Počas normalizácie v sedemdesiatych rokoch dostali Malacky riadne zabrať. Staré sa búralo, nové sa stavalo. Napriek tomu, že aj pred rokom 1968 boli v Malackách viditeľné stopy po budovateľoch nových zajtrajškov, najvýraznejšie sa ráz mesta menil až po roku 1968.
Mne utkveli v pamäti dve trafiky, ktoré, hoci som vtedy veľa veciam nerozumel, mi akosi nezapadali do vtedajšej koncepcie a pôsobili ako päsť na oko. Prvá bola nezabudnuteľná „Klímka“. Malá trafika na začiatku Hurbanovej ulice. Predávala v nej stará pani, predpokladám že Klímová, ktorá sa mi síce nejavila ako dvakrát prívetivá, ale taký bol zrejme trend slovenských obchodníkov, ktorí si hrdo v súlade s tradíciami zachovávajú dodnes. Napriek tomu som sa tam vždy rád zastavil, pretože to bol obchodík odlišný od všetkých tých obchodov, ktoré sa vo veľkom budovali.
Pamätám si, keď som tam prvýkrát vkročil, že som si vypýtal Šport. To boli jediné noviny, ktoré sa vtedy dali čítať. Stará pani už zrejme zle počula a odpovedala mi, že „Šparty už nejsú“. Sparty boli vtedy najlepšie cigarety a v tvrdom balení boli podpultový tovar. Neskôr som tam síce chodil občas kupovať i tie Sparty, ale v tvrdom mi ich nikdy nedala. Neskôr tento obchodík zrušili, stará pani sa presťahovala oproti Gajdárovi a zjavne bez predávania nemohla žiť. Tak si otvorila okno, rozložila si tovar a predávala veselo ďalej.
Druhá trafika bola tak nenápadná, že možno kvôli tomu tak dlho prežila. Bol to miniatúrny obchodík, ktorý mi neviem prečo, pripomínal film Obchod na korze. I napriek tomu, že som ten film vtedy nemohol vidieť, pretože bol zakázaný. Pán, čo tam predával, mi pripomínal herca Jozefa Kronera. Keď som ten film prvýkrát videl, čakal som určité prepojenia. V trafike u Papouška som si logicky myslel, že predávajúci sa volá Papoušek. Roky som ho i tak volal. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že to nebol Papoušek.
Keď sme sa presťahovali do novovybudovaných Domkov, každé ráno som sa u Papouška stavil cestou do školy pre Šport. Šport bol podpultový tovar, hlavne niečo pred ôsmou už na pulte neležal. Len Pravda. Tej bolo vždy a všade dosť. Keď som si vypýtal Šport, automaticky nevrlo odpovedal, že „nie je“. Hovorím, tak mi dajte Pravdu. Chvíľu si niečo frflal pod nosom, v zmysle, že každý by chcel iba Šport a on ho má málo. Potom siahol pod pult, vytiahol Šport a tento rituál sa pravidelne opakoval počas môjho celého štúdia.
Nedá mi nespomenúť ešte na jeden malý útulný obchodík u Suchála. Bol na Rádku za Kasínom, keď ešte ani Kasíno ani vedľajší obchod neboli postavené. Rožný dom smerom na Džbánkareň. Bol som ešte malý chlapec. Chodil som tam nakupovať s mamou. Ona stála v rade, ja som sa vonku hral na zábradlí, o ktoré si kupujúci opierali bicykle. Stromy oproti obchodu vytvárali príjemný tieň.
tags: #pekaren #macek #radlinskeho