia na stanici s napätím vyzerali, kedy už vystúpi z vlaku nový biskup. Niektorí ho už poznali a keď ho zbadali, začali snímať z hlavy klobúky a mávať mu na privítanie. Bolo mu však divné, odkiaľ ho Košičania poznajú. Svoj omyl zbadal až vtedy, keď malé dievčatko v kroji pristúpilo k mladému mníchovi a privítalo ho ako nového otca biskupa a podalo mu kyticu kvetov. Vtedy už biskup Pavol musel odložiť arcidiakonov kufor nabok.
Albert Einstein pricestoval do Bruselu na pozvanie belgickej kráľovnej. Keď na stanici vystúpil z vlaku, ani vo sne by ho nenapadlo, že vyobliekaní hodnostári a luxusná limuzína čakajú na neho. S ošúchaným kufríkom a husľami kráčal pešo do zámku. Keďže uvítací sprievod ho nespoznal, kráľovnej oznámili, že z návštevy asi nič nebude, lebo Einstein nepricestoval. Kráľovná ho však z obloka uvidela prichádzať a potešila sa, že neodmietol jej pozvanie.
Organista v dedinskom kostole raz hral skladbu od Mendelssohna a nehral ju veľmi dobre. Cudzinec, ktorý náhodou vošiel do kostola a počúval, pristúpil k organistovi a spýtal sa: „Pane, môžem si na chvíľu zahrať na vašom organe?“ - „V žiadnom prípade,“ znela rozhorčená odpoveď. „Nikto tu nehrá okrem mňa!“ - „Bol by som vám veľmi vďačný, keby ste mi to na chvíľu dovolili,“ prosil cudzinec. Stretol sa však s ráznym odmietnutím. Až na tretí pokus bolo cudzincovi dovolené sadnúť si na organovú lavicu. Správne nastavil registre a znova začal hrať tú istú skladbu. Ale aký to bol rozdiel! Zdalo sa, že celý kostol sa naplnil nebeskou hudbou.
Ako získať ovocie Ducha Svätého
Ovocie Ducha Svätého nie je niečo, čo sa dosahuje vlastnou silou, ale je výsledkom Božej milosti a práce Ducha Svätého v nás. Keď sme otvorení a ochotní spolupracovať s Duchom Svätým, tieto vlastnosti sa postupne prejavujú v našom živote - a ďalej rastú. Dôležité je uvedomiť si duchovné bohatstvo, ktoré pre prosiacich z nich plynie. Najväčším Božím darom, ktorý sme dostali a zároveň ho môžeme darovať iným je láska.
Niektoré spôsoby, ako môžeme získať ovocie Ducha Svätého:
- Modlitba a rozjímanie nad Božím slovom
- Otvorenie sa pre vedenie Ducha Svätého
- Spolupráca s Duchom Svätým v každodennom živote
- Konanie pokánia a zbavovanie sa hriechov
- Hľadanie spoločenstva s inými veriacimi
Boží Duch neprebýva v nikom bez toho, aby z neho spravil záhradu plnú duchovného ovocia. Ak týmito deviatimi milosťami oplývame, potom chodíme podľa Ducha. Ak tieto cnosti absentujú, žiadny duchovný dar nedokáže vykompenzovať ich nedostatok.
Ako reagovať, keď zistíme, že skutky tela zamorili našu záhradu? Ako kultivovať duchovné ovocie počas celého života? Ak nás premáhajú skutky tela, musíme sa vrátiť naspäť v pokání, aby sme sa mohli pohnúť vpred vo svätosti. Úprimne a konkrétne vyznaj svoje hriechy a dôveruj Božiemu Synovi, ktorý si ťa zamiloval a seba samého za teba vydal (Galatským 2:20). Bez obnovujúcej a ovocie-prinášajúcej prítomnosti Božieho Ducha sme všetci prekliati (Rimanom 7:18). A nakoniec, obnovujme svoj pohľad na Ježiša Krista, ktorého Duch rád oslavuje (Ján 16:14, Galatským 3:1-2).
Tu nachádzame svoju plodnú vinnú révu: svojho láskavého Pána, svojho radostného Kráľa, svojho Princa pokoja, svojho trpezlivého Majstra, svojho drahého Priateľa, svojho dobrého Otca, svojho verného Spasiteľa, svojho krotkého Pastiera, svojho Brata, ktorý bol všetkými spôsobmi pokúšaný, ale napriek tomu neustále zostával v dokonalom sebaovládaní.
tags: #ovocie #ducha #skromnost #5